Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. marec 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoP/55/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412223181
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412223181.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci navrhovateľa: R. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, zastúpený JUDr. Evou Csontosovou, advokátkou so sídlom Nové
Zámky, M. R. Štefánika 4/4, proti odporcom: 1. C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. č. XX, 2. Q. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom O. č. XX, obaja zastúpení JUDr. Vierou Garbanovou, advokátkou so sídlom
Nové Zámky, Rákocziho 12, o zapretie a určenie otcovstva k maloletej Q. M. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom u matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky,
o odvolaní navrhovateľa a odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky

č.k.7P/325/2012-32 zo dňa 28. januára 2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nové
Zámky č. k. 7P/325/2012-65 zo dňa 20. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a vo výroku o náhrade trov
konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zapretia
otcovstva voči maloletej Q. M. W. tak, že odporca v 1. rade nie je jej otcom a zároveň žiadal určiť, že on
je otcom maloletej. O trovách konania rozhodol tak, že odporcom sa náhrada trov konania nepriznáva.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 84, § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, § 90, § 91 ods. 1, 2, § 93 ods. 1, 2, §

96 ods. 1 , 2, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho mal za preukázané, že otcovstvo k
maloletej Q. M. W., nar. XX. XX.XXXX bolo určené podľa druhej domnienky otcovstva podľa § 91 odsek
1, 2 Zákona o rodine pred matričným úradom a to súhlasným vyhlásením rodičov, v dôsledku čoho
matričný úrad zapísal do knihy narodení odporcu v 1. rade ako otca maloletého dieťaťa, ktorý spolu s
odporkyňou v 2. rade ako matkou súhlasne vyhlásili, že je otcom maloletého dieťaťa. Podľa názoru súdu
prvého stupňa otcovstvo v zmysle ust. § 86 odsek 1, § 93 odsek 1, 2 a § 96 odsek 1, 2 Zákona o rodine
možno zaprieť len na návrh manžela matky, matky alebo maloletého dieťaťa. Vzhľadom na uvedené súd

prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľ nie je aktívne legitimovanou osobou
na podanie takéhoto návrhu, a preto návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že úspešným odporcom ich nepriznal, pretože im v konaní
žiadne trovy nevznikli, alebo si ich aspoň na pojednávaní neuplatnili.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a vo
výroku o náhrade trov konania odporcovia.

Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že z priebehu celého dokazovania súdu prvého stupňa ako aj z výpovedi
matky maloletej nesporne vyplýva, že biologickým otcom maloletej je on a uznanie otcovstva predmatričným úradom urobila odporkyňa v 2. rade so svojím otčimom odporcom v 1. rade v rozpore so
záujmami dieťaťa a v rozpore so zásadami morálky a s porušením práv ochrany navrhovateľa ako
biologického otca , ktorý od začiatku uznával otcovstvo k maloletej. Poukázal na to, že matka maloletej

zdôvodňujesvojpostupnamatričnomúradetým,žedieťapofinančnejstránkebudelepšiezabezpečené
jej otčimom, ako aj tým, že jej otčim je vzdelanejší ako navrhovateľ, ktorú skutočnosť si mala zvážiť pred
tým ako s ním nadviazala kontakt. Okrem toho dodal, že postup odporcov pred matričným úradom bol
robený aj z pomsty , že si navrhovateľ dovolil žiadať peniaze, ktoré počas spolužitia s odporkyňou v
2. rade požičal jej rodine. Navyše aj kolízna opatrovníčka potom, čo sa dozvedela o spôsobe uznania

otcovstva, mala podľa názoru navrhovateľa navrhnúť uskutočnenie krvnej skúšky a ako zástupkyňa
maloletej mala hájiť záujmy dieťaťa, v ktorého záujme je, aby v matričnom úrade malo zapísaného
biologického otca, ktorý javí o ňu záujem a nie sa stotožniť s daným stavom, ktorý vznikol na matričnom
úrade z rôznych pohnútok odporcov. Mal za to, že právny úkon - uznanie otcovstva na matričnom
úrade možno považovať za neplatný , keďže týmto došlo k porušeniu práv dieťaťa mať biologického
otca a k porušeniu práv biologického otca, ktorý sa tohto práva domáha. Záverom namietal, že súd

prvého stupňa nepripustil ani zistenie, že ide o neplatný právny úkon, čo mohol aj v rámci predbežnej
otázky v tomto spore zistiť a konať v spolupráci s kolíznym opatrovníkom , ktorý v danom prípade
opomenul chrániť záujmy maloletého dieťaťa a záujmy biologického otca dieťaťa. Na základe uvedených
skutočností žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Odporcovia napadli odvolaním výrok o náhrade trov konania a žiadali ho zmeniť tak, aby im bola
priznaná náhrada trov ako úspešným účastníkom v tomto konaní. Namietali, že napriek tomu, že boli
vo veci úspešní, súd prvého stupňa im nepriznal náhradu trov konania s konštatovaním, že im žiadne
trovy nevznikli a že si ich na pojednávaní neuplatnili. S týmto tvrdením nesúhlasili, keďže im v konaní
vznikli trovy spojené s ich právnym zastúpením v tomto konaní, ktoré vyvolal navrhovateľ. Trovy konania

si pritom vyčíslili v lehote do troch dní po vyhlásení napadnutého rozsudku prostredníctvom ich právnej
zástupkyne písomne. Z uvedeného vyplýva, že splnili všetky podmienky na priznanie trov konania. Z
uvedených dôvodov žiadali rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť v časti trov konania a navrhovateľa
zaviazať na náhradu trov konania vo výške 196,70 eura na účet ich právnej zástupkyne.

Odporcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedli, že navrhovateľ, napriek tomu, že

bol prítomný v deň narodenia dieťaťa v nemocnici neuznal otcovstvo k maloletej a ani ho nemienil
uznať napriek žiadosti matky. Poukázali na to, že odporkyňa v 2. rade žila v spoločnej domácnosti s
jej matkou a otčimom, ktorí spoločne vychovávali maloletú, finančne ju podporovali a spolu sa starali
o dieťa. Vzhľadom na tieto okolnosti sa spoločne rozhodli a pristúpili po vzájomnej dohode k uznaniu
otcovstva k maloletej na základe druhej domnienky otcovstva v zmysle Zákona o rodine, ktorý túto

možnosť pripúšťa. Odporca v 1. rade nie je biologickým otcom maloletej , ale od malička ju vychovával
ako vlastnú dcéru ako manžel jej matky. Poukázali na to, že konali vždy v záujme maloletého dieťaťa a
v jeho prospech, aby malo vytvorené rodinné zázemie a žilo v usporiadanej rodine. Záverom si uplatnili
náhradu trov odvolacieho konania.

Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že otcovstvo k maloletému dieťaťu bolo

určené súhlasným vyhlásením , pričom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako orgán sociálnoprávnej
ochrane detí a sociálnej kurately má v zmysle § 75 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej
ochrane detí a o sociálnej kuratele v znení neskorších predpisov presne vymedzenú pôsobnosť a
kompetencie , do ktorých nespadá podávanie návrhu na súd na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu,
ktorým bolo určené otcovstvo súhlaseným vyhlásením na matričnom úrade, a preto nezastupuje dieťa

v predmetnom konaní.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu odporcov uviedol, že tvrdenie odporcov, že nemienil
uznaťotcovstvokmaloletejnapriekžiadostimatky,sanezakladánapravde,keďženavrhovateľnepoznal
postup uznania otcovstva, avšak vždy žiadal matku ,aby si to usporiadali a nikdy nebol medzi nimi taký
rozhovor, že by navrhovateľ nebol otcom. Aj po narodení dieťaťa sa stretávali až do tej doby, pokiaľ

navrhovateľ nepožiadal matku maloletej, aby vrátila finančné prostriedky, ktoré im poskytol formou
pôžičky. Dodal, že jeho vzťah k maloletej bol úprimný, a má záujem sa o svoje dieťa starať.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213
ods. 1 OSP), prejednal vec na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a po prejednaní veci

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej treba ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdiť a vo výroku o náhrade trov konania treba podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom konania je žaloba, ktorou sa navrhovateľ domáha dvoch žalobných petitov súčasne: 1/
zapretia otcovstva iného muža (odporcu v 1. rade) zapísaného v matrike ako otec maloletej a 2/ určenia
otcovstva navrhovateľa k tejto maloletej, pričom oba návrhy odôvodňuje tým, že on je biologickým otcom

maloletej.

Podľa § 84 Zákona o rodine, otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto
zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.

Prvou domnienkou je určenie otcovstva manžela matky (§ 85 Zákona o rodine). Druhou domnienkou je
určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov ( § 91 Zákona o rodine) a tretou domnienkou je určenie

otcovstva rozhodnutím súdu ( § 94 Zákona o rodine).

Podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia
trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel
matky.

Podľa § 90 Zákona o rodine, ak nie je otcovstvo určené podľa prvej domnienky otcovstva manžela

matky, možno ho určiť súhlasným vyhlásením oboch rodičov.

Podľa § 91 ods. 1, 2 Zákona o rodine za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným
vyhlásením rodičov. Súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred
súdom.

Podľa § 94 ods.1 Zákona o rodine, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže

dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.

Citované ustanovenie § 90 Zákona o rodine nadväzuje na systematiku právnej úpravy určenia otcovstva
obsiahnutú v § 84 Zákona o rodine. Vymedzuje postavanie druhej domnienky určenia otcovstva tak, že
sa môže uplatniť len v prípade, ak otcovstvo nie je určené podľa prvej domnienky svedčiacej manželovi
matky. Použitie druhej domnienky je možnosť, nie povinnosť v zmysle zákona. Uplatní sa v prípade, že

sa nezosobášení biologickí rodičia dieťaťa o určení otcovstva dohodnú. Nie je však vylúčené, aby svoje
otcovstvo týmto spôsobom uznal aj muž, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, čomu sa však prakticky
nedá zabrániť. Ani súd, ani matrika nevykonávajú dokazovanie o otcovstve. Len zaznamenajú, že došlo
k právnemu úkonu - uznaniu otcovstva rodičmi. Tento spôsob určenia otcovstva je známy pod názvom
uznanie otcovstva.

Podľa druhej domnienky sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným
vyhlásením rodičov. Ak sa otcovstvo určuje prejavom vôle matky a otca, nejde o uzavretie zmluvy, keďže
tieto prejavy nesmerujú proti sebe, ale sú určené súdu alebo matričnému úradu. Jednoznačne však ide
o právne úkony, preto sa vyžaduje slnenie všetkých náležitostí právneho úkonu v zmysle ust. § 37 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia ako právneho úkonu splnené,

bolo by možné žalovať o neplatnosť vyhlásenia ako právneho úkonu a o určenie, že tu právny vzťah
rodič - dieťa nie je . Túto žalobu je potrebné odlíšiť od zapretia otcovstva podľa § 93 Zákona o rodine,
pretože zapretie otcovstva smeruje proti určeniu otcovstva tvorenému dvomi právnymi úkonmi (matky aotca) voči príslušnému orgánu. Nespochybňuje sa tu len platnosť právneho úkonu vyhlásenia jedného
z rodičov ale určenie otcovstva ako celku.

V prípade, ak sa určuje otcovstvo pred matričným úradom( II. domnienka), určuje sa pred orgánom

obce, alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku, v ktorej je dieťa zapísané. Ide o legislatívnu skratku,
ktorú zakotvuje § 2 Zákona o rodine. Pokiaľ dôjde k určeniu otcovstva týmto spôsobom, zapíše
matričný úrad do knihy narodení otca muža, ktorý s matkou súhlasne vyhlásil, že je otcom dieťaťa. K
uznaniu otcovstva však môže dôjsť aj v sporovom konaní o zistenie otcovstva( III. domnienka). Aktuálna
požiadavka na zosúladenie biologickej a právnej reality a požiadavka naplniť právo dieťaťa spoznať svoj

prirodzený pôvod, nabáda súd k opatrnosti. V prípadoch, ak má muž označovaný matkou za otca dieťaťa
pochybnosti o svojom otcovstve, je namieste nariadiť znalecké dokazovanie a jednoznačne ustanoviť,
či je určený muž sploditeľom dieťaťa alebo nie.

Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov,
môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol
byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

Podľa § 93 ods. 2 Zákona o rodine aj matka dieťaťa môže v rovnakej lehote zaprieť, že otcom dieťaťa
je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov.

Podľa § 93 ods. 3 Zákona o rodine, ustanovenia § 86 ods. 2 a § 88 ods. 1 sa použijú primerane.

Zapretie otcovstva podľa ustanovenia § 93 Zákona o rodine je nevyhnutné odlišovať od napadnutia
perfektnosti právneho úkonu - vyhlásenia jedného z rodičov pre nesplnené náležitosti. Aktívne

legitimovaný na zapretie otcovstva určeného druhou domnienkou je :

- muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhláseným rodičov ( § 93 ods. 1 ZR)

- matka dieťaťa ( § 93 ods. 2 ZR)

- dieťa, resp. opatrovník, ak je maloleté( § 96 ZR)

-opatrovníkotca,akotecstratilspôsobilosťnaprávneúkonypreduplynutím lehotynazapretieotcovstva

( § 93 ods. 3 k § 88 ods. 2 ZR)

Hmotnoprávnou podmienkou pre úspešné zapretie otcovstva určené druhou domnienkou je, že je
vylúčené, aby bol otcom dieťaťa muž, ktorý svoje otcovstvo uznal. Zákon nešpecifikuje, z akého dôvodu
by malo byť vylúčené , že nie je otcom dieťaťa. Do úvahy prichádzajú viaceré dôvody , a to buď že s
matkou dieťaťa nesúložil v dobe rozhodujúcej pre narodenie dieťaťa alebo preto, že hoci v tej dobe s

matkou súložil, je vylúčené, aby bol sploditeľom dieťaťa (napr. pre biologickú neplodnosť splodiť dieťa).
Nestačí len pochybnosť o pravdivosti vyhlásenia alebo vedomosť o tom, že v uvedenej dobe s matkou
súložilo viacero mužov, súd musí mať niektorú z týchto okolností za preukázanú. Doba, v ktorej možno
zaprieť otcovstvo začína plynúť odo dňa určenia otcovstva, a nemôže skončiť skôr ako uplynutím troch
rokov od narodenia dieťaťa.

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa
správne postupoval, keď zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu, že navrhovateľ nie je aktívne
legitimovaný na podanie návrhu na zapretie otcovstva v zmysle ust. § 93 Zákona o rodine . Odvolací
súd zhodne ako súd prvého stupňa má za to, že Zákon o rodine v tomto prípade vymedzuje presný
okruh osôb, ktoré môžu podať návrh na zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením rodičov. V

danom prípade tak zákon nedáva možnosť podať návrh na zapretie otcovstva mužovi, ktorý tvrdí, že je
biologickým otcom dieťaťa, a preto navrhovateľ nie je aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie
takéhoto návrhu, ako správne konštatoval súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Takýto návrhby mohol podať len odporca v 1. rade, odporkyňa v 2.rade ako matka dieťaťa alebo dieťa (či už ako
maloleté, zastúpené opatrovníkom alebo plnoleté).

Navrhovateľ sa v tomto konaní súčasne domáhal zapretia otcovstva i určenia otcovstva. Pretože jeho

návrh na zapretie otcovstva bol z vyššie uvedených dôvodov zamietnutý, otcom dieťaťa zostáva odporca
v 2. rade na základe druhej zákonnej domnienky otcovstva a to súhlasného vyhlásenia rodičov pred
matričným úradom (§ 91 ods. 1,2 ZR) a v takom prípade musel byť zamietnutý aj návrh na určenie
otcovstva navrhovateľa súdnym rozhodnutím ( § 94 ZR), pretože určenie otcovstva súdom podľa tretej
domnienky by bolo možné až potom, čo by bolo úspešne zapreté otcovstvo v matrike zapísaného otca

dieťaťa, v danej veci odporcu v 1. rade voči maloletej Q.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že nemožno vylúčiť ani tú situáciu, že otcovstvo určené
súhlasným vyhlásením by bolo uznané aj mužom, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa (čo je tento
prípad) a preto navrhovateľ, ktorý tvrdí, že je biologickým otcom maloletého dieťaťa by mal možnosť
žalovať len neplatnosť vyhlásenia ako právneho úkonu a určenie, že tu právny vzťah rodič - dieťa nie
je. Ako bolo už vyššie uvedené , túto žalobu je potrebné odlíšiť od zapretia otcovstva podľa § 93 Zákona

o rodine, pretože zapretie otcovstva smeruje proti určeniu otcovstva tvorenému dvomi právnymi úkonmi
(matky a otca) voči príslušnému orgánu. Nespochybňuje sa tu len platnosť právneho úkonu vyhlásenia
jedného z rodičov, ale určenie otcovstva ako celku.

Pokiaľ ide o odvolanie odporcov, ktorí napadli rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách
konania, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcov bolo dôvodne podané. Z obsahu spisu

vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa 28.01.2013 a odporcovia si
trovy konania uplatnili a vyčíslili podľa § 151 ods. 1 OSP v lehote troch pracovných dní po vyhlásení
napadnutého rozsudku prostredníctvom ich právnej zástupkyne dňa 29.01.2013 (osobne podané na súd
dňa 29.01.2013 na č. l. 30 spisu). S poukazom na uvedené treba považovať záver súdu prvého stupňa,
že odporcovia si neuplatnili trovy konania za nesprávny, keďže odporcovia si trovy konania uplatnili ,

pričom si ich vyčíslili aj v zákonom stanovenej lehote.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o trovách konania a svoje rozhodnutie riadne

odôvodní tak, aby toto rozhodnutie spĺňalo všetky náležitosti rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2, §
167 ods. 2 a § 169 ods. 1 OSP. V novom rozhodnutí zároveň súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách
tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.