Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/132/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216556
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216556.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. júla 2013 č.k.
9C/338/2012-55 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhalzaplateniasumy175,-eurakonáhradyškodyasumy829,80euraakonemajetkovejujmypodľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní pod sp. zn. 2Er/462/2003
tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenom
čase. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1
písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).Vychádzal zo zisteného skutkového stavu,
ktorým mal za preukázané, že navrhovateľ sa od odporcu domáhal zaplatenia sumy 175,- eur z titulu
majetkovej škody a sumy 829,80 eura z titulu nemajetkovej ujmy, z dôvodu nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora, pričom súd rozhodol o tejto žiadosti po veľmi dlhej dobe. Z obsahu spisového materiálu
mal za preukázané, že v exekučnom konaní Okresného súdu Levice pod sp. zn. 2Er/462/2003 začalo

exekučné konanie 20.10.2003 podaním návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu- notárskej zápisnice. Exekučný súd dňa
30.10.2003 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára. Oprávnený
dňa 23.11.2010 podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár, na
výzvu exekučného súdu zaslal stanovisko k návrhu oprávneného na zmenu exekútora a zároveň žiadal
priznaťtrovyexekúcie.OkresnýsúdLeviceuznesenímč.k.2Er/462/2003-24zodňa08.03.2012zamietol
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučné konanie zastavil, exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený, o
jeho o odvolaní zatiaľ nebolo rozhodnuté. Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa domáhal
náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o zmene exekútora nedošlo
v zákonnej 30 dňovej lehote. Na základe tejto skutočnosti, súd neskúmal či prišlo k prieťahom vkonaní, zisťoval či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Exekučné konanie bolo začaté 20.10.2003. Podľa vtedy
platného exekučného poriadku a § 238 zák. 233/1995 Z.z. v konaniach začatých do 31.08.2005 lehota

30 dní na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora neplatila. V predmetnom exekučnom konaní tak
neexistovala zákonná lehota na rozhodnutie o zmene exekútora, preto nerozhodnutím exekučného
súdu o zmene exekútora v 30 dňovej lehote nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
súdu.Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné pre
priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku
2012 súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného

ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania
návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania.Dôvodom pre zmenu exekútora bola údajná
strata dôvery k pôvodnému exekútorovi avšak ani nový exekútor nevymohol dlžnú sumu. Exekučným
titulom je notárska zápisnica, ktorá je naďalej predmetom skúmania z hľadiska jej vykonateľnosti a
ďalších náležitostí. Zhodné exekučné tituly boli súdmi vyhlásené za nezákonné. Podľa súdu v priebehu

exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty. Zo
stanoviskapôvodnéhosúdnehoexekútoraazjehovyčísleniatrovvyplýva,žeexekútorvpredmetnejveci
vykonal viacero úkonov za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného, bolo preukázané, že pôvodný

exekútor vo veci konal a to bez ohľadu na návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, preto
nerozhodnutím o zmene súdneho exekútora nebolo exekučné konanie ohrozené. V tomto smere súd
prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku. Tvrdenia o tom, že ak by súd
rozhodol včas, nemusel by sa navrhovateľ prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám,

sťažnostiam, evidencii prípadov, sú nedostatočným argumentom a zároveň nepreukazujú príčinnú
súvislosť medzi rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora a podaným návrhom na
zmenu exekútora, navyše navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola v konaní preukázaná,
jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, je podľa

súdu nepreukázané, nezdôvodnené a navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním
uvádzanú škodu. Súd prvého stupňa návrh znaleckého dokazovania a postupu podľa § 136 OSP
zamietol, pretože mal za to, že účastník nepredložil také dôkazy, na základe ktorých by mohol znalecký
posudok vypracovať a zároveň vyhodnotil navrhované doplnenie dokazovania ako nehospodárne.
Zdôraznil, že doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do samotného

rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa,
nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie,
nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný
zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd sa nestotožnil
ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej

lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní.
Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci skoršie rozhodnutie o zmene exekútora nepresadzoval
zákonnými možnosťami. Vo vyjadrení uvádzal urgencie, či žiadosti o informáciu o stave konania, v
predmetnom exekučnom spise sa žiadne takéto podania navrhovateľa nenachádzali. Ďalej v konaní
nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu
exekútora. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci ako sú oprávnenosť
pôvodného exekútora na konanie, reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov
v konaní, nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata

súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, rovnaký postup navrhovateľa ako ho vytýka súdu, chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody viedli samostatne i vo
vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSPtak,žeodporcovi,ktorýmalvoveciúspech, nepriznalnáhradutrovkonania,keďžežiadnenešpecifikoval
a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto

súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako
dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého

stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,

ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor

zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a §204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2

OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vo výroku vecne správne a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP
napadnutý rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania je suma 175,00 eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu

náhrady škody a suma 829,80 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom u súdneho
exekútora pod sp. zn. EX 2825/2003. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že
exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenúnesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,

ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno

na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli

k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto

zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné

považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t.j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter

absolútnej zodpovednosti.
Aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným

postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

a taktiež vec správne právne posúdil.
Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 2Er/462/2003 vyplýva, že
exekučné konanie začalo dňa 20.10.2003, kedy bol súdnemu exekútorovi Dr. Ľubomírovi Pekárovi
so sídlom Exekútorského úradu P. Pazmáňa 51/19, Šaľa doručený návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 27.10.2003 požiadal

súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice
č.k. N 1684/2003, NZ 58793/2003 zo dňa 13.07.2003. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu
exekútorovi udelené dňa 30.10.2003. Dňa 23.11.2010 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh
na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd vyzval súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára,
aby oznámil, či si uplatňuje trovy exekúcie v predmetnej exekúcii, nakoľko ju mienil zastaviť. Súdny

exekútor podaním doručeným súdu dňa 01.12.2011, ktoré bolo predložené vyššej súdnej úradníčke dňa
29.12.2011 doručil súdu originál exekučného spisu pod sp. zn. EX 2825/03 v počte strán 12 ks vrátane
presného rozpisu trov exekúcie. Následne súd prvého stupňa uznesením č.k. 2Er/462/2003-23 zo dňa
08.03.2012návrhoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútorazamietol,exekúciuvyhlásilzaneprípustnú
a zároveň ju zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

v sume 112,67 eura. V dôsledku podaného odvolania napadnuté rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo
právoplatnosť.
Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.
Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.
decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom

návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.
Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. V tomto

smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetného exekučného konania) neupravovalo lehotu
30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola zavedená do Exekučného poriadku
až novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred
1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje

inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak preto platí prvá časť
vety § 238 ods. 1, t.j. že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo dňa 20.10.2003, za účinnosti
ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene
súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia

doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov
zákazu retroaktivity.
V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný
súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol

v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené
súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného
postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní

k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu
tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že zo strany exekučného súdu
nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu
základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s ohľadom na zásadu hospodárnosti
konanianebolopotrebnévykonávaťďalšiedokazovanie.Exekučnýsúdrozhodolsprávnepodľaplatných

právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu

zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným

úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou

úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s dôvodmi odvolania
navrhovateľa v časti týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Je pravdou, že prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného
rozhodnutia citoval dané ustanovenie po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z.z. Citované ustanovenieje platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Uvedené pochybenie
prvostupňového súdu však nemá vplyv na správnosť rozhodnutia. Odvolací súd v tejto časti poukazuje
na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je

kompetentnýpreskúmaťsúdvkonaníonáhraduškodypodľazák.č. 514/2003Z.z.,alelenÚstavnýsúd,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo
smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je

oprávnený len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila
prieťahy v konaní, v podstate reagovala na dovtedajšiu rozhodovaciu prax súdov, že nie sú oprávnené
posudzovať prieťahy v konaní.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 2Er/462/2003 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/200 Z. z. a nie nedôveryhodnosť údajov

tak ako to uvádza navrhovateľ v odvolaní.
Odňatie možnosti konať pred súdom odvolací súd nevzhliadol ani v postupe súdu prvého stupňa
týkajúceho sa znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.

To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací
dôvod. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo
možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. V zmysle § 120 ods. 1

druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. V prejednávanej veci
súd prvého stupňa návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol,
i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno
vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom, nakoľko súd prvého
stupňa rozhodol v zmysle zákona a svoje rozhodnutie v tomto smere aj dostačujúco odôvodnil. Odňatie

možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať
výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. ak ich vyhodnotenie nie podľa
predstáv navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor

exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bola notárska zápisnica, preto súd prvého stupňa
bol oprávnený vo svojom rozhodnutí uviesť aj tieto skutočnosti. Jednalo sa o skutočnosť súvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou so splnomocnením na spísanie notárskej zápisnice a

rozhodovaciu činnosť súdov v tomto smere (zastavené exekúcie z dôvodu neplatnosti splnomocnenia).
Podstata odôvodnenia bola však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti

uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mal postupovať a
preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na dôvažok odvolací súd dodáva, že exekúcia bola v konečnom dôsledku zastavená z dôvodu notárskej
zápisnice ako nespôsobilého exekučného titulu, nakoľko splnomocnenie udelené pred jej spísaním bolo

vyhlásené súdom za neplatný právny úkon. Navrhovateľ tak predložil na výkon exekúcie nespôsobilý
exekučný titul.
Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a

§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.