Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/434/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204443
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204443.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov: Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17. októbra
2013, č. k. 8C/53/2013-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 2280611 dlžníkom: J. E. v zákonom stanovenej
lehote a určil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a

z titulu nemajetkovej ujmy sumu 582,70 eur. Uviedol, že exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a
rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom stanovenej dobe. Exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.07.2011, konanie pritom začalo dňom
08.09.2010, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia teda po uplynutí zákonnom stanovenej doby
s omeškaním viac ako 316 dní. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, náhrada
v sume 125,- eur predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej pozostáva zo
sumy 70,- eur za správu pohľadávky prostredníctvom výkonom zamestnanca, v sume 40,- eur za správu
informačného systému, 15,- eur za administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje.
Nemajetková ujma v sume 582,70 eur pozostáva zo sumy 55,- eur za každý mesiac z omeškania v
činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé ak sa dá každý rok poznačený prieťahmi vzťahu je satisfakcia

vo výške cca 660,- eur. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa,
že správnym postupom súdu dospeje k vymoženiu pohľadávky a mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k
zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky. Odporca k návrhu uviedol, že s ním nesúhlasí, z návrhu nieje zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje návrh z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov,
z dôvodov rozhodnutia o zamietnutí žiadosti alebo dôvodu nerozhodnutia v zákonnom určenej lehote.
Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto

právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Z dikcie § 44 ods. 2 E.p. vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia týka sa
prípadu, keď súd poveril exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva. Navrhovateľ nepreukázal, že by

činnosťousúdudošloknesprávnemuúradnémupostupu,nepreukázalpodmienkyvznikuzodpovednosti
štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušenia práva. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115á
ods. 2 O.s.p. Z obsahu spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 10Er/869/2010 zistil, že dňa 25.11.2010
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti
povinnej J. E., bytom D. XXX pre vymoženie pohľadávky 33,73 eur s príslušenstvom. Uznesením

zo dňa 04.07.2011 exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z
dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky dojednanej medzi účastníkmi vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktorá neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť. Následne exekučné konanie bolo uznesením zo dňa 18.10.2011
zastavené z dôvodu, že žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Právne

súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods.
1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2, § 19 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 41 ods. 2 písm. í), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Z vykonaného dokazovania
považoval súd nárok navrhovateľa za neopodstatnený. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na 222. deň od jej doručenia súdu a nie s omeškaním viac ako 316
dní ako uvádza navrhovateľ. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR či Európsky súd pre ľudské
práva. Exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie na vydanie
iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak má súd za to, že nie je

zákonný dôvod na vydanie poverenia žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne,
pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15.dňová
lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia lehota neexistuje, teda nemožno
konštatovať, že v prejednávanej veci nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia. Skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmú s ohľadom na

to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Navrhovateľ ako
oprávnený v exekučnej veci sa vydania poverenia na vykonanie exekúcie nijako nedomáhal, žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby by bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda.
V postupe exekučného súdu neboli zistené žiadne pochybenia konal riadne bez prieťahov a preto
možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Absentuje prvotná podmienka

pre vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nebol v konaní
preukázaný. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
navrhovateľ napriek márnemu poučeniu podľa §120 ods. 4 O.s.p. žiadnym spôsobom nepreukázal ich
vznik. Navrhovateľovi sa nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného
súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Navrhovateľ si svoje tvrdenia o vzniku

majetkovej škody v žalobe vôbec popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v
žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku
nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože z pravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Konanie odporca vzniesol

námietku premlčania ak došlo k uplynutiu 15.dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre dňom 23.04.2009. O takýto prípad v prejdenávanej
veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 25.11.2010 a preto sa súd námietkou premlčania nezaoberal. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne neúspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal,

pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ
a uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom

čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho
rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej

retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na

ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.
Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/53/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v
sume 582,70 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.
Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.

Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu náhrady škody v celkovej výške 7.357,03,- eur. Táto škoda predstavuje podľa navrhovateľa
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia vynaložilv tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.471,- eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Sumu 1.471,- eur navrhovateľ vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom
55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu teda 660,- eur za rok. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ
tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ tvrdil, že mohol vďaka

skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a
jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup

exekučného súdu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením č. k. 10Er/869/2010 zo dňa 25.11.2010
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
doložky dojednanej medzi účastníkmi vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktorá neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po

uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepovereniaOkresnémusúduSenica(do31.5.2010),súdpreskúmažiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit.
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení
žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Z uvedeného vychádzalo aj súdom prvého stupňa aplikované

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, preto odvolací súd
zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už i ÚS SR v Náleze sp. zn.
II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).
Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou navrhovateľa spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 1.1.2013, ktorý podrobne upravujepodmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe
prieťahovvkonaní,niejemožnéaplikovaťnaprávnevzťahy,priktorýchmalodôjsťkzodpovednostnému
vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona
č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. 1.
2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy
upravené zákonom č. 514/2003 Z. z. len tie, ktoré vznikli od 1. 1. 2013. To však neznamená, že by
súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj navrhovateľ vo svojom odvolaní

proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v tomto ustanovení §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať aj keď sa pri
posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje v právnom
rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal
vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných exekučných
konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Senica,
sp. zn.10Er/869/2010, nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi priamo aplikáciou § 9 ods.2

zákona č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom
znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal
v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodol o žiadosti po uplynutí 15 dní.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je

oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku aleboexekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní

uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného

titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa

v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcu náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.