Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/267/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112201921
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112201921.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: Ing. K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXXX/XX, C., zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Gr?sslingova 4, Bratislava, proti žalovaným:
1/ Ing. N. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. K. XXXX/X, R., zastúpený: agner&partners, s. r. o., so sídlom
Špitálska 10, Bratislava a 2/ Ing. Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. S. XX, R., zastúpený: Pacalaj, Palla
a partneri, s. r. o., so sídlom Nám. SNP 3, Trnava, o zaplatenie 100.000 eur s príslušenstvom alebo o
určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
4. marca 2014, č.k. 26C/6/2012-248, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie 100.000 eur s
príslušenstvom, ako aj žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o trovách konania rozhodol tak,
že o nich bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 135 ods. 1 a 2 a § 315 ods. 1 a 2 O.s.p., §
3 ods. 1, § 37 ods. 2, § 39, § 42a ods. 1, 2 a 5, § 42b ods. 2 a 4, § 420 ods. 1, § 451 ods.
1 a 2, § 456, § 546, § 548 ods. 1, § 550, § 559 ods. 2 a § 657 Občianskeho zákonníka, keď na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu v rámci primárneho petitu nie je
dôvodný, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaný 1/ sa bezdôvodne obohatil
na úkor žalobcu. V konaní nebolo sporné, že pôžička poskytnutá žalobcom žalovanému 2/ bola do
výšky 100.000 eur zabezpečená ručením žalovaného 1/. Žalovaný 1/ ako ručiteľ na výzvu žalobcu
zaplatil žalobcovi dlh vo výške 100.000 eur, čím mu vznikla pohľadávka voči žalovanému 2/ (dlžníkovi)
na náhradu toho, čo za neho plnil žalobcovi (veriteľovi). Žalovaný 2/ následne zaplatil žalovanému 1/
sumu 100.000 eur a žalovaný 1/ prijal toto peňažné plnenie na základe regresného nároku, ktorý voči

žalovanému 2/ mal, preto na strane žalovaného 1/ nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia,
nakoľko mu bolo zo strany žalovaného 2/ vrátené len to, čo plnil za žalovaného 2/, a tobôž nie bez
právneho dôvodu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný 2/ uspokojil nesplatnú pohľadávku žalovaného 1/
a tým ju uprednostnil pred inými splatnými pohľadávkami, ktoré mal voči žalobcovi, je irelevantné,
nakoľko žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktorý právny predpis možno aplikovať na daný
občiansko-právny vzťah účastníkov konania, neukladá dlžníkovi povinnosť uspokojovať jeho peňažné
záväzky voči jeho viacerým veriteľom podľa poradia ich splatnosti. Zmluva o pôžičke zo dňa 16.02.2009

bola uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným 2/ ako dlžníkom podľa § 657 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od obchodných záväzkových vzťahov alebo pracovných vzťahov, u
ktorých je splnenie viacerých dlhov upravené vyslovene v Obchodnom zákonníku (§ 254) a v Zákonníku
práce (§ 34), Občiansky zákonník, ktorý upravuje občiansko-právne vzťahy, vôbec neupravuje zánikzáväzkovviacerýchdlhov,apretojevyrovnanýtendlh,uktoréhodlžníkprejavíúmyselhosplniť.Žalobca
ďalej odôvodňoval neplatnosť právneho úkonu na základe údajného protiprávneho konania žalovaného
2/ podľa § 239 ods. 3 písm. a) a § 240 ods. 2 Trestného zákona. Súd má za to, že v tomto súdnom

konaní ani nemôže byť posudzovaná trestná zodpovednosť žalovaného 2/, resp. nemôže byť vyslovený
záver o protiprávnosti konania žalovaného 2/ z dôvodu, že jeho konanie má znaky trestného činu. Tie
skutočnostimôžubyťpredmetomvýlučnetrestnéhokonania.Vzmysle§135ods.1O.s.p.jesúdviazaný
rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal. Proti žalovaným 1/ a 2/ však žiadne trestné

stíhanie (v súvislosti so žalobcom napádanými právnymi úkonmi žalovaných 1/ a 2/) vedené nebolo, ani
zo strany žalobcu v tejto súvislosti nebol podaný podnet na začatie trestného stíhania, a teda ani nebolo
rozhodnuté o vine a treste, resp. o tom, či došlo k spáchaniu trestného činu. Logicky z toho vyplýva,
že súd teda ani nemá byť akým rozhodnutím viazaný. Súd v rámci civilného konania nemôže riešiť ako
predbežnú otázku, či došlo k spáchaniu trestného činu a kto ho spáchal, keďže otázky uvedené v §
135 ods.1 súd nemôže v civilnom konaní riešiť ako predbežné. V tejto súvislosti súd neskúmal, či bol

zo strany žalovaných dodržaný postup podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, a či konaním žalovaných došlo k naplneniu skutkovej podstaty
niektorého trestného činu, nakoľko uvedené je možné riešiť len v rámci trestného konania. Súd mal tiež
za to, že nemožno hovoriť ani o bezdôvodnom obohatení získanom z nestatočných zdrojov. Občiansky
zákonník bližšie nekonkretizuje, čo sa pokladá za nestatočný zdroj nadobúdania majetku, ale výklad

tohto abstraktného a pružného pojmu ponecháva aplikačnej praxi. Súdna prax ustálila, že za nestatočný
zdroj možno považovať taký zdroj, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, bezdôvodné obohatenie,
ktoré vzniklo v dôsledku trestnej činnosti a podobne. Pri hodnotení nestatočnosti zdroja sa uplatňuje
domnienka statočnosti majetkového zdroja, a preto nestatočnosť zdroja musí preukazovať ten, kto sa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia, t.j. žalobca. Ako už bolo vyššie uvedené, súd v rámci tohto

konanianemôžeriešiť,čibolzostranyžalovanýchspáchanýtrestnýčin.Žalobcasúdunepredložilžiadny
dôkaz,resp.právoplatnérozhodnutiesúduotom,žežalovaní1/a2/boliuznanívinnýmiztrestnéhočinu,
ktorý by preukazoval, že k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku ich trestnej činnosti. Žalobca
tvrdil, že konanie žalovaného 2/ je v rozpore s dobrými mravmi, keď splnil neskôr splatný záväzok a
v dôsledku tohto právneho úkonu zároveň zostali nesplnené skôr splatné záväzky. Ako už bolo vyššie

uvedené, uvedené konanie žalovaného 2/ nie je v rozpore so zákonom, ani ho neobchádza a podľa súdu
nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v
rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má
byť obsah ich jednania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej
spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normotvorný systém, ale sú skôr meradlom etického

hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého
konania a podobne. Dobré mravy sú definované ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú prijímané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Podľa názoru súdu
nemožnopovažovaťkonaniežalovanýchzakonanievrozporesdobrýmimravmi.Žalovaný1/akoručiteľ

zaplatil žalobcovi časť dlhu žalovaného 2/ a následne mu žalovaný 2/ predmetnú sumu vrátil v rámci
regresu. Žalobcovi bola teda uhradená väčšia časť pohľadávky (100.000 eur zo sumy 150.000 eur),
ktorú mal voči žalovanému 2/ na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 16.02.2009. Ako tvrdil aj sám žalobca,
dňa 19.01.2010 mu žalovaný 2/ uhradil sumu 35.000 eur. Následne dňa 21.01.2010 mu žalovaný 2/
uhradil aj sumu 15.000 eur a dňa 12.03.2010 sumu 20.000 eur, čím čiastočne plnil aj iné pohľadávky

žalobcu. Žalovaný 2/ teda vyvíjal snahu plniť svoje záväzky, ako aj voči žalobcovi, tak i voči žalovanému
1/. V zmysle vyššie uvedeného nemožno hovoriť ani o bezdôvodnom obohatení získaného plnením z
neplatného právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Právny úkon je podľa žalobcu neplatný
aj v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre počiatočnú právnu nemožnosť, a to právnu prekážku
v zmysle § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri splnení ručiteľského záväzku, nakoľko žalobca

písomne nevyzval žalovaného 2/ na splnenie dlhu a žalovaný 1/ i napriek tomu plnil dlh žalobcovi. Súd
mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný 2/ v Notárskej zápisnici zo dňa 16.02.2009 č. N
40/2009, Nz 4633/2009 ako ručiteľ vyhlásil, že sa zaväzuje splatiť záväzok povinnej osoby - žalovaného
2/ najviac do výšky 100.000 eur, ktorý vznikol titulom uzatvorenia zmluvy o pôžičke zo dňa 16.02.2009 a
tým sa stal povinnou osobou popri dlžníkovi - žalovanému 2/ s tým, že konečná splatnosť záväzku bola

stanovená do 31.08.2009. Sám žalobca v konaní uviedol, že opakovane od októbra 2009 ústne žiadal
žalovaného 2/ o splatenie dlhov, teda aj o splatenie pôžičky zo dňa 16.02.2009, ktorý si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z predmetnej zmluvy vrátiť žalobcovi poskytnuté plnenie riadne a včas nesplnil, na
čo žalobca kontaktoval žalovaného 1/ ako ručiteľa na vrátenie pôžičky, na základe čoho sa žalobcaso žalovaným 1/ dohodli, že žalovaný 1/ vráti za žalovaného 2/ pôžičku, a preto žalovaný 1/ vrátil za
žalovaného 2/ v dvoch splátkach vo výške 50.000 eur na účet určený žalobcom spolu sumu 100.000
eur tak, ako to vyplývalo z Notárskej zápisnice č. N 40/09, čo nebolo v konaní sporné, čo potvrdzuje aj

výpis z účtu žalobcu (čl. 29). Povinnosť zaplatiť sumu 100.000 eur vyplývala žalovanému 1/ z predmetnej
Notárskej zápisnice č. N 40/2009 a nakoľko žalovaný 2/ si svoju povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku v
zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 16.02.2009 nesplnil, čo nebolo v konaní sporné, splnil túto povinnosť
žalovaný 1/, ktorý bol povinný plniť popri žalovanom 2/, keď navyše sám žalobca vyzval žalovaného
1/ ako ručiteľa na plnenie a prijal plnenie ručiteľa na svoj účet, čím zanikla povinnosť žalovaného 1/

ako ručiteľa s plnením dlhu. Možnosť predmetu plnenia je vyjadrením možnosti predmetu právneho
úkonu. Možnosť plnenia sa posudzuje zásadne objektívne a skúma sa k okamihu urobenia právneho
úkonu (počiatočná nemožnosť plnenia). Neskoršia nemožnosť plnenia má iné právne dôsledky než
neplatnosť (zánik práv a povinností v zmysle § 575). V praxi možno uvažovať predovšetkým o faktickej
nemožnosti plnenia. Právna nemožnosť predstavuje nedovolenosť a vyvoláva skôr následky predvídané
v § 39. Faktická nemožnosť predmetu plnenia neznamená len úplnú nemožnosť splniť. Možno ju

stotožniť aj s takou obťažnosťou plnenia, ktorá bráni tomu, aby sa plnenie od povinného účastníka úkonu
vôbec požadovalo (aspekt spravodlivosti), resp. je zrejmé, že zaviazaný subjekt by nedokázal prekonať
prekážky brániace splneniu. Ako už bolo vyššie uvedené, v tomto prípade nemožno hovoriť o neplatnosti
právnych úkonov v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a tým pádom ani o právnej nemožnosti, resp.
nedovolenosti. Sekundárnym petitom sa žalobca (po pripustení zmeny žaloby) domáhal vyslovenia voči

žalobcovi neúčinnosti právneho úkonu žalovaného 2/ adresovaného žalovanému 1/, ktorým žalovaný 2/
na konci januára 2010 a na začiatku februára 2010 poskytol 100.000 eur v hotovosti žalovanému 1/ s
úmyslom zaplatiť nesplatný peňažný záväzok žalovaného 2/ voči žalovanému 1/ vo výške 100.000 eur
z titulu, že žalovaný 1/ má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu 100.000 eur, ktoré žalovaný 1/ ako
ručiteľ pri záväzku žalovaného 2/ voči žalobcovi z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 16.02.2009 v spojení

s Notárskou zápisnicou N 40/2009, spísanou notárkou JUDr. Danielou Šikutovou na Notárskom úrade
v Bratislave, Panenská 6, zaplatil žalobcovi namiesto žalovaného 2/. Pokiaľ ide o naliehavý právny
záujem žalobcu na určení neúčinnosti právneho úkonu, súd dospel k záveru, že odporovacia žaloba nie
je určovacou žalobou podľa § 80 O.s.p., preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. Súd totiž v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho

pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný
právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Účelom odporovateľnosti ako
inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok
na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, t.j.
dosiahnutie chráneného postavenia veriteľa, ktorý tak môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky

z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Podstatné je,
že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky.
Nemusia to byť úkony, ktorými dochádza k scudzeniu majetku dlžníka. Stačí, že ide o také úkony, ktoré
zmenšujú majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa. Odporovateľným je, ako vyplýva z ust. § 42a
ods. 2 Občianskeho zákonníka, taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v

úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy; bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (Preukázanie úmyslu dlžníka cum animo fraudandi nie
je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak „druhou stranou“ sú osoby dlžníkovi blízke; úmysel dlžníka
ukrátiť jeho veriteľov v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby
preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov vtedy (t.j. v dobe právneho úkonu) nemohli i pri náležitej

starostlivosti poznať). Súd dospel k záveru, že poskytnutím sumy 100.000 eur žalovaným 2/ žalovanému
1/ na základe regresného nároku žalovaného 1/, nedošlo k ukráteniu žalobcových pohľadávok voči
žalovanému 2/, nakoľko v tomto prípade plnil žalovaný 2/ dlh, ktorý mal voči žalovanému 1/. Právny úkon
dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu voči inej osobe ako osobe (žalujúceho) veriteľa,
nie je v žiadnom prípade odporovateľným právnym úkonom. Nešlo ani o plnenie bez primeraného

protiplnenia v zmysle § 42a ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko „protiplnením“ bola úhrada záväzku
žalovaným 1/ namiesto žalovaného 2/. Ako už bolo vyššie uvedené, tvrdenie žalobcu, že žalovaný 2/
uspokojil nesplatnú pohľadávku žalovaného 1/ a tým ju uprednostnil pred inými splatnými pohľadávkami,
ktoré mal voči žalobcovi, je irelevantné, nakoľko žiadne ustanovenie právneho predpisu, ktoré možno
aplikovať na daný vzťah účastníkov konania, neukladá dlžníkovi povinnosť uspokojovať jeho peňažné

záväzky voči jeho viacerým veriteľom podľa poradia ich splatnosti. Súd má tiež za to, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a súdu nepreukázal, že právny úkon žalovaného 2/ bol urobený v úmysle
ukrátiť žalobcu (veriteľa), ani nepreukázal, že tento úmysel bol druhej strane (žalovanému 1/) známy.Žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 100.000 eur aj
titulom náhrady škody. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej
povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a

zavinenie. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch. Rozoznáva sa skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou je zmenšenie
majetku poškodeného, ako aj zárobok, ktorý ušiel poškodenému pri odstraňovaní následkov škody.
Ušlý zisk je to, čo by mohol poškodený získať, keby škoda nevznikla. Žalobca v návrhu na začatie
konania uviedol, že utrpel škodu vo výške 100.000 eur a 9 % ročne zo sumy 100.000 eur od 15.03.2010

do zaplatenia, ktorá mala spočívať v tom, že neobdržal od žalovaného 2/ plnenie na uspokojenie
jeho pohľadávky, t.j. nedošlo k dôvodne očakávanému prírastku na majetku žalobcu - poškodeného
veriteľa, ktorého by bolo možné dosiahnuť, keby žalovaný 2/ - dlžník, uspokojil pohľadávky všetkých
svojich veriteľov podľa zásady priority podľa splatnosti a podľa § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
resp. podľa zásady proporcionality a podľa zákona o konkurze a vyrovnaní a neodčerpal majetok na
uspokojenie len žalovaného 1/. Škoda mala spočívať v hodnote časti zmarenej pohľadávky žalobcu

vo výške 100.000 eur, ktorej vymoženie žalobca mohol a mal dosiahnuť na konci januára až začiatku
februára 2010, ale dôsledkom odporovaného právneho úkonu žalovaného 2/ jej vymoženie žalobca
nedosiahol a v hodnote 9 % ročne zo sumy 100.000 eur od 15.03.2010 do zaplatenia za neoprávnené
zadržiavanie peňažného plnenia. Žalobca ďalej v konaní odôvodňoval zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom titulom náhrady škody ako majetkového prospechu získaného z trestnej činnosti ku

škode žalobcu, ktorá mala byť spôsobená spoločným konaním žalovaného 1/ a žalovaného 2/ v
rozpore so zákonom, pričom podľa tvrdenia žalobcu malo ísť o trestný čin poškodzovania veriteľa
alebo trestný čin zvýhodňovania veriteľa, ktoré konanie žalovaných malo mať za následok čiastočné
zmarenie uspokojenia vykonateľných pohľadávok žalobcu voči žalovanému 2/ vo výške 100.000 eur. V
tejto súvislosti súd považuje za potrebné opakovane uviesť, že proti žalovaným 1/ a 2/ nebolo a ani nie je

vedené žiadne trestné stíhanie a teda ani nebolo rozhodnuté o tom, či došlo k spáchaniu trestného činu
zostranyžalovanýchatedasúdvtomtocivilnomkonanínemalbyťakýmrozhodnutímviazaný,keďsúdv
rámci civilného konania nemôže riešiť ako predbežnú otázku, či došlo zo strany žalovaných k spáchaniu
trestného činu a kto ho spáchal. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinnosti
na strane žalovaných, existenciu škody a ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti na

strane žalovaných a vznikom škody. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd návrh žalobcu na zaplatenie
sumy 100.000 eur s príslušenstvom aj titulom náhrady škody ako nedôvodný zamietol. Žalovaní 1/
a 2/ žiadali návrh na doplnenie dokazovania zamietnuť z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti,
ako aj z dôvodu, že nebolo preukázané, že by majetkové práva žalobcu boli postupom žalovaného
2/ nejakým spôsobom poškodené. Žalovaný 2/ uviedol, že v prípade, že by podal na seba návrh na

vyhlásenie konkurzu, žalobca by takýmto konaním nezískal väčšie množstvo finančných prostriedkov,
ako získal, dokonca sa dá predpokladať, že by získal menšie množstvo finančných prostriedkov, a preto
nepreukázal právny záujem na predmetnom určení. Súd návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania, a
to ustanovením znalca za účelom zistenia, že žalovaný 2/ bol v úpadku k 01.11.2009 z dôvodu platobnej
neschopnosti zamietol a výsluchom svedka Mgr. Z. C. zamietol, nakoľko považoval vykonanie týchto

dôkazov za nadbytočné a nehospodárne, nakoľko ako je uvedené vyššie, súd v civilom konaní nemôže
ako predbežnú otázku riešiť, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, keď žalobca práve takto
navrhnutým dokazovaním chcel preukázať naplnenie skutkovej podstaty trestných činov poškodzovania
veriteľa a zvýhodňovania veriteľa. Súd rozhodol v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. o trovách konania tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keď navyše v čase rozhodovania vo veci samej účastníci

konania ešte ani nepredložili vyčíslené trovy právneho zastúpenia, ktoré je povinný účastník vyčísliť v
zmysle ust. § 151 ods.1 veta druhá O.s.p. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť a žalovanému 1/ uložiť zaplatiť žalobcovi 100.000 eur s úrokom z omeškania 9% ročne

zo sumy 100.000 eur od 15.02.2010 do zaplatenia a v prípade zamietnutia odvolania proti rozsudku
prvostupňového súdu o primárnom petite navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
sekundárnom petite zmenil tak, že žalobe vyhovie. V prípade, že by odvolací súd nevyhovel odvolaniu a
potvrdil by rozsudok súdu prvého stupňa, navrhol, aby odvolací súd pripustil dovolanie s odôvodnením,
že jeho rozhodnutie je po právnej stránke zásadného významu, lebo rieši doposiaľ nenastolenú alebo

v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z
hľadiska rozhodovacej činnosti súdov. Podľa jeho názoru je nepochybné, že za bezdôvodné obohatenie
možno považovať plnenie získané z neplatného právneho úkonu žalovaného 2/ napadnutého žalobou,
pričom v danom prípade ide o neplatnosť spočívajúcu v počiatočnej nemožnosti plnenia regresnéhonároku žalovaného 1/ na náhradu od žalovaného 2/, keďže neboli splnené podmienky pre vznik
regresného nároku žalovaného 1/ od žalovaného 2/ v zmysle § 550 OZ. Prvostupňový súd neaplikoval
na daný prípad § 39 OZ v spojení s § 6 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii napriek tomu,

že žalobca tvrdil ich porušenie a ich porušenie bolo právne významnou skutočnosťou pre rozhodnutie
súdu vo veci a napriek tomu, že navrhol vykonanie dokazovania, ktoré malo preukázať porušenie
citovaných ustanovení. Prvostupňový súd neskúmal hmotno-právnu rovinu zvýhodňovania veriteľa a
poškodzovania veriteľa pri vykonávaní žalobou napadnutých právnych úkonov, ktorá zakladá neplatnosť
žalobou napadnutých právnych úkonov. Súčasne prvostupňový súd odoprel žalobcovi spravodlivosť,

súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností. Bol toho názoru, že súd v občiansko-právnom konaní je povinný
si vytvoriť názor ako predbežnú otázku, či došlo k spáchaniu trestného činu, ktorého dôsledkom je
neplatnosť právneho úkonu zakladajúca bezdôvodné obohatenie. K zvýhodňovaniu žalovaného 1/ na
úkor žalobcu a Mgr. Z. C. došlo právnym úkonom žalovaného 2/, ktorého úmysel zvýhodniť žalovaného
1/ na úkor ostatných veriteľov jasne vyplýval zo skutočnosti, že žalovaný 2/ vedel alebo musel vedieť,

že je v platobnej neschopnosti a že zaplatením celej kúpnej ceny vo výške 100.000 eur žalovanému
1/ nevyhnutne ostanú pohľadávky žalobcu a Mgr. Z. C. neuhradené. Ručiteľský záväzok, ktorý vznikol
žalovanému 1/ na základe vyhlásenia ručiteľa zo dňa 16.02.2009, mohol byť splnený výlučne až za
žalovaným 2/, teda až po tom, ako žalovaný 2/ - hlavný dlžník na písomnú výzvu žalobcu - veriteľa v
dostatočnej lehote dlh nesplnil a po tom, ako žalobca kvalifikovane vyzve žalovaného 1/ - ručiteľa, aby

splnil ručiteľský záväzok. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný 1/ zaplatil žalovanému 2/ nesplatnú a
neexistujúcu pohľadávku. Súd sa účelovo zaoberal iba trestnoprávnou rovinou zvýhodňovania veriteľa,
ku ktorému došlo žalobou napadnutým právnym úkonom žalovaného 2/, pričom sa nezaoberal hmotno-
právnourovinouzvýhodňovaniaveriteľa,kuktorémupreukázateľnedošložalobounapadnutýmprávnym
úkonom žalovaného 2/, súd sa nezaoberal rozporom žalobou napadnutého právneho úkonu žalovaného

2/ s právom žalobcu na pomerné a rovnomerné uspokojenie jeho pohľadávok v situácii, keď bol žalovaný
2/ v platobnej neschopnosti. Uviedol, že výraz zvýhodňovanie veriteľa nie je len názov trestného činu
podľa § 240 Trestného zákona, ale je to označenie konania, ktoré je zakázané v § 6 zák. č. 7/2005
Z.z., a ktoré je neplatné podľa § 39 OZ. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaný 2/ vedel,
že sa začali exekučné konania na vymoženie pohľadávok žalobcu voči žalovanému 2/, ktoré neboli

zabezpečené ručením žalovaného 1/. Je nepochybné, že žalovaný 2/ vedel, že je platobne neschopný a
že je v úpadku. Prvostupňový súd nesprávne posúdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že
právny úkon žalovaného 2/ napadnutý žalobou bol urobený v úmysle ukrátiť žalobcu. Súd prvého stupňa
zmätočne odôvodnil svoj záver, že nárok žalobcu v rámci primárneho petitu nie je dôvodný, nakoľko
žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu.

Prvostupňový súd nesprávne uviedol, že v prípade právneho úkonu, ktorý smeruje k uspokojeniu iného
dlhu dlžníka voči inej osobe ako osobe žalujúceho veriteľa, nie je v žiadnom prípade odporovateľným
úkonom. Iba v prípade, že by došlo k úhrade skutočne existujúceho splatného dlhu, nebol by taký úkon
odporovateľný. Ak však dôjde k uspokojeniu neexistujúceho nesplatného dlhu, ide o ukrátenie veriteľa,
ak sa súčasne majetok dlžníka zmenší tak, že z neho nie je možné uspokojiť pohľadávku veriteľa. Je

zrejmé, že žalovaný právny úkon žalovaného 2/ - údajné splnenie regresného nároku žalovaného 1/ za
splnenieručeniapodľavyhláseniaručiteľazodňa16.02.2009žalovaným1/,pričomtentoregresnýnárok
v skutočnosti neexistoval a nebol splatný, nie je ekvivalentným právnym úkonom, pretože peňažnej
čiastke 100.000 eur v hotovosti, ktoré na základe tohto právneho úkonu odišla z majetku žalovaného
2/, nezodpovedá žiadna majetková hodnota, ktorá prišla na základe tohto právneho úkonu do majetku

žalovaného 2/, z ktorej by sa mohli uspokojiť vykonateľné pohľadávky veriteľov voči žalovanému 2/.
Dôsledkom iného právneho úkonu, ktorým žalovaný 1/ zaplatil žalobcovi 2 x 50.000 eur dňa 13.01.2010,
nebola ekvivalentnosť žalovaného právneho úkonu žalovaného 2/. Keďže žalovaný 1/ zaplatil dňa
13.01.2010 2 x 50.000 eur žalobcovi, malo to za následok pribudnutie majetku žalobcu a nie pribudnutie
majetku žalovaného 2/.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 26C/6/2012 je zaplatenie 100.000
eur s príslušenstvom a alternatívne rozhodnutie, že právny úkon žalovaného 2/ adresovaný žalovanému
1/, ktorým žalovaný 2/ na konci januára 2010 až na začiatku februára 2010 poskytol 100.000 eur v

hotovosti žalovanému 1/ s úmyslom zaplatiť nesplatný peňažný záväzok žalovaného 2/ voči žalovanému
1/ vo výške 100.000 eur z titulu, že žalovaný 1/ má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu 100.000 eur,
ktoré žalovaný 1/ ako ručiteľ pri záväzku žalovaného 2/ voči žalobcovi z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa
16.02.2009 zaplatil namiesto žalovaného 2/, je voči žalobcovi právne neúčinný.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu a vzhľadom na to,
že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné
prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodné pripustiť proti svojmu rozsudku dovolanie v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p., keď rozhodnutie nepovažoval po právnej stránke zásadného významu.

Odvolacísúdotrováchodvolaciehokonanianerozhodolpodľa§224ods.4O.s.p.,pretožeprvostupňový
súd o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodol.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.