Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/210/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225371
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225371.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudkýňJUDr.Beáty
ČupkovejaJUDr.AlenyZáhumenskejvprávnejvecinavrhovateľaX.,zastúpenéhoG.protiodporcoviQ.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín č.k. 15C/65/2012-59 zo dňa 29. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody vo výške 1.676,68 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 335,34
Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že súdny exekútor P.. J. A. podal dňa 23.09.2010 na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného X., Q. proti povinnému

X. G.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd uznesením,
č.k. 60Er/2415/2010-10 zo dňa 09.12.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol, z dôvodu, že exekučným titulom bol povinný zaviazaný na právom nedovolené plnenie, resp.
plnenie odporujúce dobrým mravom. Tieto skutočnosti považoval za preukázané z obsahu samotného
uznesenia Okresného súdu Trenčín, č.k. 60Er/2415/2010-10 zo dňa 09.12.2010. Po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2, 3 Exekučného

poriadku, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Posúdením zisteného skutkového stavu
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Uviedol, že v zmysle § 9 ods. 1, veta druhá
zákona č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom podľa
§ 44 Exekučného poriadku, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. V danej súvislosti konštatoval,
že konanie exekučného súdu, ktorý nevydal súdnemu exekútorovi do 15 dní od doručenia jeho žiadosti
poverenie na vykonanie exekúcie, by sa mohlo posúdiť ako nesprávny úradný postup, ktorý zakladá
zodpovednosť štátu za škodu, ktoré dôsledkom toho vznikla. V danej veci však o takýto prípad
nešlo, pretože z obsahu exekučného spisu tamojšieho súdu, sp. zn. 60Er/2415/2010 vyplynulo, že
v uvedenom exekučnom konaní súd na žiadosť súdneho exekútora poverenie nevydal, ale jeho žiadosť

zamietol. Zdôraznil, že z § 44 Exekučného poriadku pritom jednoznačne vyplýva, že zákonná 15-dňová
lehota sa viaže na vydanie poverenie na vykonanie exekúcie. Pripomenul, že pre prípad, že exekučný
súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanieexekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, a teda žiadosť súdneho exekútora zamietne
Exekučný poriadok lehotu na vydanie rozhodnutia nestanovoval. K vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia by malo zo strany súdu prísť v primeranej

lehote a bez zbytočných prieťahov. V každom prípade však dôvodil, že záver o tom, že
konanie bolo postihnuté zbytočnými prieťahmi, prípadne že vec nebola prejednaná v primeranej lehote
môžesúdvzmysleust.§9ods.2uvedenéhozákonaprijaťlennazákladevýsledkovvybaveniasťažnosti
naprieťahy,žiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahy, zprávoplatnéhorozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho

previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. To znamená, že otázku zbytočných prieťahov v konaní, resp. neprejednania veci
v primeranej lehote nemôže súd posudzovať v konaní o náhrade škody podľa zákona č.

514/2003 Z. z. ako otázku predbežnú. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v danej veci táto
podmienkanebolasplnená,keďnavrhovateľtakútolistinupreukazujúcuzbytočnéprieťahyvkonanísúdu
nepredložil ani neoznačil. Pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzaný nesprávny úradný postup exekučného
súdu vyplývajúci z vykonania komplexného preskúmania exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému
súdu neprináleží a bola vykonaná mimo konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa

§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní, ani v tejto časti nepovažoval návrh navrhovateľa za
dôvodný. Nesprávny úradný postup predstavuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu pri výkone jeho právomoci. Spravidla ide o postup, ktorý s
rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Aj keď nie je vylúčené, že k nesprávnemu úradnému postupu dôjde aj
v rámci rozhodovacej činnosti, vtedy však úkony úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia

nevedú a ak je aj rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Zo skutočností
preukázaných z obsahu exekučného spisu vyplynulo, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný
postup (preskúmanie exekučného titulu mimo zákonného rámca) sa bezprostredne prejavil v rozhodnutí
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tejto situácie sa
potom nemôže jednať o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávny úradným postupom, ale len

o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Predpokladom zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Splnenie tejto podmienky navrhovateľ v konaní netvrdil a ani
nepreukázal. Na základe uvedených záverov, keď navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný

postup exekučného súdu alebo jeho nezákonné rozhodnutie, návrh navrhovateľa bez ďalšieho v celom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa
zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení
rozsudku, a to podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže však odporca do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku svoje trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, podľa § 151

ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi vo vyhlásenom
rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich

k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax inýchkrajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa

nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky

počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník

nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo

rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.

2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom konanie začalo dňa 19.07.2010, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 191 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 23.09.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 09.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s

poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo

ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku

prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov

Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 2
mesiacov a 16 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/83/2012-9, kedy krajský súd rozhodol, že sudca

Okresného súdu Trenčín JUDr. Denis Vékony nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a

nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil
všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o zrušenie (odročenie) pojednávania a taktiež v

uznesení, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z
akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol, pričom toto rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo
odvolacím súdom potvrdené.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa

na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 29.10.2013, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného
pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,

preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolaciehokonania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .