Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/284/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6403899217
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6403899217.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava,
IČO:36 864 421, proti povinnej: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, K. XX, XXX XX I. K., o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 336,22 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 4120/08, o

návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad
Hronom č.k. 11Er/1296/2003-22 zo dňa 20. februára 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 11Er/1296/2003-22 zo dňa 20. februára 2012 p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er/1296/2003-22
zo dňa 20. februára 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm.
g/ zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní predloženej notárskej zápisnice ako exekučného
titulu dospel k záveru, že táto nie je spôsobilým exekučným titulom. Konštatoval, že predmetná notárska

zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa
na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu kladú, plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore s §
31 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), a preto aj uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323
Obchodného zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, sú neplatné.
Napriek tomu, že exekúcia sa začala, daný exekučný titul, t.j. notársku zápisnicu, nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul, a preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len

„O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len

„Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo
povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonoma dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti
smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží.
Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom

v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniťobsahnotárskejlistiny,ktorájeexekučnýmtitulomaanivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkav
konaní,vktorombolexekučnýtitulvydaný,nemôžeexekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatky
exekučnéhotitulu.Oprávnenýtiežžiadalvprípade,aksavšeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciou
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. §
205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii
notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc

o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa

odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane
druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu
(oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej Zmluvy o úvere.

Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne
normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa

interpretovalnesúladnýmspôsobom.ExekučnýsúdvoveciaplikovalustanoveniaSmerniceRady93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho

právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol

na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“) kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani
platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným
ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú

v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a
zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo
udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne
v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by
povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust.

§ 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo
odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva
oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu,
ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené
plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný

udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere
uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, aniod vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu.

Dňa 09. augusta 2012 bolo doručené odvolaciemu súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012
označené ako Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na
prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a

zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o

predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné

vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na

konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje

za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované

predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a

zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného

zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že exekučný súd na základe žiadosti súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Matejova vydal dňa 19. novembra 2003 poverenie na vykonanie exekúcie
č. 5613 017053 na vymoženie uloženej povinnosti vo výške 10 129,- Sk s úrokom z omeškania vo

výške 0,25% denne zo sumy 6 900,- Sk od 18. júla 2003 do zaplatenia a trov exekúcie na základe
notárskej zápisnice notára JUDr. Ondreja Ďuriača č. N 2545/2003, Nz 71162/2003 zo dňa 17. augusta
2003. Uznesením č.k. 11Er/1296/2003-16 zo dňa 15. novembra 2007 exekučný súd vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava. Následne exekučný

súd uznesením č.k. 11Er/1296/2003-22 zo dňa 20. februára 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili dňa 11. júna 2003 Zmluvu
o úvere č. 6180208, súčasťou ktorej bol vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra dlžníčkou (povinnou) na uznanie záväzku z úveru v mene dlžníčky v notárskej
zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.

Z predloženej notárskej zápisnice zo dňa 17. augusta 2003 vyplýva, že na notársky úrad sa dostavil
Mgr. Bruno Žlnay, konajúci na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02. januára 2003, zastupujúci
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je prílohou
notárskej zápisnice, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenia o vyhlásení účastníka
o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s

exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe splnomocnenia vyhlásil, že povinná
uzavrela Zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnej ako dlžníčke poskytnutý úver vo výške 5 000,-
Sk (165,97 Eur). Za povinnú vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 10 129,- Sk
(336,22Eur),ztohoúverapoplatokpredstavujúsumu6900,-Sk(229,04Eur),pričomtátosumasabude
úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne od 17. júla 2003 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva

z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej
zápisnice. Zároveň vyhlásil, že predmetný dlh povinná splatí do 24. augusta 2003 ako aj to, že v prípade
neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou. Zápisnicu podpísal Mgr. Bruno Žlnay.

Zo Zmluvy o úvere zo dňa 11. júna 2003 súd zistil, že táto v strede textu obsahuje časť označenú ako

„Splnomocnenie“. Podľa tohto „Splnomocnenia“ dlžníčka ako splnomocniteľka splnomocnila advokáta
- priamo v predtlači uvedeného Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t.j. aby v mene dlžníčky uznal jej záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. pre
exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V texte je ďalej uvedené, že notárska zápisnica bude

obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet,
dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom
pre výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu. Dlžníčka sa súčasne zaviazala uhradiť všetky náklady
súvisiace so spísaním notárskej zápisnice. Zmluva ďalej obsahuje vyhlásenie dlžníčky o tom, že súhlasí
so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto Zmluvy,

je datovaná a podpísaná. Na druhej strane listiny označenej ako „Zmluva o úvere“ sa nachádzajú
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 19 týchto podmienok obidve zmluvné strany
vyhlásili, že si zmluvu prečítali a bod 21 týchto podmienok obsahuje vyhlásenie o tom, že zmluva je
vyhotovená v štyroch exemplároch, pričom jeden exemplár ostáva dlžníčke, dva prislúchajú veriteľovi
a jeden advokátovi Mgr. T. Kušnírovi. Z obsahu predloženej zmluvy o úvere však nevyplýva, že by

dlžníčka (povinná) splnomocnila veriteľa (oprávneného) na odoslanie zmluvy o úvere (obsahujúcej o.i.
splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra) tomuto advokátovi.

Odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že exekučný súd posudzoval vec,
o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo
prekážku veci rozsúdenej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorý
oprávňuje súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Rovnako odvolací súd poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súdna exekúcia môže byť nariadená len nazáklade titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996). Rovnako za

nedôvodnú považoval odvolací súd námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva už
posúdil notár JUDr. Ondrej Ďuriač pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom
notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný. Odvolací súd poukazuje na to, že exekučný súd
deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený
predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda ešte v dobe pred vydaním poverenia, avšak

vzhľadom na to, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu konania skúmať, či exekučný titul je
vykonateľný po stránke formálnej i materiálnej a v prípade, že tieto požiadavky nespĺňa, musí v každom
štádiu konania na takéto zistenie aj adekvátne procesne zareagovať, vydanie poverenia súdnemu
exekútorovi neznamená, že by bolo potrebné považovať za nesprávny taký postup exekučného súdu,
ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju potom, čo už vydal takého poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi.

Rovnako považuje odvolací súd za nedôvodnú aj odvolateľovu námietku týkajúcu sa nesprávneho
právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti plnomocenstva.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na
základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah

splnomocnencovho oprávnenia.
Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.
Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je

neplatný.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým
určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva

z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
Podľa § 43a ods. 2 OZ návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je
neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo
aspoň súčasne s návrhom.
Podľa § 43b ods. 1 OZ návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká

a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,
b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov,
ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo
c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.
Podľa § 43c ods. 2 OZ včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu

s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi
najneskôr súčasne s prijatím.
Podľa § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníčkou a jej zástupcom (pokiaľ

by došlo k uzavretiu dohody o plnomocenstve), nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere
dlžníčka nemala možnosť voľby výberu zástupcu. Je nesporné, že zmluva o úvere bola vypracovaná
ako formulárová zmluva - ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní väčšieho počtu zmlúv a
už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca - advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ak veriteľ
(oprávnený) takto postupoval a určil vopred osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníčku (v jej

mene), je spochybnený základný predpoklad a účel udelenia plnej moci, t.j. že splnomocnenec Mgr.
Tomáš Kušnír bude obhajovať záujmy dlžníčky (povinnej). Táto skutočnosť naopak nasvedčuje tomu,
že splnomocnenec má s veriteľom (oprávneným) bližší vzťah, keďže sa jedná o osobu, ktorá zrejme
bola v kontakte s oprávneným už pri tvorbe, resp. vyhotovovaní predtlače predmetnej zmluvy o úvere.V takomto prípade by predpokladaný záujem splnomocnenca pôsobiaci v konečnom dôsledku proti
splnomocniteľke (dlžníčke), t.j. jeho vlastnému mandantovi znamenal rozpor, ktorý ho vzhľadom na ust.
§ 22 OZ vylučuje z možnosti zastupovať dlžníčku (povinnú).

Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o
zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi.
Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ
splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o

zastúpení uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Z obsahu predloženého
splnomocnenia, ktoré je začlenené do textu zmluvy o úvere vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení
jednoznačne medzi povinnou a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Z
prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinnou v zastúpení vyplýva,
že v zmluve o úvere je na tej istej listine jednak zmluva o úvere a jednak plnomocenstvo, ktoré
je možné podľa obsahu posúdiť ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je

však právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo
povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej zmluvnej
strane. Takýto prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe podľa § 45 OZ až od okamihu, keď jej dôjde.
Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobeného v neprítomnosti druhej strany nepostačuje
písomná forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane

aj adresoval, t.j. odoslal, resp. urobil úkony nevyhnutné k tomu, aby mohla byť takto prejavená vôľa
doručená či už poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným doručením druhej strane,
resp. iným spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžníčka podpísala Zmluvu o úvere
a súhlas s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa 11. júna 2003 v neprítomnosti advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra. Ďalej z uvedenej listiny vyplýva, že dlžníčka obdržala a teda disponovala len jedným

vyhotovením predmetnej zmluvy. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že dlžníčka neodoslala návrh
dohody o plnomocenstve druhej zmluvnej strane - „vybranému“ advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi.
Z predloženej listiny napokon nevyplýva ani skutočnosť, kedy „vybraný“ advokát takýto návrh dohody
o zastúpení prijal, keďže táto listina neobsahuje údaj o dátume prijatia takéhoto návrhu - dohody o
plnomocenstve. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je preto irelevantné skúmať, či a kto predmetnú

Zmluvu o úvere, súčasťou ktorej je návrh na uzavretie dohody o plnomocenstve, vôbec Mgr. Tomášovi
Kušnírovi doručoval. Z predloženej listiny totiž nevyplýva, že k uzavretiu dohody o plnomocenstve došlo,
resp. že by medzi zastúpeným a zástupcom takáto dohoda vôbec vznikla.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že

dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná, plnomocenstvo je v rozpore so zákonom (§ 31 OZ) a
z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným
titulom voči povinnej uvedenej v návrhu na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd sa zaoberal napokon aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne a materiálne

náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom.

Z uvedeného hľadiska je povinnosťou exekučného súdu skúmať, či exekučný titul, ktorého výkon je
navrhovaný,bolvydanýoprávnenýmorgánomačijeformálneamateriálnevykonateľný,čisúoprávnený
a povinný vecne legitimovaní a či je exekúcia navrhovaná v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie

pohľadávky oprávneného. Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ust. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným titulom
sú potom aj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod, predmet a čas

plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila.

V prejednávanej veci sa oprávnený domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva,
že jej účastníkom je povinná zastúpená advokátom Mgr. Brunom Žlnayom (na základe substitučnej
plnej moci od Mgr. Tomáša Kušníra). Obsahom uvedeného zápisu je vyhlásenie povinnej o uznaní dlhu,

pričom notárska zápisnica súčasne obsahuje aj vyhlásenie povinnej o priamej exekučnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice.Titulompreexekúciupodľa§41ods.2písm.c/Exekučnéhoporiadkuniejehmotnoprávnyúkonuvedený
v notárskej zápisnici, ale samotná notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná
notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zákona č. 323/1991

Zb. (Notársky poriadok) a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť
exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti stanovené pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym
poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Notársku zápisnicu možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke. Ustanovenie §

46 a nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu,
pričom ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice
ako titulu pre exekúciu tak, že vymedzuje predpoklady jej materiálnej vykonateľnosti. Jedným z týchto
predpokladov je, aby išlo o notársku zápisnicu obsahujúcu právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 1
písm.c/Exekučnéhoporiadkutiežvyplýva,akápovinnosťmôžebyťprostredníctvomnotárskejzápisnice
so súhlasom k vykonateľnosti vymáhaná. Určuje aj to, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t.j. zo

záväzkovo-právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy,
ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená a ktorá vyplýva zo záväzku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre
exekúciu výslovne neoznačuje. Vyplýva však z neho, že prejav vôle povinnej osoby je požadovaný len

vo vzťahu k súhlasu s vykonateľnosťou. Vyznačenie ostatných náležitostí môže byť vykonané len na
základe zhodných údajov oprávnenej a povinnej osoby.

Odvolací súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa
jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných

právach a povinnostiach, ktoré môže veriteľ vymáhať od dlžníka prostredníctvom exekúcie bez toho,
aby musel mať iný titul. Notárska zápisnica, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, musí byť
spísaná s osobou povinnou aj s osobou oprávnenou, pričom musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Podľa právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 5/2000 z 13. júla 2000 „... práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle
povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným

rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,
ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku
tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z
notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času

na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma
rovnako, ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t.j.
skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva
v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna
stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade
obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť
určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, presný rozsah a obsah plnenia, atď. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti

exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných
predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá a že záver o ich splnení alebo nesplnení sa
v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal
do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že
posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním

vykonateľnosti rozhodnutia prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučného titulu
nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska
hmotného práva, tak ako je tomu v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť
nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnicioproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré
majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu ako o exekučný titul, tak ako už bolo uvedené, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný

„súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda ponechal v
prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami,
najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím povinná osoba zároveň prejavila vôľu
vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon
jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon

zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia
uplatniť počas jeho platnosti na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Inými slovami zákon
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez
toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o
tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho,
či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V

tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká
sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné
pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä vzhľadom na jej mimosúdny
spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na
ktorých treba bezpodmienečne trvať.“

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že preskúmanie formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je v kompetencii exekučného súdu. Podstatnou
náležitosťou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska
zápisnica, obsahoval prejav vôle povinného. Exekučný súd preto správne skúmal, či je predložený

exekučný titul materiálne vykonateľný a jeho záver o tom, že notárska zápisnica nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku je správny vzhľadom na výsledok právneho posúdenia predloženého
splnomocnenia. Exekučný súd správne vyhodnotil aj skutočnosť, že notárska zápisnica nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom pre neexistenciu súhlasu povinnej s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová

správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.
Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým zastavil exekúciu, podľa § 219 ods.

1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.