Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110204890
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2110204890.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom tamtiež, IČO: 36 613 843, proti povinnému: T. F., nar. X.X.XXXX, bytom V. č. XXX, pre
vymoženie 512,41 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf
Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod zn. EX 3711/10u, o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, zo dňa 8.3.2013, č. k.
9Er/107/2010-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v prvom výroku exekúciu zastavil a v druhom výroku
povolil odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 3711/10u

do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 9Er/107/2010-37. Rozhodnutie prvostupňový
súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 56 ods. 2, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1,
§ 196, § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a), § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch ako aj § 52 1-3, § 53 ods. 1, 2, 4 § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, § 87
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ale i smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5 apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom dôvodil aj uznesením Krajského súdu v Trnave
č.k. 10CoE/109/2011-36 zo dňa 29.2.2012, judikatúrou NS SR vo veci 3Cdo/164/1996, uzneseniami
Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 498/2010 a I. ÚS 456/2011-19 a stanoviskom Súdneho dvora vo veci
Panon GSM Zrt. proti Erszébet Sustikné Györfi.

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na
základe Zmluvy o úvere č. 12652268 uzatvorenej dňa 29.11.2005 (ďalej len ,,Zmluva o úvere“), ktorou

Všeobecná úverová banka, a.s. (právny predchodca oprávneného) poskytla povinnému úver vo výške
199,16 EUR (6 000,-Sk), ktorý povinný riadne a včas neplnil, pričom dospel k záveru, že v predmetnej
veci sa jednoznačne jedná o spotrebiteľský úver, nakoľko spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti.
Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky banky pre vydanie a
používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci
so spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s., platné v čase uzavretia zmluvy od 01.06.2005 (ďalej v

texte ako „úverové zmluvné podmienky“), v ktorých bod XI obsahuje rozhodcovskú doložku uzatvorenú
podľa § 244/2002 Z.z., v zmysle ktorej zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
Zmluvyalebovsúvislostisňou,budúrozhodovanéskonečnouplatnosťouvrozhodcovskomkonanípred
Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk a rozhodnutie bude záväzné pre obe zmluvné strany...
Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne
neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného -spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo
zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako
žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa. Podstatnou z

hľadiskavysloveniaabsolútnejneplatnostitohtodojednaniajetedanajmäskutočnosť,žetátopodmienka
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže

byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Dodávateľ finančnej služby
- oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou starostlivosťou mal a musel
vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a má poznať aj dôsledky
ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd nemôže poskytnúť právnu ochranu
nárokom, majúcim základ v neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve. Súd na základe vyššie

uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá
v rámci zmluvy o úvere v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných
dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení,
a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom do 31.03.2006, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.03.2006 absolútne neplatná. Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o
rozhodcovskom konaní vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže
absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá

nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon
exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci
konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný.

Prvostupňový súd v časti odkladu exekúcie odôvodnil svoje rozhodnutie v tom zmysle, že odklad
exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný úkon

exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom
odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,
pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61
Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem

(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,
že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.

Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu

oprávnený odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd vec nesprávne právne
posúdil. Odvolateľ vyslovil názor, že súd v danej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril Exekučný poriadok, keď poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má
tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou

pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný,
teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. S poukazom na § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní odvolateľ uzavrel, že z ustanovení vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa
§ 45 exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Súd, ktorý
koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, teda nie je vecne príslušný konať

ako súd vyššej inštancie. Súd teda nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie, rozsudok
zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Pri aplikácii § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
exekučný súd nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a preto skúma
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom prieskumu je zistiť, či povaha
samotného plnenia je v súlade s právom, (ne)existencia dôvodu pre zastavenie exekučného konania je

pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Citoval pritom rozhodnutie NS ČR sp. zn.33Cdo/2675/2007. Odvolateľ poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 v zmysle ktorého je
dôležité,abysanemohlinapadnúťsúdnerozhodnutia,ktorésastalikonečnýmipovyčerpanídostupných
opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov.

Zásada procesnej autonómie pritom nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ale taktiež aby exekučný súd úplne nahradil celkovú
pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a
nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. S poukazom na to potom odvolateľ uzavrel,
že nemožno vyvodzovať z Európskeho práva za súčasného právneho stavu záver podľa ktorého by

exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul. Nahradí tak pasivitu spotrebiteľa. Okrem toho
komunitárneprávoneukladávnútroštátnemuexekučnémusúdužiadneinépriamepovinnostipreskúmať
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Do pozornosti súdu dal tiež, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v Občianskom zákonníku, ako
aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola v tom období upravená len

v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Citované ustanovenia Občianskeho
zákonníka preto na daný vzťah nebolo možné aplikovať. Oprávnený má v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný exekučný súd
priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu akým to ustanovuje zákon. Namietaným postupom a
rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu

ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty. Okrem toho odvolateľ poukázal na dôvodovú správu
k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej ani dojednanie rozhodcovskej doložky v
podobe výlučnej právomoci rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Oprávnený zároveň poukázal na to, že jeho právny predchodca,
predloženímrozhodcovskejzmluvyplnillensvojupovinnosť,ktorámuvyplývaz§93zákonač.483/2001

Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis. Preto
zastáva názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladal
v tom čase účinný zákon. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn 3M Cdo 11/2010, z ktorého
vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti
rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods.

1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor
s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje
neprijateľnúpodmienku;niekaždáskutočnosťhodnotenáakoneprijateľnápodmienka,spôsobujerozpor
plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo
neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Výroku

povoľujúcemu odklad exekúcie sa v odôvodneniu odvolania oprávnený osobitne nevenoval.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniu
nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou

stránkou rozhodcovského rozsudku.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom

nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného

poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,

ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto

právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by

súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje

osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §

35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku

obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v

tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). V predmetnej veci
bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny
exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods.
2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Je pravdou, že podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný
k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie
zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví.
Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok
aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti

súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd
napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup
podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil

priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania,
resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj
v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a

aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj

na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor

rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 53)“.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie

k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi

nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený

výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Z obsahu spisu bolo zistené, že právny predchodca oprávneného VÚB, a.s., v zastúpení Slovenské
kreditnékarty,a.s.,apovinnýuzavrelidňa18.11.2005ŽiadosťovydaniepôžičkovejkartyŽolíkvydávanej
v spolupráci s SKK, na základe ktorej poskytol právny predchodca oprávneného povinnému úverový
rámec vo výške 15.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v dohodnutých mesačných splátkach.
V čl. XI bode 59. obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, sa zmluvné strany dohodli, ževšetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona
č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku.

Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej
predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa
povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy, žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od

25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od

1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb.

v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho

zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 3 zákona č. 250/2007 Z.z..

Keďže právny predchodca oprávneného je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právny predchodca oprávneného pri
uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na
to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka
v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák.č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť právny
predchodca oprávneného ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť

celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere

je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi

posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej

len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3
tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od

tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskejzmluvyjeneprijateľná.Neprijateľnousastávavtedy,akspôsobujeznačnúnerovnováhuv

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, pričom
nebola individuálne dojednaná.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluvách,ktorápredstavujeinterpretačnépravidlo,zaneprijateľnúzmluvnúpodmienku
odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva

podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby
riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi
zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie
na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad

vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych
smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.V danom prípade v uzavretej zmluve o úvere zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté
z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní. Z dojednanej
rozhodcovskej doložky vyplýva, že prípadný spor bude riešený výlučne rozhodcovským súdom. Keďže

predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci formulárového tlačiva
samotnej zmluvy je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými

zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl.
OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných

práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na
štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom,
ako je tomu v danom prípade.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná

účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá ukladá riešiť spory výlučne pred rozhodcovským
súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu
konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto
neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej

zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že pôvodný veriteľ ako banka mal zo
zákona povinnosť ponúknuť klientovi riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potommedzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne

neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so
zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tento záver sa pritom týka
exekučného konania ako celku. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia, je to dôvod na
zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1

písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Obdobne NS SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca

2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus

iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura

sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných

podmienok.

I keď sa oprávnený v odôvodnení svojho odvolania nevenoval osobitne výroku o povolení odkladu
exekúcie, ale rozhodnutie prvostupňového súdu napadol v celosti, tak sa odvolaciemu súdu žiada dodať:

Ochranu povinného v exekučnom konaní zabezpečuje aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana je buď
dočasná,alebosmerujektakejúpravepomerovoprávnenéhoapovinnéhopreddefinitívnymzastavením

exekúcie, ktoré zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného, alebo nárokov na náhradu
škody. Uznesenie súdu, ktorým sa povolí odklad, obsahuje aj dobu odkladu.

Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom
vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Rozhodnutie súdu o povolení odkladu exekúcieje vykonateľné jeho doručením exekútorovi a exekútor upovedomí všetky dotknuté osoby - platiteľov
mzdy, banku alebo iných dlžníkov povinného o odklade exekúcie, keďže v exekúcii sa nepokračuje.

Nemožno spochybňovať právo súdu i v priebehu exekúcie rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a túto zastaviť (§ 58 ods. 1 EP). Exekučný súd je totiž povinný v každej fáze konania skúmať
podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie v prípade, že došlo k udeleniu poverenia,
hoci sa tak stať nemalo, je možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Súd rozhodne
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu, hoci už bolo v predmetnej

veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Základným predpokladom pre povolenie odkladu
exekúcie súdom ex offo, je existencia skutočnosti, pre ktorú možno očakávať, že exekúcia bude
zastavená.

Keďže z danej dôkaznej situácie bolo pravdepodobné zastavenie exekúcie, postup súdu prvého stupňa,
ktorý v súdenom prípade povolil odklad exekúcie je tiež správny. Prvostupňový súd rozhodol o povolení

odkladu exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Toto rozhodnutie súdu prvého
stupňa umožňuje, aby až do právoplatnosti konečného rozhodnutia nebola exekúcia vykonávaná a
nedochádzalo tak vzniku bezdôvodného obohatenia na strane oprávneného, ktorý v predmetnej veci
predložil neúčinný exekučný titul, prípadne k vzniku škody na strane účastníkov konania, ako aj súdneho
exekútora.

Odklad exekúcie je procesným inštitútom, ktorý umožňuje zabrániť bezprostrednému vykonaniu
exekúcie. Po povolení odkladu exekúcie ex offo, nesmie súdny exekútor vykonať úkon bezprostredne
smerujúci k speňaženiu majetku povinného alebo k nútenému splneniu inej povinnosti, t. j. nemôže
vykonať dražbu, alebo vydať exekučný príkaz, nemôže vydávať nové príkazy na začatie exekúcie a
určovať ďalšie spôsoby vykonania exekúcie. Uznesenie o odklade exekúcie je účinné aj voči tretím

osobám, ktorým sa už doručil príkaz na začatie exekúcie, alebo exekučný príkaz. Exekučný poriadok
upravuje procesné dôsledky takéhoto povolenia odkladu exekúcie osobitne pri exekúcii zrážkami zo
mzdy a pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Povolením odkladu exekúcie sa zabraňuje
bezprostrednej exekúcii majetku, to napr. znamená, že zrazené sumy budú stále deponované na účte,
len sa nevykoná ich výplata exekútorovi alebo oprávnenému. Osud zadržaných súm bude závisieť

od toho, či bude exekúcia zastavená (vyplatenie povinnému), alebo či bude odklad exekúcie zrušený
(vyplatenie oprávnenému).

V predmetnej veci bolo vysoko pravdepodobný predpoklad, že dôjde k zastaveniu exekúcie, preto bolo
dôvodným, aby prvostupňový súd rozhodol o odklade prebiehajúcej exekúcie ex offo a zabránil tak
ďalšiemu priamemu výkonu exekúcie, a tento odklad povolil správne až do právoplatnosti rozhodnutia

o zastavení exekúcie, pretože je tiež pravdepodobné, že voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa o
zastavení exekúcie podá oprávnený opravný prostriedok, teda je žiaduce, aby ani v priebehu prípadného
odvolacieho konania nebol majetok povinného postihovaný. Tento postup je správny aj s ohľadom na
zásadu zákazu obnovy skončeného exekučného konania upravenú v ustanovení § 36 ods. 5 EP. V
prípade, že by súd o odklade exekúcie nerozhodol, mohol by súdny exekútor pokračovať v priamom

výkone exekúcie, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, čím by sa mohlo stať, že
exekúcia by sa skončila vymožením pohľadávky oprávneného a trov exekúcie ešte pred tým, ako by
bola samotná exekúcia pre nezákonnosť exekučného titulu právoplatne zastavená, čím by mohlo dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu na strane oprávneného, prípadne i k vzniku inej škody na strane povinného.S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,
ktorým exekúciu zastavil a povolil je odklad, ako vo všetkých výrokoch vecne správne, s použitím ust.
§ 219 O.s.p. potvrdil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.