Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/440/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216753
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216753.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v
Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. októbra 2013 č. k. 18C/75/2013-81 a o odvolaní

navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 8. apríla 2014 č. k. 18C/75/2013-101, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c/., d./, i./, § 44
ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov. Zo spisu sp. zn. 13Er/329/2010 Okresného súdu Levice zistil, že
návrh na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 28. 04. 2010, k čomu pripojil návrh na

vykonanie exekúcie, spísaný dňa 22. 03. 2010. Súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením
č. k. 13Er/329/2010-13 zo dňa 13. 10. 2010, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 03. 2011
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25CoE/96/2010-32. Navrhovateľ sa na odporcu
obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom podal návrh na súd
skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď návrh bol podaný pred uplynutím
6-mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca

neuznal nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z
vyjadrenia odporcu, a preto mal súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6-mesačná lehota uplynula,
teda návrh už nemožno považovať za predčasne podaný. Navrhovateľ predložil súdu znalecký posudok
č. 1/2013, vypracovaný doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., z ktorého záveru vyplýva,
že primárne právo neumožňuje Európskej únii zasahovať do právomoci členských štátov stanoviť
a následne podrobne upraviť možnosti riešenia sporov v rámci rozhodcovského konania. Najmä zo

smernice č. 93/13/EHS vyplýva, že EÚ kladie na možnosť rozhodovania spotrebiteľských sporov v rámci
rozhodcovského konania určité podmienky a medzi týmito podmienkami ani písmeno q) ods. 1 prílohy
smernice č. 93/13/EHS neumožňuje konštatovanie, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci
rozhodcovského konania, aké je upravené v právnom poriadku SR, je zakázané. Právo EÚ všeobecne
a bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom, alebo rozhodcovským súdom v

rozhodcovskom konaní. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že
k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote, ako aj preto, žeexekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia
zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej
v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd v tomto

prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp.
primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie
poverenia boli exekučnými titulom aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v §

44 ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Zo slovného a logického výkladu
uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku súd dospel k názoru, že lehote 15 dní sa vzťahuje len

na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Žiadosť o udelenie
poverenia bola súdu doručená 28. 04. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 13. 10. 2010, t.j. v lehote
166 dní, súd rozhodol v primeranej lehote, a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému
postupu. Údaj uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení
poverenie s omeškaním viac ako 315 dní, je nepravdivý. Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup

v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie
je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie je spôsobilé
ani založiť prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Súd neprihliadal na
znalecký posudok predložený navrhovateľom, nakoľko bol toho názoru, že znalec riešil otázku právnu,
ktorú bol oprávnený riešiť súd, a pretože súd dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho
cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu vo veci, ďalej sa nezaoberal ani

výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť
odporcu za škodu. Od podania návrhu na vykonanie exekúcie do podania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu neuplynula lehota 3 rokov, súd nepovažoval nárok
navrhovateľa za premlčaný. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi,
ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom

stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd

1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.

Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, načo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súduexekučného.Súduneprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 08. 04. 2014 č. k. 18C/75/2013-101 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil
súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20 eur, podľa položky 7a/ sadzobníka súdnych poplatkov zák. č.

71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže

navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalapodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako
sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený

svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s
publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.

a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda

začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom
pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku je dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a o odvolaní navrhovateľa proti napadnutému uzneseniu

rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.Navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18C/75/2013 domáhal náhrady
škody v sume 2390,30 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 478,06 eura. Nároky odvodzoval od
nesprávneho úradného postupu súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci,

ktorej súdny exekútor pridelil číslo Ex 3202/2010, v ktorej ako povinný vystupovala Q. Q..

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra

práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa zistil, že navrhovateľ sa podaným
návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia až po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 315 dní
a tiež z dôvodu, že súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa

na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup. Navrhovateľ
pritom v návrhu exekučné konanie označil spisovou značkou, pod ktorou sa vedie u súdneho exekútora
a tiež označením povinného v exekučnej veci. Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo
dňa 17. 10. 2013 vyplýva, že súd oboznámil spis 19C/52/2013, z neho spis vedený na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 13Er/329/2010, z neho žiadosť, zápisnicu, sťažnosť a uznesenie a následne vo veci

rozhodol. Odvolací súd pritom zistil, že napriek uvedenému postupu súdu prvého stupňa, exekučný spis
vedený na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 12Er/329/2010, resp. jeho fotokópia, nie je k súčasťou
súdneho spisu. Z uvedeného preto nie je ani zrejmé, že exekučný konanie vedené na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 13 Er/329/2010 zodpovedá konaniu vedenému u súdneho exekútora pod sp. zn.
Ex 3202/2010, t.j. tomu, od ktorého si navrhovateľ v danej právnej veci odvodzuje nárok na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy. Z tohto potom vyplýva, že súd prvého vo veci nedostatočne zistil skutkový
stav, vec z tohto dôvodu následne aj nesprávne právne posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 30. 06. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené vsadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté

uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne
odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a
článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka

súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o

uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej
položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,
avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva,

že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4
tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa
ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa
rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový,
v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie

konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej
žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis
pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ
navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu

dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh
konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku,
v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade
však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhraduškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu v verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto
ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. 09. 2012, sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v
danej veci bolo odvolanie podané dňa 17. 04. 2014, pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie
konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09.
2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa
položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací

súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.