Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/134/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111229496
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3111229496.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu U. B. J., a.s., so sídlom H., Q. XXXX/XXX,
IČO XX XXX XXX proti žalovanej Q. B., bytom Q. Q., A. U., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovanej Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom J., H. XX, O. XXX XXX XX,
zastúpenéhoJUDr.D.P.,advokátomsosídlomB.G.,F..D.I.1,ozaplatenie1.470Eursprísl.,oodvolaní

žalobcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. januára 2013, č.k.
19C/256/2011-47 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Výrok o určení, že podmienky v zmluve o úvere č. 3707001908 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou
dňa 02.07.2007 v časti týkajúcej sa RPMN vo výške 40,40 % a konečnej výšky úveru 55.632 Sk sú

neprijateľnými a z toho dôvodu neplatnými, z r u š u j e.

Žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 595,11 Eur s
8,76 % úrokom ročne od 24.06.2008 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň určil, že podmienky v zmluve o úvere č. 3707001908
uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 02.07.2007 v časti týkajúcej sa RPMN vo výške 40,40 %

a konečnej výšky úveru 55.632 Sk sú neprijateľnými a z toho dôvodu neplatnými. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo zmluvy uzavretej dňa 02.07.2007 mal súd za
preukázané, že žalovaná uzatvorila v uvedený deň úverovú zmluvu č. 3707001908 so žalobcom. V tejto
zmluve sa zaviazala splatiť poskytnutý úver v celkovej výške 1.846,56 Eur v mesačných splátkach
vo výške 38,47 Eur pri RPMN 40,40%. Na základe uvedeného mal súd za to, že medzi žalobcom

(ako veriteľom) a žalovanou (ako dlžníkom) vznikol dvojstranný záväzkovo-právny vzťah, podľa ktorého
žalobcovivzniklapovinnosťposkytnúťžalovanejúveražalovanej povinnosťvrátiťhopodľadohodnutých
podmienok uvedených v úverovej zmluve. Žalovaná akceptovala jednotlivé ustanovenia tejto zmluvy
ich podpísaním, a preto má povinnosť vrátiť požičané finančné prostriedky tak ako sa k tomu zmluvou
zaviazala. Úver bol žalovanej poskytnutý do výšky 995,82 Eur. Z tohto preukázateľne žalovaná zaplatila
400,71 Eur, čo potvrdil sám žalobca. Žalovaná tak z istiny úveru dlhuje žalobcovi 595,11 Eur (995,82

Eur- 400,71). Konštatoval, že medzi spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 ods. 1-3 Obč. zák. platného v
čase uzatvárania zmluvy o úvere nemôžu patriť všetky zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
ale iba kúpna zmluva, zmluva o dielo, a ktorýkoľvek odplatný typ zmluvy upravený v ôsmej časti
Občianskeho zákonníka. Keďže úprava Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách jekogentnou právnou úpravou, znamená to , že podľa ustanovení Občianskeho zákonníka nebolo v tom
čase možné považovať za spotrebiteľské zmluvy napr. zmluvy o úvere. Z ust. § 23 a ods. 1 zák.
č. 634/1992 Zb. platného v čase uzatvárania predmetnej zmluvy (vloženého do tohto zákona novelou

č. 616/2004) však vyplývalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ zmluvu podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Z dikcie tohto zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že za spotrebiteľskú zmluvu možno
označiť každú zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je

obvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobom neovplyvňuje.Irelevantnýjeprameňpráva,
podľa ktorého sa príslušná zmluva upravuje. Z uvedeného treba mať za to, že každá zmluva (teda
aj zmluva o úvere) mohla mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, ak spĺňala súčasne jej atribúty. Zmluva
uzavretá žalobcom a žalovanou dňa 02.07.2007 v danej veci má charakter spotrebiteľskej zmluvy,
pretože jej obsah žalovaná nemohla podstatným spôsobom ovplyvniť, keďže tento bol už vopred
pripravený, predtlačený. Dodávateľom v tomto prípade je žalobca, ktorý pri uzatváraní zmluvy vykonával

svoju podnikateľskú činnosť. Spotrebiteľom je žalovaná, ktorá pri uzatváraní zmluvy nevykonávala
žiadnu obchodnú alebo inú obdobnú činnosť. Vzhľadom na tieto ustanovenia bolo povinnosťou súdu
zisťovať, či predtým uvedená zmluva o úvere neobsahovala neprijateľné podmienky, či neodporuje
niektorými dojednaniami dobrým mravom a nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov. V konkrétnom prípade žalobca ako dodávateľ zmluvné podmienky úveru so žalovanou

ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, nemali teda charakter individuálne dojednaných podmienok.
Zmluva bola na predtlačenom formulári. Podľa názoru súdu niektoré časti tejto zmluvy sú svojim
obsahom koncipované tak, že pôsobia jednostranne v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa, a to
predovšetkým v časti ročnej úrokovej sadzby 40,40 %, ako aj celkových nákladov spotrebiteľa na úver
(55.632 Sk). Ide o neprimerane vysoké úroky, ktoré žalobca od žalovanej požadoval za poskytnutý

úver, ako aj neprimerane vysoké náklady za dohodnutý úver. Takéto podmienky súd preto považoval
za neprijateľné, odporujúce dobrým mravom. V zmysle ust. § 153 ods. 4 O.s.p. súd vo výroku rozsudku
vymedzil, ktoré dohodnuté, jednostranne určené podmienky vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou
považoval za neprijateľné a určil ich z tohto dôvodu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia v
nadväznosti na ustanovenia hmotnoprávneho charakteru za neplatné. Z neplatného dojednania nemôže

vzniknúť právo, ani nárok na plnenie, ale ani povinnosť takýto neplatne dojednaný záväzok uhradiť. Z
toho dôvodu súd vyhovel žalobe v časti týkajúcej sa zaplatenia nedoplatku istiny úveru a vo zvyšujúcej
časti žalobu zamietol bez toho, žeby použil moderačné právo, nakoľko podľa názoru súdu neplatnú
zmluvnú podmienku nie je možné znižovať. Keďže sa žalovaná s plnením svojho dlhu v jednotlivých
splátkach dostala do omeškania, má žalobca nárok na úrok z omeškania, pretože podľa § 559 ods.

2 Občianskeho zákonníka dlh musí byť splnený riadne a včas. Vykonávacím predpisom je nariadenie
vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého je výška úrokov z omeškania (v zmysle posledného znenia
vzhľadom na rozhodný čas pre omeškanie) o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky a platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V
čase vzniku omeškania žalovanej, to znamená v dni nasledujúcom po dátume splatnosti celého úveru,

bola výška úrokov z omeškania 9 %, pretože základná úroková sadzba bola v tom čase 1%. Žalobca
však požadoval úrok 0,023 % denne, čo predstavuje ročne 8,76 %. Z dispozičného princípu vyplýva,
že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej i právnej stránke. Z viazanosti
súdu žalobným petitom je zrejmé, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než sa
domáhajú . Keďže súd nemohol prekročiť návrh ohľadne uplatnených úrokov priznal ich do uplatnenej

výšky, a to 8,76 % ročne. V predmetnej veci mal každý z účastníkov úspech iba čiastočný, preto súd
pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a ani jednému z nich náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a vedľajší účastník.

Žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vyslovil presvedčenie, že predmetná zmluva o
úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach. Upozornil na skutočnosť, že predmetom plnenia z úverovej zmluvy je peňažná suma
predstavujúca výšku poskytnutého úveru a výška úrokov je považovaná za cenu plnenia. V tomto smere

poukázal na ust. § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka, ako aj na ust. 2 písm. b) zák. č. 258/2001Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Z citovaných
zákonných ustanovení vyplýva, že výšku úrokov, ktorá je cenou plnenia, nie je možné považovať za
neprijateľnú podmienku. Ďalej poukázal na skutočnosť, že výška úrokovej sadzby v napadnutej zmluve

uvedená nebola, no v zmysle tam dojednaných podstatných náležitostí možno jednoznačne vyvodiť
výšku úrokovej sadzby v prepočte 21,36% ročne. Nesúhlasil s tým, že celkové náklady, ktoré súd prvého
stupňa označil za neprijateľnú podmienku, by v dohodnutej výške boli neprimerane vysoké. Poukázal na
to, že do výpočtu RPMN sa zahŕňajú nielen výška úrokovej sadzby, ale aj poplatky, ktoré sú spojené s
úverom. V predmetnej úverovej zmluve bola výška RPMN uvedená 40,40%. Pomocou tohto percenta je

vyjadrenýpodielzdlžnejsumy,ktorújeveriteľpovinnýuhradiťpočasjednéhorokavsúvislostisnákladmi
spojenými s čerpaním úveru (úroková sadzba, poplatky, poistenie). V zmysle uvedeného za potrebné
považoval poukázať na skutočnosť, že žalovaná mala dohodnutú dobu splácania úveru 48 mesiacov,
t.j. 4 roky. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaná nesúhlasila s obsahom úverovej zmluvy a úverových
podmienok, nemusela úverovú zmluvu podpísať. Zdôraznil, že predmetná úverová zmluva je telefónna
pôžička. Poukázal na vyjadrenie Generálnej advokátky Verica Trstenjak pri rozhodovaní Súdneho dvora

EÚ (C-453/10), ktorá za najdôležitejšiu časť pri skúmaní podmienok úverovej zmluvy uviedla dôraz na
zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy zvážiť jej obsah a nespoliehať sa len na
ochrannú ruku štátu.

Žalovaná ani vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

Vedľajší účastník odvolaním napadol výrok o náhrade trov konania. V tejto časti navrhol rozsudok

súdu prvého stupňa zmeniť tak, že mu bude priznaná náhrada trov konania vo výške 59,52%. Uviedol,
že v predmetnom konaní pri posudzovaní priznania náhrady trov konania nebol naplnený predpoklad
existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p. a ani nie je v platnosti žiadny zákon,
na základe ktorého by súd v predmetnom konaní nemal priznať náhradu trov právneho zastúpenia
vedľajšiemu účastníkovi, ktoré mu vznikli v odmene za právne zastúpenie.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka vyjadril nesúhlas s odvolaním
vedľajšieho účastníka. Nevidel žiaden dôvod na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia
vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník nerealizoval žiadne právne úkony, za ktoré by mu mala
prináležať náhrada trov konania. Poukázal na to, že mu nebolo doručené ani oznámenie o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je „formulárovým“ oznámením, do ktorého sa len vpisujú údaje

o spotrebiteľovi a číslo konania, a preto podľa jeho názoru nejde o podanie, na základe ktorého by si
mal právny zástupca žalovanej uplatňovať trovy konania.

Žalovaná sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo
výroku o náhrade trov konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v

spojení s§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a odvolanie
vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Z obsahu odvolania však
vyplýva, že odvolanie žalobcu smeruje proti výrokovej zamietajúcej časti.

Súd prvého stupňa založil svoj zamietajúci výrok napadnutého rozsudku na tom právnom závere, že

zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 02.07.2007 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou v danej
veci má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože jej obsah žalovaná nemohla podstatným spôsobom
ovplyvniť, keďže tento bol už vopred pripravený, predtlačený. V konkrétnom prípade žalobca ako
dodávateľ zmluvné podmienky úveru so žalovanou ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, nemali
teda charakter individuálne dojednaných podmienok. Zmluva bola na predtlačenom formulári. Podľa

názoru súdu prvého stupňa, niektoré časti zmluvy sú svojím obsahom koncipované tak, že pôsobia
jednostranne v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa, a to predovšetkým v časti ročnej úrokovej sadzby
40,40%, ako aj celkových nákladov spotrebiteľa na úver (55.632Sk). Ide o neprimerane vysoké úroky,ako aj neprimerane vysoké náklady za dohodnutý úver. Takéto podmienky súd prvého stupňa preto
považoval za neprijateľné, odporujúce dobrým mravom.

Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že uzavretý zmluvný vzťah medzi

žalobcom a žalovanou na základe úverovej zmluvy č. 3707001908 zo dňa 09.07.2007, na základe ktorej
bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 30.000,-Sk (995,82 eur) je treba považovať za spotrebiteľskú
zmluvu. Ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia predmetnej
zmluvy upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú

vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Naopak žalovaná nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Žalobcovi je preto dôvodné priznať postavenie dodávateľa a žalovanému
postavenie spotrebiteľa.

V danej veci však odvolací súd bol povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti k premlčaniu nároku

žalobcu, a to vzhľadom na novelu zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonanú zák. č.
102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl. VIII., podľa ktorej v zmysle § 5b orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrh na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátanie jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku
alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi,

aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie,
ktoré ukladá povinnosť najmä súdom /ex offo/ skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami
nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné
ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv v čase svojho rozhodovania.

Podľa § 101 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Z obsahu spisu vyplýva, že na základe neplnených zmluvných podmienok žalovanou, žalobca vyhlásil
ku dňu 23.06.2008 predčasnú splatnosť úveru, čím sa všetky splátky, ktoré boli splatné po 23.06.2008
stali splatnými. Nasledujúcim dňom, t.j. 24.06.2008 potom začala žalobcovi plynúť premlčacia doba na

uplatnenie peňažného nároku voči žalovanej v zmysle § 101 Obč. zák. a uplynula dňom 24.06.2011.
Žalobca podal návrh na súd až dňa 24.11.2011. Nárok žalobcu je preto v celom rozsahu premlčaný.
Odvolací súd ďalej preskúmal odvolanie vedľajšieho účastníka proti rozsudku súdu prvého stupňa vo
výroku o náhrade trov konania. Vedľajší účastník si v odvolaní uplatnil náhradu trov prvostupňového
konania v rozsahu 59,52% v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd poukazuje na to, že právny

zástupca vedľajšieho účastníka v danej veci oznámil vstup do konania písomným podaním zo dňa
15.11.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 20.11.2012. Pojednávania dňa 15.01.2013 sa napriek
riadne a včas doručenému predvolaniu nezúčastnil, pojednávanie nežiadal z vážnych dôvodov odročiť.
Náhradu trov konania si v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, preto mu táto náhrada neprináleží.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti

a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ sa týka výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa určil, že podmienky v zmluve o
úvere č. 3707001908 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 02.07.2007 v časti týkajúcej sa RPMN
vo výške 40,40 % a konečnej výšky úveru 55.632 Sk sú neprijateľnými a z toho dôvodu neplatnými,
odvolací súd tento podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil z dôvodu, že odvolací súd bol povinný z

úradnej povinnosti prihliadnuť k premlčaniu nároku žalobcu a preto už nebolo potrebné určiť podmienky
v predmetnej zmluve o úvere za neprijateľné.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi táto náhradu trov konania nebola priznaná, nakoľko
si ju neuplatnili.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .