Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/721/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214583
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214583.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným
zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/226/2012-96 zo dňa 20. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 7C/226/2012-96 zo dňa 20. 03. 2014 žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
V odôvodnení súd konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia náhrady majetkovej
škody vo výške 125,- eur a sumy 1.100,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali vzniknúť
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin spočívajúcim v rozhodnutí o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3404/2009 (EX 3954/09) súd zistil, že žalobca v procesnej
pozícii oprávneného dňa 04. 06. 2009 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v
Exekútorskom úrade v T. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému D. E. na vymoženie pohľadávky
priznanej exekučným titulom, a to rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 14Cb/41/2007405 zo dňa
23. 09. 2008. Až dňa 20. 07. 2009 súdny exekútor podal na Okresný súd Martin žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa tohto návrhu. Okresný súd Martin dňa 27. 07. 2009 poveril
exekútora vykonaním exekúcie.

Nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) v znení účinnom ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom do 31. 12.
2013 (§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1 až 3, ods. 5 a § 19 ods. 1, 3).
Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je jeho predbežné
prerokovanienapríslušnomorgáneštátu.Žalobcaajvinýchkonaniachpripojildospisuzoznamžiadostí,

ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti SR a zo strany ministerstva nebolo súdu signalizované, že by
v tejto konkrétnej veci žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd predbežné prerokovanie nároku
žalobcu za preukázané a nerozporované, a teda túto podmienku vyžadovanú ust. § 15 cit. zákona za
splnenú.Vykonaným dokazovaním súd dospel k presvedčeniu, že exekučný súd - Okresný súd Martin sa v danej
exekučnej veci prieťahov v konaní nedopustil, pretože vydal poverenie na vykonanie exekúcie v 15-
dňovej lehote, ktorú na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie určovalo vtedy platné ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v
celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“), pričom žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
mu preukázateľné trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného
(správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca však riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi.Súdpretonemoholpostupovaťpodľa§101ods.2O.s.p.avecprejednaťvjehoneprítomnosti.
Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež

s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je

prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca.
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto

rozhodnutiupodávaodvolanie,pričomvčasepodaniaodvolaniaozamietnutínávrhuneboloprávoplatne
rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale ajmoment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu, ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému

návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám
(žalobca navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo
veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd

zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Preskúmanímnapadnutéhorozhodnutiaaobsahuspisudospelodvolacísúdkzáveru,žeokresnýsúdvo
veci vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania a so závermi z neho vyplývajúcimi, tak skutkovými ako aj právnymi,
sa v plnom rozsahu stotožnil. Nakoľko prvostupňový súd zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci v dostatočnom rozsahu, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom
na ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto
dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preskúmaním odvolacích námietok žalobcu odvolací súd
dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie žalobcu v návrhu na
začatie konania, súd žalobcu vyzval, aby oznámil, či vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom

Okresného súdu Martin, a aby túto konkretizoval v súlade s § 14, § 15a O. s. p. Žalobca, kvalifikovane
zastúpenýadvokátom,navýzvusúduoznámil,ženámietkuzaujatostipodľa§15aods.1O.s.p.nepodal
(č. l. 12 spisu). Na skutočnosť, že námietku zaujatosti v danej veci nepodal, žalobca poukázal aj v
odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
námietku zaujatosti (č. l. 30 spisu). Vzhľadom na uvedené oznámenie žalobcu a vyjadrenie zákonného

sudcu, ktorý uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý, či už pre pomer k účastníkom, k ich zástupcom
alebo pre pomer k samotnej veci, nadriadený súd, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie podľa
§ 16 ods. 1 O. s. p., o vylúčení zákonného sudcu nerozhodoval a vec bez rozhodnutia vrátil okresnému
súdu.
Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa však môže účastník brániť aj v rámci odvolacích

námietok, ako to urobil žalobca v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu o tom,
či sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri skúmaní
tohto dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by v prípade, ak by dospel k záveru, žesudcabolvylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniadanejveci,bolodôvodomprezrušenienapadnutého
rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
K námietke nestranného a nezaujatého sudcu odvolací súd uvádza, že ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala žalobcovi vzniknúť postupom Okresného

súdu Martin, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre jeho vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V zmysle ustálenej
judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.

05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade takýto súd účastníkom konania nie je a vec
sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad
spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť
dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo
služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k
štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná
prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovaťvecnýprofesionálnyprístup,nadhľadapotrebnúdávkuodstupu.Pretosamotnáskutočnosť,že

predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom
tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
nezakladá pomer k veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej
súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je
dôvod na vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje
aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.
05. 2010; 6Cdo/201/2013 z 19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I.

ÚS88/2013zodňa06.02.2013)vovzťahuk(neúspešným)ústavnýmsťažnostiamžalobcuvobdobných
prípadoch.

K odvolaciemu dôvodu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a
zároveň, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné uviesť, že

prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 20. 03. 2014, kedy bolo pojednávanie i uskutočnené
(ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 94 spisu). Splnomocnený zástupca žalobcu prevzal
predvolanie na dané pojednávanie dňa 26. 02. 2014 (č. l. 77 p. v. spisu). Z obsahu spisu nevyplýva, že
by žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane,
brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Žalobca podaním zo dňa 13. 03. 2014 požiadal

o zrušenie pojednávania do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a zákonného sudcu, s
ktorou žiadosťou sa prvostupňový súd vysporiadal v rámci odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, s
ktorýmodôvodnenímsaodvolacísúdstotožnil.Vdanomprípadeneboldôvodprezrušeniepojednávania
zo žalobcom uvádzaného dôvodu, keď žalobca v konaní námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi
nepodal (ako je to zrejmé z jeho vyjadrení) a z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že tento sa

vo veci necítil byť zaujatý. S poukazom na uvedené skutočnosti a už vyššie uvedené konštatovanie
odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke nestrannosti sudcu, potom neobstojí námietka žalobcu, že
sudcu, ktorémubola predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bolo potrebné z konania vylúčiť,
čím ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Aj odvolací súd preto konštatuje, že boli splnené všetkypredpoklady v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. na prejednanie veci v neprítomnosti žalobcu a jeho
splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec na pojednávaní dňa 20. 03. 2014 prejednal
a o nej rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám

zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka žalobcu, že
okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam
veci,nakoľkoneúčasťounapojednávanísižalobcaajehosplnomocnenýzástupcasamizmarilimožnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom a tvrdeniam protistrany, ako aj právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a § 120

ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a
jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým

žalobcovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom, oboznámením listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu
Martin sp. zn. 17Er/3404/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj keby
nedoručenie vyjadrenia žalovaného k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s.
p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že vyjadrenie žalovaného v tejto konkrétnej veci nebolo súdu
doručené. Dňa 27. 01. 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného vo veci sp. zn. 7C/199/2012 „a

iné“ (č. l. 78 spisu) s tým, že ide o vyjadrenie k žalobným návrhom zo dňa 17. 09. 2012 a 21. 09. 2012,
teda hromadné vyjadrenie vo viacerých obdobných veciach tých istých účastníkov konania. Kópia tohto
vyjadrenia žalovaného bola právnemu zástupcovi žalobcu zaslaná spolu s predvolaním na pojednávanie
a bola mu doručená dňa 26. 02. 2014, t. j. v dostatočnom predstihu pred pojednávaním. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti má súd za to, že námietka žalobcu o neznalosti vyjadrenia žalovaného a

nemožnosti reagovať naň nie je dôvodná.

Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b
O. s. p., odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle § 153b O.
s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený

žalobcompovažujesúdzanesporný.Jezrejmé,ajvzhľadomnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia,
že v danom prípade tomu tak nebolo.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd sa neoboznámil s predloženou ústavnou sťažnosťou
a vo veci samej rozhodol bez toho, aby bolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie

konania, ktorý súd zamietol, uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca
návrh na prerušenie konania v danej veci vôbec podal, rovnako nebola súdu predložená ani ústavná
sťažnosť, ktorá by mala súvis s danou vecou. Okresný súd preto o žiadnom návrhu na prerušenie
konania rozhodovať nemohol a ani nerozhodoval. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že mu je z
vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že žalobca podáva rovnaké odvolanie vo viacerých obdobných

veciach tých istých účastníkov konania, a to bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov, v dôsledku čoho nie všetky odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

Nakoniec neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj z obsahu veci sa týkajúceho
exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3404/2009, jednoznačne vyplýva, že poverenie
na vykonanie exekúcie bolo vydané v lehote stanovej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
do 31. 05. 2010 - žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 20. 07. 2009, exekučný súd
o žiadosti rozhodol vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27. 07. 2009, ktoré poverenie bolo

súdnemu exekútorovi doručené dňa 04. 08. 2009. I keď okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané v lehote s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 01. 06. 2010, hoci v danom prípade bolo potrebné aplikovať ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného práve do 31. 05. 2010 (žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie bola podaná dňa 20. 07. 2009), samotná táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, keď uvedené pochybenie žalobca v odvolaní ani nenamietal. Lehota 15 dní
na vydanie poverenia v prípade, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom, totiž v danom prípade

(exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 14Cb/41/2007-40 zo dňa 23. 09. 2008)
platila tak podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, ako aj v znení účinnom od 01.
06. 2010, a táto lehota bola exekučným súdom i dodržaná.

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup či nezákonné rozhodnutie), nebol dôvod
zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.