Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/288/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214515
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214515.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
8C/213/2012-99 zo dňa 26. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú považoval okolnosť
predbežného prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Zároveň konštatoval,
že námietka premlčania vznesená odporcom nie je dôvodná.
V rámci meritórneho posúdenia vychádzal okresný súd z toho, že existenciu zbytočných prieťahov v

súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR; eventuálne môže byť vyslovená v zákonom presne
stanovených konaniach. Rozhodovanie o uvedenom nepatrí do právomoci súdu prvého stupňa. Uviedol,
že navrhovateľ v prejednávanej veci netvrdil (a ani nepreukázal), že by „štátny alebo súdny orgán“ zistil
prieťahy v dotknutom exekučnom konaní.
Navyše, okresný súd uzavrel, že úkony exekučného súdu smerovali k rozhodnutiu o návrhu
oprávneného a boli vykonané v súlade s Exekučným poriadkom. Nadväzne nie je preukázaný nesprávny
úradný postup, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému
odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, lebo si tieto nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho
konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie. V danej spojitosti okresnému súdu vytýkal, že
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť

dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady
kontradiktórnosti konania.
Namietal, že konajúci súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Následnevykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ

totiž vnútroštátny súd dospel (na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie,
musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania. Upozornil, že okresný súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo
o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu,

aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie. Odvolateľ označil meritórne rozhodnutie taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd
nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Okresný
súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu administratívnych (v širšom význame) nákladov.
V tejto časti považoval odvolateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nie je totiž
zrejmé, akou úvahou okresný súd dospel k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda
nevznikla.

Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
- povinný. Pravým právnym titulom je totiž nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten
dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Dodal, že hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie
neprípustne skrátil a nepoučil navrhovateľa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Napadnuté rozhodnutie preto považoval za vnútorne rozporné. Okresný súd na jednej strane zistil, že
o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť nenašiel žiadny
objektívny ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácieprocesnýchprávúčastníkovsúdnehokonaniajepojednávanie,naktorébolnavrhovateľriadne
a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie
sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania,
mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady

kontradiktórnosti bezvýznamné.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 26.2.2014) prvostupňový súd určil 13.1.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 22.1.2014. navrhovateľ svoju neúčasť na
pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil. S poukazom na stav veci (najmä tvrdený nárok a

obsah spisu) okresný súd dôvodne vykonal pojednávanie v neprítomnosti sporových strán. Odlišné
chápanie ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi doručené dňa 12.2.2014; t.j. do termínu pojednávania mal
dostatok času sa s ním oboznámiť a (aj v prípade eventuality neúčasti na pojednávaní) naň reagovať.
Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
protistrany. Postupu v konaní nezodpovedá ani námietka o absencii poučenia v zmysle § 120 ods. 4
O.s.p.; dotknuté poučenie bolo súčasťou predvolania (č.l. 78 spisu) doručeného právnemu zástupcovi

navrhovateľa dňa 22.1.2014.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonný sudca
sa vo veci necítil byť zaujatý a vo vzťahu k obsahovo zmätočnému podaniu navrhovateľa (o.i.
formulujúcemu neexistujúci inštitút „generálnej námietky zaujatosti“) platí záver odvolacieho súdu
(uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/160/2013 z 26.4.2013; doručené navrhovateľovi

4.6.2013). Preto nebol/nie je dôvod na rozhodovanie o nevznesenej námietke zaujatosti. Ani v
posudzovanom odvolaní neuviedol odvolateľ žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
vylúčenie zákonného sudcu.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na

prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné/
potrebnévyčkať.Vnútorneprotirečivýmjeodvolanie včasti,vktorejnavrhovateľnajednejstranevytýka
okresnému súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez
nariadenia. Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu, v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu,

či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či
predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.
že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo
vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Martin 18Er/2811/2010
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval

navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho
str. 6-7; č.l. 104-105 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel
k svojmu záveru je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ a
súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve
navrhovateľom.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným

dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. predovšetkým závery o nevyslovení existencie prieťahov v osobitnom konaní, riadnom a
plynulom postupe exekučného súdu), na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie,
odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu. Zároveň je z uvedeného
dôvodu v rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia i odvolacia námietka,

v zmysle ktorej okresný súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Vo svetle týchto
skutočností je nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň okolnosť,
že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) ako aj odôvodneniu

rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady
na správu pohľadávku zapríčinil dlžník, resp. so záverom okresného súdu o dodržaní namietaných
lehôt - takéto tvrdenia však okresný súd ani nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového
podávania odvolaní.Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil

v meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.