Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/83/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112203747
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112203747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: T. V., nar.
XX.XX.XXXX, P. S. XX, O., právne zastúpená: JUDr. Barbora Šruteková, advokátka, Hlavná 44, Trnava,
proti odporcovi: O. T., nar. XX.XX.XXXX, O. O. X, O., zastúpený splnomocnenkyňou: Mgr. H. K., nar.
XX.XX.XXXX, V. W. XX, o zaplatenie 3.300,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku

Okresného súdu Trnava, č.k. 15C/57/2012-95 zo dňa 19. decembra 2013, proti výroku II., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku II. a závislom výroku IV. p o t
v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania titulom
trov právneho zastúpenia vo výške 89,37 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám
advokátky navrhovateľky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.900,- Eur

zastavil. Vo výroku II. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.250,- Eur s úrokom z
omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 50,- Eur od 01.11.2010 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne
zo sumy 100,- Eur od 01.12.2010 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.01.2011
do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.02.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00%
ročne zo sumy 50,- Eur od 01.03.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od
01.04.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.05.2011 do zaplatenia, vo
výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.06.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy

200,- Eur od 01.07.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.08.2011 do
zaplatenia, o výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.09.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne
zo sumy 100,- Eur od 01.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.11.2011
do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 200,- Eur od 01.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9,00%
ročne zo sumy 200,- Eur od 01.01.2012 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od
01.02.2012 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.04.2012 do zaplatenia, vo

výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.05.2012 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy
100,- Eur od 01.06.2012 do zaplatenia, vo výške 9,00% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.07.2012 do
zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.08.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75%
ročne zo sumy 100,- Eur od 01.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 100,- Eur od
01.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.11.2012 do zaplatenia, vo
výške 8,75% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy
100,- Eur od 01.01.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.02.2013 do

zaplatenia, vo výške 5,75% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75%ročne zo sumy 100,- Eur od 01.04.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75% ročne zo sumy 100,- Eur od
01.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50% ročne zo sumy 100,- Eur od 01.06.2013 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku zamietol návrh navrhovateľa. Vo výroku

IV. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 618,26
Eur a náhradu iných trov konania v sume 198,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám
jej právnej zástupkyne.

Rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa s použitím § 657, § 559 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ako aj § 96 ods. 1 a 2 O.s.p., v odvolaním

napadnutej časti výslovne len výroku II. vecne tým, že predmetom sporu bola jediná platba zo strany
odporcu dňa 02.09.2010 v sume 1.200,- Eur. Podľa navrhovateľky uvedená platba v sume 1.200,-
Eur predstavovala rodinné prídavky, ktoré poberal odporca v Rakúsku na spoločné dieťa účastníkov
maloletého H. T. a poslal ich navrhovateľke v zmysle ich vzájomnej dohody. Uvedenú sumu 1.200,-
Eur zaplatil odporca navrhovateľke poštovým poukazom dňa 02.09.2010 s označením „R.P. 2010“.
Podľa odporcu táto suma 1.200,- Eur je splátkou jeho dlhu voči navrhovateľke a označenie na poštovom

poukaze „R.P. 2010“ predstavuje v nemčine slovné spojenie „rückzahlung punkt“, teda zaplatiť naspäť.
Navrhovateľka s týmto tvrdením odporcu nesúhlasila. Zo skutkových zistení vyplynulo, že navrhovateľ
poberalvRakúskuprídavkynamaloletédetiJ.T.,nar.XX.XX.XXXX,maloletéhoH.T.,nar.XX.XX.XXXX,
ktoré rodinné prídavky mu boli zaplatené na jeho účet dňa 26.08.2010 v sume 3.396,- Eur za obdobie
od 1/2009 do 8/2010. Dňa 02.09.2010 odporca zaplatil navrhovateľke sumu 1.200,- Eur s tým, že

v priebehu konania tvrdil, že sa jedná o prídavky na spoločné dieťa účastníkov maloletého H. T. a
dlh voči navrhovateľke splácal naďalej. Podľa názoru súdu je nepravdepodobné, že suma 1.200,-
Eur predstavuje splátku dlhu, keďže k jej zaplateniu navrhovateľke došlo bezprostredne po zaplatení
prídavkov z Finančného úradu vo Viedni odporcovi, čo nasvedčuje skôr tvrdeniu navrhovateľky. Navyše
odporca platil navrhovateľke jeho dlh prostredníctvom poštových poukazov, keď 41 poštových poukazov

je bez označenia R.P. a len jeden je s označením R.P.. Obaja účastníci sú slovenskí štátni občania,
komunikovali a komunikujú medzi sebou slovensky, pôžička bola poskytnutá na Slovensku, a preto nie je
dôvod, aby pri splácaní dlhu odporcu voči navrhovateľke tento jeden zo 42 poštových poukazov označil
nemeckýmvýrazom„rückzahlungpunkt“.Navyšeajnapojednávaníkonanomeštepredzačatímkonania
v prejednávanej veci dňa 14.10.2010 vo veci spisová značka 27P/20/2010 navrhovateľka uvádzala,

že odporca jej poslal rodinné prídavky, ktoré poberal v Rakúsku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
súd ustálil, že suma 1.200,- Eur nie je splátkou pôžičky odporcu voči navrhovateľke, ale zaplatením
prídavkov na maloletého H. T. navrhovateľke na základe ich vzájomnej dohody, ktoré odporca poberal
v Rakúsku. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že odporca doposiaľ
zaplatil navrhovateľke z jeho dlhu vo výške 8.000,- Eur sumu 6.750,- Eur a dlží jej sumu 1.250,- Eur

(8.000,- Eur - 6.750,- Eur). Po čiastočnom späťvzatí návrhu zotrvala navrhovateľka na požiadavke na
zaplatenie sumy 1.400,- Eur, a pretože súd považoval návrh v časti o zaplatenie istiny za dôvodný v
rozsahu 1.250,- Eur, tomuto vyhovel a návrh v časti o zaplatenie istiny v sume 150,- Eur zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, výslovne len proti výroku II., podal odvolanie prostredníctvom
splnomocnenej zástupkyne odporca, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že nikdy nesporoval povinnosť zaplatiť
navrhovateľke sumu 8.000,- Eur, svoju povinnosť si plnil jednotlivými splátkami, čo viedlo k zastaveniu
konania vo výroku I. Odporca v podstate dodržal splátkový kalendár, na vysporiadaní záväzku sa dohodli
do konca roka 2013. Odporca trvá na tom, že suma 1.200,- Eur bola navrhovateľke zaslaná šekom,
kde bolo uvedené RP, čo navrhovateľka považovala za rodinné prídavky. Odporca nikdy nepopieral,

že rodinné prídavky v rakúsku poberal, navrhovateľka ich nikdy nežiadala a ani ich v takejto výške
nepoberal. Označenie RP mal odporca zvykom z práce v rakúsku, kde pracuje ako kuchár, v prípade,
že nejaký zákazník nezaplatí okamžite, majú takto vystavené bloky označenie RP, teda ruckzahlung
punkt, čiže vrátenie dlhu. Nastáva otázka, prečo odporca neposielal aj iné „rodinné prídavky“ z Rakúska,
resp. prečo navrhovateľka za rodinné prídavky nepovažovala aj sumu 1.700,- Eur zo septembra 2010,

niekoľko dní po tom, čo obdržal sociálne dávky z Rakúska. Odporca považuje návrh za účelový a
pomstychtivý. Navrhovateľka nikdy peniaze nepožičala odporcovi v štyroch platbách po 2.000,- Eur, ale
tento dlh dala podpísať odporcovi ako investíciu do bytu, ktorý po ukončení vzťahu opúšťala. Odporca
jej dlh podpísal, aby kvôli synovi zostali medzi nimi korektné vzťahy.Navrhovateľka odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu odporcu sa vyjadrila písomne
prostredníctvom právneho zástupcu, navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 89,37 Eur. Navrhovateľka

súhlasí s rozhodnutím súdu aj s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktorý sa vysporiadal
s obranou odporcu ohľadne platby vo výške 1.200,- Eur zo dňa 02.09.2010. Súdu prvého stupňa bol
predložený listinný doklad - písomné vyjadrenie prekladateľa z nemeckého jazyka, z ktorého vyplýva,
že v odbornej ani bežnej terminológii sa pojem „Rückzahlung punkt“ sa na vyjadrenie slovného spojenia
„splatenie dlhu alebo pôžičky“ nepoužíva. Odporca nikdy nepoužil označenie „R.P.“ pri označení ďalších

poštových poukazov, naviac dňa 13.09.2010, t.j. bezprostredne po tejto platbe, uhradil titulom splátky
dlhu sumu vo výške 1.700,- Eur, pričom na poštový poukaz napísal „DLH“. Bolo tiež preukázané, že v
prospech účtu odporcu boli 26.08.2010 poukázané finančné prostriedky ako rodinné prídavky, ktoré v
priebehu niekoľkých dní poukázal navrhovateľke. V konaní sp. zn. 27P/20/2010 navrhovateľka uviedla,
že jej odporca poukázal rodinné prídavky, mysliac práve odporcom sporovanú sumu, odporca to v tomto
konaní nenamietal, t.j. s týmto režimom platby súhlasil. Odporca teda neuniesol dôkazné bremeno vo

svojom tvrdení, navrhovateľka viacerými dôkazmi preukázala, že sa jednalo o poukázanie rodinných
prídavkov a nie o splátku dlhu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Vzhľadom na to, že odporca podal odvolanie výslovne len proti výroku II. prvostupňového rozsudku,
výroky I. a III. ako nezávislé výroky nadobudli právoplatnosť a nestali sa predmetom odvolacieho
prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu sa ako výrok závislý stal výrok IV. o náhrade trov konania
(§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne,

podrobnéapresvedčivéodôvodneniepísomnéhovyhotoveniapreskúmavanéhorozsudku.Odvolacísúd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za
pravduodvolateľovi.Odvolateľvosvojomodvolaníneuvádzažiadnenovéskutočnostianiargumentynež
tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal.

Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na

zdôraznenie jeho správnosti, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. iba dopĺňa nasledovné:

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným

spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010).Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke, sporným zostalo jej vrátenie, konkrétne
platba sumy 1.200,- Eur zo dňa 02.09.2010, poukázaná zo strany odporcu navrhovateľke formou
poštového poukazu s označením „R.P. 2010“. Navrhovateľka tvrdila, že sa jednalo o poukázanie

rodinných prídavkov na ich spoločné dieťa mal. H. T., ktoré odporca poberal v Rakúsku. Odporca naopak
tvrdil, že sa jednalo o splátku dlhu zo zmluvy o pôžičke, keď skratka „R.P. 2010“ znamená „Rückzahlung
punkt“, čo podľa odporcu je nemecký výraz na vrátenie dlhu.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal

bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že platba odporcu
zo dňa 02.09.2010 vo výške 1.200,- Eur bola splátkou pôžičky (vrátením časti dlhu) a nie poukázaním
rodinných prídavkov, spočívala na odporcovi, ktorý z týchto tvrdení vyvodzoval pre seba priaznivé
dôsledky.

Ak teda odporca tvrdil, že platba odporcu zo dňa 02.09.2010 vo výške 1.200,- Eur bola splátkou pôžičky
(vrátením časti dlhu), bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie
tejto skutočnosti a ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia odporcu, bolo úlohou súdu označené
a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O.s.p.
<.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na

ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu, odporcovi sa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepodarilo preukázať, že platba
odporcu zo dňa 02.09.2010 vo výške 1.200,- Eur bola splátkou pôžičky (vrátením časti dlhu). Odvolací
súd zhodne s argumentáciou navrhovateľky konštatuje, že súdu prvého stupňa bol predložený listinný
doklad - písomné vyjadrenie prekladateľa z nemeckého jazyka, z ktorého vyplýva, že v odbornej ani

bežnej terminológii sa pojem „Rückzahlung punkt“ na vyjadrenie slovného spojenia „splatenie dlhu alebo
pôžičky“ nepoužíva. Odporca nikdy nepoužil označenie „R.P.“ pri označení ďalších poštových poukazov,
naviac dňa 13.09.2010, t.j. bezprostredne po tejto platbe, uhradil titulom splátky dlhu sumu vo výške
1.700,- Eur, pričom na poštový poukaz napísal „DLH“. Bolo tiež preukázané, že v prospech účtu odporcu
boli 26.08.2010 poukázané finančné prostriedky ako rodinné prídavky, ktoré v priebehu niekoľkých dnípoukázal navrhovateľke. V konaní sp. zn. 27P/20/2010 navrhovateľka uviedla, že jej odporca poukázal
rodinné prídavky, mysliac práve odporcom sporovanú sumu, odporca to v tomto konaní nenamietal,
t.j. s týmto režimom platby súhlasil. Odporca teda neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení,

navrhovateľka viacerými dôkazmi preukázala, že sa jednalo o poukázanie rodinných prídavkov a nie o
splátku dlhu.

Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že odporca platil navrhovateľke dlh prostredníctvom
poštových poukazov, keď 41 poštových poukazov je bez označenia R.P. a len jeden je s označením R.P..
Obaja účastníci sú slovenskí štátni občania, komunikovali a komunikujú medzi sebou slovensky, pôžička

bola poskytnutá na Slovensku, a preto nie je dôvod, aby pri splácaní dlhu odporcu voči navrhovateľke
tento jeden zo 42 poštových poukazov označil nemeckým výrazom „rückzahlung punkt“. Navyše aj na
pojednávaní konanom ešte pred začatím konania v prejednávanej veci dňa 14.10.2010 vo veci spisová
značka 27P/20/2010 navrhovateľka uvádzala, že odporca jej poslal rodinné prídavky, ktoré poberal
v Rakúsku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne ustálil, že suma 1.200,-
Eur nie je splátkou pôžičky odporcu voči navrhovateľke, ale zaplatením prídavkov na maloletého H. T.

navrhovateľke na základe ich vzájomnej dohody, ktoré odporca poberal v Rakúsku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani

nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez

ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou

súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu

ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako

druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane
závislého výroku o úrokoch z omeškania a o náhrade trov konania, osobitne odvolacími dôvodmi
nenapadnutých, ako vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p., potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnej navrhovateľke vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi. Trovy odvolacieho
konania navrhovateľky spočívajú z trov právneho zastúpenia a predstavujú sumu 89,37 Eur ako odmenu
za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 81,33 Eur + 8,04 Eur režijný paušál, podľa § 10
ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Náhradu trov

navrhovateľky súd zaviazal odporcu zaplatiť k rukám advokátky navrhovateľky (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.