Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/160/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214812
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214812.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
10C/257/2012-112 zo dňa 20. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú považoval (aj vzhľadom
na závery odvolacieho súdu v rámci prieskumu procesných prvostupňových rozhodnutí) okolnosť
predbežného prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V rámci meritórneho posúdenia vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn.

tamojšieho súdu 17Er/5132/2010) bola dňa 21.10.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd predmetnú žiadosť už toho istého dňa (t.j. nepochybne
v lehote kratšej ako 15 dní) uznesením zamietol. Okresný súd zdôraznil, že navrhovateľ (v pozícii
oprávneného) síce napadol toto uznesenie odvolaním, ale dotknuté odvolanie vzal neskôr späť. Taktiež
sa v exekučnom spise nenachádzala žiadna sťažnosť alebo podanie navrhovateľa/oprávneného, ktorý
úkon - podľa tvrdení navrhovateľa - mal byť údajne vykonaný. Okresný súd dodal, že na prípady
negatívneho rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia a tiež na prípady, keď exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok (v období od 1.6.2010 do 31.5.2011), sa navyše 15-dňová lehota ani
nevzťahovala. Nadväzne uzavrel, že v postupe exekučného súdu nedošlo k žiadnym prieťahom v
konaní.Nebolatedapreukázanázákladnápodmienkaprevznikzodpovednostištátuzaškoduprivýkone
verejnej moci.
Okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý len
mal byť (v budúcnosti) vypracovaný/predložený. S poukazom na dôkaznú situáciu sa zároveň jedná
o irelevantný dôkaz. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore

úspešnému odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že v danom štádiu konania
mu trovy preukázateľne nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. Pokiaľ súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi možnosť konať
predsúdom.Vtejtospojitostinemalmožnosťvyjadriťsaktvrdeniamaprednesomodporcu,kvykonaným
dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, preto došlo k porušeniu zásady

kontradiktórnosti. Tvrdil, že pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musel (vo všeobecnosti) o tom informovať účastníkov a umožniť im
reagovať. Upozornil, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Zároveňsiokresnýsúdobsaharozsahdokazovania
určil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z

rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania

práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd
o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Pokiaľ

odporca nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu, bol súd povinný rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie. Odvolateľ dodal, že konečné (meritórne) rozhodnutie neprichádzalo do úvahy tiež preto, že
okresný súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o jeho návrhu na prerušenie konania.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácieprocesnýchprávúčastníkovsúdnehokonaniajepojednávanie,naktorébolnavrhovateľriadne
a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie

sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania,
mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady
kontradiktórnosti bezvýznamné.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 20.12.2013) prvostupňový súd určil 13.11.2013 a právnemu
zástupcovinavrhovateľabolopredvolaniedoručenédňa20.11.2013.Aždňa12.12.2013bolkonajúcemu
súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie

rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k

odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/1993)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej
situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi(na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd
uvedený postup dôsledne nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnostiach(podanie žiadosti o

odročenie pojednávania v pomerne krátkom časovom predstihu pred jeho termínom, hoci o tvrdenom
dôvode odročenia pojednávania mal navrhovateľ vedomosť bezprostredne po doručení predvolania,
nedodržanie predpísaných náležitostí takejto žiadosti) súdeného prípadu nedosahuje ani intenzitu
potrebnú pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa bolo okresnému súdu doručené až po expedovaní
účastníkom predvolania na termín pojednávania. Zároveň ide o vyjadrenie navrhovateľovi „chronicky
známe“, ktoré je totožné v stovkách obdobných vecí/konaní vedených medzi navrhovateľom a
odporcom. V posudzovanej veci odporca výslovne zdôraznil, že sa jedná o vyjadrenie pre všetky
obdobné prípady sporu účastníkov prejednávané a rozhodované zákonnou sudkyňou (v súdnom
oddelení 10C). Nadväzne je akceptovateľným postup okresného súdu, keď oboznámenie s obsahom

dotknutého vyjadrenia ponechal na samotné pojednávanie.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonný sudca
sa vo veci necítil byť zaujatý a vo vzťahu k obsahovo zmätočnému podaniu navrhovateľa (o.i.
formulujúcemu neexistujúci inštitút „generálnej námietky zaujatosti“) platí záver odvolacieho súdu

(uznesenieKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.7Co/74/2013z6.2.2013;doručenénavrhovateľovi11.3.2013).
Preto nebol/nie je dôvod na rozhodovanie o nevznesenej námietke zaujatosti. Ani v posudzovanom
odvolaní neuviedol odvolateľ žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie zákonného
sudcu, resp. vôbec dôvodnosť rozhodovania nadriadeného súdu.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na

právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné/
potrebnévyčkať.Vnútorneprotirečivýmjeodvolanie včasti,vktorejnavrhovateľnajednejstranevytýka
okresnému súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez
nariadenia. Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu, v prípade, ak sa odporca k návrhu

nevyjadril, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu,
či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či
predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.
že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo
vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Martin 17Er/5132/2010

- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
10, 11; č.l. 121, 122 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel
k svojmu záveru je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ a
súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve

navrhovateľom.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného

množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným
dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. predovšetkým o rozhodnutí v zákonom stanovenej lehote, o neexistencii nesprávneho
úradného postupu, či o neviazanosti exekučného súdu v konkrétnom prípade predmetnou lehotou),
na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp.

vôbec žiadnu protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú iba
opakovaním návrhu bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že tátoúvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), v
ktorom navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na nedodržaní zákonnej povinnosti

exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní; a nie na eventuálnych prieťahoch
v rámci doručovania predmetného rozhodnutia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v meritórnej časti
napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.