Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/274/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231082
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112231082.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.
k. 11C/379/2012-89 zo dňa 30.9.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že účastníkom náhradu trov
konania nepriznáva.

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca pôvodnými žalobami doručenými Okresnému

súdu Prešov dňa 27.9.2012 (vo veciach sp. zn. 16C/267/2012, 16C/268/2012, 16C/269/2012,
16C/271/2012, 16C/272/2012, 16C/273/2012, 16C/274/2012, 16C/275/2012, 16C/276/2012,
16C/277/2012) sa domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Uznesením č.k. 16C/267/2012-7 zo dňa 9.10.2012 Okresný súd Prešov predmetné veci spojil na
spoločné konanie v zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 5NcC 42/2012-16 zo dňa 18.10.2012 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu

Prešov z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a vec bola prikázaná Okresnému súdu Humenné.

Po citácii ustanovení čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm.
a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 - 3, § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 1, ods. 2, ods. 8, § 41 ods. 2
písm. c), d), § 243 ods. 1 zákona 233/1995 Z.z.. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) vychádzal z toho, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym

úradným postupom súdu spôsobenú tým, že Okresný súd Prešov podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v zákonnej lehote nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Prvostupňový súd
prihliadol na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom v tomto prípade nie je premlčané vo veci sp. zn. 16C/267/2012, 16C/269/2012, 16C/273/2012

a 16C/275/2012, pretože žalobca v týchto konaniach uplatňuje nároky vyplývajúce z exekučných konaní
sp. zn. 2Er/1269/2009, 5Er/1991/2011, 3Er/338/2011, 6Er/1827/2009 s tým, že z týchto spisov vyplýva,
že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu po dátume 23.4.2009, apreto v týchto konaniach nárok žalobcu nie je premlčaný. V ostatných konaniach je nárok žalobcu
premlčaný vzhľadom na to, že žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie boli doručené súdu
pred dátumom 23.4.2009 a v týchto konaniach žalobcovi uplynula 3-ročná objektívna premlčacia lehota

na uplatnenie práva na náhrady škody, ktorá začala plynúť, keď sa žalobca dozvedel o škode t. j.
najskôr 15. deň od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdu. Podľa názoru prvostupňového súdu
v exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd. Súd prvého stupňa mal za
to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho
ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na
vykonanie exekúcie na podklade exekučných titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc
sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti
exekúcie. Existenciu nesprávneho úradného postupu žalobca v konaní nepreukázal, neuniesol dôkazné

bremeno ani pri preukázaní vzniku škody. Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky.
Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o
vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku

povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii povinného, ide iba o
hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Žalobca už vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, tak majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy. Dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy prvostupňový súd nevidel vo výške na základe aplikácie

Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované
zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i
nemajetkovú ujmu sa ani nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody. Žalobca
nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody. Z dôvodu

nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom prvostupňový súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak, že úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keď žalovanej trovy konania nevznikli a náhradu trov

neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou

obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktoromnemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie

veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného
titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti,

ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,

že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., vo veci
bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia, kedy čas a miesto verejného vyhlásenia rozhodnutia

bolo na úradnej tabuli súdu oznámené dňa 11.12.2014 a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní
v prejednávanej veci postupoval správne. Správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne
predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania žalobcom nebolo zistené, že by
prvostupňovýsúdvosvojomkonaníarozhodovanípochybil.Odvolacísúdsastotožňujespresvedčivými
a správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods.

2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď

nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení
jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolací súd preskúmajúc odvolacie námietky zo spisov Okresného súdu Prešov, zistil, že
- vo veci sp. zn. 26Er/4116/2004 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na
súd 8.11.2004, pričom súd dňa 9.11.2004 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda do 1 dňa od

doručenia žiadosti,
- vo veci sp. zn. 23Er/48/2009 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na
súd 12.1.2009, pričom súd dňa 19.1.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda do 7 dní od
doručenia žiadosti,
- vo veci sp. zn. 6Er/358/2005 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na
súd 20.12.2005, pričom súd dňa 23.12.2005 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda do 3 dní od

doručenia žiadosti,
- vo veci sp. zn. 23Er/870/2005 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na
súd 12.5.2005, pričom súd dňa 16.5.2005 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda do 4 dní od
doručenia.
Postupom exekučného súdu teda žalobcovi nevznikla žiadna majetková škoda ani nemajetková ujma.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania so stavom právnej neistoty na strane žalobcu v
exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Na strane
žalobcu nedošlo ani ku stavu právnej neistoty, lebo poverenie na vykonanie exekúcie vo vyššie
uvedených konaniach bolo vydané v zákonnej lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti.

Vo vzťahu k ďalším konaniam, pri ktorých malo dôjsť na strane žalobcu ku škodám, sa odvolací súd
zaoberal námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci a to skutočnosti, že súd prvého stupňa
nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne
upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe

prieťahovvkonaní.Argumentáciasúduprvéhostupňajezrejmázodôvodneniajehorozhodnutia,pričom
sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení
účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

To však neznamená, že súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti

uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a to v kontexte
skúmania, ktoré súd musí vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu
vrátane prieťahov v konaní pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR
v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná
nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v

rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym
zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody,

nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Žalobca
nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani
jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal,
a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúryexekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k
zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva

len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej
veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym
vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nedostatočného oboznámenia sa súdu s
predloženým znaleckým posudkom poznamenáva, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí
primerane vysvetlil, že vzhľadom na nesplnenie podmienky preukázania základu nároku, t.j. vzniku
škody, nebol dôvod zaoberať sa výškou uplatneného nároku.

V podanom odvolaní žalobca poukazuje aj na skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu, mimo iných
na návrh na prerušenie konania a len okrajovo reaguje na závery súdu prvého stupňa v napadnutom
rozsudku. Odvolací súd nevidel vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného
súdu. Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako
keby formulárových podaní žalobcu, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody

rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.