Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/530/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210689
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210689.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/230/2012-130 zo
dňa 28. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/230/2012-130 zo dňa 28. 04.
2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom
listín založených v spise, ako aj obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
8Er/261/2008, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v pätnásťdňovej zákonnej lehote - keď žiadosť
súdneho exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 09. 06. 2008 a uznesením
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8Er/261/2008-12 zo dňa 30. 12. 2008 súd rozhodol o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 21.600,- Sk od 22. 09. 2007 do zaplatenia.
Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 7CoE/28/2009-29 zo dňa 30. 04. 2009 odvolanie žalobcu proti
označenému rozhodnutiu ako oneskorene podané odmietol. Následne Okresný súd Liptovský Mikuláš
uznesením č.k. 8Er/261/2008-33 zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie úroku z omeškania vo
výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 716,99 Eur (21.600,00 Sk) od 22. 09. 2007 do zaplatenia a dňa 12.
02. 2010 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom,
na základe ktorého mala byť vykonaná predmetná exekúcia, bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu sp. zn. SR 01221/08 zo dňa 14. 02. 2008. Výzvou zo dňa 05. 08. 2008 exekučný
súd vyzval zástupcu oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom pre vydanie
exekučného titulu, a to v lehote 10 dní, ktorej fotokópia bola doručená exekučnému súdu dňa 13.

08. 2008. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Er/261/2008-39 zo dňa 26. 02. 2010
súd exekúciu zastavil. Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu podal oprávnený odvolanie, ktoré
vzal následne späť. V dôsledku toho bolo odvolacie konanie zastavené uznesením Krajského súdu v
Žiline č. k. 8CoE/45/2011-78 zo dňa 25. 02. 2011. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového
súdu bolo zistené, že rozhodcovský súd neskúmal, či medzi účastníkmi konania (exekučného) nejde
o spotrebiteľský vzťah a opomenutím uvedenej skutočnosti vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore
s normami spotrebiteľského práva. Exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva
zákonom nedovolené plnenie.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 4.320,21
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 864,04 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8Er/261/2008), ktorý
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Súd I. stupňa konštatoval, že žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 17. 01. 2011 sa ukázalo ako
zavádzajúce a nepravdivé. Z pripojeného exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že exekučný súd
rozhodol o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dňa 30. 12. 2008, z toho dôvodu tvrdenie
žalobcu o dátume rozhodnutia súdu dňa 17. 01. 2011 je hrubo zavádzajúce. Zavádzajúce a nepravdivé je
potom aj tvrdenie žalobcu o dobe omeškania (viac ako 970 dní). Iné skutkové tvrdenia žalobca v žalobe
neuviedol. Navyše, procesná úprava platná a účinná v čase rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (resp. v čase začatia exekučného konania) neurčovala žiadnu lehotu
pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Z dikcie ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota je stanovená zákonom len pre prípad vydania poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 26. 02. 2010 však exekúciu zastavil.
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora)
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania všetkých
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nepreukázal naplnenie základného prvku
zodpovednostného vzťahu, ktorým je nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd
rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 01. 04. 2011 sa ukázalo
ako zavádzajúce a nepravdivé. Z pripojeného exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že exekučný
súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dňa 28. 02. 2011. Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu. V prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť aj na charakter
procesného úkonu súdu, a to poverenie na vykonanie exekúcie, ktorým sa nekončí samotné exekučné
konanie. Pre prijatie záveru o porušení základného práva účastníka o existencii zbytočných prieťahov
exekučného súdu nepostačuje len samotné prekročenie zákonom stanovenej lehoty, ale aj naplnenie
ďalších podstatných okolností v prejednávanej veci. Medzi uvedené okolnosti je potrebné zaradiť okrem
iného správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, ďalší priebeh konania, postup
exekútora a exekučného súdu vo veci. Je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie
v oblasti ochrany spotrebiteľa (v dôsledku vstupu SR do EÚ) zasiahla do dovtedajšej
súdnej praxe a významne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu
existujúcej judikatúry bolo a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v
súlade s právnou úpravou a zásadami na ochranu spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym
súdnym dvorom (napr. C-40/08, C-76/10). Ochrane spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú
pozornosť aj v exekučnom konaní, s čím je spojené adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným
okolnostiam nasvedčuje skutočnosť, že neskoršia právna úprava v ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky zo zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie
poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia

exekučný súd nepristupoval k jej vybaveniu formalisticky len za účelom dodržania zákonnej lehoty na
vykonanie procesného úkonu. Súčasne skúmal zákonnosť exekúcie. Navyše, z ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu vydať poverenie do 15 dní od
doručenia žiadosti. Pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia nie je v zákone explicitne
uvedená lehota na vydanie rozhodnutia. S poukazom na uvedené výkon práva žalobcu bol aj v rozpore
s dobrými mravmi, keďže v žalobe uviedol nepravdivé skutkové tvrdenia. Keďže nebol splnený základný
predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný
postup), súd neskúmal splnenie ďalších atribútov (príčinnú súvislosť, vznik škody), ani sa nezaoberal
vznesenou námietkou premlčania. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom stanovenej
lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku, pričom žalovaný podanie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku žalobcom v konaní ani nerozporoval.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bol v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Žalobca tiež namietal, že v prejednávanej veci
nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu
na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho
názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny
súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie,
musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho,
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté

v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je
v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode
sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,
a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu
k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného
súdu Liptovský Mikuláš v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 8Er/261/2008, z ktorej si uplatňuje svoj
nárok žalobca žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, nebola síce
dodržaná zákonná lehota na vydanie poverenia, čo však nemožno považovať za nesprávny
úradný postup, v dôsledku ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 4 320,21 Eur
a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 164,04 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z.. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty však nemohlo byť na úkor riadneho
výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania nerovného
vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby. Žalobca teda v konaní predovšetkým nepreukázal
naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd
nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v
odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp.zn. 9NcC/322/2013
zo dňa 21.03.2013, že zákonná sudkyňa vo veci JUDr. Eva Uličná je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10C/230/2012. Ostatní
sudcovia Okresného súdu Liptovský Mikuláš (Mgr. Zuzana Bajlová, JUDr. Jana Halušková, JUDr.
Gabriela Brišková, Mgr. Slavomíra Mlynarčíková, JUDr. Jana Uličná, JUDr. Katarína Podhorcová, JUDr.
Alena Švehlová) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Následne bol spis náhodným
výberom pridelený sudcovi Okresného súdu Liptovský Mikuláš Mgr. Jurajovi Lukáčovi, ktorý však v čase
predchádzajúceho rozhodovania nadriadeného súdu nebol sudcom uvedeného súdu. Na základe
predloženia spisu nadriadenému súdu, Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 9Ncc/353/2013 zo dňa
18.04.2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Liptovský Mikuláš Mgr. Juraj Lukáč nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 10C/230/2012. Od vydania

tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré aktuálneho zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je
argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací
súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak
subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o
povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.
Juraja Lukáča z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (28.04.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 11.04.2014
a žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 17.04.2014 (č.l. 109 spisu).
Až dňa 28.04.2014 o 07:47 hod. (t.j. v deň pojednávania) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu
(e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného
súdu a sudcu“, ktoré súd zaevidoval v deň pojednávania, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie
vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní uznesením návrh žalobcu na
prerušenie konania zamietol a žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania nevyhovel.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119
ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu
o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných
prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania
bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa
takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101
ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už
bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v
prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže

dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 03.06.2013 bolo súdu doručené 07.06.2013 a okresný súd ho
odoslal právnemu zástupcovi žalobcu dňa 11.04.2014, ktorému bolo doručené dňa 17.04.2014 (č.l. 109
spisu). Žalobca mal teda možnosť i dostatočný časový priestor vyjadriť sa k obrane žalovanej uvedenej
v jej vyjadrení k žalobe.
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sp. zn. 8Er/261/2008 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 130-138 spisu). Z obsahu spisu
je tiež zrejmé, že žalovaný sa k návrhu vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Sám odvolateľ svojim procesným návrhom zo dňa 28.04.2014 navrhol zrušenie
nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súdu v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný súd
o prerušení konania rozhodol samostatným uznesením na pojednávaní, hoci už predtým právoplatne
rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania z rovnakých procesných dôvodov. Postup
súdu pri zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania bol správny a to z dôvodov
uvedených vyššie. Zákon nevylučuje, aby súd pojal z rozsudku procesné rozhodnutie o prerušení
konania.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaniach na pojednávania
určené na deň 26.07.2013 a 28.04.2014 (č.l. 44 a čl. 109 spisu) doručil žalobcovi aj poučenie v súlade
s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde. Predmetné
poučenie prevzal právny zástupca žalobcu v dňoch 15.07.2013 a 17.04.2014.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nárok žalobcu považoval súd za účelovo vykonštruovaný a aj v rozpore s dobrými
mravmi. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.