Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/161/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111210622
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4111210622.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti
povinnému: D. F., bytom K. U., Z. XXXX/X, podnikajúci pod obchodným menom Oliver Skačan - OS
STONE, so sídlom Zlaté Moravce, Tajovského 1855/7, IČO: 43 193 501, o vymoženie 1.030,87 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 10. 2011 č.

k. 34Er/301/2011-19 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30. 04. 2012 č. k. 34Er/301/2011-34, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu, vedenú proti povinnému
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.030,87 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. V

odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 19. 04. 2011 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava zo dňa 15. 02.
2011 sp. zn. SR 13418/10, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu
1.030,87 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.030,87 eura od 29. 08.
2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.030,87 eura od 26. 10. 2010 do

zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 306,32 eura. Poukázal na odôvodnenie vyššie uvedeného
rozhodcovského rozsudku, podľa ktorého právny vzťah medzi účastníkmi vznikol zmluvou o úvere zo
dňa 10. 02. 2010 a bol zabezpečený neúplnou zmenkou s dátumom začiatku úročenia dňa 29. 08. 2010.
Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, posúdil ako spotrebiteľský
úver podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 25

ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a aplikoval naň ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.
01. 2008. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 10. 02. 2010 uzatvorili účastníci
konania zmluvu o úvere, pričom svoj záväzkový vzťah si zabezpečili neúplnou zmenkou. Vychádzajúc
z ust. § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol
vydaný na podklade zabezpečovacej zmenky, ktorá nemala byť vystavená a následne prijatá veriteľom,

keď príslušenstvo pohľadávky má tvoriť max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, pričom
predmetom žaloby doručenej rozhodcovskému súdu bolo uloženie povinnosti spočívajúcej zo sumy
poskytnutého úveru vo výške 700 eur, poplatku za jeho poskytnutie vo výške 464 eur, poplatku za
upomienku vo výške 24 eur, zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 1.030,87 eura od 29. 08.
2010 do zaplatenia a zákonného úroku vo výške 6 % ročne zo sumy 1.030,87 eura od 26. 10. 2010
do zaplatenia. S poukazom na bod 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru mal zato, že zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, t. j. 91,25 % ročne predstavuje hrubý nepomer medzi
dohodnutým a zákonným úrokom z omeškania, a tým i neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor
povinného. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, keďže spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení,pokiaľideovyjednávaciusiluaúroveňinformovanostiatátosituáciahovediekpristúpeniuna
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez možnosti spotrebiteľa podstatným spôsobom ovplyvniť
ich obsah. Povaha zmluvy je tak adhézna, t. j. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť.
Za neprijateľnú zmluvnú podmienku považoval i výšku zmluvnej pokuty vyjadrenú paušálne v sume

312 eur bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
povinného na plnenie, ktoré bolo priznané v rozpore so zákonom, čím predmetný exekučný titul nemohol
nadobudnúť materiálnu vykonateľnosť. V intenciách § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku preto
predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich
rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení a uplatnení súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia.
Dôvodil,žesúdprvéhostupňadospelknesprávnemuprávnemuposúdeniuveci,keďnazistenýskutkový
stav aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa bez toho, aby mal za preukázané podmienky
vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukázal, že dňa 10. 02. 2010 uzatvoril
s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel podnikania,

pričom pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve.
Nesúhlasil s právnym názorom prvostupňového súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, keď
táto je tzv. nevýhradnou, t. j. umožňujúcou každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich
práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. Ohľadne neprimerane vysokých
úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými

podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom 6/ Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý
upravuje úrok z omeškania a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť dohodnutú
v zmluve. Dohodnutú výšku úrokov vo výške 0,25 % preto považoval za primeranú a v súlade
so zásadami poctivého obchodného styku vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, ako i s ohľadom na jeho ďalšie obchodné

riziko. Vychádzajúc z ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka mal za to, že v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť, pričom u nebankových subjektov nemožno obvyklú
výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných bankami. Záverom zdôraznil, že rozhodcovský
rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu

exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď
následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec vrátiť

tomuto súdu na ďalšie konanie.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 24. 03. 2011
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka
60, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 1.030,87 eura spolu s 0,25 % zmenkovým
úrokom z omeškania denne zo sumy 1.030,87 eura od 29. 08. 2010 do zaplatenia, so 6 % zákonným

úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.030,87 eura od 26. 10. 2010 do zaplatenia, trov konania vo
výške 306,32 eura a trov exekúcie vo výške 171,66 eura. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava zo dňa 15. 02.
2011 sp. zn. SR 13418/10, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 03. 2011 a vykonateľnosť dňa 10.
03. 2011. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 12. 04. 2011 žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie, rozsudok
rozhodcovského súdu tvoriaci exekučný titul, výpis z obchodného registra oprávneného, ako i zmluvu o
úvere č. 402100155 uzatvorenú účastníkmi konania dňa 10. 02. 2010. Následne ho súd prvého stupňa
dňa 19. 04. 2011 poveril vykonaním predmetnej exekúcie.Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
( ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch ), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. ( § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch ).

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná ust. § 52 Občianskeho zákonníka ako

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou
pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a
spotrebiteľ, pričom spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah
založený zmluvou o úvere, od ktorej oprávnený odvíja svoj nárok v exekučnej veci je potrebné aplikovať

nielen všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale i ustanovenia Zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym.

Z predloženej zmluvy o úvere č. 402100155, uzatvorenej účastníkmi konania dňa 10. 02. 2010 je
nesporné, že touto sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnému ako dlžníkovi úver v sume
700 eur a povinný sa zaviazal zaplatiť mu uvedenú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 464 eur,

t. j. celkovo v čiastke 1.1064 eur v 6-tich mesačných splátkach po 194 eur, počnúc dňom 15. 03. 2010,
pričom povinný ako dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania.

Pokiaľ za danej dôkaznej situácie súd prvého stupňa bez ďalšieho uzavrel, že právny vzťah účastníkov
konania je vzťahom spotrebiteľským založeným na zmluve, ktorá má povahu zmluvy spotrebiteľskej v
zmysle § 52 ods. 1 a nasl. OZ, jeho záver je potrebné považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov. V tomto smere len poukaz na predmet činnosti dodávateľa na výpise z obchodného registra
a vedomosť súdu z jeho rozhodovacej činnosti o tom, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje
opätovne, je absolútne nepostačujúci. Zvlášť v prípade, keď zo znenia samotnej zmluvy doposiaľ
vyplýva, že povinný konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a ako živnostník podnikajúci na
základe živnostenského oprávnenia sa preukazoval i v procese uzatvárania predmetnej zmluvy o úvere

obsahujúcej jeho obchodné meno, miesto podnikania, identifikačné číslo, ako i číslo živnostenského
registra Okresného úradu v Nitre. Pravdivosť týchto údajov povinný verifikoval i svojím podpisom na
zmluve a tieto v konaní nespochybňuje doposiaľ žiaden právne relevantný dôkaz. V prípade bezpečného
zistenia, že úver bol povinnému poskytnutý práve na účel podnikania, by potom neboli splnené zákonné
znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ako i z ust. § 2,

§ 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, vyžadované na to, aby sa vzťah medzi oprávneným
a povinným podriadil spotrebiteľskému právnemu režimu.

Vychádzajúc z uvedeného preto bez starostlivého preskúmania, analýzy a vyhodnotenia ďalších
rozhodujúcich skutočností v odôvodnení, doterajšie konštatácie súdu a citácia zákonných ustanovení
nemôžu stačiť pre záver o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu účastníkov. Takýto prístup sa

javí nielen ako neprípustne zjednodušujúci, ale najmä nezodpovedajúci príslušným ustanoveniam osúdnej ochrane, kam patrí aj zákonná požiadavka na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia ako výklad myšlienkového postupu súdu má totiž spĺňať požiadavku, aby
bolo účastníkom konania objektívnym, zrozumiteľným a presvedčivým, t. j. aby bolo z neho možné

preskúmať správnosť postupu súdu a zároveň získať aj odpoveď na právne a skutkovo relevantné
otázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany.Akrozhodnutietakétoodôvodnenieneobsahuje,potomje
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní. Postupom súdu tak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.
1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom bude súd prvého
stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP).

Oprávnený v priebehu odvolacieho konania dňa 07. 09. 2012 podal návrh na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorom žiadal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) má sa ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?, 2) V prípade zápornej
odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo
zmluvy(vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie)budúriešenéa)prestálymrozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3)
je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?“.

Podľa§251ods.4OSP,navýkonrozhodnutiaaexekučnékonaniepodľaosobitnéhopredpisusapoužijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd posudzujúc návrh oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej
právnej úpravy dospel k záveru o neprípustnosti obligatórneho prerušenia konania. Osobitným

predpisom v zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje
zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, t. j. výslovne
vylučuje inštitút prerušenia konania. Vychádzajúc z uvedených procesných právnych predpisov tak nie
je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Záverom
odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej

veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor
EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho
ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na

návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa vkonkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, pričom
rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí

bezprostrednesúvisieťsosporomprejednávanýmvnútroštátnymsúdom.Prejudiciálnaotázkanastolená
SúdnemudvoruEÚpritomnesmiebyťzjavneneopodstatnenáairelevantnávovzťahukprebiehajúcemu
konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol

tak, ako je uvedené v bode I enunciátu tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.