Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/236/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812203064
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812203064.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Q. W. U., s.r.o. so sídlom X., L. č. 5, N.:
XXXXXXXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou O. W., s.r.o. so sídlom X., L. č. 5, N.: XXXXXXXX,
proti odporcovi I. W., bytom V., XX. augusta XX/X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu
Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom v Bratislave, Fedinova 9, IČO: 42260086, zastúpeného HKP
Legal , s.r.o. so sídlom Bratislava, Sasinkova 6, o zaplatenie 1433,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. januára 2013, č.k. 8C/86/2012-71
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania - trov
právneho zastúpenia vo výške 42,82 eur, na účet HKP Legal s.r.o. Bratislava, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi domáhal
zaplatenia istiny 1433,03 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% zo sumy 544,11 eur od 16.10.2009
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov
konania nepriznal. Zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania vo výške 189,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že dňa
06.05.2005 uzavrel odporca so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Bratislava Zmluvu o vydaní a používaní
Platobnej karty Dodatkom č. 1 k predmetnej zmluve bola stanovená výška úverového rámca 20000,- Sk,
a dohodnutá konečná splatnosť Kartového rámca 09.05.2006 Dohodnutá bola úroková sadzba 16,80
% p.a., poplatok za správu Kartového rámca 0,25% z Kartového rámca mesačne. Ďalšie podmienky
zmluvného vzťahu sú upravené vo Všeobecných obchodných podmienkach v znení dodatkov, ktoré
tvoria súčasť zmluvy. Oznámením o postúpení pohľadávky z 17.06.2010 oznamoval pôvodný veriteľ
Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava odporcovi postúpenie pohľadávky na navrhovateľa. Zo zmluvy o
postúpení pohľadávok a prílohy č. 0527/2010/CE medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. Bratislava zo dňa
08.06.2010 a navrhovateľom vyplýva, že Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava postúpila navrhovateľovi
pohľadávku voči odporcom na základe horeuvedenej zmluvy, pohľadávku tvorila suma 1433,03
eur, a to istina po splatnosti 544,11 eur, úroky 448,58 eur, úroky z omeškania 440,34 eur. Z
Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 18.02. 2011 vyplýva, že túto dohodu
podpísal zástupca navrhovateľa a odporca ako dlžník. V bode 2. pod názvom Uznanie záväzku osoba
dlžníka vyhlasujú, že uznávajú čo do právneho dôvodu a výšky dlh voči pôvodnému veriteľovi Slovenská
sporiteľňa a.s. v sume 544,11 eur a náklady na inkasné konanie 150,- eur. Forma splatenia úveru
nebola bližšie v dohode upravená. Predmetnú dohodu podpísal odporca. V predmetnej veci vzniesol

odporca a vedľajší účastník námietku premlčania uplatneného nároku, preto sa súd zaoberal najskôr
otázkou, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie. Podľa Zmluvy o používaní bankovej platobnej
karty bola dojednaná konečná splatnosť Kartového rámca dňom 09.05.2006 pri riadnom splácaní
v mesačných splátkach. V konaní bolo preukázané, že odporca dlh nesplácal riadne a včas. I keď
navrhovateľ v návrhu na začatie konania tvrdil, že postupca od zmluvy odstúpil, uvedené odstúpenie
od zmluvy k návrhu pripojené nebolo, toto nepredložil právny zástupca navrhovateľa ani na výzvu
súdu . Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že Slovenská sporiteľňa a.s. od zmluvy neodstúpila ani
nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru v zmysle VOP. Napriek tomu, že odporca prestal dlh splácať
pravidelne a v nasledujúcich rokoch dlh nesplácal vôbec, sporiteľňa tolerovala tento stav a nepristúpila k
výpovedi zmluvy, resp. odstúpeniu od zmluvy tak ako je upravené vo VOP. Z uvedeného potom vyplýva,
že pokiaľ pri riadnom splácaní úveru mal odporca splácať mesačné splátky, dochádzalo k premlčaniu
jednotlivých mesačných splátok samostatne u každej splátky. Súd konštatoval, že na predmetný
vzťah a právo navrhovateľa súd aplikuje premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, ktorá je
trojročná. I keď účastníci uzavreli zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty podľa Obchodného
zákonníka, ktorá ako typ zmluvy je absolútnym obchodom, zároveň táto zmluva spadá pod úpravu
spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ako i zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru súdu i keď premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy nie
je predmetom zmluvných dojednaní, použitie ustanovení o premlčaní podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka tak ako súd podrobne uviedol vyššie, vzhľadom na to, že spotrebiteľská zmluva
je inštitútom občianskeho práva a požíva ochranu podľa zásad občianskeho práva je nevyhnutné.
Keďže splatnosť všetkých omeškaných splátok odporcu nastala najneskôr 09.05.2006, navrhovateľovi
uplynula trojročná premlčacia doba najneskôr 09.05.2009. Návrh vo veci samej podal dňa 22.02.2012,
t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, preto súd jeho návrh zamietol ako premlčaný. Keďže
došlo k premlčaniu istiny, dochádza k premlčaniu aj jej príslušenstva, a to zmluvných úrokov, ktoré boli
splatné spolu so splátkou istiny, ako i úrokov z omeškania. Pokiaľ navrhovateľ predložil do spisu Dohodu
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podpísanú odporcom, podľa názoru súdu týmto
nedošlo k účinnému uznaniu záväzku s následkami predĺženia premlčacej lehoty na dobu 10 rokov.
Z výsluchu odporcu mal súd preukázané, že zamestnanec navrhovateľa oslovil odporcu s podpisom
tejto formulárovej listiny. Vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých navrhovateľ dával podpisovať
odporcovi uvedenú istinu, keď tento preukázateľne nemal žiadnu vedomosť o tom, že podpisuje aj
uznanie záväzku, resp. či tento je alebo nie je premlčaný, nedostal žiadne vyhotovenie tejto listiny a
navrhovateľ mal vopred pripravené znenie vyhlásenia odporcu o uznaní záväzku, hodnotí súd takéto
konanie ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, pretože navrhovateľ využitím mylných informácii dosiahol uznanie dlhu v záujme
predĺženia premlčacej doby i keď odporca nemal vôbec vedomosť a ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť.
Nečestnosť a nedobromyseľnosť konania navrhovateľa pri uzatváraní dohody o splátkach je podporené
i tým, že v dohode nie sú žiadne splátky, ich výška, zročnosť uvedené. Je evidentné, že úmyslom
navrhovateľa bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti odporcov ako
spotrebiteľov. Takéto konanie súd považoval za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4
citovaného zákona a rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
predmetný úkon je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika pritom
podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom navrhovateľ postupoval v rozpore s požiadavkou
odbornej starostlivosti. Uvedené vyplýva i z toho, že formuláciu uznania dlhu i v prípade ak je dlh
premlčaný je predtlačená na všetkých dohodách bez rozlíšenia, či v čase keď sa dlh „uznáva“ je
premlčaný alebo nie. Uznanie záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná, preto je dôvodne
uplatnená námietka zákonnej trojročnej premlčacej doby. Právne svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil
§ 52 ods. 1, § 54 ods. 1,2, § 100 ods. 1, § 101 Obč. zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní bol úspešný odporca, ktorému v
konaní trovy nevznikli a tieto si v konaní ani neuplatnil. Pokiaľ náhradu trov konania opakovane uplatnil
navrhovateľ, súd mu náhradu trov nepriznal, pretože bol v konaní neúspešný. Súd priznal náhradu trov
konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vedľajšiemu účastníkovi, pretože stojí na strane odporcu, ktorý
bol v konaní úspešný, ktoré mu vznikli trovami právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci á
71,37 eur - prevzatie veci a zastúpenia, vyjadrenie /§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom
znení/ a dvakrát RP á 7,63 eur /§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky / 20% DPH . Trovy spolu činia
189,60 eur. Pokiaľ vedľajší účastník uviedol, že ak súd nebude akceptovať argumentáciu ohľadom
účinkov dohody a uznania záväzku, navrhuje postupovať v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a
požiadať Súdny dvor Európskej Únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, súd konštatoval, že v rámci
vysvetlenia obsiahnutého vyššie nepovažuje uznanie záväzku za platný právny úkon, otázku konania

odporcu vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, preto nepovažuje za potrebné prerušiť konanie a
požiadať súd o rozhodnutie o prejudicálnej otázke. Vzhľadom na formuláciu návrhu na prerušenie
konania, súd preto o tomto návrhu vedľajšieho účastníka nerozhodoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie
a zaviaže vedľajšieho účastníka a odporcu na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne, alebo
aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní namietal,
že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon
vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod
vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň odporca potvrdil
vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených. V tejto súvislosti poukázal na čl. 3 bod 3.4
Dohody, v ktorej je jednoznačne zrozumiteľne a jasne uvedené: "Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť
o premlčaní dlhu a jeho následkoch". V danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu,
pričom na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu.
Zároveň poukázal na čl. 3 bod 3.4 Dohody, v ktorej odporca potvrdil svoju vedomosť o premlčaní
dlhu, tzn. v danom prípade nastali účinky ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka, a to, že záväzok
uznaný odporcom, čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Nesúhlasil so zamietnutím žalobného
návrhu z dôvodu premlčania, nakoľko je zrejmé, že ak by aj odporca v čase uznania dlhu nevedel o
jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej
desaťročnej premlčacej doby, v takomto prípade nastupuje. Obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby
sa s ním odporca nemal možnosť oboznámiť a okrem toho odporca dohodu podpisoval vo svojom
bydlisku, teda mal možnosť dohodu si v pokoji prečítať a v prípade, ak mal záujem uzatvoriť dohodu
s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, ak
s jej obsahom nesúhlasil. Ďalej uviedol, že dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných
strán, ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v splátkach. Zastával názor, že
odporca po tom, čo sa oboznámil s obsahom dohody, svojim podpisom svoj existujúci záväzok uznal a
vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. Odporca nebol k podpisu dohody žiadnym spôsobom
donútený, uzatvorením predmetnej dohody taktiež nedochádza k zhoršeniu postavenia odporcu ako
spotrebiteľa, ale práve naopak navrhovateľ poskytol odporcovi možnosť plniť už existujúci splatný
záväzok, s plnením ktorého sa odporca dostal do omeškania, v splátkach. Navrhovateľ nesúhlasil
ani s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bol zaviazaný na úhradu trov právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka. Zastával názor, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť sám z podstaty
svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konania v spotrebiteľských veciach.
Združenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. majú pritom možnosť využívať aj
určenú podporu ministerstva. Tieto právne závery ustálil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 5Co/26/2012, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cob/259/2011, ktorý v obdobných prípadoch nepriznal
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia. Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z.z., cieľom novelizácie Občianskeho súdneho poriadku bolo posilniť ochranu spotrebiteľa
v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv a umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu
ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia na ochranu spotrebiteľov. Navrhovateľ
má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten
účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré
budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Navrhovateľ má z
vlastných skúseností vedomosť, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania
a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie
žaloby a návrh na priznanie trov konania. Z uvedeného je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe
do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Vedľajší účastník viaceré
procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich
sa na predmet sporu. Rovnaký právny názor vyjadril aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp. zn.
6Co/141/2012. Navrhovateľ zároveň poukázal na to, že uvedenú činnosť by malo byť schopné účelne
zabezpečiť aj samotné združenie. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v
ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzujem dojem, že
účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady
trov právneho zastúpenia. Obdobný právny názor vyslovil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí

sp. zn. 17Co/91/2012. V zmysle uvedeného navrhovateľ zastával názor, že trovy vedľajšieho účastníka
nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným
osobitného zreteľa podľa ust. § 150 O.s.p.. Súd by nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkov neporušil právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 2,3 Ústavy
SR, čo vyvodil o.i. z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 78/03. V súvislosti s poukazovaním
vedľajšieho účastníka na ust. § 137 O.s.p., na ustanovenia Charty základných práv EÚ ako aj na
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ navrhovateľ uviedol, že združenie odporcu v konaní nezastupuje. V
dôsledku uvedeného nemožno pri zdôvodňovaní nároku na náhradu trov konania podľa navrhovateľa
argumentovať ust. § 137 O.s.p., keďže toto priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, teda najmä Centrum právnej pomoci.
Obdobný právny názor vyjadril Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 13Co/40/2012. Z týchto
dôvodov navrhovateľ považoval právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za
nadbytočné, účelové a nehospodárne.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že pokiaľ by vedel, že dlh je
premlčaný, dohodu o uznaní záväzku by nepodpísal. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že mal
vedomosť o premlčaní dlhu.

Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktorú špecifikoval.
Uviedol, že navrhovateľom predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
je formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka, prípadne osobu pristupujúcu k záväzku a dlžník
nemá žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Takto predformulovaná dohoda predstavuje
neprijateľné zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu a rozhodcovskú
doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako
neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári z 07.06.2010 absolútne neplatné.
Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane „skryté“ do dohody o splátkach v
bode 3, pričom by malo byť súčasťou uznania záväzku v bode 2 dohody. K neprijateľnosti zmluvnej
podmienky predlžujúcej premlčaciu lehotu v spotrebiteľských zmluvách na desať rokov, poukázal na
rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/47/2010 z 20.01.2011, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/167/2011 z 23.11.2011. Je nelogické a vylúčené,
aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave veci, mal záujem na uznaní záväzku a predlžení premlčacej
lehoty. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané
princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie
premlčaného záväzku. Citované ustanovenie je jedinou explicitnou definíciou dobrých mravov v našom
právnom poriadku. Uviedol, že podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné
postavenie a uzatvorenie tejto dohody privodilo spotrebiteľovi značnú ujmu, čo je v rozpore s ust. § 54
ods. 1 Obč. zák. Iniciatíva k uzatvoreniu takejto dohody nikdy nevychádza od spotrebiteľa. Okolnosti,
za ktorých žalobca uzatvára so spotrebiteľmi formulárové dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku (po vynútenej návšteve splnomocnenej osoby žalobcu s vysvetlením, že ide iba o
dohodu o splátkach dlhu), je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku a posudzovať ju najmä
podľa ust. § 8 ods. 4 ZOS. Nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití
nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zák.). Pokiaľ ide o napadnutý
výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia, mal vedľajší účastník za to, že súd prvého stupňa
pri priznaní náhrady trov konania postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho
dvora EÚ, v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou i slovenskou právnou
teóriou. O dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka svedčí podľa jeho názoru aj novelizované
znenie ust. § 137 O.s.p., ktoré bolo s účinnosťou od 01.01.2012 doplnené zákonom č. 332/2011 Z.z.
a medzi trovy konania zaradilo aj náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať
v konaní podľa osobitného predpisu. V danej súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z
22. decembra 2010 vo veci C-279/09 Deutsche Energiehandels- und Beratungsgesellchaft mbH (DEB)
proti Spolkovej republike Nemecko, podľa ktorého sa zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená
v čl. 47 Charty základných práv EÚ, má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali
právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od
platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom. V zmysle uvedeného Krajský súd v Prešove svojim

uznesením č. k. 3Co/131/2011 - 85 zo dňa 13. januára 2012 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa
a ustanovil vedľajšiemu účastníkovi - právnickej osobe zameranej na ochranu spotrebiteľa advokáta
konštatujúc, že nie je možné neodôvodnene a bez akýchkoľvek logických súvislostí podmieňovať
spôsobilosť občianskeho združenia na vykonávanie predmetu svojej činnosti odbornosťou v odbore
právo. Odmietnutie práva nemajetného združenia na plnú náhradu trov konania by podľa vedľajšieho
účastníka de facto znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov na súdoch. Účelnosť trov
vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť z čl. 47 ods. 2 Ústavy, právo účastníka na náhradu trov
konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR, napr. II.ÚS 78/03, II.ÚS
31/04, II.ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II.ÚS 122/09. Argumentáciu navrhovateľa, že vedľajší účastník -
združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach, považoval za zjavne účelovú, nelogickú až absurdnú. Vedľajší účastník je
pripravený dôsledne presadzovať a chrániť oprávnené záujmy spotrebiteľov aj v súdnych konaniach, a
to vystupovaním proti dodávateľom na základe princípu "rovnosti zbraní" - vrátene možnosti zastúpenia
vedľajšieho účastníka advokátmi, čím navrhovateľ získava rovnocenného partnera v riešení právnych
otázok, pretože priemerný spotrebiteľ sa nedokáže náležite brániť a v dôsledku svojej neinformovanosti,
prípadne nedostatku prostriedkov na právne zastúpenie, rezignuje. Keďže v danej právnej veci sú
uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, je potrebné použiť normy spotrebiteľského práva aj výkladové
pravidlá ich aplikácie. V rámci spotrebiteľského práva pozitívny zásah štátu, ktorý je realizovaný
spotrebiteľskou právnou úpravou, kompenzuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Pri
ochrane spotrebiteľa musí zohrať úlohu aj súdna moc aplikačnou praxou, a to aj v otázke rozhodovania
o trovách konania subjektov, ktoré vystupujú na ochranu spotrebiteľa.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Navrhovateľ ako odvolací dôvod namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci
a nesprávne právne posúdenie.

Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené
a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo veci samej. Z
daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia vo veci samej, v celom rozsahu na
ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva:

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 06.05.2005 uzavrel odporca s postupcom Slovenskou sporiteľnou, a.s.
Bratislava zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty, kde mala dohodnutý limit 20.000,- Sk. Dňa
10.05.2005 bol uzavretý Dodatok č.1 k zmluve o vydaní a používaní platobnej karty, pričom sa dohodli na
výške kartového rámca 20.000,- Sk, premenlivej úrokovej sadzbe 16,80 % ročne, mesačnej splatnosti
úrokov k poslednému dňu v mesiaci, pričom konečná splatnosť kartového rámca bola 09.05.2006,
poplatok za správu 0,25 % z kartového rámca mesačne. V konaní bolo preukázané, že odporca dlh
nesplácal riadne a včas. Keďže splatnosť všetkých omeškaných splátok odporcu nastala najneskôr
09.05.2006, navrhovateľovi uplynula trojročná premlčacia doba najneskôr 09.05.2009. Návrh vo veci
samej podal dňa 22.02.2012, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, preto súd jeho návrh zamietol
ako premlčaný. Keď odporca dňa 18.02.2011 podpísal z podnetu navrhovateľa dohodu o uznaní
záväzku, uznávala dlh, ktorý bol v tom čase už premlčaný, o čom odporca nemal vedomosť.

K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax už zaujala stanovisko, že pri
uzatváraní týchto dohôd zo strany navrhovateľa došlo k nekalej obchodnej praktike. Je nepochybné, že
právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah so spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné aj na tento právny
úkon aplikovať ustanovenia, ktoré spravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súdna prax vychádza
zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa
na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Aj v danom prípade dohodu
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú navrhovateľom, treba považovať za
formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok navrhovateľa vo forme povolenia splátok
dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie

nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z textu dohody je zrejmé, že ide o
formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Možno konštatovať, že ak
dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky
svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o
predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní dohody o splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. Dohodu
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, v ktorej je uvedené, že má vedomosť o premlčaní
dlhu a jeho následkoch, je považovaná za rozpornú s dobrými mravmi. Text dohody je podpísaný
na dopredu navrhovateľom pripravený formulár, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemôže
spotrebiteľ ovplyvniť. Zároveň je vždy potrebné prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých takýto úkon vznikol.
Dohoda týkajúca sa uznania dlhu nebola iniciovaná odporkyňou, ako spotrebiteľom, ktorá jej uzavretím
nič nezískala, ale naopak zhoršila jej postavenie. Vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany je umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody obsahovo
označené ako „forma splatenia záväzku“ zavádzajúce, a preto napĺňa kritériá nekalej obchodnej praktiky.
Správne preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, keď aj odvolací súd sa stotožňuje s jeho
právnym záverom, že súdnou ochranou nemožno poskytovať právu, ktoré je uplatňované po použití
nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa ako nedôvodné aj v časti, v ktorej napadol výrok
rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. Je nesporné, že v konaní mal odporca ako
aj vedľajší účastník, ktorý vystupoval na jeho strane úspech, a preto im v zmysle ustanovenia § 142
ods. 1 O.s.p. patrí aj náhrada trov konania. Odporca si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd
prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal. Vedľajší účastník bol v konaní zastúpený advokátom,
ktorému súd priznal odmenu za právne zastúpenie v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z.. Odvolací
súd poukazuje v tejto súvislosti na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p.
zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď im umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu
účastníkovi, zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv
podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je aj zákon č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. V
zmysle ustanovenia § 24 O.s.p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.
Z citovaných ustanovení teda vyplýva rovnaké právo účastníka, teda aj vedľajšieho účastníka, nechať
sa v konaní zastupovať, a to aj advokátom, pretože zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by takéto
právo vedľajší účastník nemal. Napokon súdna prax už k otázke priznania trov právneho zastúpenia
vedľajšiemu účastníkov zaujala kladné stanovisko.

Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo teda zjavne neopodstatnené.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o
náhrade trov konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi táto náhrada trov konania nebola priznaná, nakoľko odporca takýto
návrh podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nepodal.

Úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu v odvolacom konaní bola priznaná náhrada trov
odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
vo výške 42,82 eur. Trovy vedľajšieho účastníka spočívajú v trovách právneho zastúpenia, a to za jeden
úkon právnej služby po 71,37 eur - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10.04.2013 vychádzajúc z hodnoty
veci 1433,03 eur + 1 x režijný paušál 7,81 eur, spolu 79,18 eur + 20% DPH = 15,84 eur, náhrada trov
odvolacieho konania tak predstavuje sumu 95,02 eur (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3, §
18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení platnom do 30.06.2013). Vedľajší účastník si však uplatnil náhradu trov odvolacieho konania len
vo výške 42,82 eur, preto mu v tejto výške bola náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .