Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225836
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225836.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811
09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne

zo dňa 16. júla 2013, č. k. 27C/307/2012-34, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčíne, v
konaní vedenom pod sp. zn. 60Er/2329/2011, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote (omeškanie viac ako 182
dní). Vo svojej žalobe uviedol, že mu ako poškodenému vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca si zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa dňa 16.07.2013 v zmysle § 156 ods. 3 OSP
verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s § 115a ods. 2 OSP, podľa ktorého

pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch (§ 200ea ods. 1 - 3 OSP). Miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku spolu s poučením podľa § 120 ods. 4 OSP oznámil na úradnej
tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 10.06.2013). Účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku
prítomní neboli. Súd prvého stupňa uviedol, že uznesením zo dňa 19.08.2011, č. k. 60Er/2329/2011-12
súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie zastavil exekučné konanie podľa § 103, § 104 ods. 1 OSP
s odôvodnením, že na tamojšom súde bolo vedené exekučné konanie medzi tými istými účastníkmi,

na základe toho istého exekučného titulu, a to pod sp. zn. 60Er 1741/2010, ktoré bolo právoplatne
zastavené. Na základe uvedeného konštatoval, že vo veci ide o prekážku veci rozhodnutej, ktorá je
neodstrániteľnou prekážkou konania, a preto konanie zastavil podľa § 104 ods. 1 veta prvá OSP. Súd
prvého stupňa dôvodil, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota
15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že procesná lehota 15 dní dopadá aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovaťžiadne porušenie lehoty na rozhodnutie. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca nijakým spôsobom
nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody a v danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda

nevznikla a nedošlo zo strany súdu k nesprávnemu úradnému postupu. Pretože nebol zistený nesprávny
úradnýpostupexekučnéhosúdu,anebolisplnenéaniostatné podmienkynevyhnutnéprekonštatovanie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd sa nezaoberal nárokom
na náhradu nemajetkovej ujmy, nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to
navrhoval žalobca, nepriznal žalobcovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho

žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Na skutkový stav aplikoval § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d),
§ 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa
odôvodnil podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov

nepriznal, lebo mu preukázateľne žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) OSP sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, v konaní

rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§

205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 OSP preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) OSP, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil

porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za

porušené práva. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné. a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP z týchto dôvodov:

Obligatórne (§ 212 ods. 3 OSP) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a) - g) OSP a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm.
f) OSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Podanou žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 125 eur titulom majetkovej škody
a zaplatenia 335,61 eur titulom nemajetkovej ujmy. Je nepochybné, vzhľadom na predmet konania a

sporu nepresahujúci sumu 1 000 eur, že danú vec možno považovať za drobný spor, nakoľko spĺňa
podmienky § 200ea ods. 1, 2 OSP, ktorý v zmysle § 115a ods. 2 OSP umožňuje súdu rozhodnúť
vo veci bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie veci, ktorá spĺňa podmienky drobného sporu, bez
nariadenia pojednávania neprichádza do úvahy v každom prípade. Citované ustanovenie bolo zaradené
do Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie, keď bola

súdu daná možnosť, nie povinnosť, rozhodovať aj bez nariadenia pojednávania za splnenia zákonom
stanovených podmienok zaručujúcich ochranu práv účastníkov konania.

Podľa § 120 ods. 4 OSP súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.Podľa § 123 OSP účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Zprocesnéhohľadiskamusísúdpostupovaťpredverejnýmvyhlásenímrozhodnutiavovecisamejnajmä
podľa ustanovenia § 114 ods. 2, § 115a, § 120 ods. 4 a § 156 ods. 3 OSP. Základom pre rozhodnutie súdu
po splnení týchto procesných podmienok sú zhodné (nespochybniteľné) listinné dôkazy predložené
účastníkmi konania. V prípade akýchkoľvek pochybností nie je možné vydať súdne rozhodnutie bez

nariadenia pojednávania. Vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených
účastníkmi bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. OSP. Súd sa len
oboznámi s listinami a ak z nich vyplynie tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, môže ich vziať za
základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Skutkový stav môže súd ustáliť len z predložených listinných
dôkazov a je vylúčené, aby rozhodnutie bolo založené na listine, ktorú účastníci nepredložili - napr.
exekučný spis, z ktorého po oboznámení a zistení z neho vyplývajúcich skutočností, dospel k záverom

potrebným pre prijatie konečného rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ však súd prvého stupňa nenariadil
pojednávanie, nemohol vykonávať dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. OSP listinami obsiahnutými v
exekučnomspise,pretožetietolistinynepredložilžiadenzúčastníkovkonania.Vtejtosúvislostipovažuje
odvolací súd za potrebné poukázať na to, že žalobca v žalobe označil ako dôkaz exekučný (súdny) spis
Okresného súdu Trenčín bez označenia konkrétnej listiny na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvého

stupňa vykonal tento dôkaz tak, že celý exekučný spis pripojil ako dôkaz do tohto konania. Žalobca ani
žalovaný neboli oboznámení s tým, že súd prvého stupňa akceptoval návrh žalobcu na vykonanie tohto
dôkazu, teda že žalobcom navrhnutý dôkaz vykoná. Účastníci konania neboli oboznámení, ktoré listiny a
skutočnosti z nich vyplývajú sú pre súd významné pre právne posúdenie žalobcom uplatnených nárokov.
Za tejto procesnej situácie musel odvolací súd konštatovať, že skutkové zistenia, z ktorých súd prvého

stupňa vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej, boli získané spôsobom nesúladným s Občianskym
súdnym poriadkom a súd prvého stupňa konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Týmto postupom bola žalobcovi a žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Ustanovenie § 120 ods. 4 OSP je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania,

prejavujúcej sa v možnosti účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia
momentu na ich predkladanie. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou
(zásada formálnej pravdy), ktorá úzko súvisí na strane účastníka konania s povinnosťou tvrdenia podľa
§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP a dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 OSP. Účastníci konania
majú možnosť na dosiahnutie účelu konania pri plnení dôkaznej povinnosti predkladať skutočnosti a

dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veciach, v ktorých bolo
nariadené pojednávanie, alebo najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vo veciach, v ktorých
sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115a OSP). Zákon uvedené procesné následky viaže na vedomosť
účastníka o tejto procesnej povinnosti a preto ukladá súdu obligatórnu poučovaciu povinnosť, ktorú je
povinný poskytnúť každému účastníkovi, vrátane účastníka zastúpeného v konaní právnym zástupcom.

Preto je nevyhnutné, aby si súd prvého stupňa splnil poučovaciu povinnosť a to aj podľa § 120 ods.
4 OSP kvalifikovane, na začiatku súdneho konania (viď ÚS 67/2002). V prípade konaní, v ktorých sa
pojednávanie nenariaďuje, realizuje súd túto poučovaciu povinnosť v rámci prípravy pojednávania v
zmysle § 114 ods. 2 OSP. Prípravou pojednávania podľa citovaného zákonného ustanovenia treba
rozumieťvšetkučinnosťsúduodzačatiasúdnehokonania(§82ods.1OSP)aždozačatiapojednávania,

resp. do verejného vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V rámci prípravy pojednávania súd doručí
žalobu žalovanému spolu s prílohami a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4 OSP, doručovanie uskutoční
do vlastných rúk.

Súd prvého stupňa realizoval poučenie účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 OSP na úradnej tabuli

súdu, spolu s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd považuje za
potrebné poukázať na to, že doručovanie vyvesením na úradnej tabuli súdu ako osobitného spôsobu
doručovania písomnosti súdu je upravené v § 47a OSP. Táto procesná norma ustanovuje doručovanie
písomností súdu iba v prípadoch, ak účastníci nie sú súdu známi alebo ak ide o účastníkov, ktorých pobyt
nie je známy. V danej veci o taký prípad nejde. Možno uzavrieť, že účinky splnenia poučovacej povinnosti

súdom prvého stupňa vo vzťahu k účastníkom konania týmto spôsobom doručovania písomnosti
nenastali.Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri príprave pojednávania nedodržal procesný
postup podľa § 114 ods. 2 OSP. Predovšetkým súd prvého stupňa si nesplnil obligatórnu poučovaciu
povinnosť podľa § 120 ods. 4 OSP a vo veci rozhodol bez toho, aby žalobcovi a žalovanému umožnil

zúčastniť sa vykonania všetkých dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa § 123 OSP. Predmetom
dokazovania v drobných sporoch sú iba skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Súd nedokazuje
skutočnosti, ktoré vyplývajú z listín predložených účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb.
Napriek tomu, že súd prvého stupňa nemal splnené podmienky prípravy pojednávania rozhodol vo veci
samej bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 OSP postupom podľa § 156 ods. 3 OSP.

Nesplnenie povinnosti podľa § 120 ods. 4 OSP a neumožnenie účastníkom konania realizovať procesné
práva podľa § 123 OSP považoval odvolací súd za vady konania, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa pre rozhodnutie veci samej
postupom podľa § 115a ods. 2 OSP v spojení s možnosťou realizácie procesných práv účastníkov

konania podľa § 123 OSP dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi spolu so
skutkovými zisteniami, ktoré vykonal súd prvého stupňa, a ktoré z nich súd prvého stupňa vyvodzuje,
aby sa k dôkazom a skutkovým zisteniam vyjadrili, prípadne, aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto
skutkových zistení.

Porušením procesných práv a povinností postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom, najmä za situácie, kedy súd prvého stupňa mienil vo veci verejne
vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania. Odňatie tejto možnosti sa prejavilo tým, že súd prvého
stupňa znemožnil účastníkom procesné práva označiť a predkladať skutočnosti a dôkazy v rozsahu
ustanovenom zákonom. Súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom

konania realizáciu ich procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom a porušil ich právo
na spravodlivý súdny proces v intenciách článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolacia námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a
došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, je preto dôvodná. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého

stupňa zaťažil konanie vadami, ku ktorým je odvolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti.

Odvolací súd sa taktiež zaoberal tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným
sudcom. V ustanovení § 14 OSP sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje

len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či
prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd
(§ 16 OSP). Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 17.

októbra 2012, č. k. 17NcC/310/2012-11 rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslav
Manďák, ktorému vec bola pridelená, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
tamojšom súde pod sp. zn. 27C/307/2012. V súlade so zmenami rozvrhu práce (pokyn č. 44/13 Spr
645/2013) došlo k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu v
Trenčíne JUDr. Ivete Sopkovej. Z jej vyjadrenia vyplýva, že nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom

ani ich zástupcom a vo veci sa necíti byť zaujatá. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného
odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia
žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. OSP vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo
veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods.
1 OSP žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné

odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu
byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama
o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z
nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd

vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.Pretože procesný postup súdu prvého stupňa nebol z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. a) OSP správny, odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie, podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Súd prvého stupňa bude v ďalšom konaní postupovať podľa § 114 OSP, splní si voči účastníkom
poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 OSP, a ďalej dodrží taký procesný postup, aby svojím

procesným postupom poskytol účastníkom konania možnosť realizovať procesné práva zaručené
Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa bude zaoberať
aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo veci opätovne
rozhodne.

Podľa § 226 OSP je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci podľa § 224
ods. 3 OSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.