Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/617/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244607
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244607.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr.BlankyMalichovejaJUDr.MilanaChalupku,vprávnejvecinavrhovateľky:F.G.,Z..XX.XX.XXXX,
bytom X. F. X, Ž., zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., IČO: 35 955 341, Radlinského
č.2,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublikazast.NárodnoubankouSlovenska,ImrichaKarvaša
č. 1, Bratislava, o náhradu škody 4.914,72 Eur s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. mája 2014, č. k. 15C/194/2011-201 a proti uzneseniu
zo dňa 25. júna 2014, č. k. 15C/194/2011-224, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25. 06. 2014, č. k. 15C/194/2011-224 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporcovi
domáhala zaplatenia sumy 4.914,72 Eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len PDSI alebo Družstvo) a obchodníka
s cennými papiermi (ďalej len obchodník s CP alebo OCP). Súčasne uvedeným rozsudkom súd zamietol
návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Vychádzal zo stavu, že navrhovateľka ako členka Družstva vložila do Družstva členský vklad, a

jej členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva Družstva k 30. 03. 2011, čím jej vznikol nárok na
vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 2.979,93 Eur. Úrad pre finančný trh (ďalej len "úrad")
rozhodnutím zo dňa 21. 03. 2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo
o schválenie jeho dodatku. Úrad oboznámil Družstvo v upozornení zo dňa 13. 05. 2003 s podmienkami
pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001
Z. z. a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva
dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02. 06. 2008 uzavrelo Družstvo
s OCP Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólioDružstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,

uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. OCP sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne.

Investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne
Capital Invest, o.c.p. a to na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti
zmluvných strán, uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo

strany Obchodníka s CP výpoveďou z 30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a
ObchodníkomsCP,saDružstvodomáhalo svojichnárokovvyplývajúcichzozmluvyvočiObchodníkovis
CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm, ale nie súdnou cestou. Družstvo finančné
prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo OCP na základe zmluvy, v ktorej by bola
špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci OCP priamo disponovali s peniazmi Družstva
na základe súhlasu udeleného Družstvom.

NazákladeprospektuinvestícieschválenéhoÚradomprefinančnýtrhUTF-002/2002/SPIz21.03.2002,
bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt
investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich
investičné rozhodnutie.

Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 02.06.2008 vyplývalo založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a

OCP CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. Predmetná zmluva bola OCP vypovedaná listom z 30.03.2010 s
účinnosťouod01.05.2010.PotomtoúkoneDružstvolistom z15.04.2010požiadaloNBS opreskúmanie
postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči
OCP o náhradu škody, ale žiadalo NBS aby situáciu riešila.

Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa konštatoval, že do 01.06.2010 Národná banka

Slovenska ( ďalej len NBS ), ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné
predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o
prípadnej zhoršenej finančnej situácii Družstva a ani po rokovaní so štatutárom Družstva, ako aj
s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností

o činnosti Družstva mal súd preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v
činnosti družstiev z 24.08.2007. Družstvo dňa 10.10.2007 doručilo NBS list s tým, že zo strany
družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z
dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich
investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami

CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva, narušenie tohto
systému by mohlo uvedeným spoločnostiam spôsobiť značné škody aj na náklady, keďže finančné
vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym
spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje,
ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo,

že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou
družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu
dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli
naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom
finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám

nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo až
listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu OCP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných
dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd preukázané, že NBS
vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u OCP dohľad na mieste. NBS v tomto období

vyzvala listom z 20.04.2010 Družstvo, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície
tak, aby mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatnáčasť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z listinných dôkazov mal súd tiež za preukázané,
že Družstvo predložilo NBS dňa 28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície.
Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21ods.1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené

rozhodnutímOPK-5664/1-2/2010 z10.05.2010načas,kedyDružstvobolopovinnéodstrániťnedostatky
žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád nedostatky
žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.08.2010 konanie
vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010 z 08.12.2010, právoplatným 16.12.2010. NBS

súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.
za porušenie ustanovenia §129 ods.3 v spojení s ustanovením §128 ods.1 písm. b), c) a h) ZoCP a
§125c ods.1 v spojení s §127ods.4 ZoCP, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatným
18.07.2011. Týmto rozhodnutím NBS mu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala
Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému
subjektu nemala. NBS na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s

CP, podala dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania
trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa
odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté
trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa §
221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Aplikujúc ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
predpisov a § 127 ods. 2 a § 128 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch na vykonaným dokazovaním
zistený skutkový stav veci, súd prvého stupňa dospel k záveru, že podanému návrhu nie je možné
vyhovieť. Podľa prvostupňového súdu navrhovateľka v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup

NBS vo vzťahu k Družstvu, práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zák. č.
566/2001 Z.z. od 01. 06. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt, Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície. NBS preto nevykonávala a ani nemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ust. zák.

č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 a zák. č. 747/2004 Z.z.

Zároveň prvostupňový súd vyslovil názor, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne
uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý je povinný plniť. Poukázal pritom na ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku NS SR z 31.05.2006,
sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.
25 Cdo 1404/2004, v zmysle ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona
č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania

bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak má
navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003
Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. 3K/95/2010 mal pritom súd
za preukázané, že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz a veritelia Družstva
boli vyzvaní na prihlásenie si svojich pohľadávok voči Družstvu v zákonnej lehote. Navrhovateľka
si pohľadávku, ktorú mala voči Družstvu titulom vyrovnacieho podielu, prihlásila v prebiehajúcom
konkurznom konaní, avšak táto bola v celom rozsahu popretá správcom konkurznej podstaty a následne

navrhovateľkou uplatnená incidenčnou žalobou, o ktorej konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.
Vzhľadom na uvedené považoval súd prvého stupňa žalobu za predčasne podanú. V tejto súvislosti
tiež poukázal na to, že navrhovateľka ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku družstvom
nevyplatených finančných prostriedkov veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môžeuplatniť v zmysle ustanovenia §243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku
škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §244
Obchodnéhozákonníka.Existenciapohľadávkynavrhovateľky nanáhraduškody vočivyššieuvedeným

subjektom Družstva preto podľa súdu vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľka domáhala náhrady škody
voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by sa bez svojej
viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva.

V danom prípade za právne relevantný označil súd prvého stupňa prípadný nesprávny úradný postup,
ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu,

ktorým je Družstvo. Len v priamej príčinnej súvislosti s takýmto nesprávnym úradným postupom by
mohlo dôjsť k vzniku škody na strane navrhovateľky. Navrhovateľka poukázala, že škoda jej vznikla aj
v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom
uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od navrhovateľky OCP
na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a OCP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe
ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že OCP si

svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou
pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej
pohľadávky nedomohlo voči OCP titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky)
dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NBS spočívajúcim v zanedbaní dohľadu nad OCP. Podľa súdu v priamej príčinnej súvislosti s prípadným

preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla
vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľky. Z vyššie uvedených
dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad OCP označil v danom
prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej
súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad

OCP, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Prvostupňový
súd uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval tým, že
riadne nevykonával bankový dohľad nad uvedenými subjektmi. Súd sa priklonil k názoru odporcu, že
Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V

súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom
posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky
údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte
investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci NBS
schvaľovať zmluvu o riadení portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam

zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo
realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 ZoCP). NBS
nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k
prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či
vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

Súd zároveň konštatoval, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva
sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľka ako člen
Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva,

prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť
družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Navrhovateľka
nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že
by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov
v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ
2003/71/ES- smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich
prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa odvolávalanavrhovateľka vo svojom procesnom návrhu. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08. 06. 2011 o správcoch alternatívnych

investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo
1060/2009, (EÚ) č. 1095/2010. Podľa prvostupňového súdu preto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o
navrhovateľkoupoloženýchotázkachniejenevyhnutnépremeritórnerozhodnutieveci.Návrhnazačatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prvostupňový
súd zamietol aj z dôvodu, že nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok

podľa vnútroštátneho práva.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému
odporcovi nepriznal, pretože si ich neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh vo veci samej, podala navrhovateľka v zákonnej
lehote odvolanie, ktorým z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.
žiadal prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že súd odporcovi uloží povinnosť zaplatiť

navrhovateľke náhradu škody v sume 4.914,72 Eur s príslušenstvom, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prvostupňovému súdu vytkla, že pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že NBS nepostupovala v
súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej

moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Opätovne poukázala na to, že sa spoliehal, že
nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohla
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je
jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad

Prospektom investícií nedefinoval a postup NBS bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa
na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Postup odporcu označila za svojvoľný,
resp. arbitrárny v neprospech každého, kto sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument odporcu, o upozornení Družstva, že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z.,

ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS spočívajúcim v
nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný
navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci

zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej
nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani OCP, ktorými mohla
zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami porušujúci subjekt donútiť k
dodržiavaniu zákona. V ďalšom uviedla, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných

papierochjeabolozisťovanieavyhodnocovanieinformáciíapodkladovoskutočnostiach,ktorésatýkajú
dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý
platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt,
ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, napriek tomu, že
odporca v priebehu celého konania tvrdil opak - preto mala NBS zisťovať všetky informácie a podklady

o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a OCP.

Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík,

ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázal
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka Ing. I. P., Csc., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jedinéhoemitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil OCP, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva

uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo
konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala

ďalej na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované
do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že NBS vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatnýchohľadoch,anipovydanítohtorozhodnutiaokremudelenejpokutyvovýške10.000Eur,NBS
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné

alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že

už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Navrhovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že
Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku

2011 Národnou bankou Slovenska.

Navrhovateľka v odvolaní ďalej uviedla, že NBS rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z
dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od
mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred

májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne
minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické

zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006, z čoho vyplýva, že
Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak NBS voči
Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ). Uviedol, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu,

návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný

zohľadniť aj napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto
žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy,
ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa

regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky
zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby
právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že zodpovednosť štátu,
občianskoprávna zodpovednosť, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o
stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky,celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti NBS,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o

pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., a to
s poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 17. 07. 2014, ktorým žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že prvostupňový súd v

prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu
(navrhnuté navrhovateľkou), riadne zabezpečil dôkazné listiny aj z iných súdnych konaní v skutkovo a
právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné
listinné dôkazy. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie

nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám
navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za
denegatio iustitiae je účelové. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka sa účelovo snaží
dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho

postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný
a neexistuje s tým, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Podľa neho kompetencie NBS pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými

právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej
všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že NBS postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a

aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka mohla
požiadať NBS o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom
a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie
je zárukou budúcich výnosov s tým, že NBS môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také

porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla

NBS dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať
Prospektinvestíciebolastanovenávyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôtažod1.januára
2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008
Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za

pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má NBS zisťovať
v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu
so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal tiež na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce

povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) Zákonao cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Odporca
uviedol, že NBS mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách
majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané

zákonomačiDružstvoakovyhlasovateľverejnejponukymajetkovýchhodnôtzverejňujefinančnésprávy
v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie NBS nepotvrdzovala
a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129
a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov
Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola NBS nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v

rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z

jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku
škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným

dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky
navrhovateľky a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ
ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľky
voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľke vzniknúť škoda. K námietke

navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na
písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady

sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že

súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom

skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo
navrhovateľkou podané dôvodne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že navrhovateľka v konaní
nepreukázala nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktoromsúd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I.
ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky,
ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj súd druhého stupňa.

V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.
Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001
Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010
dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať
prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom

č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov

ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto
nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Navrhovateľka sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto
súvislosti treba poukázať na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je

spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods.
1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013 ). Ak si toho
navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady vigilantibus iura non
excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky,

podľa ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,

že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane
nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do

základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka
vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a OCP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných
operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií

súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že OCP obchodoval vo vlastnom mene
na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva,
a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c)
Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient OCP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií

nie je zaručená. Navrhovateľka si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že
až do rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala OCPpovolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS zo dňa 1.
marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
NBS. Činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť OCP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi .

Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej

rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila OCP pokutu vo výške
16.596,96 euro, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou NBS, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutuvovýške9.958,18euroanáslednerozhodnutímzodňa21.decembra2010,č.ODT-8305-5/2010
odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd sa nepovažuje za dôvodnú
ani námietku navrhovateľky o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu

po zistení závažných pochybení OCP pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho
úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdeniaveci;hmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťlen vobsahurozhodnutíNBS,keďže
za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný
predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala
navrhovateľka, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka
náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že
so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej

moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď
poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť

zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd
ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.

Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu,
a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri

vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky navrhovateľky nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania

nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa aj v tom, že žaloba bola podaná predčasne.Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného pochybenia
súdu prvého stupňa, ktorý podľa navrhovateľky na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 13. mája 2014

totiž vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania s dovtedy
vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 2 O.s.p.).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

nakoľko si ich neuplatnil.

Uznesením zo dňa 25. júna 2014, č. k. 15C/194/2011-224 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume
20 Eur, podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Navrhovateľka v zákonnej lehote napadla uvedené uznesenie odvolaním, ktorým žiadala, aby odvolací

súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia predmetné uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie
súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. o súdnych poplatkoch v
znení účinnom do 01. 10. 2012 a ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 10.
2012 navrhovateľka uviedla, že predmetné konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci sa začalo pred 01. októbrom 2012, a preto sa naň vzťahuje vecné

oslobodenie od súdnych poplatkov týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov. V
odvolaní poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v skutkovo a právne totožnej veci
sp. zn. 4Co/128/2014.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1,
§ 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani

odvolanie navrhovateľky voči uzneseniu, ktorým jej bola uložená poplatková povinnosť za odvolanie
proti meritórnemu rozhodnutiu, nie je dôvodným.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy

súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej.Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,

poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08.
2014 uložil navrhovateľke poplatkovú povinnosť vo výške 20 Eur za odvolanie podané voči meritórnemu
rozhodnutiu dňa 19. 06. 2014.

Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik

poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená
poplatkovápovinnosťajvprípadekonaniaonáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom
orgánu verejnej moci (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok zo žaloby iniciujúcej takéto konanie platí
vo výške 20 Eur. Podľa § 6 ods. 2 veta druhá zák. o súdnych poplatok sa preto v rovnakej výške platí

aj súdny poplatok za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Na uvedenom závere nič nemení ani prechodné ust. §
18cazák.osúdnychpoplatkoch,naktorépoukazovalanavrhovateľka,nakoľkoodvolanieakopoplatkový
úkon za odvolacie konanie bolo navrhovateľkou podané dňa 19. 06. 2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon,
ani o konanie začaté do 30. 09. 2012.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
aj uznesenie, ktorým bola navrhovateľke uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.