Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/329/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610207482
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610207482.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnej: R. A., nar. XX. X. XXXX, bytom K. XXX, K., o vymoženie 258,81 eur
s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava
so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 14626/2010u, o zastavení exekúcie, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica, č.k. 6Er/590/2010-17 zo dňa 17. augusta 2012,
t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi právo na
náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku ako aj § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní i § 52 ods. 1, § 53
ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ale i Smernicou rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-76/10 a v časti náhrady trov exekúcie podľa § 200
ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Vecne mal súd prvého stupňa z predložených listinných
dôkazov za preukázané, že právny predchodca oprávneného Quatro, a.s. s povinnou uzavreli dňa 27.
6. 2005 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej veriteľ poskytol povinnej finančné prostriedky a povinná
sa zaviazala poskytnuté finančné prostriedky splatiť. Súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné
podmienky, v zmysle ktorých sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a
v súvislosti s ňou budú riešené Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej
komore, s.r.o. jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Uvedená
rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane
žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom
a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu vyčíslených trov odvolacieho konania.
Odvolateľ vyslovil názor, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský
rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že
je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd nie je vecne príslušný
konať vo veci ako súd vyššej inštancie a teda skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok. Exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní môže skúmať
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Existencia resp. neexistencia dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku.
Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08, pričom zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže
kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež
nahrádzať pasivitu spotrebiteľa v spore, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a
nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa odvolateľa, z európskeho práva
nemožno vyvodiť záver podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť skúmať exekučný titul a nahradiť
tak pasivitu spotrebiteľa, komunitárne právo ani neukladá exekučnému súdu povinnosť skúmať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že bola narušená zásada rovnosti. Odvolateľ ďalej
poukázal na to, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ust. § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka len na
vymenované zmluvy, medzi ktoré zmluva o úvere nepatrila. Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu
k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa ktorej by bolo neprijateľným ustanovením
rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc výlučne rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, čo ale nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn.: 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o
spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným
súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z..

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť
a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy
bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,
materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý
charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne
ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré
ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť,
či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná
exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto
ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §
40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie
nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny
účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z
nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá
prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy,
pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými
zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom...

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného
rozhodnutia súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p.
určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd,
ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v
sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej
právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným
vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK
oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda
viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho
materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p. (resp.
súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1ods. 1 ZoRK), či
v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o
plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok. Ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť,
nie je explicitne dané, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného
titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že
exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod" sa môže týkať
aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 27. 6. 2005 bolo zistené, že pôvodný veriteľ spoločnosť Quatro, a.s.
a povinná ako dlžník, uzavreli zmluvu o pôžičke vo výške 25.300,-Sk, ktorá mala byť zaplatená v
62 mesačných splátkach po 400,-Sk poštovou poukážkou, kde neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i
všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. V čl. IX. Záverečné ustanovenie
písm. i) veta prvá, druhá a tretia, týchto podmienok sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde
medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským
súdom Slovenskej hospodárskej komory a to jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím
poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné
strany konečné, záväzné a vykonateľné.

Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej,
pričom povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.
4. 2004 do 31. 12. 2007 a rozdielne v období od 1. 1. 2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007, teda
v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi (uzavretá dňa 27. 6. 2005), zmluva o úvere, ktorá
je upravená v Obchodnom zákonníku pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit.
§ 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25. 11. 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb..

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň
je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou sa
zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a/ a b/ zák. č. 258/2001 Z.z. S poukazom na vyššie
uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi

účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi
účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená
spod jurisdikcie tohto zákona.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z.z. boli citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne:

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r/ v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. 6. 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka

o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Ako už bolo uvedené vyššie zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku, v čl. IX. Záverečné
ustanovenie písm. i) veta prvá, druhá a tretia, týchto podmienok sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V
prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní
rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory a to jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom
a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre
obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných
práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na
štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom,
ako je tomu v danom prípade.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne
určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho
možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí
zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach
je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení.
Keďže ale v čase uzavretia predmetnej dohody Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo
zavedené až novelou účinnou od 1. 1. 2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1. 1. 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.
244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.
Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný
nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.§
41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS
SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, §
53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd exekúciu v celom rozsahu zastaví.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o pôžičke a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa správne, keď súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekučného konania nepriznal, keďže si trovy exekúcie neuplatnil.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď predmetnú exekúciu zastavil, správne rozhodol tiež o trovách exekúcie a odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 O.s.p. a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy
nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.