Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/44/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111203201
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111203201.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. C., narodená XX.X.XXXX, bytom S., L..
L. XX, zastúpená opatrovníčkou Mgr. W. P., zamestnankyňou Okresného súdu Piešťany, pre vymoženie
1.565,46 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,

Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 1258/11, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 8Er/154/2011- 11, zo dňa 24. februára 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 41 ods. 2 písm. d, § 57 ods. 1 písm. g), ods.
2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len

„OZ“), § 265 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a), § 45 z. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako i
ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 17799/09 zo
dňa 2.11.2010. Vymáhaný nárok vznikol zo Zmluvy o úvere č. 2560127 zo dňa 16.12.2008. Právny

vzťah medzi účastníkmi tejto zmluvy prvostupňový súd posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné
aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Z tohto dôvodu
preskúmaval rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre predložený exekučný titul. Dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
extenzívneho výkladu ustanovenia § 53 ods. 1, 4 OZ v znení účinnom do 31.12.2009. Rozhodcovská

doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, pričom dopredu vylučuje voľbu súdu, ktorý by
bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek
sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Právomoc rozhodcovského súdu preto bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom ustanovení.Rozhodcovskýrozsudokbolvydanývrozporesozákonomanemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,
jenulitnýaakoexekučnýtituljeneúčinný.Ztohtodôvodusúdprvéhostupňaexekúciupodľaustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g) EP vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého
stupňa prekročil svoju právomoc, keď na sa základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že nemá
legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať

právo pre veriteľa. Exekučný súd už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 EP
preskúmaval. V prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu je exekučný súd limitovaný ustanovením
§ 40 a § 43 ZoRK. Ak účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl.
ZoRK, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 EP, je v rozpore s
ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, právom na spravodlivý súdny proces, so zásadou legality,

princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 ZoRK upravuje
lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný
súd preto nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených
rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty. Ustanovenie § 7 ods. 1
OZ vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha

inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné
zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je
viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a

právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na
konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej

istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd nesprávne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu. Exekučný súd však
môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len
na návrh účastníka konania. Prvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať
pred súdom, porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci, porušil

rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, čo nemožno
ospravedlniť postavením oprávneného ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada
kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore

s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú právnu normu - § 40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - § 44 ods. 2 EP a § 45
ods. 2 ZoRK, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským
štátom EÚ a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza

do úvahy, pretože smernica bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie
je interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd
svoje rozhodnutie založil na rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. Oprávnený nebol informovaný, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať
na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie. Rozhodnutím exekučného

súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. ZoRK, je proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver,
že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená
ustanovením § 35 ZoRK. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlades dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade s dobrými
mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka
nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s dodávateľom

budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ
a žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde
ani o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je
pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, pretože bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj v
bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na
charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd

prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť
neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, podal oprávnený
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora

Európskejúnievšeobecnýmsúdomažiadal,abysasúdzaoberalajrozhodnutiamiatýmiodôvodneniami
Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej lehoty musí byť
v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského právneho
poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica teda nemôže

ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa sa
prvostupňový súd s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v tomto smere nevysporiadal a nezdôvodnil prečo
priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že Smernica
rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a

jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v
rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo

považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny
dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred
ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru

EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.
Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“

v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na
základe § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
rozhodol nasledovne: „Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetkyspory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O. s. p.“),

po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O. s. p., § 37 EP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p., § 58 ods. 5 EP), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s.
p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru,
že je dôvodné uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto

rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd

je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k.
II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný

titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) ZoRK, alebo či
nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými
mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov
uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, je povinný exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK v spojení
s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastaviť.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 143/2011 z 18.
januára 2012, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať

daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.Aj v uznesení sp. zn. 5 Cdo 232/2012 zo dňa 27.02.2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od

neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní

skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v
rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky.

Z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť
exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť
zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania, je povinný exekúciu zastaviť, a
týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský

rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto
záveru prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne
orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a
rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu,

aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich
verejnou mocou.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V

rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konanínenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 ZoRK (ASTURCOM).

V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorá bola právnym

základom vymáhaného nároku. Na základe zmluvy o úvere č. 2560127 zo dňa
16.12.2008 oprávnený (dodávateľ) poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej
činnosti a povinný túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ. Zmluva je vzhľadom na svoju povahu
a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ,
a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného

zákonníka), pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne
rozhodcovskú doložku, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne
skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky z hľadiska zachovania rovnováhy
v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup bol plne v súlade s

ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa tejto rozhodcovskej doložky sa zmluvné strany dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad, alebo

zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde,
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s

vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Odvolací súd dospel k záveru súladnému so záverom súdu prvého stupňa, že takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi, v prípade podania žaloby dodávateľom na vopred
určený rozhodcovský súd, dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú
jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol

obsahom všeobecných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená
a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju
ako celok len prijať alebo odmietnuť. V skúmanom prípade preto nemožno uvažovať nad tým, že by
rozhodcovská doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu,

súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán,
s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo
vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním
pred všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako

slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces
neuvedomuje. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch
zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je
rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.

Rozhodcovská doložka v danom prípade má síce charakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky,

pretože žalobcovi dáva na výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, avšak vprípade podania žaloby pred dodávateľom vopred zvolený rozhodcovský súd, zakladá nerovnováhu
v postavení spotrebiteľa (tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade), ktorý je v tom prípade
povinný podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. V prevažnej väčšine prípadov je žalobcom z úverovej

zmluvy práve dodávateľ. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, spôsobujúcou značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je v priamom rozpore s ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ, keď neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil tiež podľa
§ 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ
neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na
neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,

keď exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Z tohto dôvodu odvolací
súdnapadnutérozhodnutieakovecnesprávnevzmysle§219ods.1a2Občianskehosúdnehoporiadku
potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, pretože má za to, že ustanovenia právnych predpisov,

ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom

jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titulvôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o
udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne
v súlade s princípmi právneho štátu. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie

citovanom uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS

183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex
offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie tohto konania. V rozhodnutí IV. ÚS
78/2011, Ústavný súd uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené, nie je dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa§109ods.1písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkusúdkonaniepreruší,akrozhodol,žepožiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že

všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transponované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu

dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnostiúniovéhopráva(tiežojehovýkladealeboojehoplatnosti),tedamusímaťbezprostredný

súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či

sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor

o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa o

tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je
vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho súdu SR (napr.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú
otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom

spore. Vo veci bola aplikovaná vnútroštátna právna úprava a smernica Rady 93/13/EHS bola použitá
iba ako interpretačné pravidlo, na dotvorenie výkladu právnej úpravy. Podľa čl. 169 ods. 4 ZFEÚ, právna
úprava nesmie byť voči spotrebiteľovi menej priaznivejšia ako príslušná smernica, teda musí byť práve
k nemu priaznivejšia, opak by bol v rozpore s európskym právom.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý
bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -
zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka

obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode
spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnomvýpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných
podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy

Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá
nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej

nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,

že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistenciepotreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s

predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu

pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva

musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.