Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/531/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209892
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209892.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Adriany Gallovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/186/2012-57 zo dňa 04.04.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa domáhal, aby odporca
bol zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody vo výške 175,- eur a nemajetkovú ujmu vo výške 608,52
eur, žalovanej náhradu trov konania nepriznal, návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, zamietol.

Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o zmenu exekútora je zo dňa 20.09.2010,
súd rozhodol uznesením č. k. 13Er 876/2006-41 zo dňa 18.08.2011 tak, že exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju. Voči uvedenému uzneseniu podal oprávnený dňa 07.10.2011 odvolanie. Dňa
19.12.2011 oznámilo svoj vstup do konania združenie na ochranu spotrebiteľov, ktoré zároveň dňa
20.12.2011 podalo návrh na odklad exekúcie a na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dňa 03.01.2012
bol spis predložený Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd Žilina dňa 09.02.2012
vrátil spis späť s tým, že aj keď bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, je potrebné

rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora. Ďalej považoval za potrebné, aby okresný súd ozrejmil
aj otázku ohľadom právneho zastúpenia oprávneného. Uznesením č. k. 13Er 876/2006-65 zo dňa
02.04.2012 súd návrh oprávneného na zmenu exekútora zamietol (jednalo sa o rozhodnutie vydané
vyšším súdnym úradníkom). Voči uvedenému uzneseniu podal oprávnený dňa 28.05.2012 odvolanie.
Z dôvodu prerušenia funkcie zákonného sudcu JUDr. Kičuru bol opatrením zo dňa 02.05.2012 spis
pridelený na ďalšie konanie a rozhodovanie Mgr. Vysockej. Dňa 09.08.2012 podal oprávnený návrh
na prerušenie konania. Zákonná sudkyňa uznesením, voči ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, č. k.

13Er 876/2006-85 zo dňa 11.10.2012 návrh na zmenu exekútora zamietla. Z dôvodu dlhodobej PN bol
spis opatrením zo dňa 14.05.2013 pridelený na ďalšie konanie JUDr. Židekovej a po ukončení PN Mgr.
Zlatice Vysockej jej bol opätovne opatrením zo dňa 07.01.2014 ako zákonnej sudkyni pridelený na ďalšie
konanie.Z obsahu spisu 13Er 876/2006 je zrejmé, že súd nevydal rozhodnutie o zmene exekútora v lehote 30
dní odo dňa doručenia návrhu na jeho zmenu, napriek tomu, že návrh došiel súdu dňa 20.09.2010, o

návrhu na zmenu exekútora rozhodol až dňa 02.04.2012.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody
sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody má len ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov
zodpovednostného vzťahu. V predmetnej veci žalobca vidí nesprávny úradný postup Okresného súdu
Čadca v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene. V konaní mal súd preukázané,
že súd o zmene exekútora rozhodol uznesením zo dňa 02.04.2012, pričom exekúcia ukončená nie
je. Rovnako mal súd preukázané, že žalobca nepodal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na

prieťahy v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmavať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúmava vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu.
Súdne a tým aj exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa

zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by

preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade,
ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť

na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup
súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne
absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný
súd SR. Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z. z., vykonaná zákonom
č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený

okamih spôsobenia škody postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012, zastáva názor,
že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného
postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu
verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených
záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy

možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy v konaní, prípadnej žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd

SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (viď znenie § 9
citovaného zákona s účinnosťou od 01.01.2013). Súd si samozrejme uvedomuje, že predmetom konania
nie je posudzovanie porušovania ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, avšak z rovnakých dôvodov, z akých dochádza
ku konštatovaniu porušenia ústavného práva. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie

príslušného orgánu posudzovať prieťahy v konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu
splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa § 415 OZ, keďže si žalobca nepočínal tak, aby
nedošlo škode na majetku (napr. vo veci nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 69/2011 z 03.05.2011
ústavný súd konštatoval, že účastník konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonoksvoju nespokojnosť s jeho postupom, postupuje v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech
si stráži svoje práva/, čo možno pripísať i na ťarchu účastníka). I keď predmetom konania o nároku
žalobcu je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutej majetkovej škody alebo

nemajetkovej ujmy, súd považuje za potrebné poukázať i na rozhodnutie Ústavného súdu SR, pretože
v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti ako je zákonná lehota
na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a pod.
Preto súd poukazuje napr. na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I. ÚS 16/02, kde sa okrem

iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie
lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania,
na vyhodnotenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú skutkovú, právnu analýzu súdenej veci, vrátanie

odvolania sa na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a pod. V tejto súvislosti
súd udáva, že i keď súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno
bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. I
keby takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej nesprávnym úradným postupom.

Rovnako súd nemal preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v
zákonnej lehote 30 dní by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým naplneniu
účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý
na vymožiteľnosť pohľadávky nemá podstatný vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou

podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Len pre
úplnosť súd udáva, že poverený exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do
času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, pričom vzhľadom aj na čas začatia exekučného
konania do podania návrhu na zmenu exekútora je zrejmé, že dôvodom nevymoženia pohľadávky
oprávneného (žalobcu) je zrejmá nemajetnosť povinného, nakoľko exekúcia trvá už 8 rokov a ukončená

nie je. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote preto nemohlo dôjsť
k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia žalobcu, že mu vznikla majetková škoda v sume 175.- eur
a nemajetková ujma 608,52 eur nie sú ničím podložené. Súd si je vedomý, že k rozhodnutiu o zmene
exekútora došlo oneskorene, avšak len v tejto samotnej skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný
postup, ktorý by založil nárok na náhradu tvrdenej škody.

Ďalej súd konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom
rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri
aplikácii iných právnych prostriedkov. Nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku
škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovanej. Vyúčtované režijné náklady žalobcu

nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú
činnosť žalobcu. Žalobca je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s
realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad
podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko. Navrhovateľ
rovnako nepreukázal ani vznik podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere

všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Žalobca v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt žalobcu, ktorý
je právnickou osobou, závažnosť ujmy a závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť
z hľadiska žalobcu a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia

jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov,
ktoré žalobca ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov a pokút. Príjmy žalobcu z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať veľký ekonomický dopad na žalobcu a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou žalobcu preverovať
solventnosť subjektov tak, ako to robia iné bankové peňažné ústavy. Žalobca tak neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup,
a to vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, ako aj podmienky
na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň navrhovateľ nepreukázal, že ním tvrdená škoda má ním
bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s tvrdenými prieťahmi.Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania, súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, a preto

nepostupuje návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Dôvod na prerušenie konania nie je daný
ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní súd oprávnený
riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom,
že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o jeho námietke
rozhodlo. Žalobca opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného

súdu v Čadci. Z tohto dôvodu nadriadený súd rozhodoval nie na základe námietky navrhovateľa, ale na
základe toho, že sudcovia okresného súdu oznámili skutočnosti, pre ktoré mohlo dôjsť k ich vylúčeniu.
Zákonná sudkyňa má za to, že o návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania prejednávanej
veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté nadriadeným súdom.

Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Súdprejednalvecvneprítomnostižalovanéhoajehoprávnehozástupcu.Žalobcariadneavčaspožiadal

o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15
O. s. p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.

Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre
a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského

súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol

aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu.
Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možností konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k
podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym
otázkam, čím súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny
založené v exekučnom spise. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkompre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je
potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,

a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na

prerokovanie veci zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o
návrhunebolorozhodnutévzákonomstanovenomčaseapretútonečinnosťajnesprávnyúradnýpostup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné.

Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu
nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219

ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami

súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.
V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie

na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu boli navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu
zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke,
že navrhovateľovi doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení
sudcov Okresného súdu Čadca.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho

právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 5NcC/62/2013-16
zo dňa 28. februára 2013, že sudkyňa Okresného súdu Čadca Mgr. Alena Jančulová nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd
podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť

zákonného sudcu.

Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný
súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil,s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky prípadnej zaujatosti sudcov patrí medzi
otázky, ktoré sú všeobecné súdy oprávnené riešiť a o tejto otázke právoplatne rozhodli.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania okrem výsluchu
svedkyne. Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 13Er/876/2006, ktorého dôkazu sa
dovolával samotný navrhovateľ.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie všetkých
podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keď okresný súd
sícekonštatoval,žeožiadostioprávnenéhonazmenusúdnehoexekútoranebolorozhodnutévzákonnej

30-dňovej lehote, zároveň však nie sú splnené ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, ktoré
musiabyťsplnenékumulatívne,atoškoda,akoajpríčinnásúvislosťmedzivznikomškodyanesprávnym
úradným postupom. Zároveň konštatoval nesplnenie podmienok pre vznik nároku na nemajetkovú ujmu.

Odvolacie námietky navrhovateľa takmer vôbec nereagujú na argumentáciu súdu v prvostupňovom

rozhodnutí.

Hoci okresný súd konštatoval nedodržanie zákonom ustanovenej 30-dňovej lehoty, zároveň konštatoval
neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základnej podmienky pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd v predmetnej veci nesprávne aplikoval ust. § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013, ktoré na danú vec nemožno aplikovať. Splnenie
podmienok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať podľa zákona účinného v
čase, keď boli naplnené rozhodné právne skutočnosti pre vznik nároku. Nepodanie sťažnosti na prieťahy
v konaní potom nemôže byť dôvodom neexistencie nesprávneho úradného postupu.

Hoc však aj k nesprávnemu úradnému postupu, a to k nedodržaniu zákonom ustanovenej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti o zmene exekútora došlo, takýto čiastkový nesprávny záver nemá vplyv na vecnú
správnosť rozsudku.

Všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú: 1.

nesprávny úradný postup, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, musia byť splnené kumulatívne.

Dôvodom zamietnutia návrhu, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie škody, bolo neunesenie dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa, čo do vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a

nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.

Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je
na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej
povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti.

Záver okresného súdu o nepreukázaní podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu je tak vecne
správny.
Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj ÚstavaSlovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim

definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje

rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní

a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním

nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil

a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.