Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 5. apríl 2013

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 4C/61/1996

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4696899758
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Marián Mokoš

ECLI: ECLI:SK:OSTO:2013:4696899758.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Topoľčany samosudcom Mariánom Mokošom v právnej veci navrhovateľov: 1/ T. H.,

nar.XX.X.XXXX, bytom W., X. XXXX, 2/ D. M., nar.XX.X.XXXX, bytom W., U. XXXX/1 , obaja zastúpení
JUDr.Jozefom Dudzíkom, advokátom so sídlom v Topoľčanoch, Škultétyho 1597/7 proti odporcovi:
Pivovary Topvar, a.s., Pivovarská 9, Veľký Šariš, 082 21 , IČO 31 648 479, zastúpenému Advokátska
kancelária JUDr.René Hudzovič, s.r.o., 949 01 Nitra , Štefánikova tr.49, IČO 36 860 697 o vyslovenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľov v 1/ a 2/rade na zaplatenie náhrady mzdy zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ v 1/rade sa podaným návrhom domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru

zo dňa 22.2.1996 a zároveň náhrady mzdy od 23.2.1996 a keďže navrhovateľ v 2/r. sa v konaní
tunajšieho súdu sp.zn.4C/62/1996 domáhal takého istého nároku a obe veci právne aj skutkovo súviseli,
tak súd ich uznesením č.k.4C/61/1996-14 zo dňa 21.5.1996 spojil na spoločné konanie vedené ďalej
pod sp.zn.4C/61/1996.

Po výsluchu navrhovateľov a svedkov bolo konanie uznesením č.k.4C/61/1996-59 zo dňa 15.4.1999
prerušené do právoplatného skončenia trestného konania týkajúceho sa navrhovateľov.

Trestné konanie, ktoré bolo vedené najskôr na tunajšom súde pod sp.zn.2T/90/97 sa následne viedlo
na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.2T/147/1999 a rozsudkom zo dňa 27.11.2012 právoplatným dňa
12.2.2013 boli navrhovatelia v 1/ a 2/r. spolu s obžalovanými H. R. G. J. F. oslobodení spod obžaloby

Okresného prokurátora v Topoľčanoch Pv/348/96 zo dňa 20.10.1997, pretože nebolo dokázané, že
spáchali skutky uvedené v obžalobe.

Podaním zo dňa 8.3.2013 navrhovatelia v 1/ a 2/r. zobrali svoj návrh späť v časti o určenie neplatnosti
skončeniapracovnéhopomerustým,že trvajúnanávrhuvčastionáhraduušlejmzdyztituluneplatného
rozviazania pracovného pomeru a podľa nich uvedená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru mala
byť vyriešená ako prejudiciálna otázka pre ich mzdové nároky, ktoré následne vyčíslili podaním zo dňa
15.3.2013 a to navrhovateľ v 1/r. na sumu 9.128,33 eura a navrhovateľ v 2/r. na sumu 7.634,60 eura.Odporca podaním zo dňa 26.3.2013 oznámil, že súhlasí s čiastočným späťvzatím návrhu v časti o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a preto súd na pojednávaní dňa 5.4.2013 uznesením
rozhodol o zastavení konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 99

ods.2 OSP a uvedené uznesenie vypracoval samostatne.

Po zastavení konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zostal predmetom
konania už iba návrh navrhovateľov na zaplatenie náhrady mzdy, pričom odporca žiadal tento návrh
zamietnuť z dôvodu, že nie sú splnené podmienky pre priznanie uvedeného nároku navrhovateľom,
nakoľko súd nerozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľmi a poukázal na

ustanovenia zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru s tým, že podľa § 64
ZP mal byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podaný na súde najneskôr v
lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer skončil týmto rozviazaním. Navrhovatelia
teda nevedia preukázať, že odporca s nimi neplatne okamžite skončil pracovný pomer a v tomto smere
poukázal na ust. § 261 ZP ako aj na judikatúru R 40/1969, R 75/1977 a R 43/99 s tým, že pokiaľ
navrhovatelia v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zobrali návrh späť a v tejto časti

bolo konanie zastavené, tak otázka neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemôže riešiť ako
otázka predbežná pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy.

Podľa § 251 ods.1 Zákona č.311/2001 Z.z. - Zákonník práce, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
pracovnoprávnej vzťahy, ktoré vznikli pred 1.aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré
z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1.aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 255 Zákona č.311/2001 Z.z. sa zrušuje zákon č.65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 53 ods.1 písm.b/ zákona č.65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov
organizácia môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak pracovník porušil
pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.

Podľa § 61 ods.1 Zák.č.65/1965 Zb. ak organizácia dala pracovníkovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním
neplatne zrušila pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak pracovník oznámil organizácii,
že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a organizácia je povinná
poskytnúť mu náhrady mzdy. Táto náhrada patrí pracovníkovi vo výške priemerného zárobku odo dňa,
keď oznámil organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu organizácia umožní

pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 64 Zák.č.65/1965 Zb. neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
zrušením, zrušením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak organizácia, ako aj pracovník uplatniť
na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto
rozviazaním.

Podľa § 261 ods.4 Zák.č.65/1965 Zb. k zániku práva preto , že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo,
dochádza len v prípadoch uvedených v § 46 ods.3 a 4, § 53 ods.2 , § 59 ods.3 , § 60 ods.4 , § 64 , §
102 ods.5 , § 204 ods.3, § 270a ods.4 a § 270b ods.1. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej
lehoty, prihliadne súd na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

Na základe vykonaného dokazovania a po späťvzatí návrhu navrhovateľov v časti o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľov na náhradu mzdy nie je
dôvodný a preto ho zamietol. Je nesporné, že navrhovatelia v 1/ a 2/rade boli zamestnaní u odporcu,
pričom odporca im listom zo dňa 22.2.1996 oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa
§ 53 ods.1 písm.b/ ZP z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny a keďže navrhovatelia s
týmto okamžitým zrušením pracovného pomeru nesúhlasili, tak uvedenú skutočnosť oznámili odporcovi

listom zo dňa 23.2.1996 s tým, že trvajú na tom, aby ich odporca naďalej zamestnával a následne sanávrhom podaným na súde dňa 4.3.1996 domáhali určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného
pomeru zo dňa 22.2.1996 a zároveň sa domáhali náhrady mzdy za obdobie od 23.2.1996 do času,
než im odporca neumožní opäť pracovať. Konanie navrhovateľov , ktoré odporca posúdil ako hrubé

porušenie pracovnej disciplíny a pre ktoré s nimi okamžite zrušil pracovný pomer, bolo predmetom
trestného stíhania vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp.zn.2T/147/1999 , pričom navrhovatelia
boli rozsudkom zo dňa 27.11.2012 právoplatne oslobodení spod obžaloby , nakoľko nebolo dokázané,
že spáchali skutky uvedené v obžalobe. Po skončení trestného konania, kvôli ktorému bolo prerušené
konanie o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a

náhradu mzdy, navrhovatelia zobrali späť svoj návrh v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a keďže odporca s týmto čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil, tak súd uznesením zo dňa
5.4.2013 konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v
1/ a 2/r. a odporcom zo dňa 22.2.1996 zastavil. Predmetom konania teda zostala už iba časť návrhu ,
v rámci ktorej si navrhovatelia uplatnili náhradu mzdy za obdobie od 23.2.1996 , avšak ich návrhu
nebolo možné vyhovieť, pretože pred rozhodovaním o náhrade mzdy zobrali späť svoj návrh v časti

okamžitého zrušenia pracovného pomeru a v tejto časti konanie bolo zastavené a preto podľa zákona
ani nebolo možné rozhodovať o nároku navrhovateľov na náhradu mzdy. Z ust.§ 61 ods.1 Zákonníka
práce účinného v čase okamžitého zrušenia pracovného pomeru navrhovateľov, t.j. zákona č.65/1965
Zb. vyplýva, že pracovník má právo na náhradu mzdy v prípade, ak s ním organizácia neplatne zrušila
pracovnýpomerokamžiteaakpracovníkoznámilorganizácii,žetrvánatom,abyhoďalejzamestnávala.

Podmienkou priznania náhrady mzdy teda je skutočnosť, aby sa jednalo o predchádzajúce okamžité
neplatné skončenie pracovného pomeru, k čomu je však potrebné, aby o tejto neplatnosti rozhodol
súd, pričom návrh musí byť podaný na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa , keď sa
pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním (§ 64 ZP). Lehota uvedená v § 64 ZP, je lehotou
prekluzívnou s poukazom na § 261 ods.4 ZP a na zánik práva musí súd prihliadnuť aj pokiaľ to účastník

konania nenamietne, pričom v tomto prípade v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľov bolo konanie
o ich nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zastavené a súd sa
teda v ďalšom konaní o priznanie náhrady mzdy nemohol zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti
okamžitého zrušenia pracovného pomeru ako otázkou predbežnou (R 75/1977).

Ak chceli teda navrhovatelia zabrániť tomu, aby nastali účinky vyplývajúce z okamžitého zrušenia

pracovného pomeru, tak v lehote dvoch mesiacov museli podať na súde návrh o určenie neplatnosti
okamžitého zrušenia pracovného pomeru a ak takýto návrh nebol podaný, pracovný pomer medzi
účastníkmi sa skončil podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného
pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu nemôže
zaoberať, a to ani ako predbežnou otázkou. Lehota podľa ust.§ 64 ZP je lehotou prekluzívnou a súčasne

ide o lehotu hmotnoprávnu a preto účastník , ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazania pracovného pomeru,
musí svoj nárok uplatniť žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný deň tejto
lehoty. Ak nárok neuplatní včas, tak tento nárok zaniká a rozviazanie pracovného pomeru je účinné.

Späťvzatie návrhu navrhovateľov v časti určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru
spôsobilo, že ich pracovný pomer sa skončil okamžite dňom 22.2.1996 a teda pri rozhodovaní o ich

nároku na náhrady mzdy nebolo možné zaoberať sa otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru
ako predbežnou otázkou a keďže si uplatnili nárok na náhradu mzdy od 23.2.1996, tak tento nárok je
nedôvodný, nakoľko ich pracovný pomer sa skončil dňom 22.2.1996. Z uvedených dôvodov nebolo
potrebné ďalej vykonávať dokazovanie ohľadom výšky mzdových nárokov navrhovateľov , keďže základ
nároku nebol daný a preto súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania tak ako bolo požadované

na pojednávaní dňa 5.4.2013 a následne zamietol aj samotný návrh navrhovateľov v 1/ a 2/rade na
zaplatenie náhrady mzdy.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 150 ods.1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech a ktorý by mal v zásade právo na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods.1 a § 146
ods.2 veta prvá OSP, nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré

spočívajú v tom, že o neúspechu navrhovateľov v konaní rozhodlo procesné pochybenie ich právneho
zástupcu pri uplatňovaní nárokov navrhovateľov a to späťvzatím návrhu v časti neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru neuvedomujúc si, že k tomu, aby navrhovatelia mohli byť úspešní
pri uplatňovaní nároky na náhradu mzdy, potrebujú najskôr rozhodnutie súdu o určení neplatnostirozviazania pracovného pomeru. Súd bral do úvahy aj skutočnosť, že pokiaľ by navrhovatelia zotrvali na
svojom návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak s veľkou pravdepodobnosťou
mohli byť v tomto konaní úspešní a ďalej by sa mohli úspešne domáhať zaplatenia náhrady mzdy ,

pričom u oboch navrhovateľov išlo o čiastky nie zanedbateľné a v porovnaní s nimi je výška náhrady
trov konania , ktorú si uplatnil odporca, iba nepatrná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre .

Podľa §-u 205 ods. l O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje , v akom

rozsahu sa napáda , v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha .