Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/499/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220610
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220610.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSRsosídlomvBratislave,Župnénám.13,onáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 4. apríla 2014 č. k. 10C/357/2012-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2,
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 45 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ako aj vykonaným dokazovaním a zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/547/2010
zistil, že dňa 28. 05. 2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného

formou zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Dňa 15. 07. 2010 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením exekučného
súdu č. k. 8Er/547/2010-13 zo dňa 24. 02. 2011, právoplatným dňa 30. 03. 2011 bola žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne
uznesením č. k. 8Er/547/2010-24 zo dňa 07. 01. 2013, právoplatným dňa 30. 01. 2013, bola exekúcia
zastavená. V danej veci súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ
požadujeododporcunáhradumajetkovejškodyvovýške1857,97euraanemajetkovejujmyvpeniazoch

vo výške 371,59 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal
vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom, súd vychádzal z tej
skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 15. 07. 2010, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 24. 02. 2011. Uznesenie exekučného
súdu bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 09. 03. 2011, ktorým dňom oprávnený
nadobudol poznatky o tom, kedy exekučný súd rozhodol a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom

rozsahu, ktorá oprávnenému mala vzniknúť. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku
bola odporcovi doručená 23. 04. 2012, a preto súd mal za to, že námietka premlčania nie je dôvodná.
K podmienke uplatnenia nároku na súde, a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom súd poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23. 04. 2012doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh vo veci samej nebol
podaný po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, avšak je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo
veci samej lehota 6 mesiacov uplynula. Súd konštatoval, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, ktorá uplynula dňa
30. 07. 2010. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Exekučným titulom v exekučnej veci bol rozhodcovský
rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2
v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka na
to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a
materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený označí
zaexekučnýtitulrozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Postup
exekučného súdu, vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup. Je preto nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme
hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody, vôbec nezaoberal.
Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. O trovách konania súd
rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a odporcovi úspešnému v konaní nepriznal náhradu trov

konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo

zastal názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy
dočasu,kýmnedôjdekukonečnémurozhodnutiu.Vdanomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o

udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale
len súdu exekučného. V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo
a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné

založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképrávavŠtrasburgu,ktorábolazákladomštandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu zaprieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a napadnutý rozsudok aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa zaoberal
navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS

62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,

ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na

súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia

tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku citoval len ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa

nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu
prvého stupňa do 15 dní odo dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (15. 07. 2010)
nedošlo, navrhovateľ však v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že nedodržanie zákonnej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia zo strany exekučného súdu

je v priamej príčinnej súvislosti s ním tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia zo strany navrhovateľa
nebola reálne preukázaná. Odvolací súd zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahovavprimeranejlehote,keďžejepotrebnéskúmaťajobjektívneokolnosti,prektorésúdnemohol
rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k

záveru, že ani nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ani preskúmaním exekučného
titulu súdom prvého stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup.Ohľadomzáverusúduprvéhostupňaomožnostipreskúmavaniaexekučnéhotituluvexekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého

stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR
(rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013).
Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci,
priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla
vzniknúť. K navrhovateľom namietanému stavu právnej neistoty, odvolací súd udáva, že vzhľadom k
dĺžke konania exekučného súdu nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty navrhovateľa do

času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo,
ako aj rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom
na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy
navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil
všetky podmienky a predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ako aj sa správne vysporiadal so
všetkými podstatnými námietkami účastníkov konania, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.