Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/572/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244534
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244534.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: C. O., U.. XX. XX. XXXX,
R. R. XX, R., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r. o., IČO: 35 955 341, Radlinského č.
2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša
č. 1, Bratislava, o náhradu škody 450,- Eur s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. mája 2014, č. k. 15C/189/2011-259 a proti uzneseniu zo dňa
25. júna 2014, č. k. 15C/189/2011-282, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25. 06. 2014, č. k. 15C/189/2011-282
p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 450,- Eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody, spôsobenej nesprávnym
úradným postupom odporcu, pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO

DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej
len "obchodník s CP"). Súčasne uvedeným rozsudkom súd zamietol návrh navrhovateľa na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ ako člen Družstva vložil do Družstva
členský vklad a ďalšie členské vklady, ktoré vydokladoval, avšak súdu nepredložil rozhodnutie o

vystúpení z Družstva a vzniku práva na vyrovnací podiel v sume 450,- Eur.

Úrad pre finančný trh (ďalej len "úrad") rozhodnutím zo dňa 21. 03. 2002 schválil Družstvu Prospekt
investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania, doručeným úradu dňa 16. 04.
2003, o schválenie jeho dodatku. Úrad oboznámil Družstvo v upozornení zo dňa 13. 05. 2003 o splnení
podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001
Z. z. a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov,

uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad
činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.Dňa 02. 06. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi Zmluvu o riadení portfólia,
podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva

ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo

výške 8 % ročne.

Investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne
Capital Invest, o. c. p. na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti
zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany
Obchodníka s CP výpoveďou z 30. 03. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a

Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi
s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči
Obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od
svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy kde by bola špecifikovaná výška
poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi Družstva

na základe udeleného súhlasu Družstvom. S finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené
disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP pani E., F., U. K. G.. Družstvo malo účty v E. E. K.. E..,
H. Č. O. R. K.. E.. K. H. Ú. R. K.. E..

Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF-002/2002/ SPI z 21.

03. 2002, právoplatným dňa 28. 03. 2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s
lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého
investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie.

ZoZmluvyozriadeníportfóliaz02.06.2008malsúdprvéhostupňazapreukázanézaloženiezmluvného

vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p.,
a. s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom z 30. 03. 2010 s
účinnosťou od 01. 05. 2010. Po tomto úkone Družstvo listom z 15. 04. 2010 požiadalo U. o
preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. V tomto čase Družstvo však nepodalo
žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo U., aby situáciu riešila.

Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa konštatoval, že do 01. 06. 2010 - U., ako aj jej
právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo U. povinné predkladať polročné správy
o svojom hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej

situácii Družstva a ani po rokovaní so štatutárom Družstva, ako aj s ostatnými štatutármi
dcérskych spoločností družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal
súd preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti
družstiev z 24. 08. 2007. Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo U. list s tým, že zo strany družstiev
nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z

dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich
investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami
CI HOLDINGU, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto
systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže
finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho

dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné
nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a. s. Družstvo
zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou
stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp.
narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé

družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev
na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a
taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by U. disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.
Družstvo až listom doručeným U. dňa 15. 04. 2010 požiadalo U. o preskúmanie postupu spoločnostiCAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., potom čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia.
Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd
preukázané, že U. vykonala v období od 20. 04. 2010 do 06. 05. 2010 u Obchodníka s

cennými papiermi dohľad na mieste. U. v tomto období vyzvala Družstvo listom z 20. 04. 2010, aby
predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v
zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže U. zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala
neaktuálna. Z listinných dôkazov mal súd tiež za preukázané, že Družstvo predložilo U. dňa 28. 04.
2010 žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa

§ 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z. z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10. 05.
2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani
po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
U. rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26. 08. 2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov
k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady U. číslo
GUV-1744/2010 z 08. 12. 2010, právoplatné 16. 12. 2010. U. E.úbežne začala voči Družstvu konanie

o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovenia §129 ods. 3
v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ ZoCP a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 ZoCP, rozhodnutím ODT-10890-4/2010 z 30. 05. 2011, právoplatné 18. 07. 2011. Týmto
rozhodnutím U. Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala Družstvu vykonávať
inú činnosť, keďže U. takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. U.

na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s CP, podala dňa 27. 07.
2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa
uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii
č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010, bolo dňa 10. 08. 2010 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm.

a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Aplikujúc ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 1, § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení
neskorších predpisov a § 127 ods. 2 a § 128 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch na vykonaným

dokazovaním zistený skutkový stav veci, súd prvého stupňa dospel k záveru, že podanému návrhu nie
je možné vyhovieť. Podľa prvostupňového súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný
postup U. vo vzťahu k Družstvu, práve naopak, v konaní bolo preukázané, že U. až od účinnosti zák. č.
566/2001 Z. z. od 01. 06. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt - Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. U. preto nevykonávala a ani nemohla

vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ust. zák.
č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 a zák. č. 747/2004 Z. z.

Zároveň prvostupňový súd vyslovil názor, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne

uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý je povinný plniť. Poukázal pritom na ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/110/84 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. 05. 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/1404/2004, v zmysle ktorých nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať. Preto ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako

prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa
úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa
zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. 3K/95/2010 mal pritom súd za

preukázané, že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz a veritelia Družstva boli vyzvaní
na prihlásenie si svojich pohľadávok voči Družstvu v zákonnej lehote. Hoci navrhovateľ nepredložil
v konaní rozhodnutie o zániku členstva v Družstve, a tým vzniku nároku na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, formou prihlášky si prihlásil svoju pohľadávku voči Družstvu v konkurznom konaní. Nímprihlásená pohľadávka však bola v celom rozsahu popretá správcom konkurznej podstaty a následne
navrhovateľom uplatnená incidenčnou žalobou, o ktorej konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Vzhľadom na uvedené považoval súd prvého stupňa žalobu za predčasne podanú. V tejto súvislosti
tiež poukázal na to, že navrhovateľ, ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku družstvom
nevyplatených finančných prostriedkov veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže
uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku
škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §244

Obchodného zákonníka. Existencia pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody voči vyššie uvedeným
subjektom Družstva preto podľa súdu vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľ domáhal náhrady škody
voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by bez svojej viny sa
bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva.

V danom prípade za právne relevantný označil súd prvého stupňa prípadný nesprávny úradný postup,

ktorého by sa mohla U. dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je
Družstvo. Len v priamej príčinnej súvislosti s takýmto nesprávnym úradným postupom by mohlo dôjsť k
vzniku škody na strane navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal, že škoda mu vznikla aj v príčinnej súvislosti
so zanedbaním dohľadu zo strany U. nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom uviedol, že Družstvo
poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od navrhovateľa Obchodníkovi s CP na základe

zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na
základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že
Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak
by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcom zo

zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s
prípadným nesprávnym úradným postupom U., spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom
s CP. Podľa súdu v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym
úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na
strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Z vyššie uvedených dôvodov je prípadný

nesprávny úradný postup U., vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP, označil v danom prípade
právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti
sprípadnýmnesprávnymúradnýmpostupomU., spočívajúcomvzanedbanídohľadunadObchodníkom
s CP, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Prvostupňový súd uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval
tým, že riadne nevykonával bankový dohľad na uvedenými subjektmi. Súd sa priklonil k názoru odporcu,
že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125
až 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt

investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t. j.
či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť
údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že
nebolo v právomoci U. schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa
zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm.
a/ bodu 10 ZoCP). U. nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom
prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. U. až od 01. 06. 2010 bola oprávnená dohliadať
aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

Súd zároveň konštatoval, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva
sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľ ako člen
Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva,

prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť
družstvaajehoorgánov vzmysleustanoveníObchodnéhozákonníkaaStanovPDSI.Navrhovateľ
nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, žeby aktívne zasahoval do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov
v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ
2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa odvolával
navrhovateľ vo svojom procesnom návrhu. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné

zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08. 06. 2011 o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo
1060/2009, (EÚ) č. 1095/2010. Podľa prvostupňového súdu preto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o
navrhovateľom položených otázkach nie je nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prvostupňový

súd zamietol aj z dôvodu, že nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému
odporcovi nepriznal, pretože si ich neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh vo veci samej, podal navrhovateľ v zákonnej lehote
odvolanie, ktorým z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O. s. p.
žiadal prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že súd odporcovi uloží povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu škody v sume 450,- Eur s príslušenstvom, do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prvostupňovému súdu vytkol, že pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že U.Á. R. E. nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi

predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Opätovne poukázal na to,
že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie U. R. E. ako orgánu
dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa U. R. E. len formálny,
resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah
dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup U. R. E. bol preto svojvoľný v neprospech

každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Postup odporcu označil
za svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, kto sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany
investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol

mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností U. R. E., spočívajúcom
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný
navrhovateľpovažovalzáversúduprvéhostupňa,žesamalviacstaraťosvojezáležitostivrámcizásady
"právo patrí bdelým,“ nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať

zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami porušujúci subjekt
donútiťkdodržiavaniuzákona.Vďalšomuviedol,žepovinnosťouU.R.E.podľaust.§137ods.2Zákona
o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,

ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o
cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo
strany U.A. R. E., napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak - preto mala U. R. E.
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných

U. R. E. Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovaný U. R. E.) a obchodníkovi s cennými papiermi.Povinný zákonný dohľad zo strany U. R. E. bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík,
ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík,

ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka B.. Q. C., V.., preukázané, že U. R. E. už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka

s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. U. R. E.
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo
po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production s. r. o., pričom posledné
dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., a vo všetkých troch

spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, B.. M. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že U. R. E. naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.
s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci

nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch,
ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- Eur, U. R. E. nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo

obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s
cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že U. R.

E. tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu
zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho
vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 U. R. E..

Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že U. R. E. rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.

ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že U. R. E. ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle U.A. R.
E. dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva

za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je
Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním

porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak U. R. E. voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti). Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo
o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na
náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o

náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia
navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť aj napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto

žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy,
ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťaregresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či
inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do

doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o
stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky,
celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti U. R. E., I. W.

B., Č. D. V. Y. a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku
z konkurzu uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že listinné dôkazy, vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania,
neboliriadnevykonanéspôsobompodľa§129ods.1O.s.p.,atospoukazomnauznesenieNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 17. 07. 2014, ktorým žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že prvostupňový súd v
prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu
(navrhnuténavrhovateľom),riadnezabezpečildôkaznélistinyajzinýchsúdnychkonaní vskutkovo
a právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii všetky, pre vec podstatné a rozhodujúce,

písomné listinné dôkazy. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu dať
odpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,keďajpodľakonštantnejjudikatúryÚstavného
súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo
na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa,
a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae

je účelové. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať
vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba oddiaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a
zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,
kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že
navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala

žiadny návrh proti členom predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední
za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Podľa neho kompetencie U. R. E.
pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je

vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2
Ústavy SR s tým, že U. R. E. postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi,
nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s
cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a zákona
o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mohol požiadať U. R. E.

o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo
jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie
je zárukou budúcich výnosov s tým, že U. R. E. môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len
za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré
zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §

129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla U.Á. R. E. dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť
aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení
zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny
zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré máU. R. E. zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal tiež na
skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne

povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov,
a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla U. R. E. kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú
povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b/ Zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom,
že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo

obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol, že U. R. E. mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované

Družstvom, obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných
papieroch, pričom tieto informácie U. R. E. nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla
postupovaťlenvsúladesbývalýmiustanoveniami§129a§130Zákonaocennýchpapierochanemohla
potvrdzovaťsprávnosťfinančnýchukazovateľovDružstva.Nesúhlasil stvrdenímnavrhovateľa,ževo

vzťahu k Družstvu bola U. R. E. nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila
žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o
cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 odporca uviedol, že tento primárne rieši

problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade,

ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť,
a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne
musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za
škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa
a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca

konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu
nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa,
že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka
od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie
správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca

konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné
doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu

v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené,
že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia

uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy,
na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti
nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch

majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo
navrhovateľom podané dôvodne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) správne ustálil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup zo strany U. R. E. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

v ktorom súd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I.
ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania
nastolené otázky, ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj
súd druhého stupňa.

V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že U. bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.
Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001
Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať

schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj U. mohla až od 01. 06. 2010 dohliadať
na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať prospekt
investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe novelizovaného ust. §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.

z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za
pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák.
č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu,
žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, ako napr.

správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto nemohli
byť ani predmetom kontroly U.. Navrhovateľ sa tiež mylne domnieva, že U. vykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy U. mohla kontrolovať len to, či Družstvo
plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba
poukázať na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že

doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č.
566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho
navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu U. R. E. v zmysle zásady vigilantibus iura non
excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa,

podľa ktorej o rozsahu dohľadu U. nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti U. R. E. v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia Družstva , nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani U. R. E. z neho

nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane
nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností U. R. E.. Štát by sa nemohol zbaviť

zodpovednosti za postup U. R. E. iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do
základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ
vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť U. R. E. pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže rizikonieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, a ktoré dávalo pokyny na
nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient

obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je
podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým

odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady U.A. R. E. zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník
s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú U. R. E.. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania
na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a

zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči
Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.

Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu U. R. E. k obchodníkovi s cennými papiermi,
preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým

uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 euro, kedy po zrušení a vrátení
veci na ďalšie konanie Bankovou radou U. R. E., opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č.
OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne
rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010 odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd sa nepovažuje za dôvodnú ani

námietku navrhovateľa o nedostatočných opatreniach U. R. E. na nápravu protiprávneho stavu po
zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom
nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v takom pochybení v postupe U. R. E., ktoré sa týka
hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu

rozhodnutí U. R. E., keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný

predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka

náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že
so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej
moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď

poškodenýobdržalplnenienazákladeprávoplatnéhorozvrhovéhouznesenia.Uvedenýrozsudok sp.
zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd
ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní

čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu

ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu,
a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu, a to napr. pri
vydaníčiastočnéhorozvrhu,alebopriprávoplatnomschváleníkonečnejsprávy. VprejednávanejvecivkonkurznomkonanívyhlásenomnamajetokDružstvanedošlokspeňažovaniumajetkuzpodstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti

pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa aj v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou, týkajúcou sa procesného pochybenia

súdu prvého stupňa, ktorý podľa navrhovateľa na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 27. mája 2014
totiž vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania s dovtedy
vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 2 O. s. p.).

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, v napadnutej časti, ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s §
151 ods. 1 O. s. p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Uznesením zo dňa 25. júna 2014, č. k. 15C/189/2011-282 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume
20,- Eur, podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Navrhovateľ v zákonnej lehote napadol uvedené uznesenie odvolaním, ktorým žiadal, aby odvolací súd
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia predmetné uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho
poplatku zastavil. S odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom
do 01. 10. 2012 a ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 10. 2012 navrhovateľ
uviedol, že predmetné konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu

verejnejmocisazačalopred 01.októbrom2012,apretosanaňvzťahujevecnéoslobodenieod
súdnych poplatkov, týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov. V odvolaní poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v skutkovo a právne totožnej veci sp. zn. 4Co/128/2014.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, vec prejednal podľa § 212 ods. 1,

§ 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani
odvolanienavrhovateľavočiuzneseniu,ktorýmmubolauloženápoplatkovápovinnosťzaodvolanieproti
meritórnemu rozhodnutiu, nie je dôvodným.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012) z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody, spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- Eur.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do
31. 08. 2014 uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť vo výške 20,- Eur za odvolanie podané voči

meritórnemu rozhodnutiu dňa 19. 06. 2014. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. o súdnych
poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť aj v prípade konania o náhradu škody
spôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomorgánuverejnejmoci(do30.09.2012vecneoslobodeného
od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok

zo žaloby iniciujúcej takéto konanie platí vo výške 20,- Eur. Podľa § 6 ods. 2 veta druhá zák. o
súdnych poplatok sa preto v rovnakej výške platí aj súdny poplatok za odvolanie proti meritórnemu
rozhodnutiu v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Na
uvedenom závere nič nemení ani prechodné ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch, na ktoré poukazoval
navrhovateľ, nakoľko odvolanie ako poplatkový úkon za odvolacie konanie bolo navrhovateľom podané

dňa 19. 06. 2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012.

Záverom odvolací súd uvádza, že rozhodnutím iného odvolacieho senátu v obdobnej veci nie je konajúci
súd viazaný.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd potvrdil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.,
aj uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.