Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. jún 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/455/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210200537
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7210200537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu P. Š., A., U. XX, zast. JUDr. PhDr.
Ferdinandom Kornom, Sečovce, Široká 768/3, proti žalovanej B. Š., A., R. X, zast. JUDr. Máriou
Šuvadovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Floriánska 16, o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, o odvolaní účastníkov proti rozsudku 45C/5/2010-350 z 18.6.2013 Okresného súdu
Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o zročnosti.
M e n í rozsudok vo výroku o zročnosti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 20 725 €, do 90

dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k
nehnuteľnosti - bytu č.2 v bytovom dome na R. Č..X V. A., súp.č.260 a to vrátane podielu vo veľkosti
644/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ako aj na pozemku parc.č.835 o
výmere 295 m2 - zast. plocha, zapísaných na LV č.XXXXX pre okres Košice II, obec Košice, k. ú. K.,
podielové spoluvlastníctvo k popísanej nehnuteľnosti vyporiadal tak, že ju prikázal v celosti do výlučného
vlastníctva žalovanej a uložil jej povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu spoluvlastníckeho podielu v sume
20 725 € v pravidelných mesačných splátkach po 247 € mesačne, splatných vždy do 20. v mesiaci,

počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia pod následkom straty výhody splátok, v
prevyšujúcej časti návrhu a protinávrhu tieto zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté
osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou, doručenou mu 14.1.2010, domáhal,
čím ju odôvodnil, ako sa žalovaná k žalobe vyjadrila písomne podaním, doručeným mu 16.6.2010
(č.l.18-25), a vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými vo veci vykonal dokazovanie a zistil skutkový
stav veci. Konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že manželstvo uzatvorili 27.7.1991, že

bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu (ďalej len OS) Košice II 20C/1226/00-25 z 28.11.2001,
právoplatným 22.2.2002, že medzi účastníkmi konania nie je sporné a vyplýva to aj z predložených
listinných dôkazov (žiadosť o schválenie dohody o výmene bytov, zápis o dohode o odovzdaní a
prevzatí bytu), že predmetný byt č.2 nachádzajúci sa v A.D. Z. R. X (ďalej len predmetný byt) bol
žalovanej odovzdaný na základe zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu 13.5.1991 na základe
žiadosti o schválenie dohody o výmene bytov z 29.4.1991 schválenej Bytovým hospodárstvom, š.p.
3.5.1991, kedy došlo k výmene žalovanou pôvodne užívaného 2 izbového bytu za predmetný byt,

že predmetný byt nadobudli do osobného vlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu
uzatvorenej s Mestom Košice ako pôvodným vlastníkom 10.12.1996, ktorej vklad bol povolený pod
č.D96/97 13.2.1997 a v súčasnosti sú účastníci zapísaní na LV č.XXXXX, okres Košice II, obec Košice
- Západ, k. ú. K. ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti s podielmi 1/1. Ďalej uviedol, čo vyplýva zpredloženej korešpondencie, z pripojeného spisu 17C/44/2008 OS Košice II, z odôvodnenia rozsudku
17C/44/2008-85z10.11.2008arozsudkuKrajskéhosúdu(ďalejlenKS)vKošiciach3Co/56/2009-118zo
16.6.2009, ktorým potvrdil rozsudok 17C/44/2008-85. Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo

sporné a vyplynulo to aj z predložených rozsudkov OS Košice II, že ten rozhodol o úprave rodičovských
práv a povinností vo vzťahu k mal. P. Š., nar.13.11.1992, rozsudkom Nc984/97-13 z 26.6.1998,
právoplatným 13.7.1998, ktorým schválil rodičovskú dohodu (uviedol jej obsah). Uviedol ďalej, čo
vyplýva z čestného prehlásenia F. A. zo 17.12.2008, z výňatkov listov (prekladu z maďarského jazyka),
z lekárskych správ, z potvrdenia Obvodného oddelenia PZ Košice - Západ z 12.7.2000, z vyjadrenia

Záujmového združenia žien Fenestra a z predložených zálohových predpisov vo vzťahu k predmetnému
bytu. Ďalej reprodukoval obsah výpovede znalkyne D.. O. (zápisnica na č.l.330-331) na pojednávaní
18.6.2013,žalobcunapojednávaní13.9.2011(zápisnicanač.l.156p.v.-157)ažalovanejnapojednávaní
13.9.2011 (zápisnica na č.l157 p. v.-158) a na pojednávaní 18.6.2013 (zápisnica na č.l.332). Uviedol
tiež, čo vyplýva zo stanoviska Magistrátu mesta Košice, reprodukoval obsah vyjadrenia (č.l.95-106)
žalobcu, doručeného mu 25.11.2010 a písomného vyjadrenia (č.l.164-171) žalovanej, doručeného

mu 31.10.2011. Vo veci nariadil znalecké dokazovanie D.. M. O., znalkyňou z odboru Stavebníctvo,
odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľností, ktorá vypracovala znalecký posudok (ďalej len ZP) č.23/2012
za účelom zistenia trhovej hodnoty nehnuteľnosti a zistenia hodnoty rekonštrukčných prác vykonaných
na predmetnom byte. Uviedol, ako v závere znalkyňa odpovedala na uložené otázky, ako sa vyjadrila
žalovaná k ZP podaním, doručeným mu 10.8.2012, a doplnku k ZP podaním, doručeným mu 16.1.2013

(č.l.315-317),akosavyjadrilžalobcakZPpodaním,doručenýmmu3.9.2012,akdoplnkukZP,podaním,
doručeným mu 4.2.2013 (č.l.320-322) a čo uviedla a ako odpovedala na otázky znalkyňa v doplnku
k ZP č.27/2012 porovnávacou metódou. Vychádzajúc z § 149 ods.4,§ 137 ods.1,§ 139,§ 141 ods.1,§
142 ods.1,§ 107 ods.2,3,§ 451 a § 456 O. z. (ich znenie citoval) konštatoval, že žalobca sa v danom
prípade domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov konania vo vzťahu k predmetnému

bytu, že podielové spoluvlastníctvo žiadal vyporiadať tým spôsobom, aby za výlučnú vlastníčku bola
určená žalovaná, ktorá by zároveň bola povinná vyplatiť mu primeranú náhradu, pričom žalovaná so
zrušením podielového spoluvlastníctva súhlasila, rovnako nenamietala spôsob vyporiadania tak, aby sa
stala výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, namietala iba výšku primeranej náhrady a zároveň
žiadala, aby podielové spoluvlastníctvo vyporiadal v širšom zmysle, že medzi účastníkmi konania nebolo

sporné, že potom ako uzatvorili manželstvo 27.7.1991, boli obaja účastníkmi zmluvného vzťahu, na
základe ktorého došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ktorého vklad bol
povolený 13.2.1997, že otázka vlastníckeho práva bola už aj predmetom konania 17C/44/2008, v ktorom
OS Košice II zamietol žalobu žalovanej, ktorou žiadala určiť, že predmetná nehnuteľnosť patrí do jej
výlučného vlastníctva a zároveň vyjadril názor, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá za trvania

manželstva do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM). Rovnako považoval za
nespornú skutočnosť, že po rozvode manželstva, keď rozsudok o rozvode nadobudol právoplatnosť
22.2.2003, po dobu 3 rokov od zániku manželstva, nedošlo medzi účastníkmi konania k uzatvoreniu
dohody o vyporiadaní BSM, ani nebola podaná žaloba na súd na jeho vyporiadanie, v dôsledku
čoho v súlade s § 149 ods.4 O. z. došlo vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti k vzniku podielového

spoluvlastníctva účastníkov konania s tým, že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké, t.j., každý z
nich sa stal podielovým spoluvlastníkom s veľkosťou podielu 1/2. Bol preto jednoznačne toho názoru,
že už nie je možné odchýliť sa od zák. stanovenej zásady, že márnym uplynutím 3 ročnej lehoty vzniklo
podielové spoluvlastníctvo uvedeným spôsobom, keď podiely oboch účastníkov sú rovnaké a preto aj
pri jeho vyporiadavaní musel vychádzať z takto zisteného skutkového stavu, keď mal jednoznačne za

preukázané, že podiely oboch účastníkov sú rovnaké a podiel každého z nich je 1/2 k celku. Keďže
medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že doposiaľ takto vzniknuté podielové spoluvlastníctvo nebolo
zrušené a vyporiadané a obaja účastníci vyjadrili zhodné stanovisko o tom, že chcú, aby bolo zrušené,
v prvom výroku rozsudku podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil. K otázke vyporiadania
podielového spoluvlastníctva poukázal na tú skutočnosť, že vychádzal jednak zo zhodných stanovísk

oboch účastníkov konania, keď obaja navrhli, aby za výlučného vlastníka predmetnej nehnuteľnosti bola
určená žalovaná, pričom zohľadnil aj tú skutočnosť, že rozdelenie veci v tomto prípade nebolo možné
a preto bolo potrebné rozhodnúť o prikázaní veci jednému zo spoluvlastníkov za primeranú náhradu, a
preto v druhom výroku celú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. Medzi účastníkmi
konania ostávala spornou otázka určenia výšky primeranej náhrady, keď sa nestotožnil s názorom

žalovanej, že pri určovaní výšky primeranej náhrady je možné zohľadniť to, akým spôsobom sa jednotliví
spoluvlastníci pričinili o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti, ako sa pričinili o jej zveľadenie,
príp. zohľadniť násilné správanie sa spoluvlastníka, keď bol toho názoru, že uvedené skutočnosti by
bolo namieste zohľadňovať spolu so zohľadnením veľkosti podielov a účelnosti využitia predmetnejnehnuteľnosti pri rozhodovaní o tom, ktorému z účastníkov (teda z podielových spoluvlastníkov)
predmetnú vec prikáže, v prípade, ak by obaja účastníci mali záujem, aby predmet podielového
spoluvlastníctva bol prikázaný do ich výlučného vlastníctva, t.j., pri riešení otázky spôsobu vyporiadania.

Bol však toho názoru, že žalovanou uvádzané skutočnosti o spôsobe nadobudnutia nehnuteľnosti
a jej pričinení sa na zveľadení a jej udržaní, príp. zohľadnenie násilného správania sa žalobcu, nie
je možné zohľadňovať pri určení primeranej náhrady (t.j. výšky náhrady). Dospel k záveru, že pri
stanovení primeranej náhrady je potrebné vychádzať z trhovej hodnoty nehnuteľnosti a veľkosti podielov
jednotlivých spoluvlastníkov (v tomto prípade 1 a 1). Pri určení hodnoty nehnuteľnosti vychádzal zo ZP a

doplnku k ZP, ktorý v tomto konaní vypracovala znalkyňa Ing. Hasíkovou, keď zohľadnil námietky oboch
účastníkovvočiZPajehodoplnkuazároveňzohľadnilvyjadrenieastanoviskoznalkyne,ktorápoukázala
na tú skutočnosť, že ani jedna z použitých metód, nie jej spôsobilá jednoznačne určiť objektívnejšie
trhovú hodnotu predmetnej nehnuteľnosti a preto považoval za vhodné vychádzať z priemeru týchto
2 cien stanovených 2 odlišnými spôsobmi. Určil tak priemernú hodnotu nehnuteľnosti, vychádzajúc
zo znalkyňou stanovenej ceny v ZP (určenej spôsobom polohovej diferenciácie) v sume 37 600 €

(teda vychádzal z ceny, akú by mala nehnuteľnosť v prípade, ak by neboli vykonané rekonštrukčné
práce), ktorú spriemeroval s cenou nehnuteľnosti stanovenej v doplnku ZP v sume 45 300 € (stanovenú
porovnávacou metódou), čím dospel k hodnote bytu 41 450 € (37 600 + 45 300 = 82 900 € : 2 = 41 450
€). Konštatoval, že podiel žalobcu, ktorý je spoluvlastníkom podielu o veľkosti 1/2 uvedenej hodnoty je
20 725 €, ktorú sumu uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi, ako náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel a

umožnil jej túto náhradu splácať v pravidelných mesačných splátkach, napriek tomu, že mala možnosť
v priebehu trvania tohto sporu sa na povinnosť uhradiť primeranú náhradu pri vyporiadaní pripraviť
priebežne (keďže žaloba mu bola doručená ešte v januári 2010). Podotkol, že pokiaľ by sa žalovaná
snažila na konečné rozhodnutie pripraviť tým spôsobom, že by postupne odkladala finančné prostriedky,
mohla mať ku dňu rozhodnutia o veci k dispozícii už celú potrebnú sumu (s poukazom na požiadavku

samotnej žalovanej, ktorá vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom mu, žiadala umožniť jej splácať
túto čiastku v splátkach rozložených na dobu 3 rokov). Zohľadnil však tú skutočnosť, že pomery na
strane žalovanej sa zmenili, keďže sa stala nezamestnanou (nie v dôsledku jej správania sa), keď jej
výpoveď bola daná z organizačných dôvodov a jej jediným príjmom v súčasnosti bola do júna 2013
dávka 300 € + výživné 150 € a od júla 2013 je to dávka cca 60 € + výživné 150 €. Vo vzťahu k uvedenému

poukázal aj na tú skutočnosť, že náhrada za spoluvlastnícky podiel má slúžiť väčšinou na zabezpečenie
(kúpu) obdobnej nehnuteľnosti ako je tá, ku ktorej bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo, že v tomto
konkrétnomprípade„sajedná“onehnuteľnosť-byt,ktoráslúžilaúčastníkomkonanianabývanie,pričom
však žalobca v súčasnosti má vyriešenú bytovú otázku, keďže je výlučným vlastníkom inej nehnuteľnosti
(bytu nachádzajúceho sa v Košiciach). Bol preto toho názoru, že tým, keď umožnil žalovanej vyrovnať

podiel postupne v splátkach, neprimerane ju tak nezvýhodnil a ani tým neprimerane nepoškodil záujmy
žalobcu. V súvislosti s uvedeným ešte doplnil, že v predmetnej nehnuteľnosti býva žalovaná spolu
so spoločnou dcérou účastníkov konania, ktorá je síce už plnoletá, avšak ešte nie je samostatne
schopná sa živiť, ktorú skutočnosť tiež zohľadnil. Nakoľko obaja účastníci sa v tomto konaní domáhali
aj vyporiadania v širšom zmysle, keď žalobca si uplatňoval bezdôvodné obohatenie, ktoré mala získať

žalovaná tým, že mu neumožňovala užívať aspoň 1 izbu v predmetnej nehnuteľnosti a žalovaná si
uplatňovala náhradu za prostriedky vynaložené v súvislosti s vlastníctvom tejto nehnuteľnosti (nájom,
platby do fondu opráv a platby za služby), ako aj čiastočnú úhradu za vykonané rekonštrukčné práce,
sa zaoberal ďalej týmito spornými skutočnosťami. K požiadavke žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu, že žalovaná užívala celú nehnuteľnosť, ktorej je podielovým spoluvlastníkom,

zameral dokazovanie na zistenie, či z jej strany došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a, či
bezdôvodné obohatenie získala na úkor žalobcu, preto ako prvé skúmal, či jej konanie napĺňa pojem
bezdôvodného obohatenia tak, ako ho upravuje § 451 ods.2 O. z. Dospel k záveru, že na strane
žalovanej nedošlo k naplneniu znakov bezdôvodného obohatenia ani jednej zo zák. uvedených jeho
foriem, keďže nezískala majetkový prospech v dôsledku plnenia z právneho úkonu, ktorý by odpadol,

ani z neplatného právneho úkonu a rovnako nezískala žiaden majetkový prospech tr. činnosťou. Podľa
jeho názoru taktiež na jej strane nedošlo k získaniu plnenia bez právneho dôvodu, vzhľadom na
skutočnosť, že predmetnú nehnuteľnosť (byt) užívala ako podielová spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti
a právnym dôvodom, ktorý ju oprávňoval predmetný byt užívať, bolo jej podielové spoluvlastníctvo. Tu
poukázal na tú skutočnosť, že pri podielovom spoluvlastníctve, podielové spoluvlastníctvo jednotlivých

spoluvlastníkov nie je reálne rozdelené a teda žiaden z nich nemá právo výlučne disponovať určitou
reálne oddelenou časťou veci, ale naopak, každý zo spoluvlastníkov má právo užívať celú vec ako celok.
Preto v prípade, ak niektorý zo spoluvlastníkov celý predmet spoluvlastníctva užíva, nedochádza uňho
k bezdôvodnému obohateniu na úkor ostatných spoluvlastníkov. Bol toho názoru, že v prípade, pokiaľniektorý zo spoluvlastníkov bráni druhému v užívaní veci, môže sa tento spoluvlastník domáhať svojich
práv prostredníctvom súdu a žiadať, aby mu bolo umožnené vec užívať (vstúpiť do nehnuteľnosti). Za
bezdôvodné obohatenie by - podľa jeho názoru - bolo možné považovať iba stav, pokiaľ by niektorý

zo spoluvlastníkov získaval z veci nejaké úžitky, napr. prostredníctvom prenajímania nehnuteľnosti,
kedy by bolo potrebné takto získaný výťažok rozdeliť medzi spoluvlastníkov v súlade s veľkosťou ich
spoluvlastníckych podielov a pokiaľ by k takémuto rozdeleniu nedošlo, mohlo by dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu na strane toho zo spoluvlastníkov, ktorý by si ponechal celý výťažok, v tomto konkrétnom
prípade však predmetnú nehnuteľnosť žalovaná neprenajímala, ani neumožňovala tretej osobe vec

užívať, napr. v rámci podnájmu, nezískavala žiadne úžitky a užívala nehnuteľnosť iba výlučne ona
sama so svojou rodinou, preto sa -podľa jeho názoru - bezdôvodne neobohatila, preto nárok žalobcu
považovalzanedôvodný.Následneposudzovalajnárokžalovanejnaúhraduprostriedkovvynaložených
v súlade s vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti aj v kontexte uvedených skutočností, keď poukázal na
potrebu zohľadnenia dobrých mravov v súlade s § 3 O. z., kde bol toho názoru, že požiadavka žalovanej
na úhradu pomernej časti nákladov vynaložených v súvislosti s bývaním v predmetnej nehnuteľnosti,

keď v nej bývala výlučne ona a žalobca ju vôbec neužíval, by bola v rozpore s dobrými mravmi. Vo
vzťahu k požiadavke žalovanej na zohľadnenie nákladov vynaložených na rekonštrukčné práce, bol toho
názoru, že nakoľko pri vykonaných prácach, tak ako ich popísala, „sa nejednalo“ o nutné opravy, ktoré
by boli nevyhnutné, z toho dôvodu, že by priamo ohrozovali život a zdravie obyvateľov, bolo potrebné,
aby pred vykonaním takýchto prác žiadala súhlas na ich vykonanie od podielového spoluvlastníka,

pričom medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že tieto práce boli vykonané bez toho, aby o súhlas
požiadala, teda žalobca na výkon takýchto prác nedal súhlas. Preto bol toho názoru, že nebolo možné
zohľadniť všetky reálne vynaložené náklady na takúto rekonštrukciu a bolo možné zohľadniť iba to,
akým spôsobom sa táto nehnuteľnosť zhodnotila s vykonaním týchto prác, ktorú skutočnosť zohľadnil pri
určovaní výšky hodnoty bytu, keď pri určovaní priemernej hodnoty nevychádzal z ceny bytu stanovenej

znalkyňou spôsobom polohovej diferenciácie, vychádzajúc zo stavu bytu v čase vypracovania posudku
(t.j. po rekonštrukcii), ale vychádzal z hodnoty stanovenej znalkyňou, akú by mala nehnuteľnosť pred
vykonaním rekonštrukčných prác (bez ich vykonania). K tvrdeniu žalovanej, že vynaložila svoje výlučné
prostriedky (požičané a z darovania) na úhradu kúpnej ceny za predmetný byt pri jeho nadobudnutí
do vlastníctva, poukázal na skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku 17C/44/2008 OS Košice II,

ako aj v rozsudku 3Co/56/2009 KS v Košiciach, t.j., že vo vzťahu k týmto tvrdeniam neuniesla dôkazné
bremeno, a to ani v tomto konaní, keď doplnila preklad listov od svojej babičky, z ktorých jednoznačne nie
jemožnévyvodiťkedy,vakejvýškeanaakýúčeljejboliposkytnutéfinančnéprostriedky.Spoukazomna
uvedenéúvahy,návrhúčastníkovnaširšievyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvapodľaichnávrhov,
zamietol. Napokon poznamenal, že nevykonal dôkaz výsluchom svedka - brata žalobcu, nakoľko tento

mal byť vypočutý na otázky týkajúce sa správania sa žalobcu pred odchodom zo spoločnej domácnosti,
príp. k tej skutočnosti, že bol vymenený zámok na predmetnej nehnuteľnosti, ktoré nepovažoval za
relevantné a, že o trovách konania, v súlade s § 151 ods.3 O. s. p., rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Voči výrokovej časti dotknutého rozsudku podal žalobca v stanovenej lehote nasledujúce odvolanie v

rozsahu určenia povinnosti žalovanej vyplatiť polovicu hodnoty bytu 20 725 € po 247 € mesačne, ktoré
odôvodnil nasledovným: Skutkový a právny stav veci: Napadnutá časť rozsudku vo svojom obsahovom
vyjadrení na str.16 zakladá dôvody, ktoré viedli súd k umožneniu výplaty mu polovice bytu v splátkach
vo výške 247 € mesačne, t.j., po dobu 7 rokov. Tieto dôvody možno zhrnúť do 2 okruhov: 1. sociálna
potrebnosť žalovanej z titulu je nezamestnanosti od 12/2012, 2. potreba riešenia jej bytovej otázky

bez jeho znevýhodnenia. K bodu 1. a./ Tvrdenia žalovanej, že je bez pracovného pomeru a poberá
dávku v nezamestnanosti, nota bene dávku v hmotnej núdzi vo výške niekoľko desiatok €, sú jej
účelovými tvrdeniami. Je schopná sa sama živiť. Žije v druhom najväčšom meste Slovenska, kde je
možnosť, teda potencialita, ale i fakticita získania práce vysoká. Ak ale matka tvrdí, že si nemôže nájsť
zamestnanie v Košiciach, je možnosť získania práce i mimo regiónu Košíc, dokonca v rámci zjednotenej

Európskej únie v celom priestore EÚ v rámci voľného pohybu osôb. Opätovne zvýraznil, že matka je
schopná sa sama živiť, jej dcéra je dospelá, nie je odkázaná na jej každodennú prítomnosť. Mal za to,
že za žalovanou udávanou niekoľkomesačnou sociálnou potrebnosťou je iný, skutočný jej cieľ - mať
status nízkopríjmovej osoby pre účely konania o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a súčasne v
konaní o výživnom konanom na tunajšom súde pod sp. zn. 22C/25/2013, kde tento status prezentuje

voči nemu ako odporcovi. Veď je predsa jednoznačné, že žalovaná s dcérou nemôžu byť dlhodobo
v ekonomickej situácii, akú prezentuje súdu a musia tento stav radikálne riešiť. b./ Manželstvo jeho a
žalovanej bolo tunajším súdom rozvedené v r.2002. Od r.2002 žalovaná vedela o potrebe vyporiadania
bezpodielového, neskôr podielového spoluvlastníctva s ním, pritom po celý čas prezentovala nespornýzáujem o nadobudnutia predmetného bytu do svojho výlučného vlastníctva. Z uvedeného plynie, že
napadnutá časť rozsudku nesprávne stanovuje začiatok doby, keď žalovaná mohla fakticky vykonávať
úspory, či iným spôsobom získať zdroje na výplatu nesporného jeho zákonného podielu nie od januára

2010, ale od februára 2002, keď rozhodnutie o rozvode manželstva nadobudlo právoplatnosť. c./
Žalovaná bola od roku februára 2002 do decembra 2012 sústavne v pracovnom pomere. Jej pracovný
pomer zanikol v decembri 2012, dokonca po 17 rokoch nepretržitého pracovného pomeru. Z uvedeného
plynie, že bolo v reálnych možnostiach vykonávať úspory pre zabezpečenie takého dôležitého momentu
po dobu 10 rokov akým je zabezpečenie bytu pre seba. Okrem toho je nepochybné, že žalovaná pri

ukončení pracovného pomeru po 17 rokoch u toho istého zamestnávateľa z organizačných dôvodov,
obdŕžala významné odchodné. Ak teda v súčasnosti prezentuje, že nemá žiadne úspory na výplatu jeho
podielu,buďuvádzaskutočnosti,ktorésanezakladajúnapravdealeboúsporyniejeschopnávykonávať,
čo ale vnáša do jeho pozície neistotu jej disciplíny pri plnení na základe napadnutého rozhodnutia,
čo ho jednoznačne znevýhodňuje pre čas pro futuro. d./ Súd v napadnutej časti rozsudku konštatuje,
že žalovaná býva v predmetnom byte s plnoletou dcérou, ktorá nie je sa schopná ešte samostatne

živiť. Dcéra účastníkov konania má 20 rokov. Jej potencialita, i napriek štúdiu na vysokej škole, byť
príčinná do domácnosti, v ktorej žije, podľa svojich možností a schopností peňažnými prostriedkami,
je nesporná a mutatis-mutandis je zákonne stanovená i v ust. zák. o rodine. e./ Samotná žalovaná vo
svojich vyjadreniach žiadala i napriek prezentovanej sociálnej potrebnosti splátkový kalendár na dobu 3
rokov.Tujealelogickýrozpor,akjepodľajejvlastnýchslovsociálnepotrebnátak,žepoberávsúčasnosti

dávku 300 € z úradu práce a v najbližšom období iba niekoľko desiatok € ako dávku v hmotnej núdzi,
ako by bola schopná výplaty podielu jemu v mesačných splátkach radovo dvojnásobne vyšších ako
napadnutým rozhodnutím súdu. Z uvedeného plynie jediný uzáver a to, že žalovaná o svojich zdrojoch
a príjmoch neuvádza skutočnosti, ktoré sa zakladajú na pravde. f./ Neexistuje žiadny zákonný dôvod
nato, aby prípadné plnenie žalovanej jemu bolo realizované v splátkach. V zmysle zák. sa má plniť do

3 dní od právoplatnosti rozsudku, je jednoznačne vo vôli a dispozícii žalovanej, aby si zobrala úver z
bankového domu, zaťažila pritom predmetnú nehnuteľnosť, ktorej bude výlučnou vlastníčkou a následne
plnila v splátkach banke a nie jemu, keďže sama tvrdí, že plnenie v splátkach jej nerobí problém. K bodu
2. a./ žalovaná je budúcou vlastníčkou 3 izbového bytu v Košiciach, ktorý obývajú 2 osoby, žalovaná a jej
dcéra. On je vlastníkom 1,5 izbového bytu v Košiciach, ktorý obývajú 3 osoby, on, jeho manželka a ich 23

ročný syn, momentálne bez pracovného pomeru. Z uvedeného plynie, že je to on, ktorý si potrebuje riešiť
neúnosnú bytovú otázku a, že teda konštatovanie súdu v napadnutej časti rozsudku o tom, že náhrada
za spoluvlastnícky podiel má slúžiť väčšinou na zabezpečenie (kúpu) obdobnej nehnuteľnosti, ako je tá,
ku ktorej bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo, sa má vzťahovať na neho, nie na žalovanú a je súdom
nesprávne subsumovaná. Všetky uvedené skutočnosti boli prezentované v dokazovaní. Na základe

uvedeného rezumoval, že tým, že súd umožnil žalovanej vyrovnať podiel v splátkach, neprimerane ju
zvýhodnilaneprimeranepoškodil jehozáujmy.Malzato,žesúddospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného navrhol, aby inštančný súd po preskúmaní skutkového
a právneho stavu veci zmenil v napadnutej časti rozsudok a rozhodol tak, žalovaná je povinná vyplatiť

mu náhradu jeho spoluvlastníckeho podielu 20 725 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaná podala v „zakonnom“ stanovenej lehote proti výroku rozsudku, ktorým v prevyšujúcej časti
protinávrhu tento zamieta odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. c) a d) O. s. p. V odvolaní
uviedla, o. i., že za nespravodlivé považuje zamietnutie v časti svojho protinávrhu na vyporiadanie
v širšom slova zmysle, keď si titulom širšieho vyporiadania uplatnila sumu 7 170,09 €, ktorá suma

predstavuje súčet sumy 4 046,61, t.j. sumy, ku ktorej úhrade bol z titulu vlastníctva nehnuteľností za
r.2005-2012 povinný žalobca ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti a 3 123,48 € z titulu vykonania
rekonštrukčných prác na predmetnej nehnuteľnosti - jej nároky boli bližšie špecifikované v podaní
založenom v súdnom spise (Dôkaz: Podanie zo 17.6.2013- v spise). Ďalej uviedla, že si titulom širšieho
vyporiadania uplatnila sumu, ktorá predstavuje súčet súm a) z titulu úhrad vo vzťahu k nákladom

spojených s vlastníctvom nehnuteľnosti, na ktorých sa mal podieľať v 1/2 žalobca (4 046,61 €), b) z
titulu vykonaných rekonštrukčných prác (3 123,48 €). a) Náklady spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti.
Citujúc, čo je zrejmé z odôvodnenia rozsudku na str.17, dala do pozornosti, že NEJDE o náklady
vynaložené v súvislosti s bývaním, ako uviedol súd, ale o náklady spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti,
čo je - podľa jej názoru - z právneho hľadiska rozdiel a uvedené nemožno stotožňovať. V zmysle

platnej právnej úpravy nákladmi, ktoré je vlastník bytu povinný uhrádzať bez ohľadu na to či tento
byt užíva alebo nie, sú predovšetkým náklady na fond opráv, odmenu za správu, poplatky SIPO,
dodávky tepla (spoločné priestory a p. bez ohľadu na spotrebu v byte), 10 % nákladov na ohrev vody,
upratovanie spoločných priestorov, osvetlenie spoločných priestorov, MaRT a ÚVN, odvod dažďovejvody a poistenie, tak ako sú vyčíslené vo vyúčtovaniach doručených jej správcom bytového domu.
Zmyslom vyporiadania spôsobom podľa § 142 ods.1 tretej veta O. z. nie je len poskytnutie primeranej
náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale vyriešenie všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými

spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou podielového spoluvlastníctva. So zreteľom na to sa toto
vyporiadanie vykonáva ako vyporiadanie v širšom slova zmysle, v rámci ktorého sa prihliada aj k
tomu, či a do akej miery ten-ktorý spoluvlastník zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť investíciami, príp.
iným spôsobom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR 4MCdo 12/2011 z 27.2.2012). Ďalej poukázala
na ustálenú súdnu prax, ktorá uvádza, že počas konania o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva si spoluvlastník, ktorému je kladená povinnosť zaplatiť druhému spoluvlastníkovi
primeranú náhradu za vyporiadavané nehnuteľnosti, nemôže proti takémuto nároku spoluvlastníka
započítať iný majetkový nárok. Súd v týchto súvislostiach ani nemôže znížiť peňažnú náhradu s
poukazom na dobré mravy. Je tomu tak preto, je rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva má konštitutívnu povahu a zakladá tak práva a povinnosti až do budúcna. Právo na
zaplatenie náhrady tak vzniká spoluvlastníkovi až právoplatnosťou tohto rozhodnutia a len proti takto

existujúcemu nároku možno namietať započítanie. Preto kým toto právo nejestvuje, nemožno ho ani
porovnávať s kritériom dobrých mravov. b) Stanovenie ceny nehnuteľnosti. Súd dospel k názoru, že
vykonané rekonštrukčné práce nepredstavovali nutné opravy, ktoré boli nevyhnutné a preto bol potrebný
pred ich vykonaním súhlas podielového spoluvlastníka, kedy z konania nebolo sporné, že tieto boli
vykonané práce bez toho, aby žalobcu o tento súhlas požiadala. Z uvedeného dôvodu nebolo možné

- podľa názoru súdu - zohľadniť všetky reálne vynaložené náklady na takúto rekonštrukciu a bolo
možné zohľadniť iba to, akým spôsobom sa táto nehnuteľnosť zhodnotila vykonaním týchto prác, ktorú
skutočnosť zohľadnil súd pri určovaní výšky hodnoty bytu, keď - ako uvádza vo svojom odôvodnení
- nevychádzal z ceny bytu stanovenej znalkyňou spôsobom polohovej diferenciácie vychádzajúc zo
stavu bytu v čase vypracovania posudky (t.j. po rekonštrukcii), ale vychádzal z hodnoty bytu stanovenej

znalkyňou, akú by mala nehnuteľnosť pred vykonaním rekonštrukčných prác (bez ich vykonania).
V nadväznosti na uvedené uviedla, že súd napriek skutočnosti, že tvrdí vo svojom odôvodnení, že
vychádzal z ceny nehnuteľnosti, akú mala nehnuteľnosť bez vykonania rekonštrukčných prác, tak v
skutočnosti spriemeroval ceny, a to cenu 45 300 €, ktorá predstavuje cenu po vykonaní rekonštrukcie
a cenu 37 600 €, ktorá predstavuje cenu pred vykonaním rekonštrukčných prác. Navyše, ak malo

byť - podľa súdu - zohľadnené zhodnotenie nehnuteľnosti, tak v tomto smere sa obmedzil len na
zhodnotenie ostatnými rekonštrukčnými prácami (700 €), bez zohľadnenia zhodnotenia nevyhnutnými
rekonštrukčnými prácami. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že v zmysle § 154 O. s. p. je pre rozsudok
rozhodujúcistavvčasejehovyhlásenia,bolopovinnosťousúdupriposudzovaníotázkyvšeobecnejceny
nehnuteľnosti, dôležitej pre správne určenie výšky primeranej náhrady ustupujúcemu spoluvlastníkovi,

vychádzať z aktuálneho stavu nehnuteľnosti v čase jeho rozhodovania, rozumej z ceny PO vykonaní
rekonštrukčných prác a investície ňou vynaložené, požadované v rámci širšieho vyporiadania mali byť
premietnuté do samostatného výroku. V prípade, že súd chcel spriemerovať cenu nehnuteľnosti, tak mal
po správnosti sčítať sumu 45 300 € a sumu 38 300 € = 83 600 €/2 = 41 800 €. (41 800/2=20 900 €). Podľa
jej názoru je na zváženie, či vôbec v takomto prípade (pri vypracovaní ZP, ktorý preukazným spôsobom

určilcenunehnuteľnosti)jespriemerňovaniecienvôbeczákonnýmspôsobomurčeniacenyvyporiadania
medzi účastníkmi konania - cenu nehnuteľnosti stanovenú rozsudkom súdu ale odvolaním nenapáda.
c) Náklady vynaložené na rekonštrukčné práce. Mala za to, že pokiaľ vykonaním rekonštrukcie došlo
k zhodnoteniu nehnuteľnosti, zhodnotili sa tým aj podiely spoluvlastníkov, a teda aj podiel žalobcu a
to bez ohľadu, či išlo o rekonštrukčné práce, ktoré boli nevyhnuté alebo ostatné rekonštrukčné práce.

Vo vzťahu k rekonštrukčným prácam je zjavné, že rekonštrukčné práce, ktoré boli nevyhnutné, sú už
zohľadnené v sume nehnuteľnosti 37 600 € (viď ZP), avšak zhodnotenie nehnuteľnosti ako také (t.j.
rozdiel ceny nehnuteľnosti pred vykonaním rekonštrukčných prác a po ich vykonaní, rozumej všetkých
rekonštrukčných prác) určené nebolo, vzhľadom na čo bola týmto postupom súdu ukrátená na svojom
nároku. I. Nevyhnutné rekonštrukčné práce. Vo vzťahu k svojej požiadavke na zohľadnenie nákladov

vynaložených na rekonštrukčné práce, citovala, akého názoru bol súd. V nadväznosti na uvedené
nevedno, na základe akých skutočností súd vyvodil, že sa nejednalo o nevyhnutné opravy, uvedené
je pre ňu nepochopiteľné za stavu, že znalkyňa v závere ZP č.23/2012 jasne uviedla, že hodnota
nákladov na nevyhnutné rekonštrukčné práce je spolu 5 109,97 €. Nevyhnutnosť takto vykonaných
práv znalkyňa odôvodnila vzhľadom na končiacu životnosť, nevyhovujúce materiálové vyhotovenie,

neplnenie základných funkcií a kritérií na konštrukcie stavieb, dochádza k havarijnému stavu týchto
konštrukcií. Z predmetnej sumy je oprávnená požadovať 1/2, t.j. 2 554,99 €. Závery rozhodnutia
súdu, že v danom prípade sa nejednalo o nevyhnutné práce, sú v rozpore so závermi znaleckého
dokazovania a v tomto smere je rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné. (Dôkaz: str.19 ZP - v spise).V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 22Cdo599/1999 z 21.6. 2001, ktorý
judikoval, že v prípade, že sa jedná o investíciu na nutnú opravu či údržbu spoločnej veci, výška
tohto bezdôvodného obohatenia by bola daná podielom na investícii zodpovedajúcim spoluvlastníckemu

podielu. Bola toho názoru, že má okrem náhrady investícií na vykonanie nevyhnutných rekonštrukčných
prác právo požadovať zhodnotenie nehnuteľnosti týmito rekonštrukčným prácami v 1, v tejto súvislosti
poukázala narozhodnutieNSSR5Cdo52/2011z3.5.2011(Dôkaz:RozhodnutieNSSR5Cdo52/2011z
3.5.2011 - v prílohe). V nadväznosti na uvedené, súd vo vzťahu k nevyhnutným rekonštrukčným prácam
nielenže nepriznal investície za takto vykonané práce, ale nepriznal ani zhodnotenie nehnuteľnosti

týmito rekonštrukčnými prácami. II. Ostatné rekonštrukčné práce. V prípade, že ide o iné investície než
nevyhnutné, povinnosť spoluvlastníka vydať bezdôvodné obohatenie je vo výške rozdielu zhodnotenia
jeho podielu v dôsledku vynaloženej investície, čo je dané rozdielom medzi cenou spoluvlastníckeho
podielu pred investíciou a po jej vynaložení. Vo vzťahu k ostatným rekonštrukčným prácam, kedy k týmto
prácam súhlas zo strany žalobcu nebol daný, je možné uplatňovať si len zhodnotenie nehnuteľnosti.
Ostatné rekonštrukčné práce, ktoré neboli nevyhnutné na bežné užívanie, boli vyčíslené v ZP č.23/2012

nasumu1137€vovzťahukinvestíciám,zhodnotenienehnuteľnostiostatnýmirekonštrukčnýmiprácami
predstavuje sumu 700 €, kedy z tejto sumy je oprávnená považovať 1/2, t.j., 350 €. Zhrnúc uvedené, súd
jednoznačne pochybil, keď prihliadal len na zhodnotenie nehnuteľnosti ostatnými prácami, a nebral do
úvahy,žekzhodnoteniudošloivykonanímrekonštrukčnýchprác,ktorébolinevyhnutné,navyšetietobez
ďalšieho vyhodnotil ako práce, ktoré neboli nevyhnutné a preto sa náhradou investícií ani nezaoberal, čo

je za daného stavu neakceptovateľné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla bez ďalšieho, zmeniť
rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že sa uloží žalobcovi povinnosť úhrady 7 170,09 € titulom širšieho
vyporiadania podielového spoluvlastníctva v jej prospech a to, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a
zároveň sa žalobca zaviaže nahradiť jej trovy odvolacieho konania.
Žalobca podal nasledujúce vyjadrenie k odvolaniu žalovanej. Skutkový a právny stav veci: I. Povinnosti

v zmysle čl.13 Ústavy možno ukladať iba na základe zák. a v jeho medziach a nie rozhodnutím
všeobecného súdu bez jeho opory v zák. (Nález ÚS SR I.ÚS51/97) a už vôbec nemožno uložiť povinnosť
na základe tzv. ustálenej súdnej praxe, teda tak ako sa to žalovaná domáha vo svojom odvolaní.
Čl.13 ods.1 Ústavy SR je ústavným princípom pre ukladanie povinnosti. Znamená subsumpciu zák. na
konkrétnu skutkovú podstatu, teda aplikáciu zák., nie judikatúry. Kontinentálny právny priestor nie je

priestorom precedentálnym. Z hľadiska výkladových pravidiel teórie práva nemajú rozhodnutia súdov, a
to ani najvyššieho súdu, všeobecnú právnu záväznosť. Tento stav znamená preňho naplnenie princípu
právnejistotyakojednéhozfundamentálnychprincípovfungovaniamateriálnehoprávnehoštátu,ktorým
Slovenská republika bezosporu je. II. Napadnutý rozsudok zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo
bytu medzi ním a žalovanou. Žalovaná sa počas konania pred súdom i v rámci odvolania domáhala

a domáha, aby súd odpočítal tzv. jej náklady, ktoré vynaložila pri užívaní a úpravách predmetného
bytu od relutárnej náhrady za jeho spoluvlastnícky podiel, ktorý je mu žalovaná povinná vyplatiť. Na
tomto mieste dal do pozornosti str.3 ods.5 odvolania žalovanej a citoval ako tam samotná žalovaná
argumentačne dôvodí. Súd v napadnutom rozsudku určil žalovanej povinnosť zaplatiť mu primeranú
náhradu za vyporiadanie nehnuteľnosti. Podľa vlastných slov žalovanej zo str.3 ods.5 jej odvolania

plynie, že si nemôže voči takémuto jeho nároku započítať iný majetkový nárok, teda in concreto,
napr. nárok z tzv. stavebných úprav a, že tento stav je - podľa slov žalovanej - dokonca ustálenou
súdnou praxou. Citáciou ďalších viet uvedených žalovanou na str.3 ods.5 jej odvolania uzatvoril, že
žalovaná sama dôvodí neoprávnenosť svojho nároku voči nemu (Dôkaz: Odvolanie žalovanej, str.3
ods.5). III. Nikde v príslušných ust. O. z. o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nie je

uvedený pojem „širšie, či najširšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva“. Účelom vyporiadania
podielového spoluvlastníctva podľa O. z. a dôvodových správ k príslušným ust. v prípade, ak
súd vyporiadava podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci jednému zo spoluvlastníkov, je určenie
primeranej náhrady, ktorým sa rozumie príslušný podiel všeobecnej ceny veci. Už to, že vec je určená
do výlučného vlastníctva jedného zo spoluvlastníkov, je výrazné obmedzenie, resp. zánik vlastníckeho

práva pre druhého spoluvlastníka (čo je invazívny „zázah“ do základného práva a slobody) a primeraná
náhrada je hodnotový ekvivalent, ktorý nemôže byť modifikovaný inými majetkovými nárokmi medzi
spoluvlastníkmi. Citáciou ďalších viet uvedených žalovanou na str.3 ods.5 jej odvolania uzatvoril, že
žalovaná sama dôvodí neoprávnenosť svojho nároku voči nemu (Dôkaz: Odvolanie žalovanej, str.3
ods.5). IV. Ak žalovaná na str.3 ods.5 rozporuje svoj názor s rozhodnutím súdu v spojení s konaním s

dobrými mravmi, on akcentuje, že žalovaná účelovo spája nespojiteľné inštitúty. Napadnutý rozsudok
zamietol z dôvodu rozporu s dobrými mravmi majetkový nárok žalovanej voči nemu, nemodifikoval
primeranú náhradu jedného zo spoluvlastníkov pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Zvýraznil,
že žalovaná účelovo vymenila zámok na spoločnom byte, čím mu znemožnila predmet spoluvlastníctvaspoluvlastniť po dobu 13 rokov. Neustálou fabuláciou o jeho správaní sa snažila a snaží o jeho
vykreslenie ako násilného človeka, bez jediného dôkazu, bez jediného rozhodnutia v priestupkovom,
či tr. konaní, len aby získala výhodný status pri vyporiadavaní práv a povinnosti k predmetnému

bytu. Navrhoval na podporu svojho tvrdenia vypočuť dcéru žalovanej a svojho brata, súd navrhnutý
dôkaz nevykonal. Mal za to, že konanie žalovanej voči jeho osobe v súvislosti so spoluvlastníctvom
k predmetnému bytu, keď vyše 10 rokov byt užívala sama, keď mu uvedeným spôsobom znemožnila
užívanie jeho spoluvlastníctva a teraz sa snaží o sanovanie svojich výdavkov v spojení s jej užívaním
bytu, je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu. Byt neopustil, bol žalovanou,

jej fabuláciami a konaním prinútený z neho odísť. V. žalovaná vo svojom odvolaní odkazuje odvolacie
dôvody na ustálenú súdnu prax s výpočtom uznesení Najvyššieho súdu SR. Žalovaná vo svojom
odvolaní spomína 2 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR: - Uznesenie NS SR z 27.2.2012, 4MCdo
12/2011, - rozhodnutie NS SR z 3.5.2011, 5Cdo 52/2011). Zvýraznil nasledujúcu skutočnosť: Žalovanou
uvedené rozhodnutia NS SR sú z mája 2011 a februára 2012. Podal žalobu na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva 14.1.2010. Žalovaná podala návrh na vyporiadanie svojich nárokov

voči nemu 16.6.2010. Zákaz retroaktivity právnych noriem je jedným z fundamentálnych princípov
fungovania materiálneho právneho štátu. Ak má byť ustálená judikatúra, resp. rozhodnutia najvyššieho
súdu momentom pre rozhodovanie v určitej veci, má sa za to, že to môže byť len rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktoré bolo prijaté pred podaním žaloby, teda v ustálenom právnom priestore v
čase začatia konania, v právnej istote pre účastníkov konania danej týmto priestorom. Žalovanou

uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sú datované po jeho podaniach i žalovanej v predmetnej veci.
Žalovaná účelovo retroaktívne opiera svoje nároky o rozhodnutia, v čase podania svojich návrhov
neexistujúce. Konanie žalovanej je „pregnantým“ porušením zákazu retroaktivity práva a porušením
princípu právnej istoty, ktoré nepožíva právnu ochranu (Dôkaz: napadnutý rozsudok, odvolanie str.3
a str.5). VI. Žalovaná vo svojom odvolaní na str.2 a 3 uvádza a kvantifikuje svoje náklady spojené s

vlastníctvom nehnuteľnosti. O neoprávnenosti požadovania akéhokoľvek majetkového nároku dôvodil
v uvedených čl. tohto podania. Napriek tomu uviedol ďalší rozmer neoprávnenosti majetkového nároku
žalovanej, ktorý bol predmetnom dokazovania pred súdom i predmetom jeho písomného vyjadrenia
[opakoval skutočnosti uvedené v svojom podaní - vyjadrení z 11.11.2010 (č.l.95-106), došlom súdu
25.11.2020, konkrétne v bodoch V.,VI. a VII.; uvedené vyjadrenie bolo žalovanej doručené, preto nebolo

potrebné ani účelné jeho obsah znova uvádzať]. Na základe uvedeného mal za to, že argumentácia
žalovanej v odvolaní na str.3 je bez právnej relevancie. VII. Žalovaná na str.4 a 5 svojho odvolania
kvantifikuje náklady na nevyhnutné a ostatné rekonštrukčné práce. O neoprávnenosti požadovania
akéhokoľvek majetkového nároku dôvodil v uvedených čl. tohto podania. Napriek tomu uviedol ďalší
rozmer neoprávnenosti majetkového nároku žalovanej, ktorý bol predmetnom dokazovania pred súdom

i predmetom jeho písomného vyjadrenia. Stavebné úpravy, popísané v ZP, napr. zmena dispozície
bytu, výmena elektroinštalácie, výmena okna etc., boli vykonané na jeho majetku, teda spoluvlastníka
bytu, bez jeho vedomia a súhlasu, tzn., že sa z hľadiska občianskeho práva jedná o stavebné úpravy,
ku ktorým absentuje občianskoprávny titul, keďže absentuje súhlas spoluvlastníka, teda sa jedná o
neoprávnené stavebné úpravy. Rovnako z hľadiska stavebného zák. sa jedná o stavebnú činnosť, ktorá

nebola oznámená príslušnému stavebnému úradu v zmysle zák.č.50/76 Zb., teda sa jedná o nepovolenú
(čiernu) stavebnú činnosť. Je teda právne nemožné, aby z právne neexistujúcej stavebnej činnosti bolo
možné vyvodiť právne nároky voči inému subjektu /Z nepráva nemôže vzniknúť právo - Ex iniuria ius non
oritur./ŽiadnyZPnemôžesuplovaťprávnevadyvposudkuuvedenýchstavebnýchčinnostízhľadiskaich
neoprávnenosti /bez občianskoprávneho titulu/ a nepovolenia, či neoznámenia /z hľadiska stavebného

zák./. Z popísaných dôvodov je nepochybné, že žalovaná v r.2000 vymenila zámok v predmetnom byte
bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, do súčasnosti vykonáva faktickú moc nad celým bytom sama,
užíva a opotrebuváva jeho vlastníctvo a napriek tomu žiada od neho sanovanie jej platieb za polovicu
bytu. Jej konanie možno jednoznačne subsumovať pod § 3 O. z. ako konanie contra bonos mores,
ktoré nepožíva právnu ochranu a z ktorého nemožno založiť žiadne právne nároky voči nemu. Na tomto

mieste chcel z dôvodu komplexnosti svojho právneho názoru v uvedenom spore vyjadriť nasledovné:
Súd mu neuznal vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu existencie ideálnych podielov, teda z
uvedeného dôvodu nie je možné zreálniť plnenie pre jedného z ideálnych podielových spoluvlastníkov.
Ak sa vychádza z tejto logickej premisy, nie je možné z titulu existencie ideálnych podielov zreálniť
žiadne plnenie medzi ideálnymi podielovými spoluvlastníkmi, pokiaľ tento ideálny vzťah trvá, teda

ani plnenie na základe majetkových nárokov podielových spoluvlastníkov v posudzovanom prípade.
Bolo by to porušenie princípu rovnosti účastníkov konania ako jedného z fundamentálnych princípov
fungovania materiálneho právneho štátu. VIII. Dal inštančnému súdu do pozornosti ďalšiu významnú
skutočnosť:Žalovanásavosvojichpodaniachpredsúdomivodvolanídomáhatzv.širšiehovyporiadaniapodielového spoluvlastníctva podľa § 142 O. z. Čo však znamená podľa nej „širšie vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva podľa § 142 O. z.“, zostalo tajomstvom, až do podania odvolania ňou. Na
str.5 odvolania žalovaná pri požadovaní nákladov na rekonštrukčné a ostatné práce v ods.4 a v ods.7

odkazuje požadovanie predmetných nákladov ako požadovanie bezdôvodného obohatenia od neho.
Požadovanie vydania bezdôvodného obohatenia je osobitým právnym nárokom podľa O. z., ktorý má
svoje zákonné špecifiká a kde jeho kvalifikované uplatňovanie plne spočíva na aktívne legitimovanej
strane v unesení bremena tvrdenia i bremena dôkazu. Akcentoval, že žalovaná pred súdom nikdy
nepožadovala od neho vydanie bezdôvodného obohatenia, tak, ako to teraz špecifikuje na str.5 svojho

odvolania, ale že vždy dôvodila svoje nároky voči nemu tzv. „vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
v širšom podľa § 142 O. z.“. Dokazovanie bolo ukončené uznesením súdu, ktoré žalovaná nenamietala.
Tvrdenia žalovanej v odvolaní sú novými právnymi skutočnosťami. Žalovaná na str.5 odvolania výslovne
požaduje zmenu rozsudku iným právnym dôvodom, než si uplatňovala v prvostupňovom konaní,
teda požadovaním bezdôvodného obohatenia, navyše bez akejkoľvek právnej fundámentácie, akým
titulom k bezdôvodnému obohateniu došlo. Z uvedeného je jednoznačné, že zákonné odvolacie

dôvody, ktoré žalovaná uvádza na str.2 svojho odvolania, sú prázdnou právnou floskulou vzhľadom
na str.5 jej odvolania i odvolanie ako celok. Takto koncipované odvolanie žalovanej (implicitnou, no
jednoznačnou zmenou právneho dôvodu uplatňovaného nároku) vnáša neistotu do jeho postavenia
ohľadne plynutia doby pre prípadné uplatnenie námietky premlčania z titulu komplexnej ochrany jeho
právneho postavenia. Ak sa teda má za to, že žalovaná si v odvolaní z 29.7.2013 uplatňuje od neho

majetkové nároky, ako nároky z bezdôvodného obohatenia, voči týmto nárokom vznáša námietku
premlčania z titulu komplexnej ochrany svojho právneho postavenia. IX. Na základe uvedeného
mal za to, že odvolanie žalovanej, najmä vzhľadom na uvedenú str.3 ods.5, kde sama odôvodňuje
neoprávnenosť svojho majetkového nároku voči nemu a str.5, kde sa domáha majetkových nárokov voči
nemu, ako nárokov z bezdôvodného obohatenia, pričom pred súdom tento právny nárok nepožadovala,

ale i všetkých ostatných dôvodov uvedených v tomto podaní, uviedol, je právne nepreskúmateľné a
trpí takými právnymi vadami, ktoré ho diskvalifikujú ako relevantný podnet v inštančnom konaní. Z
uvedených dôvodov preto navrhol inštančnému sudu, aby po preskúmaní spisového materiálu odvolanie
žalovanej v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca svojim odvolaním napadol rozsudok v

rozsahu určenia jej povinnosti vyplatiť mu polovicu hodnoty bytu 20 725 € v splátkach po 247 € mesačne,
že sa v tejto časti stotožňuje s rozhodnutím súdu, rozhodnutie súdu považuje za spravodlivé. Mala
za to, že súd správne pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov konania
zobral do úvahy jej majetkové pomery, ako i rad skutočností, ktoré prezentovala počas celého konania a
v dôsledku uvedeného umožnil vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel vo forme pravidelných splátok

vo výške 247 € mesačne po dobu 7 rokov. K jednotlivým tvrdeniam žalobcu uviedla: a) Z konania je
zrejmé, že sa pomery na jej strane výrazne zmenili, stala sa nezamestnanou (nie v dôsledku svojho
správania sa), keď jej výpoveď bola daná z organizačných dôvodov a jej jediným príjmom v súčasnosti
od júna 2013 je dávka vo výške 300 €, kedy výživné vo výške 150 € a od júla 2013 je poberateľkou iba
dávky vo výške 60 € + 150 € titulom výživného činí jej príjem 210 € mesačne z čoho nie je schopná

pokryť ani o základné životné potreby seba a svojej dcéry. Dala do pozornosti, že nie je v jej záujme
mať status nízkopríjmovej osoby pre účely tohto konania, ide o stav, ktorý nastal bez jej vôle, kedy si
hľadá akúkoľvek prácu, a aj vyrovnanie v splátkach je pre ňu finančne (a aj psychicky) vyčerpávajúce.
Okrem uvedeného je situácia na trhu práce zlá a pre ňu je neakceptovateľné, aby pri svojom zdravotnom
stave menila svoje bydlisko tak, ako to požaduje žalobca (ktorý na rozdiel od nej s odkúpením svojho

bytu do osobného vlastníctva počkal až do zániku ich manželstva). b) K tvorbe úspor uviedla, že je
pravdou, že ich manželstvo bolo rozvedené v r.2002, avšak žalobca prezentoval zo začiatku názor, že
byt bude prepísaný na ich dcéru a tento svoj názor zmenil s veľkým časovým odstupom, vzhľadom na čo
nemala dôvod k tvorbe úspor. Navyše požadovať tvorbu úspor od nej za stavu, že si žalobca je vedomý,
že počas manželstva ako i po ich rozvode jej nijakým spôsobom nepomáhal, neprispieval na spoločnú

domácnosť a následne neprispieval z titulu svojho spoluvlastníctva absolútne žiadnym spôsobom, je
v rozpore s dobrými mravmi a reálne nemožné. d) Argumentácia „odporcu“, že ich dcéra je schopná
sa sama živiť nenachádza oporu v Zák. o rodine. V tejto súvislosti poukázala na to, že ich dcéra v
súčasnej dobe ukončila len 1.ročník vysokej školy, kedy už samotné štúdium na tejto vysokej škole je
finančne zaťažujúce (UPJŠ Fakulta Práva), dcéra musela absolvovať doučovania na to, aby bola na

predmetnú školu vôbec prijatá, čo bolo pre ňu finančne náročné obdobie, pričom je nutné zdôrazniť,
že išlo o investície, ktoré majú zabezpečiť lepšiu budúcnosť dcéry ich oboch. f) Po zmene pomerov na
svojej strane žiadala súd na pojednávaní 18.6.2013 o splátkový kalendár na obdobie 7 rokov, vzhľadom
na čo nie je pravdou, čo uviedol žalobca vo vzťahu k jej príjmom. Povedané inak, nemožno vyvodzovať,že by uvádzala skutočnosti o svojom príjme, ktoré sa nezakladajú na pravde. Požadovať od nej, aby
si za súčasného stavu vzala úver, je vylúčené, je nezamestnaná, jej príjmom je suma 210 € mesačne,
vzhľadom na čo nie je reálne, aby jej tento úver bol poskytnutý. Dala do pozornosti, že o plnenie v

splátkach žiadala už v čase, kedy zamestnaná bola, avšak jej príjmy boli na nízkej úrovni. V súčasnosti
je bez práce, vzhľadom na čo sa absolútne nemožno stotožniť s tvrdením, že bude toto plnenie pre ňu
za súčasného stavu bezproblémové. Ad II) Žalobca ďalej v svojom odvolaní poukazuje na to, že v 1,5
izbovom byte bývajú 3 osoby a to on, jeho manželka a 23 ročný nezamestnaný syn, kedy naopak dáva
pre porovnanie, že v 3 izbovom byte bývajú len 2 osoby - ona s dcérou. V tejto súvislosti uviedla, že ak by

bola situácia taká, ako prezentuje žalobca, bol by žiadal priznanie 3 izbového bytu do svojho výlučného
vlastníctva od samého začiatku, tento však nikdy o predmetnú nehnuteľnosť skutočný záujem neprejavil
a taktiež ani neprezentoval názor, že si chce zakúpiť väčšiu nehnuteľnosť, preto považuje toto tvrdenie
len za účelové. V závere uviedla, že ak už má byť prezentované jej „zvýhodnenie“, že nie je zrejmé,
akým ďalším majetkom - nehnuteľnosťami disponuje žalobca a jeho súčasná manželka, poprípade, aká
je rozloha predmetného 1,5 izbového bytu v porovnaní s jej 3 izbovým bytom. Na základe uvedeného

navrhla odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť ako neodôvodnené a nedôvodné, rozhodnutie v
napadnutej časti potvrdiť a priznať jej trovy odvolacieho konania 453,54 € za 1 úkon právnej pomoci -
vyjadrenie k odvolaniu (370,14 € + režijný paušál 7,81 € + DPH 75,59 €).
Rozsudok, okrem výroku o povinnosti žalovanej vyplatiť žalobcovi náhradu spoluvlastníckeho podielu
20 725 € v pravidelných mesačných splátkach po 267 € mesačne, splatných vždy do 20. dňa v mesiaci,

počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia pod následkom straty výhody splátok
a výroku o zamietnutí protinávrhu, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3
O. s. p.), preto v uvedenom rozsahu nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v

rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok, okrem výroku o zročnosti, potvrdil ako vecne
správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má
podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože jeho
dôvody sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní a rozsudok vo výroku o
zročnosti zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 20 727 €, do 90 dní

od právoplatnosti rozsudku, lebo zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku v uvedenej
časti (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1).
Ani jeden zo žalovanou uvádzaných odvolacích dôvodov nie je daný.
Žalovanou tvrdená vada konania a to, že rozsudok je nepreskúmateľný, nebola zistená.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku

ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.
Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom -
podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné.
Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne

a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver
vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho

tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia)
je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a
výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.
Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného

právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil,
a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu
k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný
je preto rozsudok, ktorého skutkové a právne závery vychádzajú z tzv. súhrnného zistenia, ktorým sazisťuje rozhodujúci skutkový stav súčasne na základe všetkých vykonaných dôkazov, bez toho, aby bolo
uvedené, na základe ktorých konkrétnych dôkazov sa to ktoré zistenie robí a z akých dôvodov, ako i
bez vysvetlenia prípadných rozporov medzi nimi. Rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v

prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
Ústavný súd Slovenskej republiky už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení
neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č.23/91 Zb.) a
Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92
Zb.ač.102/99Z.z.)jeajprávoúčastníkakonanianatakéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,ktoréjasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania,

v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred
súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného
práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie
odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp.
obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť

posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej
praxe, preto je preskúmateľný a to vo vzťahu k všetkým žalovanou uvedeným skutočnostiam, na ktoré
poukazuje v odvolaní.

Výhrada žalovanej, že súd nezohľadnil rozsah nevyhnutných rekonštrukčných prác, vo vzťahu k jej
nároku na zaplatenie polovice ich hodnoty, nie je opodstatnená, lebo súd sa v odôvodnení rozsudku
s jej výhradami riadne vyrovnal, keď uviedol, že v prípade opráv tak, ako ich popísala (tzn. to, čo v
skutočnosti pred súdom voči žalobcovi žiadala) nešlo o nutné opravy z dôvodu, že by priamo ohrozovali
život a zdravie obyvateľov a, že z toho dôvodu bolo potrebné, aby pred vykonaním týchto prác žiadala

súhlas na ich vykonanie od podielového spoluvlastníka - žalobcu a, že v konaní nebolo sporné, že tieto
práce boli vykonané bez toho, aby o súhlas žalobcu požiadala, resp. ze by žalobca súhlas na výkon
takýchto prác dal.
Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je
nepochybne zrejmé z obsahu spisu, pričom žalovaná ani v odvolaní neoznačila dôkaz, ktorý - hoci bol

navrhovaný - nebol vykonaný, navyše účastníci konania boli súdom poučení na pojednávaní 18.6.2013
(zápisnica na č.l.332) podľa § 120 ods.4 O. s. p. a zhodne predniesli, že poučeniu porozumeli a nemajú
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-
§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p., preto ani tento odvolací dôvod
nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací
dôvod nie je daný.
K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že účastníci konania

nenapadli výrok rozsudku, týkajúci sa výšky výplaty náhrady za spoluvlastnícky podiel 20 725 €,
ustupujúcemu spoluvlastníkovi - žalobcovi, ktorá zodpovedá 1/2 súdom určenej hodnoty bytu 41 450
€ (jej spriemerovaním, čo napokon znevýhodnilo žalobcu oproti žalovanej), že investície žalovanej do
bytu boli urobené bez súhlasu žalobcu a, že nehnuteľnosť dlhodobo - niekoľko rokov užívala a doposiaľ
užíva výlučne iba ona s dcérou.

Pokiaľ ide o rozsudok vo výroku o zročnosti, t.j., o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu
spoluvlastníckeho podielu 20 725 € v pravidelných mesačných splátkach po 247 € mesačne splatných
vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia, pod
následkom straty výhody splátok, bolo potrebné rozsudok zmeniť, lebo súd vec nesprávne právne
posúdil, keď žalovanej povolil uvedené splátky.

Podľa § 160 ods.1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Podľa ustálenej súdnej praxe, hľadiskami pre úvahu súdu o priznaní výhody splácania dlhu v mesačných

splátkach, sú najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, v konaní prejavená jeho
snaha splniť záväzok, možnosť domáhania sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania
a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom určenej povinnosti nedodržaním jednotlivých
splátok, nebolo v konkrétnom prípade, vzhľadom na osobné pomery žalovaného, pre neho príliš ťaživé.
Je potrebné vziať zreteľ na skutočnosť, že platobná schopnosť a sociálne pomery žalovanej sa zmenili

tým, že sa stala výlučnou vlastníčkou predmetného bytu, že ako výlučná vlastníčka disponuje celou
nehnuteľnosťou a jej prípadným predajom môže získať finančné prostriedky, za ktoré si môže obstarať
náhradné bývanie (či už v nájomnom, resp. vlastníckom vzťahu) a súčasne vyplatiť ustupujúceho
spoluvlastníka - žalobcu a tiež to, že žalobcovi doposiaľ nezaplatila ani jednu splátku 247 €, čím by došlo
k zníženiu jej dlhu voči žalobcovi, napriek tomu, že rozsudok bol vyhlásený ešte 18.6.2013. Treba tiež

dodať, že výška mesačnej splátky 247 €, vzhľadom na výšku istiny 20 725 €, nezodpovedá princípu
primeranosti, lebo čas, za ktorý by sa istina splatila, pri dodržiavaní uvedených splátok, t.j., za vyše
83 mesiacov (necelých 7 rokov), je neprimerane dlhý a žalobca by bol, ako ustupujúci vlastník, voči
žalovanej ukrátený na svojich právach.
Určená povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 20 725 € do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, je

primeraná na to, aby si mohla uvedené finančné prostriedky na výplatu žalobcu obstarať.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.