Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/20/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899198
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2103899198.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. R., narodený XX.X.XXXX, naposledy bytom W.,
F. XX, t. č. na neznámom mieste, v konaní zastúpenému opatrovníčkou JUDr. G. X., vyššou súdnou
úradníčkou Okresného súdu Piešťany, pre vymoženie 316,01 eura s príslušenstvom a trov exekúcie,

vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, pod sp.
zn. EX 11874/10, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 3.januára
2012, č. k. 26Er/88/2003 - 61, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd predmetnú exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovení § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. a), § 57 ods. 2, § 58
ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), ustanoveniami § 22 ods. 2, § 23, § 31 Občianskeho
zákonníka (ďalej tiež „OZ“), § 1 ods. 1,2, § 323 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka. Skutkovo

svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávneným bola ako exekučný titul predložená notárska zápisnica
spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom, sp. zn. N 1637/2003, NZ
58746/2003 zo dňa 13.7.2003, ktorá obsahuje vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a
súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 EP, ktoré v mene povinného vyhlásil advokát Mgr. Tomáš
Kušnír, konajúci na základe splnomocnenia, ktoré je obsiahnuté v zmluve o úvere č. 1340060 uzavretej
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 19.2.2003. Právny vzťah medzi

účastníkmi zmluvy o úvere posúdil súd prvého stupňa ako spotrebiteľský, preto sa zaoberal otázkou
vykonateľnosti notárskej zápisnice a s tým súvisiacou platnosťou plnomocenstva obsiahnutého v zmluve
o úvere. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným splnomocnencovi
priamo v zmluve o úvere je neplatné. Splnomocnenie na uznanie dlhu bolo totiž povinným udelené
splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania neexistoval, teda povinný sa vopred vzdal svojho
práva na uznanie či neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku

ani o jeho výške, takže bolo neurčité a všeobecné. Zo splnomocnenia nie je možné určiť rozsah
oprávnení,ktoréznehosplnomocnencovivyplývajúanásledneposúdiť,čikonalsplnomocnenecvmene
splnomocniteľa v medziach udeleného oprávnenia. Predmetné plnomocenstvo odporuje ustanoveniu §
22 ods. 2 OZ, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmamizastúpeného. V danom prípade splnomocnenec nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu
splnomocnil, ale hájil záujmy oprávneného, pre ktorého je uznanie dlhu formou notárskej zápisnice
zabezpečujúcim inštitútom. Splnomocnenec dlžníka však má chrániť záujem dlžníka a nie uzatvárať

za neho notársku zápisnicu s uznaním dlhu a vyhlasovať, že súhlasí s exekúciou na uspokojenie
pohľadávky oprávneného. Splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného. Povinný nemal
pri uzatváraní zmluvy o úvere žiadnu možnosť výberu splnomocnenca, pretože zmluva o úvere mala
formu predtlače, v ktorej bola osoba splnomocnenca určená bez možnosti akejkoľvek zmeny. Navyše
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo dokonca uvedené, že povinný de facto túto

plnú moc nemôže až do zániku záväzku splnením odvolať, čo je v rozpore s ust. § 33b ods. 3 OZ.
Vzhľadom na uvedené je dohoda o plnomocenstve absolútne neplatná. Predmetné plnomocenstvo
podľa súdu prvého stupňa nespĺňa ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého môže byť uznaný iba záväzok v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky. Vzhľadom na
uvedené notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne podmienky exekučného titulu, pretože bola
spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie

o súhlase s jej vykonateľnosťou. Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má za následok, že
splnomocnenec nemohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
preto predložená notárska zápisnica neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti, a to
súhlas povinného s vykonateľnosťou, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom. Z uvedeného dôvodu
súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu
úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len

postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového
obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič
nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady
škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným

súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom
právnejistoty aprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektovprávavprávnyporiadok.Exekučnýsúdpri
revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný

súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný
mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné
zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený

videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z
napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú
právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. §
44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným
spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Založil svoje rozhodnutie na normatívnej

úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo veci ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok a nie je ani
interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho, aby oprávneného
vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený nemohol reagovať na

tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, čím bola porušená zásada
rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovnerozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti, nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného

prostriedku vo vzťahu k meritu veci a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a
ku svojim skutkovým záverom o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinného dospel bez riadneho
zistenia skutkového stavu. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové
práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v
čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon

adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať
na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom
nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na

základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti
a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol,
že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol

oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že
zástupcanehájilzáujmypovinného,keďspísalnotárskuzápisnicu,ktorániejevjehoprospech.Zástupca
povinnéhobolnazákladeudelenéhoplnomocenstvaoprávnenývykonaťlenjedinýúkon,atojeuznaťdlh
vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým

konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul
v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu
so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením

§ 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom
právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej

únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice

je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto
dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa

odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a

nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať

za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40
Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37,
§ 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v

súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP a § 37 ods. 1 EP),

proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 OSP a § 58 ods. 5 EP),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že uznesenie
súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolacísúdstotožňujesdôvodminapadnutéhorozhodnutia,považujeichzavecnesprávneaodkazuje
na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím
dôvodom:

Exekučným titulom v predmetnej veci bola notárska zápisnica spísaná na notárskom úrade notára JUDr.
Ondreja Ďuriača v Partizánskom dňa 13.7.2003 pod sp. zn. N 1637/2003, NZ 58746/2003. Z tejto
zápisnice vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay, na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2.1.2003 zastupujúci
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere, ktoráje prílohou notárskej zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe
v celkovej výške 12.818,- Sk (425,48 eura), pričom sa zaviazal dlh zaplatiť do 20.7.2003 k rukám
oprávnenej osoby. Zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou

spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá
ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 EP.

K notárskej zápisnici je pripojené i plnomocenstvo, ktoré udelil Mgr. Tomáš Kušnír, advokát s poukazom
na § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii advokátskemu koncipientovi Mgr. Bruno Žlnayovi na
zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré bol povinný vykonať na základe plnomocenstva z

2.1.2003 udeleného dlžníkom spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. za účelom uznania záväzku dlžníka z
úverovej zmluvy.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
19.2.2003 uzavretá zmluva o úvere, ktorej súčasťou bolo i splnomocnenie na základe ktorého dlžník
splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP na celý majetok dlžníka do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere je tzv. typovou zmluvou, teda
zmluvou spotrebiteľskou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené
neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a
účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy o úvere, zakotvilo tzv.
typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods.

2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby
s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie

rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.

typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle § 39 OZ.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a

vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na
základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 OZ zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym

predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú
práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon
urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného § 22 ods. 2 OZ vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v
rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s
citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 OZ neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť
výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Navyše odvolaciemu súdu

je z jeho rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových
zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného uviedol do zmluvy za účelom
bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie bolo zo
strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore

so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory
disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56).
Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami
povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000
a Najvyššieho súdu Českej republiky 21 Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Vzhľadom na to, keďže záujmy

veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so
záujmami dlžníka, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov osoby povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže
potom Mgr. Tomáš Kušnír a nadväzne logicky ani jeho splnomocnenec koncipient Mgr. Bruno Žlnay

nemali oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou
danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici
je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej
osoby s exekúciou.

Odvolacísúdjetiežtohonázoru,ževdanomprípadeboloneplatnýmaneúčinnýmizastúpenieadvokáta
Mgr. Tomáša Kušníra pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice jeho substituentom - koncipientom Mgr.
Brunom Žlnayom.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť

iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôliklienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát
a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.
V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpeného dlžníka

- povinného s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch. V
danom prípade substitučné plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášom Kušnírom koncipientovi Mgr. Bruno
Žlnayovi je ale v rozpore s tým generálne tzv. všeobecné, teda nebolo udelené pre konkrétny úkon v
danej konkrétnej veci, naviac bolo udelené ešte predtým ako došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o

úvere (dňa 2.1.2003) a teda pred vznikom daného záväzkového vzťahu medzi oprávneným a povinnou
(dňa 19.2.2003) a preto je i z tohto hľadiska neplatné.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č. 634/1992 v
spojení s § 39 OZ) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku v predmetnej typovej (spotrebiteľskej)
zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za neprimeranú podmienku, ktorá na škodu

spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Táto zmluvná
podmienka totiž zaväzuje povinného k tomu, aby na uznanie dlhu, ktorý môže v budúcnosti vzniknúť,
splnomocnil jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej
veriteľom,čímsazároveňvopredvzdalmožnostinamietaťdlhijehovýšku,čozaložilonápadnýnepomer
medzi právami a povinnosťami veriteľa. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne

neplatné. Nadväzne nemôže byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je
vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za neho mal
vykonať splnomocneným advokátom substitučne splnomocnený koncipient.

S poukazom na uvedené je potom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť podľa § 33b
OZ predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na ktorú skutočnosť

poukazoval odvolateľ. Odvolať je totiž možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty
vecitotižlogickyvyplýva,ženemožnoúčinneodstúpiťodprávnehoúkonu,ktorýjeodpočiatkuabsolútne
neplatný.

Vyššie uvedené skutočnosti postačujú pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a už prebiehajúca exekúcia

musí byť zastavená. Prvostupňový súd však nepostupoval správne, ak predmetnú exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP, pretože správne mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu
iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Jedným z dôvodov neprípustnosti exekúcie je aj
prípad, ak sa v konaní zistí, že predložená notárska zápisnica je nevykonateľná. Ide však o prípad

odlišný od situácie, ktorú má na mysli ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) EP, teda zastavenie
exekúcie z dôvodu, že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1 písm. a) EP totiž prichádza do úvahy v prípadoch, ak predložený exekučný titul dosiaľ nespĺňa
vlastnosť vykonateľnosti, napr. z dôvodu, že doložka vykonateľnosti na ňom bola z nejakého dôvodu
vyznačená nesprávne (omylom), resp. sa neskôr zistí, že tu okolnosti pre vyznačenie vykonateľnosti

(právoplatnosti) vôbec neboli napr. pre vyvrátenie domnienky doručenia náhradným spôsobom a pod.
Exekučný titul teda zatiaľ vykonateľný nie je, avšak je predpoklad, že sa vykonateľným môže stať.
Iná je však situácia, ak predložená notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľná, pretože právny
úkon v nej obsiahnutý, ktorým je vyhlásenie povinnej osoby o uznaní právneho záväzku a o súhlase
s vykonateľnosťou je absolútne neplatný. Takáto notárska zápisnica sa nikdy vykonateľnou ani stať

nemôže,pretoženedostatokabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonunemožnožiadnymspôsobomzhojiť.
Preto v týchto prípadoch treba exekúciu zastaviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) EP, z dôvodu,
že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na to, že ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe
obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou, v dôsledku čoho

nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo dôvodným, aby súd podľa §57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, v súlade s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu,
predmetnú exekúciu ako neprípustnú zastavil, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS

183/2011, ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch
a uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu
oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu
majetkupodľačl.1Dodatkovéhoprotokolu.Konštatoval,žejednýmzpredpokladovvedeniaexekučného
konania je relevantný exekučný titul, preto ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť

exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1
a 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže
súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o
zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Súd je povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či
sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods.
3 OSP. Poverenie na vykonanie exekúcie je totiž len individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný

súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým
súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z
1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2010, podľa
ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj
bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP).

Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou

exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka
odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu
exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať znova.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že prvostupňový súd rozhodol správne, ak
predmetnú exekúciu zastavil, hoci podľa nesprávneho ustanovenia zákona, keďže predmetná exekúcia

mala byť zastavená podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) EP, preto odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa, hoci čiastočne z iných dôvodov, ako vecne správne, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá

Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie
poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s

princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto
otázke vyjadril v už vyššie citovanom uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Rovnako vo
vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie tohto

konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v
rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES,
potrebnéprerozhodnutievnútroštátnehosúduvovecisamej.Povinnosťvnútroštátnehosúdnehoorgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267
ZFEÚ.

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá

právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte dňa 19.2.2003, teda pred
vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórnevyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním