Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/744/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209841
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209841.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/182/2012-60 zo dňa 25. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumy 477,60 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca. Ten v
exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby.
Okresný súd vychádzal zo zistenia, že v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. 16Er/384/2010 bola žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 16.07.2010, pričom
uznesením zo dňa 15.12.2010 bola zamietnutá. Následne, uznesením zo dňa 11.05.2011 súd exekučné
konaniezastavil.Ustálil,žekprieťahomvtomtokonanínedošlo,nakoľkozákonná15-dňoválehotapodľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa
na prípad, keď súd poverenie nevydá. Uvedené vyplýva z gramatického výkladu daného ustanovenia.
Okrem toho, na súdenú vec aplikoval ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01.06.2010, podľa ktorého 15- dňová lehota pre vydanie poverenia neplatí , ak ide o exekučný titul podľa

§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, ktorým bol aj rozhodcovský rozsudok v exekučnej veci.
Ďalej okresný súd poukázal na to, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny
úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Tieto môžu byť konštatované v rámci
vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zák.č. 514/2003
Z.z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Musí ísť o

významné prieťahy v konaní, ktoré možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup.
Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné poškodenie práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia. Nezdôvodnil aká
nemajetková (morálna) ujmy mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou,závažnosť ujmy a následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho
právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako
konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako

nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Pritom neskúma solventnosť subjektov
(návratnosť), úvery poskytuje bez zabezpečenia. Uvedené nemožno vykladať na ťarchu odporcu.
Rozpor s dobrými mravmi videl na strane navrhovateľa, keď tento opakovane v rozpore so zákonom
poskytoval úvery neplatičom, v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Preto
nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim

alebo potencionálnym spotrebiteľom.
Navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody - majetkovej ujmy. Nepreukázal v akom rozsahu sa
nedomohol exekvovanej sumy, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením
povinnosti odporcu. Škodu, pokiaľ vznikla, si navrhovateľ spôsobil výslovne svojím zavinením, keď
uzatváral spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý
si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej 3-dňovej lehote tieto nevyčíslil, preto mu náhradu trov
konania nepriznal.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Navrhovateľ namietal, že okresný súd mu nedoručil pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu
a tak nemal vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu, nemal možnosť
sa k nemu vyjadriť. Okresný súd vykonal pojednávanie napriek tomu, že podal žiadosť o zrušenie

pojednávania z dôležitých dôvodov, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. V tejto žiadosti poukázal
na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného
okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Poukazuje na ust. § 15 O. s. p..
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu,ktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.Okolnosť,

že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a
Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského

súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajský súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. V konaní bolo možné
uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a

nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
Tvrdil, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignorovaljehožiadosťozrušenie (odročenie)nariadenéhopojednávaniazdôležitéhodôvodu.Vžiadosti
sapritomzdôrazňovalo,ženavrhovateľtrvánaosobnejúčastiprávnehozástupcunapojednávaní,avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.

Nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Takto došlo k porušenie zásady kontradiktórnosti, k
porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Namieta,
že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v
konaní nevedela.
Namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou

obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnostia po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd svojím rozhodnutím de iure
a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že v prípade nevyhovenia žiadosti na udelenie poverenia

sa nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mohli by tak
vzniknúť dve situácie, a to :
a. exekučný súd vykonal posúdenie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po uplynutí 15 - dňovej
lehoty; dospel k záveru, že poverenie nie je možné vydať a rozhodol o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia. V tomto prípade konal so zbytočnými prieťahmi, pretože vec posudzoval a rozhodoval po

uplynutí zákonnej lehoty,
b. vykonal posúdenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred uplynutím lehoty 15 dní; dospel k
záveru, že nie je možné vydať poverenie, avšak o zamietnutí žiadosti rozhodol po uplynutí neprimeranej
dlhej doby. Teda konal so zbytočnými prieťahmi, pretože napriek tomu, že vykonal rozhodovací proces
(v zákonnej lehote zistil nesúlad žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom), skutočné rozhodnutie vydal a doručoval po uplynutí primeranej lehoty. Jeho činnosť bola

takto nesústredená a neefektívna.
V oboch modelových situáciách je nevyhnutné dospieť k záveru, že ak exekučný súd včas nevydá či už
poverenie alebo uznesenie o zamietnutí návrhu, spôsobuje zbytočné prieťahy.
V konkrétnostiach uviedol, že súd sa zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe
zbytočných prieťahov. Poukazoval však na podstatu nesprávneho úradného postupu, ktorý pozostáva

z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote,
neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov. Opätovne poukazoval na nesprávne
použitie ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo včlenené do právneho poriadku až dňa 1.1.2013
zák.č. 412/2012 Z.z. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je zrejme, že by vykonal
dokazovanie vo vzťahu k všetkým spôsobom, ktoré ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. predpokladá.

Rozhodnutie bolo vydané bez toho, aby vo veci bolo vykonané dokazovanie zákonným spôsobom
a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Uviedol, že rozhodoval bez potreby dokazovania, resp. na
základe notoriet, neskôr konštatuje, že nemal preukázanú výšku škody a ani príčinnú súvislosť. Práve na
preukázanie týchto okolností navrhovateľ navrhol vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal. Navrhol
vykonať dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom súdu, s urgenciami, ktoré navrhovateľ

vykonal. Na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je v
súčasnosti v štádiu rozpracovanosti a bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.

vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňovéhosúdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolateľ predovšetkým namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Požiadavka nestrannosti súdu
vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danej veci uznesením Krajského súdu
Žilina 6NcC/478/2013-18 zo dňa 23. septembra 2013 bolo rozhodnuté, že zákonná sudkyňa Okresného
súdu Čadca JUDr. Laura Žideková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ by

aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd
však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom
vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania
aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči

súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.
Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, s týmto

konštatovaním možno v celom rozsahu súhlasiť. Túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale
len vo väzbe s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania
realizuje svoje procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol na
pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto svoje práva
sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Z obsahu

spisu vyplýva, že okresný súd predvolanie na termín pojednávania určený na 25.11.2013 doručil
navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi dňa 06.11.2013. Právny zástupca navrhovateľa až
dňa 22.11.2013 doručil elektronickou formou prvostupňovému súdu žiadosť o odročenie pojednávania
z dôvodu podania ústavnej sťažnosti, v ktorej sa má rozhodovať o otázke, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu (vylúčenie/nevylúčenie sudcu z prejednávania veci). K tejto otázke odvolací súd

poukazuje na vyššie odôvodnenie tohto rozhodnutia.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednávacia zásada.
Prejednávacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju
preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri

zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu
tvrdenia. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka
poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie
v jej neprítomnosti, odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne. Ust. § 101 ods. 2 O.s.p.predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví
na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu a bezodkladne, kedy sa dozvedel o dôvodoch, pre ktoré

žiadal odročiť pojednávanie. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na odročenie nie je možné hodnotiť ako
dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Teda v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka pri splnení podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konania pred súdom a zároveň tým nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania. Následne sa nemožno stotožniť ani s námietkou navrhovateľa
o tom, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesmi účastníkov konania. Ako už bolo
zdôrazňované, tým, že sa pojednávania nezúčastnil o túto možnosť sa ukrátil sám. Naviac vo veci
boli vykonané dôkazy označené práve navrhovateľom, ktorými sa snažil preukázať oprávnenosť
ním uplatneného nároku, a to oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením
exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 16Er/384/2010. Rovnako bolo oboznamované

písomné vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu. Odvolací súd poukazuje aj na to, že odporca
vo všetkým žalobách navrhovateľa rovnakého typu podáva rovnaké vyjadrenie, preto navrhovateľovi
predmetné musí byť známe aj z iných konaní. Je teda nepochybné, že o týchto dôkazoch vedomosť
mal a v súvislosti s podaným žalobným návrhom aj na ne reagoval. Pokiaľ teda okresný súd
na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom

zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. V odvolaní navrhovateľ poukazoval, že na vyčíslenie nákladov nechal spracovať
znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti. V žalobnom

návrhu však predmetný dôkaz nenavrhol vykonať a ani k odvolaniu uvedený dôkaz nepriložil. Z
vyjadrenianavrhovateľaaniniejezrejmenapreukázanieakýchnákladovmábyťtentoznaleckýposudok
vypracovaný, keď z odôvodnenia žaloby nevyplýva, že by sa domáhal náhrady nejakých nákladov.

Navrhovateľ sa v dôvodoch odvolania dotkol hmotnoprávnych dôvodov minimálne.

Vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku okresný súd skúmal naplnenie predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou. Okresný súd nezistil naplnenie ani jedného z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu. Hoci okresný súd vyhodnotil v napadnutom rozsudku všetky predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu, navrhovateľ v odvolacích námietkach spochybnil iba nesprávne posúdenie nedodržania
zákonných lehôt na vydanie rozhodnutia, ktoré podľa navrhovateľa znamenajú nesprávny úradný
postup, ďalej že boli priznané retroaktívne účinky ust. § 9 ods. 2 zák.č. 5143/2003 Z.z. a na preukázanie

výšky škody navrhol dôkazy, ktoré súd nevykonal.

Z exekučného spisu sp.zn. 16Er/384/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia bola súdu
doručená dňa 16.07.2010. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 15.12.2010 zamietol žiadosť o
udelenie poverenia a nakoľko navrhovateľ ako oprávnený proti tomuto uzneseniu nepodal v zákonom

stanovenej lehote odvolanie, po právoplatnosti uznesenia. Z dokazovania vykonaného okresným súdom
vyplynulo, že exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok a základ právneho vzťahu
vychádzal zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto exekučný súd bol oprávnený a zároveň povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ust. § 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy a že

pri riešení tejto otázky nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Správne preto
exekučný súd už v tomto štádiu konania skúmal nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku exekučného
titulu. Za tým účelom sa musel podrobne zaoberať nielen exekučným titulom ale aj dokladmi, z ktorých
vychádzal právny vzťah a boli podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku.

Na danú vec je potrebné aplikovať ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012.
Podľa citovaného ustanovenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebovydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda.

Krajský súd sa nestotožňuje s čiastkovým záverom okresného súdu, že na predmetnú vec sa vzťahuje

ustanovenie § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013.
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s
princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že
pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá

retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných
cieľov verejnej moci.
Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny

predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).
Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu

môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy.

Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie, ktoré by upravovalo, že nová právna
úprava prijatá zákonom č. 412/2012 účinnej od 1.1.2013 sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli
pre účinnosťou tohto zákona.

Okresný súd správne konštatoval, že bol to práve navrhovateľ, ktorý poskytoval úvery bez toho, aby

si overil návratnosť svojej pohľadávky, bez akéhokoľvek zabezpečenia tejto pohľadávky. Podmienky
poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly v rozhodcovskom konaní, boli
kvalifikované ako neprijateľné podmienky. Rozhodnutie ESĽP vo veci Sturcom Telecomunicaciones
C-40/08 zdôrazňuje povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka
konania. Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na

dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice 93/13/EHS. Odvolací súd osobitne poukazuje na
Uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu z 16.11.2010 vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti
Iveta Kočkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu k navrhovateľovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez

účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o
úvereuzavretejposkytovateľomúverusospotrebiteľomauplatnenejvtomtorozhodnutí,aktentosúdmá
na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere,

upravujúca sankciu v neprimerane vysokej výške považovať za nekalú v zmysle článkov smernice.
V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou. V zmysle uvedeného predmetné slúži aj na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 smernice,nakoľkopreskúmanienekalýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchmôžemať ajodradzujúciúčinok
smerujúci k ukončeniu používania takejto nekalej podmienky. S poukazom na uvedené výkon práva
navrhovateľabolajvrozporesdobrýmimravmipredstavujúciúčelovovykonštruovanýnárok,obsahujúci

nepravdivé tvrdenia o dĺžke konania s omeškaním . Taktiež nemožno prehliadať aj množstvo žalôb
rovnakého typu podaných žalobcom na všetkých súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a
hodnotového výkladu práva.

Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ si ako majetkovú škodu uplatnil istinu

s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní. Odvolací súd tu poukazuje na skutočnosť, že ak exekučným súdom je
konštatované, že predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je nulitný právny akt (z pohľadu
práva neúčinný), tento nemôže zakladať prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci
všeobecným súdom.

Nesprávnyúradnýpostup môžemaťzanásledokvznikzodpovednosti podľazák.č.514/2003Z.z. lenvo
vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
práve (iba) týmto postupom. V ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvého
stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno,

že ním tvrdená škoda vznikla v priamej súvislosti s konaním odporcu. Vychádzajúc z uvedeného nie
je dôvodná ani námietky navrhovateľa v odvolaní, že dal vo veci vypracovať znalecký posudok na
vyčíslenie nákladov (keď ani nešpecifikoval akých nákladov, takýto dôkaz nenavrhoval do vyhlásenia
rozsudku a nepredložil ani spolu s odvolaním).

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu o tom, že navrhovateľ
neuniesoldôkaznebremenoohľadnevyčíslenejnemajetkovejujmyavcelomrozsahunanepoukazujev
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Bližšie neodôvodnil z akého dôvodu nepostačuje samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ako dostatočné zadosťučinenie. Uviedol
len všeobecne, že predmetný nárok uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Pokiaľ poukazuje na zamedzenie
vymoženia pohľadávky cestou exekúcie, odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ ani nevyužil
opravné prostriedky proti rozhodnutiu, ktorým nebolo vyhovené na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Správnosť postupu exekučného súdu bolo možné preskúmavať iba v rámci odvolacieho

konania v predmetnej exekučnej veci.

Na základe konštatovaného, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie
náležitým spôsobom, v potrebnom rozsahu plne zodpovedajúcom kontradiktórnosti sporového konania
umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak

procesnú aktivitu účastníkov konania ako aj meritum veci.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol povinný nahradiť odporcovi jeho
trovy. Keďže si odporca náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, odvolací
súd mu tieto trovy nepriznal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.