Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. december 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/306/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110222573
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5110222573.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Blaženy Stašíkovej, v právnej navrhovateľa: N. K., nar. XX. XX.
XXXX, bytom A. N., ul. K. č. XXXX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Dušanom Chlapíkom,
advokátom, so sídlom U., ul. I. č. XX, proti odporcovi: HYZA, a. s., so sídlom Topoľčany, ul. Odbojárov
č. 2279/37, IČO: 31 562 540, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária agner &

partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Špitálska č. 10, IČO: 36 722 758, o náhradu škody na zdraví,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/167/2010-144 zo dňa 6. marca
2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 600,89 eur
k rukám Advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Špitálska č. 10, IČO:
36 722 758, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 33.857,80
eur zamietol (výrok I.). Konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 929,43 eur zastavil a vec
postúpil po právoplatnosti rozsudku Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava 813
63 (výrok II.). Navrhovateľa zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcovi trovy konania titulom trov právneho
zastúpenia vo výške 4.115,23 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

Rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním, z ktorého mal preukázané, že navrhovateľ ako
zamestnanec spoločnosti HYZA, a. s., so sídlom v Žiline utrpel pri dopravnej nehode dňa 04.

11. 2002 pracovný úraz, a to zlomeninu sedacej panvy a sedacích kostí. Zamestnávateľ v plnom
rozsahu uznal, že zranenie navrhovateľa je pracovným úrazom, v dôsledku ktorého bol navrhovateľ po
skončení práceneschopnosti a liečby uznaný ako čiastočne invalidný dôchodca. Navrhovateľ sa titulom
pracovného úrazu domáhal súdnou cestou náhrady škody, a to bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 16C/276/04. Nárok navrhovateľa bol
vtedy súdom posudzovaný podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., účinného k 30. 06.

2003,podľaktoréhozamestnávateľzodpovedázavzniknutúškoduzamestnancovipriplnenípracovných
úloh alebo v príčinnej súvislosti s ním, ak bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom
pomere. V čase rozhodovania súdu už bol síce v platnosti zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,
podľa ktorého s účinnosťou od 01. 04. 2004 nároky na náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z
povolania upravoval tento zákon. Súd však s poukazom na ust. § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.,
ako aj s poukazom na ust. § 252 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení zákona č. 210/2003
Z. z. aplikoval na daný prípad Zákonník práce, nakoľko k pracovnému úrazu navrhovateľa došlo dňa04. 11. 2002, teda v čase pred nadobudnutím platnosti a účinnosti zák. č. 461/2003 Z. z. O nároku na
bolestné v tomto konaní súd rozhodol tak, že bodové ohodnotenie bolestného vo výške 395 bodov pri
hodnote bodu 60,- Sk predstavujúce sumu 23.700,- Sk zvýšil v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

na 10-násobok. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5Co/12/2007 prvostupňový rozsudok potvrdil.
Zdravotný stav navrhovateľa si v dôsledku pracovného úrazu vyžadoval aj v ďalšom období lekárske
operačnézákroky.Navrhovateľbolod14.04.2008do21.04.2008hospitalizovanýnatraumatologickom
oddelení Fakultnej nemocnice v Martine, kde bol dňa 16. 04. 2008 operovaný. Následne od 07. 07.
2008 do 18. 07. 2008 bol opätovne hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici v Martine, kde sa dňa 09.

07. 2008 podrobil operačnému zákroku implantácie totálnej eridopatívy koxy I. sim. (bedrový kĺb). V
dôsledku operácie navrhovateľ v dňoch 02. 10. 2008 - 17. 10. 2008 absolvoval komplexnú rehabilitačnú
liečbu v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová. Po prepustení z rehabilitačnej liečby pokračoval
v rekonvalescencii a rehabilitácii s pravidelným užívaním liekov tlmiacich bolesť. Pooperačný stav
vyžadoval dodržiavanie celého radu fyzických obmedzení, ktoré navrhovateľ musí neustále rešpektovať.
Podľa posudku o bolestnom za operácie, vypracovanom dňa 04. 05. 2009 MUDr. Gémešom, obe

operácie boli ohodnotené plným počtom bodov, a to operácia zo dňa 16. 04. 2008 vo výške 35 bodov a
operácia zo dňa 09. 07. 2008 vo výške 260 bodov, zvýšené za bolestivejší spôsob liečenia o 130 bodov.
Spolu je bolestné ohodnotené počtom 425 bodov.

Z príjmového pokladničného dokladu č. 20080930 okresný súd zistil, že od navrhovateľa bola prijatá
Národným rehabilitačným centrom Kováčová suma 929,43 eur.

Pri rozhodnutí vychádzal okresný súd z ust. § 195 ods. 1, § 198 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.,
Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2003, § 198 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01. 04. 2004,
§ 259 ods. 1, § 13 ods. 3 písm. h/, i/, § 99, § 100 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 7
ods. 1, ods. 3, § 103, § 104 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a na základe takto
zisteného skutkového a právneho stavu návrh v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 33.857,80

eur zamietol a konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 929,43 eur zastavil s tým, že po
právoplatnostitohtorozsudkuvecpostúpiSociálnejpoisťovni,ústredie,ul.29.augustač.8-10,Bratislava
813 63. Pokiaľ súd návrh v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 33.857,80 eur zamietol, dospel
k záveru, že v tejto časti bol návrh podaný predčasne.

V konaní považoval za rozhodujúce posúdenie otázky, či nárok navrhovateľa na náhradu za bolesť

vo výške predstavujúcej základné bodové ohodnotenie, vznikol pred účinnosťou Zákona o sociálnom
poistení, t. j. pred 1. januárom 2004. Zákonom č. 461/2003 Z. z. boli totiž v § 294 bode 27 zrušené
ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ - c/ zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce. Jediným nárokom
upraveným v Zákonníku práce titulom pracovného úrazu ostala len vecná škoda. Ostatné nároky, teda
strata na zárobku, bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a účelne vynaložené náklady spojené

s liečením sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, o ktorých nárokoch od účinnosti zákona č.
461/2003 Z. z., teda od 01. 01. 2004, má právomoc podľa ust. § 177 citovaného zákona rozhodovať
Sociálna poisťovňa. Jej právomoc však nie je ani po 01. 01. 2004 daná vo veciach mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia za bolesť, o ktorých nárokoch rozhoduje podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
a § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., súd. Pokiaľ sa navrhovateľ v konaní domáhal zvýšenia bolestného,

s poukazom na posudok o bolestnom vypracovanom dňa 04. 05. 2009 MUDr. Gémešom, pričom za
rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie nároku navrhovateľa považoval deň vzniku pracovného úrazu
dňa 04. 11. 2002, okresný súd sa s týmto názorom navrhovateľa nestotožnil. Nárok na náhradu za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav poškodeného možno
považovať za ustálený, až potom možno vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia. Pre vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len
škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, čo býva zrejmé až
po ustálení zdravotného stavu. Posudok o bolestnom za operácie vypracovaný dňa 04. 05. 2009 MUDr.
Gémešom bol vyhotovený potom, ako bol zdravotný stav navrhovateľa ustálený, preto na konanie o
nároku navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť vo výške 40-násobku náhrady

bolestného je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O. s. p.

Pokiaľ sa však jedná o rozhodovanie o uplatnenom nároku na náhradu za bolesť vo výške
zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu, má, s poukazom na ust. § 259 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, právomoc rozhodovať Sociálna poisťovňa, nakoľko nárok na
náhradu škody titulom bolestného z dôvodu vytrpenej bolesti pri operáciách vykonaných v roku 2008

vznikol po 1. januári 2004.Navrhovateľ si v tomto konaní neuplatnil nárok na bolestné zodpovedajúce základnému bodovému
ohodnoteniu, oktoromnárokunavrhovateľarozhodujepodľaust. §99vspojitostisust.§13ods.3písm.
h/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sociálna poisťovňa, pričom z vykonaného dokazovania

mal súd preukázané, že o tomto nároku navrhovateľa do súčasnej doby rozhodnuté nebolo. Keďže
súd nemal k dispozícii základné bodové ohodnotenie bolestného, nemohol preto rozhodovať ani o jeho
zvýšení. Návrh na začatie konania v časti uplatneného nároku na zvýšenie bolestného o 40 násobok
bol podaný predčasne a bolo potrebné ho zamietnuť.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 929,43 eur (28.000,-Sk), ktorú vynaložil

nanáhradunákladovrehabilitačnejliečbyvKováčovej,vtomtoprípade súdvyslovilnázor,žepredmetná
vec nespadá do právomoci súdov. Vychádzal pri tom z ust. § 259 ods. 1 a § 100 v spojitosti s ust. § 13
ods. 3 písm. i/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Tento nárok na náhradu škody titulom
vynaložených nákladov spojených s liečením v dôsledku pracovného úrazu vznikol až po 1. januári 2004
bez ohľadu na dátum, kedy došlo ku pracovnému úrazu.

V ďalšom konštatoval, že existencia súdnej právomoci je procesná podmienka, ktorú súd skúma z

úradnej povinnosti (ex officio) v každom štádiu konania a nedostatok právomoci súdu vedie k zastaveniu
konania. Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, a preto
súd v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 O. s. p. konanie v časti uplatneného nároku o zaplatenie
sumy 929,43 eur titulom vynaložených nákladov rehabilitačnej liečby v Kováčovej zastavil. Nakoľko vec
nespadá do právomoci súdov, okresný súd rozhodol, že postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o

zastavení konania príslušnému orgánu, teda miestne príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne.

Pokiaľ sa týka trov konania okresný súd mal za to, že bol odporca vo veci úspešný v celom rozsahu,
vychádzal z toho, že návrh v časti o zaplatenie sumy 33.857,80 eur zamietol, z čoho je zrejmé, že v
tejto časti bol úspešný odporca a konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 929,43 eur
súd zastavil a rozhodol o tom, že po právoplatnosti rozsudku bude vec postúpená Sociálnej poisťovni.

V tejto časti súd pristúpil k zastaveniu a následnému postúpeniu veci z dôvodu predpokladaného v ust.
§ 104 ods. 1 O. s. p. To, že k zastaveniu a následnému postúpeniu veci v tejto časti došlo, procesne
zavinil navrhovateľ, pretože ten podal na súd návrh aj ohľadne nároku, o ktorom rozhoduje iný orgán ako
súd. Preto možno vyvodiť, že v tej časti, v ktorej bolo konanie zastavené, bol navrhovateľ neúspešný a
úspech sa pričíta odporcovi. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť odporcovi trovy konania titulom

trov právneho zastúpenia v sume 4.115,23 eur.

V zákonnej lehote podal odvolanie proti rozsudku navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V dôvodoch odvolania uviedol, že rozhodnutie súdu považoval za nezákonné, zmätočné a
nepreskúmateľné.

Podľa jeho názoru ak vec nespadá do právomoci súdu alebo ak mu má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu. Ak prvostupňový súd
dospel k záveru, že o zvýšení odškodnenia za bolesť môže rozhodovať až po tom, ako o základnej výške
odškodnenia rozhodne právomocný orgán Sociálnej poisťovne, mal súd zákonnú povinnosť konanie
zastaviť a vec postúpiť Sociálnej poisťovni.

Za zmätočné považoval stanovisko a postup prvostupňového súdu, ktorý na jednej strane uvádza, že
ak nebolo Sociálnou poisťovňou rozhodnuté o základnej výške odškodnenia, nemôže rozhodnúť o jeho
zvýšení. Pritom súd o zvýšení odškodnenia však rozhodol vo veci samej tak, že návrh navrhovateľa na
zaplatenie sumy 33.857,80 eur zamietol namiesto toho, aby konanie zastavil a vec postúpil Sociálnej
poisťovni.

Do rámca zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku súdu I. stupňa patrí aj výrok o
trovách konania, podľa ktorého je navrhovateľ povinný zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 4.115,23 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd pri priznávaní výšky trov právneho zastúpenia vychádzal zo sumy 33.857,80 eur, t. j. zo sumy
predstavujúcej zvýšenie odškodnenia za bolesť, o ktorej podľa názoru súdu nebolo možné rozhodnúť

bez predchádzajúceho konania a rozhodnutia o základnej výške odškodnenia v právomoci Sociálnejpoisťovne. Navrhovateľ pri uplatňovaní nároku na zvýšenie odškodnenia vychádzal zo základnej výšky
odškodnenia vyčíslenej v sume 25.000.-Sk (829,85 eur), ktorú si určil podľa znaleckého posudku MUDr.
Gémeša, avšak o tomto nároku a jeho výške mala najskôr rozhodnúť Sociálna poisťovňa. Z toho je

zrejmé, že ak k tomu doteraz nedošlo, nemôže prvostupňový súd bez takéhoto rozhodnutia vychádzať
z výšky zvýšeného odškodnenia uplatneného navrhovateľom.

Za vadu súdneho rozhodnutia považoval aj tú časť výroku rozsudku, podľa ktorej sa konanie v časti
nároku na zaplatenie sumy 929,43 eur zastavuje a vec postupuje po právoplatnosti rozsudku Sociálnej
poisťovni. Tento svoj výrok odôvodňuje súd nedostatkom právomoci, ako neodstrániteľným nedostatkom

podmienok konania s tým, že súd po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vec postúpi
príslušnému orgánu - pobočke Sociálnej poisťovni.

V rozpore s tým, prvostupňový súd nezastavil predmetnú časť konania uznesením, hoci v zmysle
ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. v tomto prípade sa rozhoduje vždy uznesením, ktoré sa po
právoplatnosti doručuje príslušnému orgánu. Aj v tomto prípade ide o zmätočné a nepreskúmateľné
rozhodnutie.

Tým, že súd konanie nezastavil a nepostúpil vec príslušnému orgánu podľa § 104 ods. 1 O. s. p. pri
zachovaní právnych účinkov spojených s podaním návrhu na začatie konania, ale rozhodol meritórne
vo veci, zanikli tým hmotnoprávne účinky začatia konania.

Nárok navrhovateľa podlieha trojročnej premlčacej dobe, čo v danom prípade znamená, že
navrhovateľovi v priebehu prvostupňového konania trvajúceho od podania návrhu dňa 29. 07. 2010 do

rozhodnutia súdu vyhláseného 06. 03. 2013, s prihliadnutím k začiatku plynutia premlčacej doby táto
už uplynula. Takýmto meritórnym rozhodnutím vo veci pri nedodržaní postupu súdu podľa § 104 ods.
1 O. s. p. bola odňatá možnosť navrhovateľa ako účastníka konania ďalej vo veci konať po rozhodnutí
Sociálnej poisťovne o základnej výške odškodneného, nakoľko opätovný návrh na zvýšené odškodné
by podliehal premlčaniu.

S prihliadnutím k uvedeným skutočnostiam videl pochybenie súdu v tom, že dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia.

V konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 O. s. p. v tom, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, pričom navrhovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

K odvolaciemu dôvodu ďalej poznamenal, že pochybenie prvostupňového súdu vidí aj vo vzťahu k
ustanoveniam § 103 - skúmanie podmienok konania v spojení s ustanovením § 114 O. s. p. - príprava
pojednávania.

Žalobný návrh bol podaný 29. 07. 2010, odporca sa k návrhu vyjadril až podaním doručeným súdu dňa
11. 11. 2011. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 28. 10. 2011, ktoré bolo odročené s tým, že

právny zástupca sa písomne vyjadrí k veci (čo sa stalo 11. 11. 2011) Ďalšie hlavné pojednávanie sa
konalo dňa 18. 01. 2013 a záverečné pojednávanie dňa 06. 03. 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Za celý čas trvania tohto konania súd zameral svoju činnosť na dôkazy preukazujúce výšku uplatneného
nároku. Z toho dôvodu aj na pojednávanie dňa 18. 01. 2013 predvolal ako svedkov MUDr. Gémeša a
MUDr. J. (ošetrujúcich lekárov), ktorí sa ospravedlnili.

Až na záverečnom hlavnom pojednávaní dňa 06. 03. 2013 po vyhlásení rozsudku súd odôvodnil jeho
výrok tak, že o návrhu na zvýšenie odškodného nemohol rozhodnúť, nakoľko najskôr treba rozhodnúť
o základnom nároku na odškodnenie, čo nie je v právomoci súdu.

Navrhovateľ utrpel pracovný úraz v r. 2002 v mladom, produktívnom veku 22 rokov. Následky tohto úrazu
spôsobili navrhovateľovi invaliditu, sťaženie spoločenského uplatnenia, pohybové obmedzenie ako aj

obmedzenie v bežnom občianskom živote. Takýto stav pretrváva dodnes.

Podľa§1,2O.s.p.majúsúdykonaťtak,abybolazabezpečenáspravodliváochranaprávaoprávnených
záujmov účastníkov. V danom prípade navrhovateľovi nebola takáto spravodlivá ochrana zabezpečená,pričom v dôsledku prieťahov v konaní trval stav jeho právnej neistoty, čím došlo aj k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a žiadal

priznať trovy odvolacieho konania v sume 600,89 eur.

V podrobnostiach uviedol, že navrhovateľ vo svojom odvolaní uvádza okrem celého radu skutočností
bez argumentačnej hodnoty aj to, že prvostupňový súd mal povinnosť konanie zastaviť a vec postúpiť
Sociálnej poisťovni. Takýto postup vyplýva údajne z uznesenia NS SR 3Cdo 295/2009, ktorý súd v
danom prípade zrušil rozsudky všeobecných súdov a vec postúpil Sociálnej poisťovni.

Podľa vyššie uvedeného uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že na konanie

o navrhovateľom uplatnenom nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
vo výške zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu stanovenému po 1. januári 2004, nie
je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O. s. p. Uvedený právny záver vyplýva aj zo spoločného
stanoviska občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.
mája 2006 číslo Cpj 9/06. Dovolací súd za nesprávny považoval aj názor odvolacieho súdu, podľa

ktorého nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške zodpovedajúcej
základnému bodovému ohodnoteniu, vrátane ich zvýšenia je jeden nedeliteľný celok. V tomto smere
ide o samostatné nároky, ktorých rozhodovanie pokiaľ ide o nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia patrí do právomoci súdu; o ostatných nárokoch podľa času
ich vzniku rozhoduje buď súd alebo Sociálna poisťovňa.

Odporca sa domnieval, že prvostupňový súd postupoval presne tak, ako sa uvádza v citovanej judikatúre
a konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 929,43 eur zastavil a postúpil Sociálnej
poisťovni. V ostatnej časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 33.857,80 eur súd návrh zamietol z
dôvodu, že nie je možné o tomto nároku rozhodnúť.

Ďalej sa vyjadril k tomu, že navrhovateľ v odvolaní napáda aj výpočet trov konania, v tom, že

súd pri priznaní výšky trov právneho zastúpenia vychádzal zo sumy 33.857,80 eur, t. j. zo sumy
predstavujúcej zvýšenie odškodnenia za bolesť, o ktorej podľa názoru súdu nebolo možné rozhodnúť
bez predchádzajúceho konania a rozhodnutia o základnej výške odškodnenia v právomoci Sociálnej
poisťovne. Odporca poukázal najmä na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. podľa, ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ust. § 142 vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník konania,
ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie.
Nárok na náhradu trov konania má len účastník konania voči účastníkovi konania. Nedá sa však

vylúčiť takýto nárok aj voči vedľajšiemu účastníkovi alebo inému subjektu sporového konania. Nároky
na náhradu trov konania možno priznať alebo povinnosť na ich náhradu možno uložiť procesnému
nástupcovi pôvodného účastníka konania aj za časť konania, ktorá predchádzala tejto zmene účastníka
konania.

Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania, sú:

a/ Plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým
sa rozhodlo vo veci samej. Skutočnosť, že prvostupňový súd návrh v časti uplatneného nároku na
zaplatenie sumy 33.857,80 eur zamietol, neznamená, že odporca nemal v tejto časti úspech a nemôže
si z tejto časti uplatniť trovy konania.

b/ Účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov stotožňujeme s

nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne
zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia
vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k
meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov,
na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).Čo sa týka navrhovateľovho poukazovania na premlčanie jeho nároku odporca sa domnieva, že bolo a
je povinnosťou navrhovateľa sledovať plynutie premlčacích dôb a nie je to v žiadnom prípade povinnosť
súdu. Odporca už na začiatku súdneho konania upozorňoval na skutočnosť, že nárok uplatnený

žalobcom patrí do právomoci Sociálnej poisťovne a nie do právomoci súdu. takže navrhovateľ mal
dosť času, aby sa o vykonanie svojho práva staral a aby si ho riadne uplatnil (iura vigilantibus non
dormientibus prosunt).

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

V preskúmavanej veci bolo zo spisového materiálu preukázané, že navrhovateľ sa návrhom doručeným
okresnému súdu dňa 29. 07. 2010 domáhal, aby mu odporca uhradil sumu 34.787,83 eur a nahradil

mu trovy konania, čo odôvodnil tým, že ako zamestnanec spoločnosti HYZA, a.s. so sídlom v
Žiline utrpel pri dopravnej nehode dňa 04. 11. 2002 pracovný úraz, a to zlomeninu sedacej panvy a
sedacích kostí. Zamestnávateľ v plnom rozsahu uznal, že zranenie navrhovateľa je pracovným úrazom,
v dôsledku ktorého bol navrhovateľ po skončení práceneschopnosti a liečby uznaný ako čiastočne
invalidný dôchodca. Navrhovateľ sa titulom pracovného úrazu domáhal súdnou cestou náhrady škody,

a to bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia už v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina
sp. zn. 16C/276/04. Nárok navrhovateľa bol súdom v tom čase posudzovaný podľa § 195 ods. 1
Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. účinného k 30. 06. 2003, podľa ktorého zamestnávateľ zodpovedá
za vzniknutú škodu zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v príčinnej súvislosti s ním, ak
bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. V čase rozhodovania súdu už bol

síce v platnosti zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého s účinnosťou od 01. 04.
2004 nároky na náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania upravoval tento zákon. V
tom čase súd však s poukazom na ust. § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj s poukazom
na ust. § 252 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení zákona č. 210/2003 Z. z. aplikoval na
daný prípad Zákonník práce, nakoľko k pracovnému úrazu navrhovateľa došlo dňa 04. 11. 2002, teda

v čase pred nadobudnutím platnosti a účinnosti zák. č. 461/2003 Z. z., keďže navrhovateľ poslednú
zdravotnú kontrolu absolvoval dňa 16. 10. 2003, kedy bol stav uzavretý ako ustálený a nemenný s
trvalými následkami (strana 3 predmetného rozsudku).

V konaní o návrhu zo dňa 19. 07. 2010 (doručený súdu dňa 29. 07. 2010) sa domáha navrhovateľ v tejto
veci zvýšenia náhrady bolestného o 40 násobok za operácie zo dňa 16. 04. 2008 a dňa 09. 07.

2008 na základe posudku o bolestnom vypracovanom dňa 04. 05. 2009 MUDr. Gémešom (33.857,80
eur) a úhradu nákladov rehabilitačnej liečby v Kováčovej (929,43 eur). Celkom v sume 34.787,83 eur.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ konštatuje, že prvostupňový súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., so všetkými skutočnosťami sa náležitým a presvedčivým

spôsobom vyporiadal a jeho rozhodnutie spĺňa všetky požiadavky kladené na zákonné rozhodnutie
podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Na dôvody tohto rozhodnutia odvolací súd poukazuje a pre zdôraznenie
uvádza:Z vykonaného dokazovania okresným súdom bolo zistené, že navrhovateľ ako zamestnanec spoločnosti
odporcu (HYZA, a. s., so sídlom v Žiline), utrpel pri dopravnej nehode dňa 04. 11. 2002 pracovný úraz,
a to zlomeninu sedacej panvy a sedacích kostí. Zamestnávateľ v plnom rozsahu uznal, že zranenie

navrhovateľa je pracovným úrazom, v dôsledku ktorého bol navrhovateľ po skončení práceneschopnosti
a liečby uznaný ako čiastočne invalidný dôchodca. Navrhovateľ sa titulom pracovného úrazu prvýkrát
domáhal súdnou cestou náhrady škody, a to bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v konaní
vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 16C/276/04. Nárok navrhovateľa bol súdom posudzovaný
podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. účinného k 30. 06. 2003, podľa ktorého

zamestnávateľ zodpovedá za vzniknutú škodu zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v
príčinnej súvislosti s ním, ak bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. V čase
rozhodovania súdu už bol síce v platnosti zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého
s účinnosťou od 01. 04. 2004 nároky na náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania
upravoval tento zákon. V tom čase súd však s poukazom na ust. § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z. z., ako aj s poukazom na ust. § 252 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení zákona č.

210/2003 Z. z. aplikoval na daný prípad Zákonník práce, nakoľko k pracovnému úrazu navrhovateľa
došlo dňa 04. 11. 2002, teda v čase pred nadobudnutím platnosti a účinnosti zák. č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom postení, a preto aplikoval z ust. § 259 citovaného zákona účinného do 14. 04. 2004, keďže
do účinnosti zákona nebolo o nárokoch navrhovateľa rozhodnuté (V konaniach o nárokoch na dávky
a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku

z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo
chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného
fondu (ďalej len "peňažná náhrada") a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1.
januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo
zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo

podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody,
peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými) a zdravotný stav
navrhovateľa bol uzavretý ako ustálený a nemenný s trvalými následkami ku dňu 16. 10. 2003.

Podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom postení, účinného v čase ustálenia zdravotného stavu

po operáciách zo dňa 16. 04. 2008 a 09. 07. 2008 poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom
je zákon č. 437/2004 Z. z. z 30. júna 2004 o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov, ktorý v § 4 vymedzuje, že ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s
poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na
ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska
bolesti najlepšie porovnať.

Na posúdenie tohto stavu sa vydáva lekársky posudok (§ 7 ods. 1) podľa § 8 ods. 4, len čo zdravotný
stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla
až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

Z ust. § 7 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné
veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ako to ustanovuje zákon (§ 7
ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 104 ods. 1 veta druhá pred bodkočiarkou O. s. p., ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu.Zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o
sociálnom poistení“) došlo k viacerým zmenám, ktoré sa okrem iných zmien týkali aj oblasti právomoci
súdov. Z § 294 bod 27 uvedeného zákona vyplýva, že (okrem iného) boli zrušené ustanovenia § 198 ods.

1 písm. a/ až c/, ako aj ustanovenia § 199 až § 213 Zákonníka práce. Jediným nárokom upraveným v
Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, zostala iba vecná škoda. Ostatné
nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na
dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), resp.
nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na

výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce) zase zodpovedá nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a pod.

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších
úrazových dávkach uvedených v štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení) rozhoduje Sociálna
poisťovňa, ktorej právomoc na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva z ust. § 177, podľa
ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej

poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ Zákona o
sociálnom poistení.

PrávomocSociálnejpoisťovnevšakniejeanipo1.januári2004danávoveciachnárokovnamimoriadne
zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia; o týchto nárokoch naďalej
rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie

spoločenského uplatnenia).

V danom prípade bolo rozhodujúce posúdiť otázku, či nárok žalobcu na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške predstavujúcej základné bodové ohodnotenie vznikol pred
účinnosťou Zákona o sociálnom poistení, t. j. pred 1. januárom 2004. Táto otázka bola už riešená
Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/295/2009 v ktorom vyslovil názor,

že keď súd „za vznik nároku považoval deň pracovného úrazu žalobcu, nepovažuje to za správne.
Nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav
poškodeného možno považovať za ustálený. Až po ustálení zdravotného stavu poškodeného možno
totiž vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Dovolací súd sa v tomto
smere nemá dôvod odkloniť od doterajšej judikatúry (viď napr. Cz 23/83), podľa ktorej pre vznik nároku

na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu),
ale tiež okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode (jej výške). Táto býva poškodenému zrejmá až po
ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo
jevýchodiskovoubázouprestanovenievýškynáhradylekárskymposudkomvychádzajúczozákladného
počtu bodov, ktorými bolo bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené.“

V tejto veci je nesporné, že posudok o bolestnom bol vypracovaný dňa 04. 05. 2009 po tom, čo bol
zdravotnýstavžalobcuvdôsledkuúrazu,ktorýutrpel04.11.2002užustálený ponáslednýchoperáciách
dňa 16. 04. 2008 a 09. 07. 2008. Až potom mohol lekár ohodnotiť bolestné, keďže bez lekárskeho
posúdenia a následného ohodnotenia nie je možné o bolestnom rozhodnúť (§ 7, § 8 zákona č. 437/2004
Z. z.). Už Najvyšší súd vyslovil záver, že na konanie o uplatnenom nároku na náhradu za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu
stanovenému po 1. januári 2004, nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O. s. p. a v tejto časti je
oprávnená rozhodovať Sociálna poisťovňa. Krajský súd nemá dôvod od tohto názoru Najvyššieho súdu
sa odkloniť.

Až po ustálení základnej výšky Sociálnou poisťovňou je potom, podľa názoru odvolacieho súdu, daná

právomoc súdu na konanie o mimoriadnom zvýšení náhrady za bolesť k základnému bodovému
ohodnoteniu podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.

K odvolacej námietke, že je nesprávne rozhodnutie pokiaľ súd nezastavil konanie ako celok a nepostúpil
celý uplatnený nárok sociálnej poisťovni, odvolací súd uvádza, že ide o samostatné nároky, ktorých
rozhodovanie pokiaľ ide o nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenskéhouplatnenia patrí do právomoci súdu v ostatných nárokoch Sociálnej poisťovni. Je potrebné podotknúť,
že súd je viazaný uplatneným nárokom a môže rozhodnúť iba v medziach tohto uplatnenia. Zo
samotného návrhu vyplýva, že navrhovateľ uplatnil dva nároky:

a) zvýšenie ohodnotenia za bolesť o 40 násobok vo výške 33.857,80 eur

b) náhradu nákladov rehabilitačnej liečby v rehabilitačnom zariadení Kováčová vo výške 929,43 eur

Pokiaľ sa týka zvýšenia ohodnotenia za bolesť, o tomto nároku rozhoduje, ako bolo už

vyššie uvedené súd, avšak až po tom, čo bude ustálená základná náhrada za bolesť (podľa bodového
ohodnotenia posudkom MUDr. Gémeša 425 bodov). O tomto nároku rozhoduje Sociálna poisťovňa,
pričom navrhovateľ nepreukázal súdu, že do dňa podania návrhu o tomto jeho nároku bolo poisťovňou

rozhodnuté resp., že takýto návrh u poisťovni uplatnil (na pojednávaní dňa 18. 01. 2013 - č. l. 130
spisu, právny zástupca navrhovateľa uviedol, že nárok u poisťovni nebol uplatnený), nie je teda možné
rozhodovaťozvýšenínároku,ktoréhozákladniejeurčený.Právo rozhodnúťozáklade,ktorýmôžetvoriť
podklad pre prípadné jeho zvýšenie súdom je možné iba príslušným orgánom určeným na to zákonom
č. 461/2003 Z. z.

Nakoľko navrhovateľ ani na súde podaným návrhom neuplatnil nárok na priznanie základného
bodového ohodnotenia za bolesť za 425 bodov, nebolo možné v tejto časti konanie zastaviť a postúpiť na
prejednanie Sociálnej poisťovni, bolo to možné urobiť iba v prípade uplatneného nároku na zaplatenie
nákladov rehabilitačnej liečby v stredisku Kováčová. Ak teda prvostupňový súd nárok na a/ zvýšenie
bodového ohodnotenia zamietol ako predčasne podaný a nárok na b/ náhradu nákladov na rehabilitačnú

liečby zastavil s tým, že po právoplatnosti bude postúpený sociálnej poisťovni rozhodol správne.

K vyjadreniu navrhovateľa, že takýmto postupom súdu dôjde k premlčaniu jeho nároku súd uvádza, že
je na navrhovateľovi, aby svoje práva uplatnil v lehotách na to príslušnými zákonmi určených. Pokiaľ sa
však týka nároku na základe zastavujúcej časti rozsudku, ktorý bude postúpený Sociálnej poisťovni,
právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 104 ods. 1 veta

druhá O. s. p.) Nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť môže navrhovateľ na súde uplatniť
po priznaní základného nároku (po ustálení zdravotného stavu), pričom mu v tom nebráni ani prekážka
rozsúdenej veci, keďže návrh v tejto časti bol zamietnutý pre predčasnosť a v merite veci nebolo
rozhodované.

Záverom k námietke navrhovateľa, že okresný súd má podľa § 1, 2 O. s. p. konať tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a že navrhovateľovi nebola
takáto spravodlivá ochrana zabezpečená, pričom v dôsledku prieťahov v konaní trval stav jeho právnej
neistoty, čím došlo aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, odvolací súd
uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený túto otázku riešiť, keďže žaloba v tomto smere podaná
nebola.

K časti, v ktorej navrhovateľ za vadu súdneho rozhodnutia považoval aj tú časť výroku rozsudku,
podľa ktorej sa konanie v časti nároku na zaplatenie sumy 929,43 eur zastavuje a vec postupuje
po právoplatnosti rozsudku Sociálnej poisťovni, pričom prvostupňový súd nezastavil predmetnú časť
konania uznesením, hoci v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. v tomto prípade sa rozhoduje
vždy uznesením, ktoré sa po právoplatnosti doručuje príslušnému orgánu, krajský súd má za to, že sa

nejedná o vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a občiansky procesný
poriadok nevylučuje takýmto spôsobom rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

V časti odvolania čo do trov konania, keďže navrhovateľ namietal súdom určenú výšku základnej sadzby
tarifnej odmeny, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu považuje aj v tejto časti za
správne.V tejto súvislosti je potrebné poukázať na § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej v čase podania návrhu dňa 29. 07.
2010.

Podľa § 9 ods. 1, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu
veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška
neustanovuje inak.

Podľa §10 ods. 2, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia
alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej

služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Súd teda správne pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny za hodnoty jeden úkon právnej služby
vychádzal z uvedených ustanovení a za základ považoval výšku uplatňovaného nároku 34.787,83 eur.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
224 ods. 1 O. s. p. s tým, že v odvolacom konaní vznikli odporcovi trovy konania v súvislosti s podaním
vyjadrenia k odvolaniu dňa 20.06.2013 (doručené súdu dňa 24. 06. 2013). Tieto trovy odporca vyčíslil

sumou 600,89 eur.

Podľa § 10 ods. 1a 2 vyhlášky č. 655/2004Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb patrí odporcovi náhrada za jeden úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k odvolaniu
492,93 eur, paušálna náhrada za rok 2013 je 7,81 eur spolu 500,74 eur. Vzhľadom k tomu, že právny
zástupca odporcu preukázal, že je platiteľom DPH priznal mu odvolací súd aj DPH vo výške 20 % čo

je 100,15 eur.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .