Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Jozef Škrab

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdené

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/136/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110206571
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8110206571.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

ŠamaaJUDr.RomanaTótha,vprávnejvecižalobkyne:Ing.P.L.,rod.L.,nar.XX.X.XXXX,bytomV.,J.X,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, so sídlom Košice, Štúrova 20, proti žalovanému: Mgr.
E. L., nar. XX.X.XXXX, bytom J. - R., R. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Jozefom Pirkovským, so
sídlom Prešov, Hlavná 19, o určenie výživného pre plnoleté dieťa, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 5.9.2013 pod č. k. 38C/57/2010-238, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v ažalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom uložil povinnosť žalovanému prispievať na výživu

žalobkyne sumou 600,- eur mesačne odo dňa 12.3.2010 do 26.5.2011. Dlžné výživné za toto obdobie
vo výške 5.490,10 eur zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti návrh žalobkyne zamietol, s tým, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobkyňa žiadala, aby súd uložil žalovanému (jej otcovi)
prispievať na jej výživu sumou 2.000,- eur počnúc dňom 15.1.2010 do 15. dňa toho-ktorého mesiaca.
Návrh zdôvodnila tým, že je študentkou prvého ročníka Národohospodárskej fakulty Ekonomickej
univerzityvL.,pričombývanainternáte.Tedapripravujesanavýkonsvojhobudúcehopovolaniaanemá
žiadne finančné príjmy, ani iný majetok. Z tohto dôvodu vyživovacia povinnosť žalovaného voči nej stále

trvá. Životná úroveň žalovaného je vysoká, na výživu jej od novembra 2009 vôbec ničím neprispieva,
pričom do toho času jej výdavky vždy pravidelne uhrádzal v rozsahu v sume cca 2.000,- eur. Žalovaný
s jej návrhom nesúhlasil. Je si vedomý svojej vyživovacej povinnosti, nikdy ju nepopiera, chce si ju plniť,
ale nie v takej výške, ktorú žalobkyňa žiada. S niektorými jej mesačnými výdavkami špecifikovanými v
návrhu vyslovil nesúhlas.

Aplikáciou § 65 ods. 3, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 až 3 Zákona o rodine a na základe
vykonaného dokazovania uzavrel, že návrh žalobkyne na výživné je dôvodný iba vo výške 600,- eur
mesačne od 12.3.2010 do 26.5.2011, t.j. do času, kedy ukončila vysokoškolské štúdium. Pokiaľ ide o

príjmy žalovaného z podnikateľskej činnosti, vychádzal z obsahu súdneho spisu sp. zn. 12C/57/2010,
(v ktorom ten istý súd riešil výživné vo vzťahu H. L. - brata žalobkyne k žalovanému ako k svojmu
otcovi). V označenom konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie so záverom, že žalovaný ako
fyzická osoba - podnikateľ vlastnil k 31.5.2012 majetok v sume 886.443,- eur, ďalší majetok o veľkostihodnoty obchodného podielu vo výške 100 % v spoločnosti s ručením obmedzeným v hodnote 200.000,-
eur. Rovnako v označenom súdnom spise sa nachádzali listinné dôkazy, kde zo znaleckého posudku
vyplynulo, že spoločnosť MeRa service, s.r.o., za obdobie rokov 2009 mala výsledok hospodárenia

pred zdanením 54.481,- eur, v roku 2010 vo výške 12.298,- eur, v roku 2011 vo výške 17.114,- eur
a do 31.05.2012 vo výške 14.271,- eur. Na obstaranie dlhodobého majetku bolo vynaložených touto
spoločnosťou v roku 2009 949,- eur. Podľa účtovníctva žalovaný nemal žiaden príjem zo spoločnosti
pracovnoprávnehocharakteru.Bolimuvyplácanénáhradyinýchplnení,atovroku2009vsume11.881,-
eur, v roku 2010 v sume 714,- eur, v roku 2011 v sume 164,- eur, v roku 2012 v sume 165,- eur. Výdavky

na obstaranie dlhodobého majetku na rozvoj živnostenskej činnosti ako fyzickej osoby - podnikateľa
Mgr. E. L. MeRa service boli v roku 2010 vo výške 31.739,- eur. Najdôležitejší údaj je však v prehľade
majetkových pomerov žalovaného na č. l. 373 označeného spisu, kde výška majetku fyzickej osoby -
podnikateľa žalovaného predstavuje po odpočítaní záväzkov sumu v roku 2009 vo výške 971.479,- eur,
v roku 2010 sumu 922.166,- eur, v roku 2011 sumu 889.386,- eur a k 31.5.2012 v sume 886.443,- eur. Pri
hodnotáchtohtomajetkuvykázanépríjmyžalovanéhobolivroku2009vovýške16.134,-eur,vroku2010

vovýške29.903,-eur,vroku2011vovýške36.449,-eurado31.5.2012vsume9.409,-eur.Pozdanenív
daňovom priznaní vykázaný priemerný mesačný príjem žalovaného bol v roku 2010 v sume 2.491,- eur,
v roku 2011 v sume 3.037,- eur a do 31.5.2012 v sume 1.568,- eur. Základné imanie spoločnosti MeRa
service, s.r.o., bolo znalcom vyčíslené v roku 2009 v sume 206.623,- eur, v roku 2010 v sume 216.881,-
eur, v roku 2011 v sume 229.871,- eur a do 31.5.2012 v sume 170.600,- eur. Vyživovacia povinnosť

rodičov voči dieťaťu trvá do času, kým dieťa nie je schopné samostatne sa živiť. V tejto súvislosti
okresný súd rozhodoval o návrhu žalobkyne na určenie výživného za čas iba od podania návrhu, t.j.
od 12.3.2010 do 26.5.2011, t.j. do času, keď ukončila vysokoškolské štúdium na vysokej škole. Teda v
uvedenom čase existovali dôvody na priznanie výživného, pretože v tom čase v súvislosti s prípravou
na svoje budúce povolanie sústavným štúdiom nebola schopná samostatne sa živiť. Zdôraznil však, že

odôvodnenosť potrieb žalobkyne sa môže pohybovať od bežných najzákladnejších potrieb nutných pre
život až po plné uspokojovanie všetkých potrieb presahujúcich rámec aj tých nadštandardných. Musí
však byť podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine úmerný a zodpovedať životnej úrovni rodičov a možnostiam
a schopnostiam na strane rodičov, v danom prípade najmä žalovaného. Teda priznaná suma výživného
600,- eur mesačne zodpovedá nevyhnutným životným nákladom žalobkyne v čase jej vysokoškolského

štúdia a je v plných možnostiach a schopnostiach povinného rodiča, vzhľadom na výšku jeho majetku a
jeho príjmov, takéto výživné platiť. Taktiež zdôraznil, že aj zo svedeckej výpovede matky žalobkyne L. L.
vyplynulo, že aj ona počas vysokoškolského štúdia dcéry prispievala na jej výživu, zároveň jej pomáhala
splácať študentskú pôžičku. Niektoré nevyhnutné mesačné výdavky, ktoré žalobkyňa vyčíslila vo svojej
účastníckej výpovedi, ako aj v návrhu na začatie konania, súd považoval za nadštandardné, neobvyklé,

ďaleko presahujúce rámec priemerných potrieb iných študentov v jej veku. Pri stanovení výživného preto
vychádzal zo zárobkových možností a schopností oboch rodičov prispievať na výživu žalobkyne, ale
aj z ich majetkových pomerov, pričom vychádzal najmä zo zásady, že životná úroveň žalobkyne musí
korešpondovať životnej úrovni povinného rodiča.

Zároveň určil aj dlžné výživné za obdobie od 12.3.2010 do 26.5.2011 v celkovej výške 5.490,10 eur, na

ktoré zaviazal žalovaného s povinnosťou zaplatiť ho žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh žalobkyne na priznanie výživného nad sumu 600,- eur mesačne zamietol,
ako aj za obdobie, keď v návrhu požadovala priznať výživné od 15.1.2010, a to podľa § 77 ods. 1 Zákona
o rodine.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 150 O.s.p.. Dôvody hodné osobitného zreteľa

vzhliadol v tom, že ide o konanie o výživné medzi dcérou a jej otcom, t.j. medzi najbližšími rodinnými
príslušníkmi, a z tohto dôvodu nie je dôvodné priznať účastníkom náhradu trov konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania podala
žalobkyňa odvolanie, ktorým žiadala o jeho zmenu tak, aby jej návrhu na výživné vo výške 2.000,-
eur mesačne od 15.1.2010 do 26.5.2011 a na priznanie dlžného výživného vo výške 32.774,19 eur za

uvedené obdobie bolo plne vyhovené.V odvolaní poukázala na výsledky podnikania žalovaného ako fyzickej osoba a taktiež na jeho príjmy ako
spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným. Z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby
za rok 2009 je možné konštatovať, že žalovaný mal celkové príjmy z podnikania vo výške 256.048,46

eur a jeho výdavky predstavovali 236.949,57 eur, pričom podľa daňového priznania k dani z príjmov
právnickej osoby od 1.7.2008 do 30.6.2009 základ dane predstavoval sumu 55.688,22 eur. Nie všetky
výdavky, ktoré sú započítateľné pre daňové účely možno považovať za výdavky, ktoré sú nevyhnutné v
zmysle rozhodovania o výške výživného. K možnostiam a majetkovým pomerom žalovaného je nutné
uviesť aj to, že výška jeho majetku ako fyzickej osoby - podnikateľa po odpočítaní záväzkov bola v

roku 2010 v sume 922.166,- eur a v roku 2011 v sume 889.386,- eur. Hodnota obchodného podielu
v obchodnej spoločnosti bola vyčíslená v roku 2010 na sumu 216.881,- eur. Ak uviedol mesačné
výdaje, okrem iného, 630,- eur na varenie a žehlenie, 100,- eur na upratovanie, 500,- eur na osobnú
spotrebu a taktiež príspevok na charitu 3.500,- eur ročne, tieto jeho výdaje možno považovať za viac
ako nadštandardné. Z dokazovania vyplynuli aj ďalšie skutočnosti preukazujúce nadštandardný príjem
žalovaného, keď v novembri 2010 absolvoval luxusnú dovolenku na H. G. a v marci 2009 v A.. Taktiež

žalovaný potvrdil, že ďalšej dcére C. kúpil pozemok v hodnote 50.000,- eur. V súvislosti s tým, že
jej žalovaný ako otec daroval motorové vozidlo, v tomto prípade nejde o nadštandardný výdavok, ak
žalovaný zároveň uviedol, že radšej by mala používať mestskú hromadnú dopravu. Taktiež žalovaný
počas hospodárskej krízy, ktorá začala v roku 2008, zvyšoval svojim zamestnancom mzdu o 30 %,
čo je taktiež dôkazom o jeho skutočných vysokých príjmoch. Ak súd prvého stupňa konštatoval, že

jej mesačné výdavky považoval za nadštandardné, neobvyklé, ďaleko presahujúce rámec priemerných
potrieb iných študentov v jej veku, nepoukázal na to, o ktoré konkrétne výdavky sa jedná. Navyše,
na základe nariadeného predbežného opatrenia jej žalovaný výživné vo výške 2.000,- eur mesačne
pravidelne uhrádzal až do novembra 2009. V súvislosti so spomínaným darovaným motorovým vozidlom
mala mesačné výdavky vo výške 550,- eur ohľadom jeho údržby, poistkami, hradením benzínu a pod..

Taktiež súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, ak oproti požadovanému výživnému od
15.1.2010, kde priznal výživné až od 12.3.2010 (od podania návrhu).

V závere odvolania napadla aj výrok o trovách prvostupňového konania, ak v súvislosti s týmto výrokom
okresný súd použil § 150 ods. 1 O.s.p. - dôvody hodné osobitného zreteľa, že ide o konanie o určenie
výživného medzi dcérou a jej otcom, t.j. medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi. V tomto konaní bola

nútená podať nielen návrh vo veci samej, ale aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, s čím jej
vznikli trovy z titulu právneho zastúpenia. V tejto súvislosti zároveň poukázala na niektoré rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR ohľadom aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p.. Zároveň
pripojila aj uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 1.6.2013 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove zo dňa 24.10.2013, ktorými jej bratovi H. L. bola priznaná náhrada trov konania proti

žalovanému v konaní sp. zn. 12C/57/2010, a to vo výške 7.062,45 eur, pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zo dňa 23.10.2014 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti ako vecne správny. V odvolaní poukázal aj na právoplatný rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 7.11.2012 pod č. k. 12C/57/2010-480, ktorým súd v podstate na základe

rovnakého skutkového stavu priznal bratovi žalobkyne H. L. mesačné výživné za obdobie od 12.3.2010
do 31.5.2012 vo výške 600,- eur. V tom čase bol jej brat študentom 3. ročníka V. univerzity v V. a býval
v byte v L..

Odvolacísúdprejednalodvolaniežalobkynepodľazásaduvedenýchv§212ods.1,2,3O.s.p.adospelk
záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa jej priznal na základe vykonaného

dokazovania mesačné výživné vo výške 600,- eur za obdobie od 12.3.2010 do 26.5.2011, ako aj dlžné
výživné za toto obdobie, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil.
Preto v tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti rozsudku v jeho napadnutej časti a k odvolacím dôvodom žalobkyne odvolací

súd dopĺňa:Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom ako zákonná povinnosť nerozlišuje medzi maloletými
a plnoletými ako oprávnenými. Preto nemožno vyvodiť záver, že vyživovacia povinnosť rodiča k

plnoletému dieťaťu vznikne až súdnym rozhodnutím. Konanie o určenie vyživovacej povinnosti k
plnoletému dieťaťu možno začať len návrh. Aktívne legitimované na podanie návrhu je plnoleté dieťa,
ktoré nie je schopné sa samo živiť. Pasívne legitimovaný je rodič, ktorý si voči tomuto dieťaťu riadne
neplní vyživovaciu povinnosť. Nie je rozhodujúce, či oprávnený a povinný žijú spolu v spoločnej
domácnosti a dokonca ani to, či sa spolu stýkajú, resp. spolu komunikujú. Právo na výživné možno

pritom vôbec nepriznať, ak by to odporovalo dobrým mravom.

Pri rozhodovaní o odvolaní žalobkyne odvolací súd vychádzal predovšetkým z právoplatného rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 7.11.2012 pod č. k. 12C/57/2010-480 (pripojeného v spise na č. l. 266).
Týmto rozsudkom okresný súd zaviazal Mgr. E. L. ako žalovaného povinnosťou prispievať na výživu
žalobcu H. L., nar. XX.XX.XXXX (jeho syna) sumou 600,- eur mesačne od 12.3.2010 do 31.5.2012,

ako aj na dlžné výživné za to isté obdobie vo výške 10.567,74 eur. V prevyšujúcej časti návrh žalobcu
zamietol, pretože žalobca sa domáhal určenia výživného od otca vo výške 1.700,- eur mesačne od
podania návrhu. V označenom konaní mal okresný súd za zistené, že v čase podania návrhu bol
žalobca študentom 3. ročníka V. univerzity v V. a býval v byte v L.. Pri príprave na výkon svojho
budúceho povolania nemal žiadne finančné príjmy ani majetok. Žil v spoločnej domácnosti so svojou

matkou, ktorá sama znášala náklady na jeho výživu. Žalovaný na jeho výživu vôbec neprispieval od
novembra 2009. V označenom konaní súd nariadil znalecké dokazovanie ohľadom príjmov a výdavkov
žalovaného ako fyzickej osoby, ale aj ako spoločníka v obchodnej spoločnosti MeRa service, s.r.o.. Z
výsledkov znaleckého dokazovania vychádzal súd prvého stupňa aj v tomto prejednávanom prípade, čo
zdôvodňuje Okresný súd Prešov v odôvodnení napadnutého rozsudku.

V označenom konaní (takisto ako aj v prejednávanom prípade) súd bral do úvahy aj deklarovaný príjem
matky žalobkyne L. L., nar. XX.X.XXXX. Menovaná uviedla, že žalobkyňa býva v spoločnej domácnosti
s ňou. Od novembra 2009 jej platí všetky nevyhnutné mesačné výdavky. Žalobkyňa v máji roku 2010
ako dlžníčka uzavrela študentskú pôžičku, zmluvu o splátkovom úvere, ktorú súdu aj predložila. Matka
sa v roku 2009 rozhodla, že odíde zo spoločnej domácnosti, pričom deti pochádzajúce z manželstva

so žalovaným ostali bývať s otcom. Dňa 1.10. syn H. a P. (žalobkyňa v tomto konaní) prišli bývať k nej.
Pokiaľ ide o jej majetkové pomery, žalovaný ju vyplatil sumou 5.000.000,- Sk. Rovnako, keď opustila
spoločnú domácnosť, sľúbil jej na výživu ich deťom, dokiaľ nedoštudujú, že bude prispievať sumou
830,- eur na každé dieťa na mesiac. Sama býva v rodinnom dome, je zamestnaná ako vysokoškolský
pedagóg na Filozofickej fakulte, kde jej čistý mesačný zárobok zo zamestnania predstavuje sumu 800,-

eur. Rovnako pôsobí ako vysokoškolský pedagóg v J., kde má príjem 600,- eur mesačne. Vyučuje aj na
univerzite v P. F. a tam dosahuje čistý príjem zo zamestnania v sume 450,- eur. Od novembra 2009 do
mája 2010 žalobkyni hradila všetky nevyhnutné mesačné výdavky, aj keď si vzala študentskú pôžičku.
Dcére jednorazovo poskytla sumu 2.100,- eur, ktorá zahŕňa telefón, internát, narodeniny. Ďalšej dcére
C., ktorá žije v spoločnej domácnosti s otcom, uhrádza sumu 200,- eur, rovnako prispieva na výživu

synovi H. L., nar. XX.XX.XXXX, sumou 700,- eur mesačne.

Ak súd prvého stupňa v prejednávanej veci vychádzal aj z právoplatného rozsudku Okresného súdu
Prešov ohľadom výživného na H. L., nar. XX.XX.XXXX, syna žalovaného, aj odvolací súd sa plne
stotožňuje s výsledkami dokazovania a označeným rozsudkom, ak žalovaný bol zaviazaný prispievať
na výživu H. L. sumou 600,- eur mesačne od 12.3.2010 do 31.5.2012. Ako už bolo vyššie uvedené,oba rozsudku v podstate vychádzali z toho istého skutkového stavu, že H. L. a Ing. P. L., rod. L. (v
tomto konaní žalobkyňa) v čase ich vyhlásenia boli študentmi vysokej školy, pričom v oboch prípadoch
súd zaviazal žalovaného prispievať na ich výživu do skončenia vysokoškolského štúdia. Teda ak výška

priznaného výživného na plnoleté dieťa by nemala odporovať dobrým mravom (§ 75 ods. 2 Zákona o
rodine), bolo by nespravodlivé vyhovieť odvolaniu žalobkyne v tomto prípade a priznať jej požadované
výživné v celkovej výške 2.000,- eur mesačne. V oboch prípadoch, ako už bolo vyššie uvedené, ide o
plnoleté deti a ich odôvodnené potreby počas vysokoškolského štúdia nemožno hodnotiť rozdielne, a
to ani vzhľadom na majetkové a platobné pomery žalovaného ako ich otca. Teda aj v prejednávanom

prípade stanovené mesačné výživné vo výške 600,- eur za obdobie od 12.3.2010 do 26.5.2011 odvolací
súd, rovnako ako aj súd prvého stupňa, považoval za spravodlivé a primerané tak, ako to ustanovuje
§ 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine.

Žalobkyňa napadla rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách konania dôvodiac, že v danom
prípade nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo v časti úspešnému účastníkovi priznať (§ 150 ods. 1 O.s.p.). V súvislosti s touto

odvolacou námietkou sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, že tento dôvod
je daný tým, že ide o konanie medzi dcérou aj jej otcom, t.j. medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo
výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.. Keďže úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania výslovne nežiadal, ich náhrada
mu priznaná nebola.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.