Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 5. december 2014

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 15C/155/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213222177
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2014:2213222177.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanému: O. R., B.. X. H. XXXX, bytom P. T., t. č. na
neznámommieste,zastúpenémuopatrovníčkou:H.W.,Ž.XXX/XX,P.T.,zaúčastivedľajšiehoúčastníka
na strane žalovaného: Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO: 42 362 962,
so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Patrik Podhorský, advokát, Bratislava, o
598,20 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Pripúšťa sa účasť vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a námietka žalobcu proti jeho účasti

sa zamieta.

II. Žaloba o zaplatenie 598,20 € z titulu vrátenia istiny úveru, 26,05 € z titulu úroku z omeškania za
obdobie do 11. februára 2012 a 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 598,20 € od 12. februára
2012 sa zamieta.

III. Žalobcovi ani vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 30. októbra 2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia 598,20 € a
určeného úroku z omeškania. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa,
a.s., uzavrela 4. júla 2007 so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver 32.500 býv. Sk. Žalovaný sa zaviazal splácať ho pravidelnými mesačnými splátkami,

čo však nesplnil. Slovenská sporiteľňa, a.s., 15. decembra 2011 postúpila na žalobcu svoje nároky zo
zmluvy v tejto výške. V dôsledku toho sa domáhal zaplatenia 20 splátok splatných od 20. novembra
2010 do 20. júna 2012 vo výške 598,20 € a k nim prislúchajúcich úrokov z omeškania.

2. Žalovaný, ktorý je v konaní zastúpený opatrovníkom, sa k žalobe nevyjadril.

3. Podaním zo 6. augusta 2014 ohlásil vedľajší účastník svoju účasť v konaní na strane žalovaného. Vo
svojom vyjadrení k žalobe vedľajší účastník tvrdil, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa má
posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, keďže ide svojou povahou o spotrebiteľskú zmluvu. Zároveň
namietol premlčanie žalobcovho nároku z dôvodu, že Slovenská sporiteľňa, a.s., mohla zosplatniť

celý dlh už v okamihu, keď sa žalovaný prvýkrát omeškal so splátkou. Keďže od tohto momentu do
podania žaloby uplynuli viac než tri roky, jeho právo žiadať zaplatenie celého dlhu sa premlčalo (§ 101
Občianskeho zákonníka).4. Súd mimo pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) vykonal dokazovanie listinami (zmluva o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo 4. júla 2007, všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s.,
výpis z úverového účtu, oznámenie o postúpení pohľadávky z 27. decembra 2011) a v spojení s

uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, ako veriteľ, ktorý je bankou
podnikajúcou na základe bankového povolenia, podpísali 4. júla 2007 listinu označenú ako „zmluva
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX“, v ktorej čl. I sa veriteľ zaviazal „jednorazovo, bezhotovostne“
poskytnúť žalovanému úver vo výške 35.000 býv. Sk. Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 18,4

% ročne, úroky mali byť splatné mesačne, za jeho správu bol dohodnutý poplatok 60 Sk mesačne a
dlžník ho mal splácať v 59 pravidelných mesačných splátkach po 901 Sk vždy do 20. dňa príslušného
mesiaca až do 20. júna 2012. V čl. II ods. 2 tejto zmluvy sa strany dohodli, že súčasťou zmluvy sa
stanú „VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením“, pričom za VOP sa
považujú„Všeobecnéobchodnépodmienkyvydané...súčinnosťouod1.8.2002“.Žalobcapreukázallen

existenciu „VOP“, teda všeobecných obchodných podmienok; ostatné citované dokumenty nepreukázal.

b) Nebolo dokázané, či a ako žalovaný úver vyčerpal. Taktiež nebolo dokázané, kedy a ktorou splátkou
sa žalovaný dostal do omeškania, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm a kedy a ako
Slovenská sporiteľňa, a.s., uplatnila svoje právo žiadať pre nezaplatenie splátky splatenie celej istiny.

c) Listom z 27. decembra 2011, podaným pre žalovaného na poštu 24. januára 2012, Slovenská

sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako
„41A - Spotrebné úvery na Čokoľvek do 1699, Číslo úveru/číslo účtu: XXXXXXXXX“) „vo výške 2 146,02
€ s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu.

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenie v bode 5 písm. a) je v podstate len reprodukciou listín. Žalobca napriek svojmu
dôkaznému bremenu nepredložil súdu okrem všeobecných obchodných podmienok iné podmienky, na
ktoré zmluva o úvere odkazovala. Ak však žalobca chcel z týchto podmienok odvodzovať pre seba určité
práva, bolo jeho povinnosťou navrhnúť ich súdu ako dôkaz. Tým, že tak neurobil, musel súd vychádzať
z toho, že nebolo dokázané, aký ich obsah sa stal súčasťou zmluvy o úvere zo 4. júla 2007.

b) Skutkového zistenie pod bodom 5 písm. b) je dôsledkom skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v tomto smere. Zo žiadneho predloženého ani navrhnutého dôkazu totiž nevyplýva, kedy a
ako žalovaný účet reálne čerpal (keďže k čerpaniu nedošlo podpisom zmluvy, ale malo k nemu dôjsť
bezhotovostne), ktoré splátky a kedy žalovaný splatil a v akej výške (v dôsledku čoho nebolo možné
posúdiť, či sa dostal do omeškania a kedy). Taktiež nebolo dokázané, kedy a ako Slovenská sporiteľňa,

a.s., alebo žalobca vyzvali žalovaného na zaplatenie zvyšného dlhu kvôli omeškaniu so splátkami. Za
zosplatnenie celého úveru nemožno považovať oznámenie o postúpení pohľadávky, keďže ani z neho
nie je zrejmý žiaden takto interpretovateľný prejav vôle Slovenskej sporiteľne, a.s.

c) V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú
aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie

uvedených listín (obchodných podmienok, listov a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu
žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje
uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom
musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu
postupníka pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola banka.d) Skutkové zistenie v bode 5 písm. c) je tiež zrejmé z obsahu oznámenia o postúpení pohľadávky z 27.
decembra 2011. Súd v tomto smere nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie ešte aj obsahom
zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže v zmysle § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka oznámenie

veriteľa (postupcu) o postúpení bez ďalšieho legitimizuje postupníka na uplatňovanie pohľadávky voči
dlžníkovi, bez ohľadu na obsahu zmluvy medzi postupcom a postupníkom (to všetko samozrejme
len za predpokladu, že postúpenie je právne účinné, pozri ďalej). Ak v konaní bolo preukázané
oznámenie postupcu, je dôkaz zmluvou o postúpení nadbytočný. Preto súd dôkaz zmluvou o postúpení
nevykonával.

Právne vec súd posúdil takto:

I. K prípustnosti vedľajšieho účastníctva

7. Žalobca už v žalobe vzniesol námietku námietku proti účasti vedľajšieho účastníka, pretože
podmienkynajehovstupnepovažovalzasplnené,keďžektakémuvstupunemôžedôjsťvtzv.skrátenom
konaní. S týmto názorom sa konajúci súd nestotožnil. V prerokúvanej veci bol totiž pôvodne vydaný
platobný rozkaz 24. marca 2014 zrušený, pretože sa ho nepodarilo doručiť žalovanému, a vedľajší

účastník tak vstúpil do konania už vo fáze riadneho (sporového), nie skráteného konania. Vzhľadom
na tieto dôvody súd rozhodol tak, že vedľajšie účastníctvo pripustil (výrok I). Vyhlásením tohto výroku
(ktorý má povahu uznesenia) sa ním súd stal viazaný (§ 170 ods. 1 O. s. p.), a to bez ohľadu na to, že
nie je právoplatné, a musel vychádzať z jeho existencie a obsahu. Žiadna norma Občianskeho súdneho
poriadku pritom neurčuje, že predpokladom pokračovania v konaní je, že uznesenie o ne/pripustení

vedľajšieho účastníka musí nadobudnúť právoplatnosť (O. s. p. to pritom na niektorých miestach robí,
pozri napr. § 96 ods. 2 za bodkočiarkou). Navyše, z obrátenej logiky § 93 ods. 3 druhej vety O. s. p.
(rozhodovanie o prípustnosti len na návrh) vyplýva, že vedľajší účastník má svoje postavenie dovtedy,
kým nebude právoplatne rozhodnuté o neprípustnosti jeho účasti. Preto súd ihneď po vyhlásení výroku
I mohol vyhlásiť výroky II a III v merite veci a trovách konania. Pokiaľ by odvolací súd dospel k inému

záveru o prípustnosti vedľajšieho účastníctva, nič mu nebráni v odvolacom konaní vyvodiť z toho
dôsledku aj pre rozsudok v merite veci.

II. K veci samej

8. Žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť

všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa
v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

9. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom

treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 4. júlu 2007), ako aj obsiahle bankové
tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s
klientom,alepriamozozákona.Postúpenímpohľadávkyzbankynainúosobu,ktorátýmtopožiadavkám

nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom
a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba
principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka.

10. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení
účinnom k 4. júlu 2007), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 27. decembru 2011) dovoľujebanke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenie určitých podmienok. V zmysle citovaného
ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom
tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak

tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované
ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby

jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby

bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho,
I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná
pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

11. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady

svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

12. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že pre absenciu výpisu z úverového účtu alebo iného
dôkazu o bezhotovostnej operácii v prospech účtu dlžníka nemožno považovať za dokázanú existenciu
pohľadávky žalobcu zo zmluvy o úvere. V zmysle už citovaného čl. I tejto zmluvy totiž k poskytnutiu
úveru a vzniku záväzku dlžníka vrátiť ho nedochádza už okamihom uzavretia zmluvy o úvere, ale až
okamihom poskytnutia peňažných prostriedkov (pozri § 497 Obchodného zákonníka, ktorý výslovne

hovorí, že dlžník sa zaväzuje vrátiť „poskytnuté finančné prostriedky“, a to poskytnuté až na základe
zmluvy, čo vyplýva z § 500 ods. 1 Obch. zák.). Taktiež nemožno pre absenciu úverového účtu považovať
za dokázanú požiadavku 90dňového omeškania žalovaného s niektorou splátkou, ako ani to, že by bol
aj písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy zo 4. júla 2007. Žalobca teda nepreukázal, že
by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená naňho (27.

decembra 2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Za dôkaz ich splnenia nemožno 1považovať
jednostranné vyhlásenie Slovenskej sporiteľne, a.s., o ich splnení obsiahnuté v ods. 4.2 písm. d) zmluvy
o postúpení pohľadávok z 21. decembra 2010.

13. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému v čase jej postúpenia na žalobcu existovala,
teda že finančné prostriedky boli skutočne žalovanému poskytnuté, a že bola spôsobilá na postúpenie v

zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto
postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.
Vzhľadom na to musela byť jeho žalobca pre nedostatok aktívnej legitimácie (teda jej nedokázanie)
zamietnutá (výrok II).

14. Už vzhľadom na tento dôvod nebolo potrebné zaoberať sa námietkami vedľajšieho účastníka voči

právnej kvalifikácii zmluvy zo 4. júla 2007, ktoré však súd beztak považuje za mylné.a) V prípade zmluvy o úvere ide o tzv. absolútny obchodný vzťah v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch.
zák. Právny režim Obchodného zákonníka na zmluvu o úvere (teda takú, ktorá spĺňa definičné znaky §
497 Obch. zák.) je zákonným, nie zmluvným následkom, takže nemôže byť považovaná za „neprijateľnú

podmienku“. Neprijateľnou podmienkou v zmysle definície obsiahnutej v § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom k 4. júlu 2007) sa totiž rozumejú len „ustanovenia zmlúv“, nie zákonné
ustanovenia. Citované ustanovenie pritom nemožno vykladať tak, že by sa ním bránilo účastníkom
právnych vzťahov v rámci zmluvnej autonómie uzavrieť aj také zmluvné typy, ktoré sú v § 261 ods. 3
Obch. zák. vyhlásené na absolútne obchody.

b) Na druhej strane je však uvažovanie nad aplikáciou toho či onoho kódexu v podstate zbytočné. Aj
v absolútnych obchodoch platí ustanovenie § 1 ods. 2 Obch. zák., v zmysle ktorého sa otázky, ktoré
nie sú upravené týmto zákonníkom, riešia podľa predpisov Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že
Obchodný zákonník nemá osobitné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, v dôsledku čoho je aj na zmluvy
uzavreté podľa Obchodného zákonníka potrebné aplikovať tiež ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, a to dokonca prednostne pred odporujúcimi normami Obchodného zákonníka, keďže z

hľadiskaochranyspotrebiteľasúustanovenia§52až54Občianskehozákonníkavpodstatešpeciálnymi
normami majúcimi prednosť pred normami generálnymi.

c) Argumentácia o plynutí premlčacej lehoty (na ktorej dĺžku sa musí vzťahovať úprava Obchodného
zákonníka,keďžezmluvaoúverejeabsolútnymobchodom)odokamihuprvéhoomeškaniaignorujeúčel
§ 565 Občianskeho zákonníka, ktorým nie je určiť splatnosť záväzku (tá je určená splatnosťou splátok),

ale vznik jednostranného práva veriteľa zmeniť obsah záväzkového vzťahu určením inej splatnosti než
dohodnutej. Ak veriteľ toto právo nevyužije a nezosplatní celý dlh, nemôže sa domáhať splnenia celého
dlhu pred splatnosťou jednotlivých splátok. Navyše je úvaha vedľajšieho účastníka absurdná, pretože
by znamenala, že veriteľ, ktorý svoje právo zosplatniť dlh nevyužije (teda voči dlžníkovi postupuje
miernejšie), musí čeliť prísnejším následkom než veriteľ, ktorý voči dlžníkovi postupuje prísnejšie.

III. K trovám konania

14. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

a) Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.

b) Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151

ods. 1 O. s. p.).

c) Vedľajší účastník náhradu trov žiadal, a keďže bol na strane úspešného žalovaného, mal by na ňu
nárok. Súd však nepovažoval ním vynaložené trovy za účelné, čo je (okrem úspechu v konaní) druhý
predpoklad vzniku nároku na ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Predovšetkým, § 93 ods. 2 O.
s. p. predpokladá, že predmetom činnosti tohto osobitného typu vedľajšieho účastníka je ochrana práv

spotrebiteľov. Ochrana práv spotrebiteľov v sebe nepochybne zahŕňa aj ich ochraňovanie v podobe
vznášania námietok v konaniach, v ktorých spotrebitelia vystupujú, čo je koniec koncov aj zmysel úpravy
§ 93 ods. 2 O. s. p. „Predmet činnosti“ znamená, že daná právnická osoba musí byť sama v tejto
oblasti aktívna a nemôže tento svoj „predmet činnosti“ v podstate vyprázdniť tým, že jeho napĺňanie
zverí („outsourcuje“) tretej osobe (advokátovi), ktorý ju bude vykonávať za odplatu voči protistrane v

jednotlivých konaniach. Takáto situácia je totiž v podstate rovnaká, ako keby sama takáto právnická
osoba za svoju vedľajšiu účasť v konaní (pri napĺňaní svojho vlastného predmetu činnosti) vyberala
odmenu od neúspešného účastníka konania, čo je v občianskom súdnom konaní neprípustné (porov.
§ 137 O. s. p.). V tom je rozdiel v postavení vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 1 O. s. p., ktorý
do konania vstupuje s cieľom chrániť svoje vlastné práva, hoci ich ochrana (teda podpora jedného z

účastníkov) nie je jeho hlavnou pracovnou náplňou, v dôsledku čoho je uňho angažovanie advokáta
na právnu pomoc na účel presadenia jeho práv nielen akceptovateľné, ale aj účelné. Okrem toho treba
dodať, že argumentácia vedľajšieho účastníka v jeho (inak dvpjstránkovom) vyjadrení bola pre konečné
rozhodnutie súdu úplne bezvýznamná, súd ju dokonca považuje za mylnú. V podrobnostiach súd v tejto
otázke odkazuje aj na odôvodnenie uznesenia NS SR sp. zn. 6 MCdo 9/2013.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.