Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2014

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 10C/277/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813201805
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Monoková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8813201805.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou Mgr. Annou Monokovou v právnej veci žalobcu:

Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zast. JUDr. Romanom
Kvasnicom, advokátom, Advokátska kancelária Piešťany, Sad A. Kmeťa 24 proti žalovanému: T. K., W..
X.X.XXXX, F. U. W. M., L.. I. X/X, M..Č.. F. Č. XXX o zaplatenie 4.401,84 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.237,41 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8% ročne zo sumy 1.963,71 eur od 26.1.2013 do zaplatenia a to všetko v mesačných splátkach po 50
eur, ktoré splátky sú splatné vždy do 30-dňa v mesiaci na adrese žalobcu pod následkami straty výhody
splátok počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku.

Čo do zvyšku žalobu z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.401,84 eur,
úroku z omeškania vo výške 14,15% ročne zo sumy 3.216,32 eur od 26.1.2013 do zaplatenia, ročný
úrok z omeškania vo výške 8% zo sumy 3.216,32 eur od 26.1.2013 do zaplatenia a trovy konania.
Žalobu odôvodil tým, že na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0561764393 zo dňa 22.4.2008 ( ďalej
len „zmluva o úvere“ ) poskytol žalovanému úver v celkovej výške 80.000,-Sk s premenlivou výškou
úrokovej sadzby, ktorá ku dňu uzavretia zmluvy predstavovala 14,15% p.a.. Žalovaný sa poskytnutý
úver zaviazal splatiť v splátkach po 2.251,-Sk mesačne splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, prvá splátka

bola dohodnutá k 20.5.2008, posledná ku dňu 20.4.2012. Úrok z omeškania bol v zmysle zmluvy o
úvere a Všeobecných obchodných podmienok dohodnutý vo výške, ktorá bude zverejnená bankou v
Sadzobníku úrokových sadzieb účinnom ku dňu, kedy sa dlžník dostane do omeškania so splácaním
svojho dlhu. Ročná percentuálna miera nákladov bola dohodnutá vo výške 18,89%. Ďalej uviedol, že
žalovanýsvojdlhzozmluvyoúvereprestalpravidelnesplácaťvmesiaciapríl2009,kedyvurčenejlehote
nezaplatil zmluvne dohodnutú splátku úveru, následne realizoval už iba jednu platbu a to dňa 24.9.2009
v sume 117,82 eur. Ku dňu 25.1.2013 dosiahla výška dlhu celkom sumu 4.401,84 eur, ktorá suma

pozostáva z istiny v sume 3.216,32 eur, z úrokov v sume 604,49 eur vyčíslených z istiny 3.216,32 eur
za obdobie od 14.10.2011 do 25.1.2013 pri ročnom úroční úrokom 14,15% ročne a úrokov z omeškania
v sume 581,03 eur vyčíslených od poslednej úhrady dlhu, t.j. od 25.9.2009 do 25.1.2013 pri úročení
istiny úrokom z omeškania 8% ročne. Listami zo dňa 5.5.2011, 13.7.2011 a 10.8.2012 vyzval žalovaného
na zaplatenie dlžnej sumy, no žalovaný na tieto výzvy nereagoval a do dňa podania žaloby nezaplatil
žiadnu sumu.Žalovaný vzniesol námietku premlčania, poukázal na výšku úrokov z omeškania, ktorú považoval za
neprimerane vysokú s odkazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a taktiež uviedol, že
zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere a

podľaustanoveníObčianskehozákonníka(§52-54OZ) aztohodôvodusúpotomzmluvnépodmienky
týkajúce sa výška uplatnených úrokov neprijateľnými podmienkami s tým, že úprava spotrebiteľských
zmlúv vyžaduje od dodávateľa, aby pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobými mravmi, čo v v
danom prípade vo vzťahu k sankciám, ktoré žalobca uplatňuje nemožno potvrdiť.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a prílohami, písomnými vyjadreniami žalobcu a

ich prílohami, písomným vyjadrením žalovaného a výpoveďou žalovaného a zistil nasledovný skutkový
stav:

Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že uznáva, že úver nesplácal a treba ho splatiť. K svojim pomerom
uviedol, že je živnostník, jeho hrubý príjem je od 500 do 700 eur, z toho ešte platí odvody, preddavky na
daň, teda jeho čistý príjem mesačne predstavuje cca 366 eur. Býva s rodičmi, no potrebuje si zabezpečiť
bývanie, základné životné potreby a má ešte záväzky z iných úverov, preto by bol schopný splácať dlh

v sume približne 50 eur mesačne.

Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení doručenom súdu dňa 24.6.2014
uviedol, že vyjadrenie žalovaného je zmätočné, nakoľko z jeho vyjadrenia nie je zrejmé, či napadá
výšku zmluvne dohodnutých úrokov alebo úrokov z omeškania a zo vznesenej námietky premlčania
nevyplýva, či vznáša námietku premlčania celého nároku alebo iba konkrétnej časti. Ďalej uviedol, že

žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi v 48 splátkach celkom sumu 108.048,-Sk za predpokladu, žeby si
riadne a včas plnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úver. Z výpisu z účtu, ktorý predkladá
súdu, vyplýva, že v období od splatnosti prvej splátky do dňa vyčíslenia žalobcom zaplatil žalovaný v
12 úhradách, ktoré boli v sumách od 2,24 eur do 117,82 eur celkom iba sumu 767,46 eur. Žalovaný si
povinnosti plnil do mesiaca marec 2009, kedy v zmluve dohodnutej lehote, t.j. do 20.3.2009 nezaplatil

zmluvne dohodnutú splátku, následne prestal splácať úplne. Takéto nepravidelné splácanie úveru malo
za následok podľa čl. 7.4.4 Všeobecných obchodných podmienok vznik povinnosti žalovaného platiť
zmluvne dojednaný úrok aj úrok z omeškania z omeškaného dlhu a to od prvého dňa omeškania až do
dňa bezprostredne predchádzajúceho dňa splatenie dlžnej sumy. V ďalšom sa vyjadril k obom úrokom z
omeškania. K úroku z úveru uviedol, že v zmluve o úvere bol dohodnutý premenlivý typ úrokovej sadzby,

ktorá ku dňu uzatvorenie zmluvy predstavovala 14,15%p.a., táto bola dohodnutá v súlade so zákonom,
čopotvrdzujeajNárodnoubankouSlovenskazverejnenápriemernáúrokovámierazúverovobchodných
bánk pri spotrebiteľských úveroch s dohodnutými splátkami do 5 rokov, ktorá v mesiaci apríl 2008 bola
v priemernej výške 12,26%, teda zmluvne dohodnutá výška úrokovej sadzby zodpovedá priemernej
výške úrokov obchodných bánk, pričom počas celej doby trvania zmluvného vzťahu sa dohodnutá výška

úrokovej sadzby nezmenila, teda bola 14,15% p.a. ako to vyplýva aj z výpisov z účtu. K úrokom z
omeškania uviedol, že žalovaný sa prvýkrát dostal do omeškania v mesiaci marec 2009, konkrétne
dňa 20.3.2009, kedy v dohodnutej lehote zaplatil iba časť zmluvne dohodnutej splátky úveru v sume
2,44 eur. V uvedenom období bola výška úrokov z omeškania 8% p.a., čo je o 1% menej ako zákonný
úrok z omeškania v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda zmluvne dohodnutý úrok

z omeškania bol dohodnutý a žalobcom uplatnený v súlade so zmluvou o úvere ako aj v súlade so
zákonom.

K vznesenej námietke premlčania uviedol, ku dňu podania návrhu nebola premlčaná ani jedna zmluvne
dohodnutá splátka poskytnutého úveru ani žiadne príslušenstvo. Ku dňu 20.3.2009 žalovaný nezaplatil
celú splátku, zaplatil iba 2,44 eur a doplatil ju až dňa 24.9.2009, kedy celkom zaplatil sumu 117,82 eur,

teda premlčacia lehota na dielčie splátky úveru začala plynúť 20.4.2009 a premlčacia lehota na roky z
omeškania od poslednej úhrady t.j. od 24.9.2009. Následne citoval ust. § 388, 397, 392 ods. 1, ods.
2 Obchodného zákonníka s tým, že návrh bol súdu doručený dňa 20.2.2013 a pri použití štvorročnej
premlčacej doby to znamená, že premlčané by mohli byť iba dielčie plnenia, ktoré neboli zaplatené a
ktoré sa stali splatnými najneskôr do 19.2.2009. V súvislosti s dĺžkou trvania premlčacej doby poukázal

na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 138/2012 vo veci zaplatenia dlhu z úverového vzťahu majúceho
spotrebiteľský charakter, v ktorom NS SR zaujal stanovisko, že na uvedený zmluvný vzťah je potrebnéaplikovať zákonné ustanovenia Obchodného zákonníka. V ďalšom poukázal na uznesenie NS SR sp.
zn. 6MCdo 4/2012 a NS ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010 a navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel

K svojmu vyjadreniu žalobca priložil prehľad priemerných úrokových mier z úverov v obchodných

bankách a výpis z úverového účtu, z ktorého je zrejmá suma poskytnutého úveru, prehľad splátok a
účtovaných poplatkov s tým, že úroková sadzba za úver bola uvedená vo výške 14,15% p.a..

Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 23.7.2014 sa žalobca vyjadril k úhradám uvádzaným žalovaným s
tým, že úhrady, ktoré žalovaný realizoval v prospech žalobcu, neboli úhradami zo zmluvy o úvere, ale
na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý je už účtom iného veriteľa.

Právny zástupca vo svojom prednese ohľadom účtovania úrokov z úveru poukázal na ust. § 503 ods.

3 Obchodného zákonníka ako aj na ustanovenie VOP, kde si strany dojednali povinnosť dlžníka platiť
úroky až do dňa úplného splnenia záväzku.

Žalobca ako banka a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 22.4.2008 zmluvu o splátkovom úvere č.
0561764393 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Podľa článku. I. zmluvy, predmetom zmluvy
bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v

tejto zmluve o úvere s tým, že dlžník bol povinný za podmienok dohodnutých v tejto zmluve poskytnutý
úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve. Na základe úverovej zmluvy bol
žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.655,51 eur (80.000 Sk) ako spotrebný - bezúčelový, ktorý sa
žalovaný zaviazal ako dlžník splácať v mesačných splátkach 74,72 eur a to v 48 mesačných splátkach k
20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.4.2012, pričom úroková

sadzba bola dojednaná ako premenlivá, ku dňu podpisu zmluvy predstavovala 14,15% ročne a ročná
percentuálna miera nákladov 18,89%.

Podľa čl. II. bod 2 zmluvy žalovaný ako dlžník vyhlásil, že sa oboznámili so súčasťami Úverovej zmluvy,
ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené
zverejnením, za ktorých sa bankový produkt poskytuje, súhlasili s nimi a zaviazali sa ich dodržiavať.

Podľa bodu 4. uvedeného článku zmluvy všetky právne vzťahy výslovne neupravené v zmluve sa budú
riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Reklamačného poriadku, Obchodným
zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

V bode 5. článku II zmluvy si zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa §
262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

V zmysle bodu 1.2 Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len „VOP“ ) tieto VOP upravujú všetky
vzťahy vznikajúce medzi bankou a klientom na základe zmlúv uzatvorených v súvislosti s bankovými
produktmi, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom je uzavretie zmluvy.

VOP tvoria súčasť akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti s príslušným
bankovým produktom, bez ohľadu na to, či je príslušný produkt vo VOP upravený ( bod 1.3 VOP ).

V rozsahu, v akom sa ustanovenia písomnej zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti
s určitým bankovým produktom líšia od ustanovení VOP alebo osobitných obchodných podmienok,
sú rozhodujúce ustanovenia takejto písomnej zmluvy. Ak ustanovenia VOP týkajúce sa jednotlivých
bankových produktov obsahujú odlišnú úpravu ako všeobecná alebo záverečná časť VOP, sú
rozhodujúce ustanovenia osobitnej časti VOP (čl. 1 bod 1.4., bod 1.5. VOP).Podľa bodu 7. VOP tieto ustanovenia VOP upravujú záväzkovoprávne vzťahy medzi bankou a klientom
- fyzickou osobou nepodnikateľom, vzniknuté na základe zmluvy o úvere, v ktorej sa banka ako veriteľ
zaväzuje, že na požiadanie klienta ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy a klient- fyzická osoba nepodnikateľ ako dlžník sa zaväzuje peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť
úroky, ak nie je dohodnuté inak.

Banka poskytne splátkový úver, t.j. peňažné prostriedky do výšky určenej v zmluve o úvere a po
splnení podmienok uvedených v zmluve o úvere a to takým spôsobom, že pripíše peňažné prostriedky v
prospechúčtuuvedenéhovzákladnýchpodmienkachzmluvyoúvere.Vrátenieposkytnutýchpeňažných

prostriedkov sa uskutoční formou splátok klientom ( bod 7.2.4 VOP ).

Podľa čl. 7 bod 7.3.2. VOP - Splácanie splátkového úver pohľadávku z úveru, ktorá sa skladá z istiny,
jej súčasti a príslušenstva spláca klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných
podmienkach zmluvy. Banka je oprávnená rozhodnúť o spôsobe splácania úveru pred poskytnutím
úveru a kedykoľvek počas trvania úverového vzťahu. V prípade, že ku dňu splatnosti úrokov, úrokov
z omeškania, poplatkov a iných nákladov spojených so splátkovým úverom nebude na účte dostatok

prostriedkov na ich úhradu a dohodnutý úverový rámec je vyčerpaný v celej dohodnutej výške, dohodli
sa klient a banka na tom, že banka je oprávnená uspokojiť splatné úroky vo forme zaťaženia účtu, i keď
neexistuje klientova pohľadávka z jeho účtu a úverový rámec je vyčerpaný v celej dohodnutej výške. Na
základe tejto skutočnosti bude rozsah čerpaného splátkového úveru vyšší ako je výška dohodnutého
úverového rámca ( nepovolené prečrpanie ) a klient je povinný okamžite vyrovnať toto nepovolené

prečerpanie minimálne do výšky dohodnutého úverového rámca.

Splátka je uhradená včas, ak je pripísaná na účet banky najneskôr v deň splatnosti

splátky a banka má možnosť s poukázanou sumou nakladať (čl. 7 bod 7.3.3. VOP).

V zmysle bodu 7.4.4. čl. 4 VOP pokiaľ je klient v omeškaní so splácaním úveru, je povinný zaplatiť banke
okrem úrokov z úveru stanovených v zmluve tiež úroky z omeškania.

Podľa čl. 7 bod 7.6.1. VOP ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného
dojednania zo strany klienta alebo:

a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako

10 dní, banka je oprávnená:

a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy a

klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej
splatnosti,

b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banky nastáva

okamžite, bez výpovednej lehoty, dňom jej doručenia klientovi. Odstúpením od zmluvy nezanikajú ani
zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi bankou a klientom, resp. treťou osobou,

c) započítať pohľadávku z úveru banky voči akejkoľvek pohľadávke klienta voči banke,

d) zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, a to až do doby, keď pominú skutočnosti, ktoré

mali za následok pozastavenie poskytnutia alebo čerpania úveru.

Podľa vyčíslenia zo dňa 28.1.2013 vyhotoveného žalobcom, pohľadávka zo zmluvy o úvere ku dňu
25.1.2013 predstavovala sumu 4.401,84 eur a pozostávala z istiny v sume 3.216,32 eur, riadnych úrokovv sume 604,49 eur a úrokov z omeškania v sume 581,03 eur. Rovnako uvedené hodnoty zodpovedajú
výpisu z úverového účtu.

Listom zo dňa 5.5.2011 označeným ako výzva na zaplatenie pohľadávky žalobca vyzval žalovaného na

zaplatenie splatného dlhu voči nemu v sume 1.811,58 eur s upozornením, že v prípade, že k úhrade
nedôjde, bude nárok na dlžnú sumu uplatnený súdnou cestou.

Právny zástupca žalobcu lisom zo dňa 13.7.2011 a zo dňa 10.8.2012 označenými ako predžalobná
výzva na zaplatenie pohľadávky vyzýval žalovaného na zaplatenie dlhu voči žalobcovi v poskytnutej
sedem dňovej lehote s upozornením, že ak nebude dlh uhradený, bude tento vymáhať pre žalobcu
súdnou cestou.

Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti ( § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka ).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak

nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis - nariadenie vlády
SR č. 87/1995 Z. z..

Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov

z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013.

V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2

neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010
použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších

predpisov na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo
v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická

osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských

zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi

vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ

z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa

ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade
ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny
predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah

obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť

podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich

občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie
Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka
sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V
rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne
obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti

dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).

Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne
neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné
ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne
obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný

záväzkový vzťah. Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej
únie ale aj nášho

právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzal
zvolením iného zákona, ktorý primárna nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov,
t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri

uzatváranízmluvyvrámcisvojejpodnikateľskejčiinejzárobkovejčinnosti.ZvolenierežimuObchodného
zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu
uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v
porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s

ohľadom na to, dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle

Obchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon
o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa.

Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako

spotrebiteľskú zmluvu.

Ako vyplýva z § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie

premlčacej doby.V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný aj z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v
čase rozhodovania o predmetnom nároku a súčasne žalovaný vzniesol námietku premlčania.

Súd má za to, že pri posudzovaní plynutia premlčacej doby v danej právnej veci je potrebné aplikovať

a to vzhľadom na dohodu o plnení v splátkach § 103 Občianskeho zákonníka a teda premlčacia doba
jednotlivých splátok začala plynúť odo dňa ich zročnosti. Keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
žeby právny predchodca žalobcu využil svoje právo a vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. žeby
požadoval splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere v dôsledku čoho by bol potom žalovaný ako klient
povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú by mu bola poskytnutá v oznámení o

mimoriadnej splatnosti tak ako to predpokladá ustanovenie vyššie citovaného bodu 7.6.1 VOP.

Ako je zrejmé zo zmluvy o úvere, konečná splatnosť bola dohodnutá na 48 mesiacov. Začiatok plynutia
premlčacej doby je potrebné stanoviť v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť

premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne od ich zročnosti až do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú
zo splátok. Nepremlčanými splátkami tak sú splátky splatné tri roky spätne od podania žaloby, ktorá
bola podaná dňa 20.2.2013 a vzhľadom na dohodnutý deň splatnosti jednotlivých splátok k 20. dňu v
mesiaci je prvou nepremlčanou splátkou splátka splatná dňa 20.2.2010, teda nepremlčanými splátkami

sú tie, ktoré sú splatné odo dňa 20.2.2010, teda tie, ktorých zaplatenie svojou žalobou uplatňuje žalobca,
keďže žalovaný uhradil podľa žalobcu ako poslednú splátku, ktorá bola splatná dňa 20.3.2009.

Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú

súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi

podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov

(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej
právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné
právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa
oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8

smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na
druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka.

V ďalšom sa súd zaoberal jednotlivými nárokmi žalobcu. Žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie sumy

4.401,84 eur, ktorá pozostáva z istiny v sume 3.216,3 eur a úrokov v sume 604,49 eur vyčíslených z
istiny 3.216,32 eur za obdobie od 14.10.2011 do 25.1.2013 pri úroční úrokom 14,15% p.a..

Tak ako už súd uviedol vyššie po prihliadnutí na oslabenie nároku žalobcu z dôvodu premlčania súd
ustálil, že nepremlčané sú splátky splatné odo dňa 20.2.2010 a keďže konečná splatnosť úveru bola
stanovená na deň 20.4.2012, jedná sa o 27 nepremlčaných splátok, 11 za rok 2010 ( splátky splatné

v mesiaci február až december ), 12 splátok za rok 2011 a 4 splátky za rok 2012 ( splátky splatné v
mesiaci január až apríl ). Ako to vyplýva z bodu 7.3.2 VOP, splátka úveru zahŕňala istinu, jej súčastí
a príslušenstvo a teda aj splátku úroku z úveru. Žalovanému bol úver poskytnutý pri úrokovej sadzbe
14,15% ročne, ktorá bola dojednaná ako premenlivá a teda zakladala oprávnenie žalobcu ako veriteľa
meniť jej výšku ( bod 7.4.8 VOP ), no z predložených výpisov je zrejmé, že úver bol po celú dobu úročený

dojednanou úrokovou sadzbou.

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru ( apríl 2008, spotrebiteľský úver 1-
5 rokov ) činila úrok 13,81% ročne. Vzhľadom na vyššie súd považoval dohodu o výške úrokov za platnú,
keďže mal za to, že táto výška úroku nepresahovala v podstatnej miere úrokovú mieru poskytovanú
peňažnými ústavmi.

V zmysle VOP klient splácal pohľadávku z úveru, ktorá sa skladala z istiny, jej súčastí a príslušenstva,

teda súčasťou dojednanej výšky splátky bol aj poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne.
Potomsplátkaistinyaúrokuzúverupoodpočítanípoplatkuzasprávuúveruvsume1,99eurpredstavuje
sumu 72,73 eur ( výška splátky 74,72 eur - poplatok 1,99 eur ) a keďže súd ustálil nárok žalobcu na 27
splátok, vyhovel žalobe v časti istina a vyčísleného úroku z úveru v sume 1.963,71 eur a čo do zvyšku
v tejto časti žalobu zamietol.

Čo sa týka poplatku za správu úveru, tak v zmysle zmluvy bol žalovaný ako klient povinný platiť banke
poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne.

Ako vyplýva z § 2 písm. e) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie poplatkami akákoľvek platba, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov.V zmysle § 37 ods. 21 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov
( ďalej len „Zákon o bankách“ ) banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje
požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu

alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného
zákonníka,osobitnéhozákonaaleboosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverovéhovzťahuaktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.

Zákaz podľa ustanovenia § 37 ods. 21 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo

inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je
vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9. júni
2013 ( § 122s ods. 4 Zákona o bankách ).

Z vyššie citovanej úpravy obsiahnutej v Zákone o bankách vyplýva, že účinnosťou novely č. 132/2013
od 10.6. 2013 priamo zákon zakazuje bankám požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu
nákladov alebo inú odplatu za vedenie úverových účtov. Možno konštatovať, že predmetná novelizácia

bola akýmsi vyvrcholením v podobe zákonnej úpravy zákazu žiadania poplatkov za vedenie úverových
účtov ako účtov, ktoré vznikajú na základe úverového vzťahu, ale ľuďom nič neprinášajú a sú dôležité
iba pre finančné inštitúcie.

V danej právnej veci sa jedná o poplatok, ktorý mal byť dojednaný a jednotlivé zložky sa stali splatnými
ako súčasť splátky úveru pred uvedenou novelou zákona o bankách. Súd však predmetné dojednania

o poplatku za vedenie úveru podrobil súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
predmetné dojednanie súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je nesporné, že žalovaný ako
klient a dlžník z úverového vzťahu bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi poplatok za správu úveru.
Teda laicky povedané a rovnako asi aj chápané priemerným spotrebiteľom, žalovaný bol povinný platiť

žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú potrebu vykonával akúsi správu úverového
účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania alebo iné pohyby na účte. Súd má za to, že keď
žalobcaakoveriteľposkytolžalovanémuakodlžníkoviúver,bololenvjehokompetencii,akosarozhodne
predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal žalovaný ako
spotrebiteľ, ktorý predsa za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatil žalobcovi ako

veriteľovi odplatu vo forme úroku z úveru a preto na žalovaného ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno
prenášať úhradu takýchto nákladov. Zákon o spotrebiteľských úveroch hovorí o poplatkov akéhokoľvek
druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, no nemožno prijať
záver, že pod takto definovaný pojem poplatku možno subsumovať akúkoľvek sumu určenú veriteľom
predstavujúci úhradu jeho nákladov, pričom sa jedná o poplatok a úhradu predmetnej sumy, za ktoré

spotrebiteľovi nie je poskytované žiadne protiplnenie, keď žalovanému zrejme nebol poskytovaný výpis
z predmetného úverového účtu a ani nemal prístup k informáciám a údajom vedených na účte, teda
jednalo sa čisto o administratívno-technické údaje pre žalobcu ako veriteľa. Na základe uvedeného
potom súd nárok žalobcu na zaplatenie tejto časti nároku tak ako je uvedené vyššie zamietol.

Ďalším žalobcom uplatneným nárokom bol úrok z úveru vo výške 14,15% p.a. zo sumy 3.216,32

eur od 26.1.2013 do zaplatenia. Súd sa už vyššie zaoberal dojednanou a žalobcom uplatňovanou
výškou úrokovej sadzby a po ustálení nároku žalobcu mu túto aj v nepremlčaných splátkach priznal.
Za nedôvodný však považoval nárok na úrok z úveru od 26.1.2013 do zaplatenia, teda po konečnej
splatnosti úveru, ktorá nastala dňa 20.4.2012. Takéto dojednanie, ktoré by oprávňovalo banku na
zmluvný úrok aj po dobe splatnosti úveru až do jeho zaplatenia je podľa názoru súdu v rozpore s účelom

zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnutie úveru, a ktorý patrí po dobu jeho splácania. Zmluvný
úrok nemôže plniť funkciu sankcie za oneskorené splácanie úveru aj po dobe dohodnutej splatnosti,
pretože túto funkciu plní úrok z omeškania, ktorý si žalobca aj uplatňuje, preto súd v tejto časti žalobu
zamietol.

Čo sa týka úroku z omeškania, žalobca si uplatnil jednak kapitalizovaný úrok z omeškania v sume 581,03

eur vyčíslený od poslednej úhrady do dňa 25.1.2013 pri výške úroku z omeškania 8% ročne, ktorávýška je v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády. Keďže súd
nepriznal žalobcovi nárok na poplatok za správu úveru, z ktorej sumy bol taktiež úrok z omeškania
vypočítaný, ako je to zrejmé zo žalobného návrhu a vyjadrenia žalobcu, priznal žalobcovi nárok na úroku

z omeškania v sume 273,70 eur, ktorý vyčíslil za jednotlivé obdobia s omeškaním tej ktorej splátky
počnúc prvou nepremlčanou a súdom priznanou splátkou dňa 20.2.2010, teda úrok z omeškania od
21.2.2010, ktorý vyčíslil u každej splátky ku dňu 25.1.2013 ( príkladmo úrok z omeškania zo splátky
splatnej dňa 20.3.2010, vyčíslený za obdobie od 21.3.2010 do 25.1.2013 pri výške úroku z omeškania
8% a sume splátky 72,73 eur v sume 16,61 eur ) a čo do zvyšku v tejto časti žalobu zamietol.

Na základe vyššie uvedeného potom súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.237,41
predstavujúcej súčet istiny 1.963,71 eur a vyčísleného úroku z omeškania v sume 273,70 eur.

Posledným nárokom žalobcu bol nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny 3.216,32 eur od
26.1.2013 do zaplatenia. Ako už súd uviedol vyššie, výška žalobcom uplatňovaného úroku z úveru je
v súlade s Občianskym zákonníkom a nariadením vlády, no súd priznal žalobcovi úrok z omeškania
len zo sumy 1.963,71 eur tak ako ju ustálil vyššie po nepriznaní nároku na poplatok za správu úveru

a prihliadnutí na premlčanie a čo do zvyšku, teda v časti nepriznania nároku na úrok z omeškania zo
sumy predstavujúcej poplatky za správu úveru a premlčané splátky žalobu v tejto časti zamietol.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Žalobca mal v konaní úspech v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a teda v časti o zaplatenie 2.237,41 eur,

čopredstavuje51% ažalovanývčasti,vktorejsúdžalobuzamietol,teda49%,pretosúdvzmyslevyššie
citovaného ust. § 142 ods. 2 rozhodol tak, že žiadne z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Berúc do úvahy osobné, sociálne a majetkové pomery žalovaného povolil súd v súlade s ust. § 160
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením

jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, zaplatiť sumu, na zaplatenie ktorej bol žalovaný
zaviazaný, v mesačných splátkach za podmienok uvedených vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.