Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/122/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210208325
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2210208325.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: J. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č. XX, N., zastúpený
JUDr. Helenou Buzgóovou, advokátkou, Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, proti žalovanému:
H.P.IMOBILIA, s. r. o., so sídlom Slatinská 4, Bratislava, IČO: 35 898 046, zastúpený splnomocnencom:
Advokátska kancelária KRAKOVSKY & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Záhradnícka 25, Bratislava, o
trovách konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 5.

novembra 2013, č.k. 9C/185/2010-206, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania r u š í a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.498,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej

súd napadnutým rozsudkom žalobcovi uložil zaplatiť na účet súdu sumu 437,44 eur z titulu znalečnej
odmeny do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 38, §
39, § 49a, § 53 ods. 7 a § 588 Občianskeho zákonníka, keď bol toho názoru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno. Žalovaný preukázal, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti a v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy bol solventný (čl. 205 v spise sa nachádza osobný účet žalovaného). Ďalej nebolo preukázané,

že by žalobca podpisoval bianko dokumenty, ba naopak, notár JUDr. Ondrej Ďuriač dosvedčil, že
podpisy boli osobne pred ním podpísané a overené. Výpoveď notára, ktorý bol prítomný pri podpisovaní
týchto dokumentov žalobcom dosvedčuje aj to, že jednoznačne sa spýtal, či si zmluvy resp. dokumenty
prečítal a či pochopil ich obsah, nakoľko to robí vždy štandardne pri všetkých klientoch, ktorí k nemu
prídu overovať dokumenty na notársky úrad. Kúpna zmluva obsahuje v článku VII. ods. 3 vyhlásenie, že
zmluvné strany vyhlasujú, že si zmluvu dôkladne prečítali, že bola napísaná podľa ich pravej a slobodnej

vôle vážne a zrozumiteľne, že zmluvu neuzavreli v tiesni a na znak svojho súhlasu ju potvrdzujú
svojimi podpismi. Žalobca musel vedieť, čo podpisuje, čo potvrdzoval aj svojim podpisom, každú stranu
samostatne a obdržal aj kúpnu cenu za predmetnú nehnuteľnosť vo výške 86.600 eur. Na kúpnej zmluve
sa nachádza aj text, kde na mieste určenom na podpis je jasne uvedené, že pán J. N. je predávajúci
a žalovaný je kupujúci. Z čoho je zrejmé, že ide o zmluvu o prevode vlastníckeho práva. Aj z výpovedi
ostatných svedkov ako F. W., pána J. je zrejmé, že žalobca spomínal predaj nehnuteľnosti, čo potvrdili

svedkovia JUDr. T. W. a F. W.. Prevzatie finančnej hotovosti v notárskom úrade a bol prítomný svedok F.
W.. Svedkyňa S. N., bývalá zamestnankyňa notárskeho úradu potvrdila zaužívaný postup JUDr. Ondreja
Ďuriača, ktorý každému účastníkovi zmluvy vysvetlí obsah zmlúv a viackrát sa opýta, či porozumeli
listine. Žalobca nepresvedčil súd, že by nevedel, akú zmluvu podpisuje, za akým účelom a za akú kúpnu
cenu. Vo svojej výpovedi notár JUDr. Ondrej Ďuriač (čl. 100) uviedol, že ohľadne prevzatia hotovosti
sa nevie vyjadriť, už sa na to nepamätá, ale je taký zvyk, že strany si odovzdávajú peniaze pri podpisedokumentov. Vo svojej výpovedi opísal žalovaného ako podnikateľa, ktorý disponuje väčšou finančnou
hotovosťou a nikdy nepočul o ňom informáciu, že by predávajúcemu nevyplatil kúpnu cenu.

Bolo preukázané, že každý z účastníkov právneho úkonu u notára má priestor a čas, aby si dokument,

ktorý podpisuje, preštudoval, že notár trvá na tom, aby účastník šifroval svoj podpis na každú jednu
stranu listiny, ako to bolo aj v tomto prípade. Táto skutočnosť bola potvrdená výpoveďou bývalej
zapisovateľky S. N.. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení a tento proces je len účelový
prostriedok, ako sa má zbaviť svojich povinností, na ktoré sa zaviazal svojim podpisom. Svoje tvrdenie
o tom, že nevedel, čo podpisuje nepreukázal a taktiež ani svoju vážnu vôľu a úmysel, že mal úmysel

uzatvoriť iba úverovú zmluvu. Jeho prioritou bolo získať peniaze bez ohľadu na spôsob a formu. Súd
bol toho názoru, že pri vidine výšky kúpnej ceny a pri odovzdaní tejto sumy žalobca zmenil svoj názor
a súhlasil s predajom spornej nehnuteľnosti. Súd zaviazal žalobcu na zaplatenie znaleckej odmeny vo
výške 437,44 eur v zmysle uznesenia č.k. 9C/185/2010-180 zo dňa 13.03.2013. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa ust. 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspešnosti. Žalovaný v konaní bol plne úspešný,
uplatnil si trovy právneho zastúpenia, ktoré sú vo výške 1.498,20 eur. Právny zástupca žalovaného

vyčíslil trovy konania v celkovej výške 9.331,52 eur spočívajúce v odmene, hotových výdavkov, náhrade
za stratu času a cestovných náhradách. Súd neakceptoval požiadavku právneho zástupcu žalovaného,
aby sa pre výpočet trov konania použila všeobecná hodnota, teda cena predmetu konania vo výške
86.600,00 eur určená na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04.05.2010. V tomto ohľade súd poukázal na
skutočnosť, že súdny poplatok, ktorý žalobca zaplatil za podaný návrh na určenie vlastníckeho práva,

bol určený podľa Položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č.71/1992 Zb. v platnom znení,
tedavovýške99,50eur.VzmyslespoločnejPoznámkykPoložkám1a2Sadzobníkasúdnychpoplatkov
zák. č.71/1992 Zb. v znení účinnom, bod 1. z návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, a z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, bytu a nebytových priestorov alebo
na vydanie veci, sa poplatok vyberie podľa písmena b) týchto položiek. To znamená, že zákonodarca

sám považuje konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je za konanie, kde sa bude platiť výška
súdneho poplatku tak, ako keď nemožno predmet konania oceniť peniazmi. Analogicky teda možno
aplikovať takýto postup aj pre výpočet trov konania a postupovať podľa ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z.z., v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-
tina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ak ju

možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať mu náhradu trov konania vo výške 9.331,52
eur, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol,
že právny názor prvostupňového súdu, že v prípade žaloby o určenie vlastníckeho práva je pri výpočte

tarifnej odmeny vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., bol v justičnej aplikačnej
praxi celkom prekonaný, nakoľko v obdobnej právnej veci bolo zo strany Najvyššieho súdu SR, ako aj
Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR opakovane judikovaná skutočnosť, že v takýchto prípadoch
má byť výška sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vypočítaná z hodnoty veci. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. novembra 2012, sp. zn. 7 Mcdo 10/2012, nález Ústavného

súdu SR zo dňa 16. mája 2012, sp. zn. ÚS 119/2012, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS
538/2010, ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Mal za to, že prvostupňový súd mal pri určení
výškysadzbytarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužbyvychádzaťzhodnotyveci,oktorejvlastníctvo
sa viedol spor.

Krajský súd v Trnave ako súdu odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, pretože
rozsudok súdu prvého stupňa nie je v napadnutej časti vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C/185/2010 bolo určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalobu
zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.498,20 eur do trochdní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej súd napadnutým rozsudkom žalobcovi uložil zaplatiť na účet súdu
sumu 437,44 eur z titulu znalečnej odmeny do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa

v časti trov konania.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia.

Sporným však v prejednávanej veci bolo, či pri výpočte tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky č. 655/2004
Z.z. je potrebné vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti, ku ktorej má byť určené vlastnícke právo alebo
tarifnou odmenou má byť 1/13-tina výpočtového základu (§ 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom právneho zástupcu žalovaného 1/, že v danom prípade je
potrebné vychádzať z hodnoty veci, ku ktorej sa určovalo vlastnícke právo. Základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-tina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§
11 ods. 1 vyhlášky).

Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení vyhlášky č. 655/2004
Z.z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu,
peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo
veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje
situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje,

peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná situácia nie je
právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno
tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní
súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa Zákona o súdnych poplatkoch. Inými
slovami explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky vylučuje použitie ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky a

rovnako aj príslušných ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I.US 119/2012).

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri výpočte tarifnej odmeny sa vyššie uvedeným názorom neriadil
a pri výpočte tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., odvolací súd podľa
§ 221 ods. 1 O.s.p. rozsudok v napadnutej časti zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, vec

v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa s prihliadnutím na vyššie uvedený právny názor opätovne rozhodne
o trovách konania, pričom svoje rozhodnutie i náležite odôvodní (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.