Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/259/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218058
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218058.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 19. augusta 2013, č. k. 8C/122/2012-63, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 680,44 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková
škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn. 15Er/1857/2009 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle

§ 115 ods. 1 OSP nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 19.08.2013, na ktorom podľa
§ 101 ods. 2 OSP vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.
Poukázal na to, že pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej žalobca doručil súdu návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o
tom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. O

tomto návrhu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 19.08.2013 tak,
že návrh zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b) OSP vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť.
Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP vzniká len vtedy, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len
rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. O

nevylúčení zákonnej sudkyne rozhodol odvolací súd a zákonná sudkyňa je týmto rozhodnutím viazaná.

Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 25.09.2009
podal súdny exekútor na Okresný súd Prievidza žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnej L. Okresný súd Prievidza uznesením č. k.
15Er/1857/2009-10 zo dňa 19.02.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol

z dôvodu nepreskúmateľnosti exekučného titulu. Proti uzneseniu exekučného súdu podal žalobca
odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 5CoE/262/2010-24 zo dňa 21.06.2010 uzneseniesúdu prvého stupňa potvrdil. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er/1857/2009-27 zo dňa
05.10.2010 exekučné konanie zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2010.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.1, § 17
ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, od 01.06.2010 do 31.05.2011 a od 01.6.2011, dospel súd
prvého stupňa k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v týchto obdobiach poukázal súd prvého stupňa na to, že s účinnosťou
od 01.06.2010 bola vypustená zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku v znení platnom do 31.05.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k novele
Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola

skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia
zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o
novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku, táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v
ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou

vykonanou zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu,
ktorá sa vzťahovala na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru súdu prvého stupňa po 01.06.2011 neexistovala v
exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o

rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastal tiež názor, že i pred 01.06.2011 sa súdnou praxou
považovali rozhodcovské rozsudky za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku,
zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a dôvodové správy k uvedeným zákonom. V tomto
smere považoval súd prvého stupňa argumentáciu žalobcu, že rozhodcovské rozsudky do 01.06.2011
nebolo možné považovať za exekučné tituly a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie

poverenia,zaúčelovú.Podľanázorusúduprvéhostupňavychádzajúczoznenia§44ods.2Exekučného
poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vždy vzťahovala len na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne
upravujesituácia,keďsúdzistítakýtorozporajepovinnýnieudeliťpoverenie,alerozhodnúťozamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že keby bol zámer
zákonodarcu vsunúť pod zákonnú 15-dňovú lehotu obe procesné situácie, nebola by osobitne upravená
situáciaprizistenírozporusozákonom. Priskúmaníexekučnéhotituluideozložitýprocesposudzovania
zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Súd prvého stupňa považoval za
nepravdivétvrdeniežalobcu,ženečinnosťOkresnéhosúduPrievidzavexekučnomkonaní,vktoromsúd

zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje
nesprávny úradný postup.

S poukazom na dátum doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (dňa 9.2.2011) a
rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí tejto žiadosti (dňa 16.3.2011), kedy uplynula doba 35 dní,

považoval súd prvého stupňa tvrdenie o omeškaní v dĺžke 81 dní za nepravdivé. Túto dobu považoval za
primeranú s prihliadnutím na to, že v prípade zistenia nesúladu exekučného titulu so zákonom, žiadna
doba na rozhodnutie neplynula. Tiež poukázal na to, že exekučný súd vzhľadom na potrebu posudzovať
povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, na platnosť rozhodcovskej doložky a túto
vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, konal v primeranej dobe, a vyvodil záver, že exekučný

súd aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných žalobcom konal s osobitnou
rýchlosťou. Žalobca v exekučnom konaní nepodal sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní
v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Žalobca vôbec nepreukázal existenciu akejkoľvek
škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Exekučné konanie bolo zastavené a
k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca v

konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu pri posudzovaní a rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, nepreukázal existenciu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktorá by
bola v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. V zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku súdu neplynula lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,pretože táto plynie len pri udelení poverenia. Pokiaľ medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a
zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia ubehla dlhšia doba (necelých 5 mesiacov), hodnotil ju ako
primeranú a zodpovedajúcu zložitosti posúdenia exekučného titulu. Uvedená doba bola ovplyvnená

najmä nespoluprácou oprávneného ako účastníka exekučného konania so súdom. Súd prvého stupňa
uzavrel, že exekučné konanie bolo zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by v danom
konaní nikdy nedošlo. Žalobca teda nepreukázal, že by prípadným oneskoreným rozhodnutím súdu mu
súd spôsobil škodu z titulu vecných výdavkov a nákladov na správu pohľadávky, výdavkov na urgencie,
publikačné výdaje, poštovné a podobne, pretože z exekučného spisu vôbec nevyplýva, že by oprávnený

smerom k súdu do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, v spise sa
nenachádzažiadnaurgencia,žiadosťoinformáciuostavekonaniasanachádzalenjedna.Jehotvrdenia
o tom, že podáva opakované žiadosti o informácie o stave konania, sťažnosti na prieťahy v konaní sú
nepravdivé. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že v postupe súdu vzhľadom na
žalobcom predkladaný exekučný titul v exekučnom konaní, zavinení zastavenia exekučného konania
na strane žalobcu, v neposkytnutí súčinnosti exekučnému súdu, nemožno vidieť nesprávny úradný

postup. I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia vykazovala znaky prieťahov v konaní,
žalobca nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti so skorším
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti vznikla. Jeho tvrdenia o majetkovej škode a nemajetkovej ujme, resp.
strate možnosti zaobstarať si iný exekučný titul považoval súd prvého stupňa len za účelové a ničím
nepodložené tvrdenia.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 OSP. Úspešnému
žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosťkonaťpredsúdom(§205ods.2písm.a/OSPvspojenís§221ods.1písm.f/OSP),rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom.
Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným
sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.
ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods.

1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 OSP, I.
ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a

Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci

súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia

o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Týmdošlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre

úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého

stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle §
114 ods. 3 OSP, mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP. Žalobca súdu prvého

stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 OSP a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na

prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do bližšie

nešpecifikovaného súdneho spisu (v písomnom oznámení zo dňa 13.06.2014 uvádza „do oddelenia
5C“) originál znaleckého posudku M. ktorým preukazuje výšku vzniknutej škody v príčinnej súvislosti
s neprávnym úradným postupom súdu s tým, že z dôvodu hospodárnosti tento znalecký posudok
nezakladá do každého súdneho spisu (finančná náročnosť, technické a personálne zaťaženie) a na
tento odkazuje ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými

žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa §
211 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné

a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súladesozásadamiuvedenýmiv§132OSPazozistenéhoskutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáver,keď
spoukazomnanímcitovanéustanoveniazákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu
trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 OSP nepriznal z
dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na

ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 OSP) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a) - g) OSP a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené

v § 221 ods. 1 písm. f) a g) OSP sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval, či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s

§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP).

V ustanovení § 14 OSP sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený
z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na

rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov tohto okresného súdu
nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený
sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP.
Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku
zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 OSP).

Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudkyniOkresnéhosúduPrievidzaD..R.H.,ktorámalaod01.12.2012prerušenývýkonfunkcie-odchod
do dôchodku. V súlade s opatrením predsedu okresného súdu zo dňa 12.11.2012 pod č. Spr 1493/12
bola vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. P. R.. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č. k. 17NcC/9/2013-21 zo dňa 15.01.2013 rozhodol, že sudkyňa D.. P. R. z prejednávania a

rozhodovania veci nie je vylúčená. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu
zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti,
ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. OSP vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na
pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp. zn.
15Er/1857/2009 vedenej na Okresnom súde Prievidza nebola D.. P. R. zákonnou sudkyňou. Odvolací

súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 OSP žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie
tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o
nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého
stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane
žalobcu,lebotátoskutočnosťsamaosebenevypovedáničovzťahunamietanejsudkynekúčastníkoma

k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie.
Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 OSP.

Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať

tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 OSP treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré je
súd povinný vykonať podľa § 114 ods.2 OSP patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby) spolu s
prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich skutočností

na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie listiny, v súdom
určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv. sudcovskú lehotu,
ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy pojednávania
vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa ustanovenia § 120 ods. 4 OSP, vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote

určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.
Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 OSP. Súd
prvého stupňa dňa 22.02.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k
žalobe vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 16.05.2013.

Na deň 19.08.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním
na pojednávanie doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenie účastníka konania podľa ustanovenia § 120 ods. 4 OSP a právnemu zástupcovi žalobcu
odoslal vyjadrenie žalovaného k žalobe. Žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali
doručované písomnosti súdu dňa 05.08.2013.

Dňa15.08.2013o12:21hod.doručilprávnyzástupcažalobcusúduprvéhostupňa e-mailomnávrhna
zrušeniepojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušeniazásadynestrannostisúduasudcu,keďžalobca
podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp. zn. 17NcC/9/2013 (OS PD konanie sp. zn.
8C/122/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Súčasťou návrhu na zrušenie pojednávania bol aj návrh
žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie konania mala

zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 19.08.2013.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 05.08.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 19.08.2013. V tomto smere

tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa ustanovenia § 115 ods. 1 OSP
pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 OSP po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2
OSP. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu

žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 OSP v spojení s § 119 ods. 4 OSP. Na strane právneho
zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie
dňa 19.08.2013 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca
žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávaniaa rozhodovania veci dňa 22.02.2013. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre
súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v
súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 OSP aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú

sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky
o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 559/2013-10 zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť
odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy SR v spojení s § 25 ods.
1, 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie §
101 ods. 2 OSP umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty
na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 OSP) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca
včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu

ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať
určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal
obsahovať dôvodený znak ospravedlnenosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam
konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. K návrhu na zrušenie pojednávania a k
návrhu na prerušenie konania pripojil právny zástupca žalobcu ústavnú sťažnosť, ktorou odôvodňoval

navrhovaný procesný postup. Z pripojenej ústavnej sťažnosti nepochybne vyplýva, že právny zástupca
žalobcu túto sťažnosť vyhotovil dňa 04.04.2013 a táto bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky
doručená dňa 08.04.2013, teda v čase pred termínom pojednávania. Dňa 05.08.2013, kedy právny
zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode o zrušenie
pojednávania. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 OSP je potrebné návrh na

zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 OSP. Novela
Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012
zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu
tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu
nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 19.08.2013.

Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, preto mu nevznikla informačná
povinnosť podľa § 119 ods. 4 OSP. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením
pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci
vrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,ktorésavykonali
(§ 123 OSP), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods.

4 OSP). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti
veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky
podľa § 101 ods. 2 OSP. Odvolací súd považuje za potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, že
právny zástupca žalobcu v čase od podania ústavnej sťažnosti (08.04.2013) do doručenia predvolania

na pojednávanie (05.08.2013) mal dostatočný časový priestor na realizáciu prejednávacej zásady v
sporovom konaní, v zmysle ktorej procesnú zodpovednosť za vedenie sporu majú účastníci konania.
Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť
súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého
stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci

prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním. Právny zástupca žalobcu a žalovaný mali reálnu
možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňakončildokazovanie.Predskončenímdokazovaniasúdprvéhostupňavykonalopätovnépoučenie
účastníkovpodľa§120ods.4OSPapotomvsúlades§118ods.4OSPuznesenímvyhlásildokazovanie
za skončené. Občiansky súdny poriadok formu poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP nepredpisuje. Toto

poučenie môže byť vykonané aj ústne na pojednávaní, čo súd prvého stupňa zaznamenal v zápisnici o
pojednávaní. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého
stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP.

O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 19.08.2013
tak, že tento návrh zamietol. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu
smerujúcu proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania, ktorú právny zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sastotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa 19.08.2013 dané zákonné
podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a ani fakultatívne
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. OSP. V
rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného súdu č. k.17NcC/9/2013-21 zo dňa 15.01.2013, ktorým
bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. P. R. z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Za týchto
okolností postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania a tiež vo veci

samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie možnosti
konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by
bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na
pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom
prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred

súdom prvého stupňa.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 OSP. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné

bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu

skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto

podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z. z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z. z. a zákonom č. 517/2008
Z. z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z. z. s účinnosťou od
1. januárom 2011) v znení do 31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť

žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého

posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonnýchpodmienokpodľa§205aods.1OSP,čovdanomprípadenenastalo.Odvolacísúdpoukazuje
na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia
nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho
významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý mal žalobca založiť do jedného zo

spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu prvého
stupňa žalobca tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho pripojenia,
nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom na záver súdu
prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací
súd konštatuje, že niektoré odvolacie dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z .z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe

súdu prvého stupňa v danej veci.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1vspojení s§142ods.1OSP.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.

Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 OSP nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.