Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/600/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214752
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214752.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/250/2012-90 zo dňa 10. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 9C/250/2012-90 zo dňa 10. 04. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporkyni náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Konštatoval, že návrhom sa navrhovateľ domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by odporcovi uložil
povinnosť nahradiť mu škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo výške 125 eur a nemajetkovú ujmu
vo výške 275 eur a to z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Martin.
Pokiaľ navrhovateľ navrhol zrušiť pojednávanie až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti

a o otázke zákonného sudcu, tak s týmto návrhom sa súd nestotožnil. Nariadené pojednávanie vykonal
v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý bol rovnako ako odporca
na pojednávanie riadne a včas predvolaný. V tejto súvislosti súd konštatoval, že v prejednaní veci mu
nebránila z pohľadu zákonného sudcu žiadna prekážka. Vzhľadom na konštatovania navrhovateľa v
jeho opakovaných podaniach súd vo všetkých sporoch navrhovateľa uznesením vydaným podľa zákona
č. 71/1992 Zb. a položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny
poplatok za vznesenie námietky zaujatosti a súčasne predložil vec s vyjadrením zákonnej sudkyne

Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému v zmysle § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“). Zákonná sudkyňa, prejednávajúca predmetnú vec sa vo veci necítila zaujatá, nakoľko v
konkrétnej exekučnej veci, z ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť škoda nekonala a krajský súd svojimi
uzneseniami po odvolaní navrhovateľa jednak zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bola uložená
povinnosť navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti zákonného sudcu s
odôvodnením, že z odvolania navrhovateľa nevyplýva, že podal námietku zaujatosti, (čo navrhovateľ v
odvolaní výslovne uviedol) a súčasne vrátil spis Okresnému súdu Martin bez rozhodnutia o námietke

zaujatosti, keďže vzhľadom na konštatovanie navrhovateľa v odvolaní proti uzneseniu o vyrubení
súdneho poplatku za vznesenie námietky navrhovateľ výslovne uviedol, že nepodal námietku zaujatosti.
Preto z popísanej situácie nie sú právne dôvody pre to, aby nadriadený súd konal, vzhľadom nakonštatovanie zákonnej sudkyne, že sa vo veci necíti zaujatá a vzhľadom na konštatovanie navrhovateľa
v odvolaní voči vyššie uvádzanému uzneseniu, že námietku zaujatosti zákonného sudcu nepodal.
Vzhľadom na uvedené neboli dôvody pre zrušenie už nariadeného pojednávania a súd návrh

navrhovateľa na začatie konania na pojednávaní prejednal, pričom v rámci dokazovania sa oboznámil
s celým spisovým materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin, týkajúceho sa
exekučného konania, ktoré je predmetom návrhu na začatie tohto konania.
Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er 2596/2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 28. 04. 2010
spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade so sídlom A. XX, F.

návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na vymoženie pohľadávky, priznanej rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a. s., IČO: 35 922 761, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 27. 01. 2010, sp. zn. SR
22594/09.Žiadosťoudoručenousúdudňa28.05.2010súdnyexekútorpožiadaloudeleniepovereniana
vykonanie exekúcie. Udelením poverenia č. 5506 072475 zo dňa 10. 09. 2010 súd tejto žiadosti vyhovel.
Nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
účinného od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2011, teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu
na začatie konania dôjsť k vzniku škody (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“).
Z príslušného exekučného spisu súd mal nepochybne preukázané, že síce Okresný súd Martin
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia, ale nekonal svojvoľne a

bezdôvodne. V snahe skúmať, či rozhodcovským rozsudkom priznaná pohľadávka nie je pohľadávkou
zo spotrebiteľskej zmluvy, vyžadoval súd ďalšiu súčinnosť od rozhodcovského súdu a od navrhovateľa.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené po poskytnutí tejto súčinnosti
a po preskúmaní zmluvy o úvere. V dôsledku tejto skutočnosti potom okresný súd vydal poverenie
na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty. Nesprávny úradný postup však nie je jedinou

podmienkou pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je skutočný vznik škody a nemajetkovej
ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou
ujmou ako následkom. Súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a jej výšku a ani
vznik nemajetkovej ujmy. Predovšetkým, navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by

preukazovali ich vznik.
Navyše v súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z
odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd poznamenal, že právne záväzné akty,
ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej
únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako nariadenia, smernice

a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ust. § 121 O. s. p. skutočnosti, ktoré
netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia. Vzhľadom na túto zásadu
platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto predpisy pozná a vie ich
vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky, týkajúcej sa interpretácie a
aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho

dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými
by súd nedisponoval, a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle ust. § 127 O. s. p. Vzhľadom
na konštatované, dôkazný návrh navrhovateľa o predložení takéhoto znaleckého posudku súdu javil
sa byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný pre právne posúdenie
nárokunavrhovateľa.Súdhopretozamietolatakýtodôkaznevykonal.Navyšezvyjadrenianavrhovateľa

nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto znalecký posudok súdu predložiť, a teda či
by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli v konaní spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré
navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych konaniach vyčíta.
Majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými
ustanoveniami, súd návrh navrhovateľa na začatie konania ako nedôvodný zamietol, nakoľko neboli

splnené predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z. z. pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia
nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.
Vzhľadom na to, že vo veci mal plný úspech odporca (§ 142 ods. 1 O. s. p.), súd by mu mal priznať

náhradu trov konania proti navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V rozsudku,
vyhlásenom na pojednávaní, konanom dňa 10. 04. 2014, súd priznal odporcovi náhradu trov konania,
ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Vzhľadom na to, že odporca si trovy konania
nevyčíslil, súd mu náhradu trov konania nepriznal, nakoľko zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka

odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu

ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného

súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby

tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom

stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý súdu uviedol, že

námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 44 spisu). Zákonná
sudkyňa vo veci nadriadenému súdu vec z dôvodu zaujatosti nepredložila lebo sa necítila zaujatá, a
to ani pre pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. V uvedenej veci nekonala a
účastníkom konania nie je na strane odporcu Okresný súd Martin (č. l. 57 p.v. spisu). Námietkou, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa môže účastník brániť aj v rámci odvolacích námietok, ako to

urobil navrhovateľ v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu ohľadom zákonnej
sudkyne o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd
môže pri skúmaní tohto dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by bolo dôvodom pre
zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej

ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovivzniknúť postupom Okresného súdu Martin, na ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu,
nevidí dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a

rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatého rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom
prípade takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať

medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah
v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom
prezumpcienezávislostisúdnejmoci,ktoránepodliehasubjektívnympocitomsudcovpriichrozhodovaní
a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy
objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah
medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu

vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§
2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR

pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k

veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod na vylúčenie
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 z
19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013)
vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom

zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,

k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 10. 04. 2014. Splnomocnený

zástupca navrhovateľa predvolanie prevzal dňa 17. 03. 2014 (č. l. 80 p.v. spisu). Z obsahu spisu
okresného súdu nevyplýva, že by navrhovateľ požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu
tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Požiadal
o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca. Námietku navrhovateľa, že
okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať

v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V danom prípade nebol dôvod pre
zrušenie pojednávania z navrhovateľom uvádzaného dôvodu, keď navrhovateľ v konaní námietku
zaujatosti voči konajúcej sudkyni nepodal (ako je to zrejmé z jeho vyjadrení) a spis nebol nadriadenému
súdu predložený na rozhodnutie o vylúčení či nevylúčení sudkyne podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Spoukazom na vyjadrenie zákonnej sudkyne, ako aj vyššie uvedené konštatovanie odvolacieho súdu vo
vzťahu k námietke nestrannosti sudcu potom neobstojí námietka navrhovateľa, že sudcu, ktorému bola
predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bolo potrebné z konania vylúčiť, čím ospravedlnil

svoju neúčasť na pojednávaní. Aj odvolací súd preto konštatoval, že boli v zmysle ust. § 101 ods.
2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho
splnomocneného zástupcu. Títo si sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam
protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4

O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). K tvrdeniu
navrhovateľa v odvolaní, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu odvolací súd uvádza, že
vyjadrenie odporcu bolo doručené súdu dňa 04. 07. 2013. I keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k
návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní vytýkal súdu, že
okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškania v zmysle § 153b O. s. p., odvolací súd poukazuje na

to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu,
ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd
za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade
tomu tak nebolo. Pokiaľ ide o dokazovanie okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným
navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 17Er/2596/2010,

ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému

legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 10. 04. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv, a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. pričom odvolací súd sa s dôvodmi ním uvádzanými stotožnil. Pokiaľ navrhovateľ

v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú,
odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vzhľadom na
uvedené mal za to, že exekučný súd s prihliadnutím na osobitosť exekučného titulu, ktorým bol

rozhodcovský rozsudok, konal plynulo a bez prieťahov, aj s poukazom na vykonané úkony exekučného
súdu smerujúce k posúdeniu zákonnosti vedenej exekúcie. Okresný súd sa následne zaoberal aj ďalším
atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. vznikom škody a
príčinnou súvislosťou medzi navrhovateľom tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu a vznikom škody. Svoje rozhodnutie i v tomto smere náležite odôvodnil, majúc za to, že navrhovateľ

nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy, či príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodu a
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konaniapostupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .