Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/230/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204071
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204071.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu

JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že žalovaný je
zodpovedný za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume 125 eur
a nemajetkovej ujmy v sume 324,54 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Trnave
zo dňa 6. februára 2014, č. k. 19C/185/2013-36, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom,
že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. 202800112 dlžníkom (ďalej len „povinný“) Z. F., narodený XX.XX.XXXX (kde po prijatí návrhu na

vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 16842/2010) v zákonom stanovenej
lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody
sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 324,54 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca sa
podaním adresovaným priamo žalovanému a doručeným dňa 25.09.2012 domáhal v zmysle § 15 ods.
1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu
škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po

uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval
za predčasnú.

Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti
o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo
k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona

č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ako exekučného titulu.
Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2010. Bola by takáto novela
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa

za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na
základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad
neprípustnostiexekúcie.Novelač.144/2010Z.z.savzťahujeajnakonaniazačatépredúčinnosťoutohto
zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného

titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011.
Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej
správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia žalobcu
by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom
na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch

hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V
čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na
vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je
zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať

za jednoduché, pre ktoré bola určená 15-dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia zákonná lehota neexistuje. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy
aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo
146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,1. ÚS 1672002). Ani nedodržanie

zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).
Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v

konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie

poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd
opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné
súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresný

súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov
v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola
splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o

udelenie poverenie s omeškaním viac ako 176 dní. Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá, avšak v danej prípade sa na rozhodnutie nevzťahovala 15-dňová zákonná lehota, keďže
žiadosť bola zamietnutá. Súd ďalej dáva do pozornosti skutočnosť, že exekútor doručil svoju žiadosť
na vydanie poverenia na súd dňa 21.12.2010 a súd o uvedenej žiadosti rozhodol dňa 05.04.2011
tak, že ju zamietol. Žalobca síce predmetné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti napadol opravným

prostriedkom, avšak toto rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolací súdom. Uznesenie o zastavení
exekúcie nenapadol žalobca odvolaním. Vec je toho času právoplatne skončená. Podľa skutkových
okolností uvedených v žalobe tak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v
čase od začatia exekučného konania dňa 21.12.2010 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie dňa 05.04.2011, ktorým vymedzením skutkového základu

uplatneného nároku je súd v prejednávanej veci viazaný. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v
danej lehote vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako
sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal (vychádzajúc z obsahu exekučného spisu). Žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnakožalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do rozhodnutia o jej zamietnutí, viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom
predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých

iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského
súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené
žiadne pochybenia, konal riadne a bez prieťahov, a preto možno konštatovať, že sa nedopustil
nesprávnehoúradnéhopostupu.Vzhľadomkuvedenýmkonštatovaniamjezrejmé,žeabsentujeprvotná

podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý
nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh
žalobcu považoval za neopodstatnený. Žalobca uvádzal minimálne štyri Žiadosti o informáciu o stave
konania a dve sťažnosti, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešpondujú ani s časom
omeškania s vydaním rozhodnutia. Údaje žalobcu sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že
žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej

majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa
súdu nárok žalobcu vyvracia. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené. V predmetnej
veci, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody, bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom
exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom
tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia.

Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky
škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo
porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom
priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou
výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola

preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného
súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj
dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné
zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. Vo vzťahu k uplatnenému
nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek márnemu poučeniu podľa

§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci
konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe

takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti
s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobca si
uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a udržateľnosťou pohľadávky bez toho,
aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky

dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu, kedy a akú komunikáciu vyvíjal s pôvodným súdnym exekútorom,
aké a kedy posielal urgencie exekučnému súdu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie.
Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a udržateľnosť

pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Žalobca
svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie
výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia
práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím

na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani
dôvodom ku vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne

známa, vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike
rozhodcovských rozsudkov. Preto ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Ako užbolo konštatované, majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len
od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré sú v tejto veci
v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme

nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej
praxe nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Konštatovanie,
že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo
uvádzané, žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola

preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom
rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú
škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia,
teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že
by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného

konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i
rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil

rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. V konaní
žalovaný vzniesol námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre dňom 23.04.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 21.12.2010

a bolo rozhodnuté dňa 05.04.2011 tak, že súd žiadosť exekútora zamietol. Súd sa s ohľadom na
uvedené vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje
teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd

zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho
potrebné zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, úspešnému žalovanému však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil a

nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa
žalobcu účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a
s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie

prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z..
Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak

znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu preľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný
(§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a

dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.
2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3 : 0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 11Er/928/2010 súd zistil, že súdny exekútor dňa
21.12.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u
exekútora vedené pod sp. zn. EX 16842/2010. Súd uznesením č.k. 11Er/928/2010-11 zo dňa 05.04.2011

žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žeexekučný
titul bol v rozpore so zákonom (právoplatné dňa 29.05.2013). Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave
uznesením č. k. 23CoE/641/2011-38 zo dňa 17.04.2013 uznesenie o zamietnutí poverenia potvrdil.
Okresný súd Senica uznesením č.k. 11Er/928/2011-49 zo dňa 08.07.2013 exekučné konanie zastavil
(právoplatné dňa 16.07.2013).

Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či je
to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d)
zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na

základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ako exekučného
titulu. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul
podľa písmena i). Rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj

komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, k novele účinnej od 01.06.2011 o zániku
15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby
preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z. z. sa
vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. Odvolací súd rovnako ako súd I stupňa
rovnako má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto

rozhodnutienemožnopovažovaťzajednoduché,prektorébolaurčená15-dňoválehota.Prerozhodnutie
o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia teda zákonná lehota neexistuje. Z uvedeného vyplýva, že
exekučnýsúdsanedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuzdôvodunevydaniarozhodnutiavzákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase, keďže na vydanie rozhodnutia (zamietnutie poverenia)
zákonom stanovená lehota neexistovala.

Žalobca sa svojim návrhom domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaný je
zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Súčasne sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej

škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 324,54 eur. Škoda predstavuje podľa žalobcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložilv tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 306,65 eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupom.Sumužalobcavyčíslilvýpočtom-alikvotnýmpomerom55eurzakaždý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 660
eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55 eur za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil
žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že
správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol

vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V
skutočnosti,žeexekučnýsúdnerozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievlehote
15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný

postup exekučného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom, za škodu tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo stranyoprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom
ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však

možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie
je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci, alebo porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o
nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom

právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán
verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne, ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,

ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c, d) zákona č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej

zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného

súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich
dní odo dňa doručenia žiadosti. Správne je tvrdenie žalovaného, že nesprávny úradný postup nespočíva
v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako bolo uvedené vyššie, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnymúradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej
rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobca domáha.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a
sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. „inšpirovanej“
ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú
retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa správne

aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z.. Zmätočná je námietka žalobcu, že súd prvého
stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty - tento názor
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza. Zmätočný je aj poukaz na zamietnutie návrhu
na znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa - tento návrh žalobcu z obsahu spisu nevyplýva. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácií
dĺžky súdnych konaní.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na

náhradu trov odvolacieho konania žalovanému, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil,
preto mu neboli odvolacím súdom priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.