Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. január 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/4/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807200333
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3807200333.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, , IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. T. T., advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
proti povinnej V. P., bytom M.R.P. X/X, B., pre vymoženie istiny vo výške 842,46 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 16.septembra 2011, č.k.
15Er/45/2007-36, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 16.septembra 2011, č.k.
15Er/45/2007-36.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1
písm. g) Ex. poriadku. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp.

zn. SR 3482/06 zo dňa 22.08.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené JUDr. T. U., po
zmene súdneho exekútora JUDr. G. W.. Z predloženého exekučného titulu okresný súd konštatoval,
že dňa 20.12.2005 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej
bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách.
Oprávnený na žiadosť súdu predložil zmluvu o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému
ako dlžníkovi sumu 464,71 eura za poplatok 443,47 eura, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s

poplatkom v celkovej výške 908,19 eura v 12 mesačných splátkach po 75,68 eura počnúc dňom
24.01.2006. Po preskúmaní exekučného titulu, zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd aj bez
návrhu exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. I keď bolo vo veci vydané
poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie
exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. V tejto súvislosti poukázal na § 52 ods. 1-3 a § 55 Občianskeho zákonníka.

Súd po preskúmaní samotnej zmluvy dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že povinný by pri uzatváraní tejto zmluvy
konalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti,aztohtodôvodusapovažuje
za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo j zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho
dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé,

že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená "na predtlačenom
formulári," nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k
uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a
súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený
obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Uvedené dôvodil s poukazom na

§ 53 ods. 1 - 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že smernicu Rady č. 93/13/EHS
je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcichrežim spotrebiteľských zmlúv, toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora
z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S.
proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné

podmienky poskytovania úverov (ďalej len "VPPÚ"). Preskúmaním konkrétne článku 17 "rozhodcovská
doložka," vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V čl.17 VPPÚ bol upravený
alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu,
avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným podľa prvostupňového súdu je len zdanlivá,
keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania

aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak
podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Okresný súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie
sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade
bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné
prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného

dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vo všeobecnosti poukázal na to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené

vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27.
júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25,
ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri
výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto

príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 06. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a rozsudok z 21. novembra 2002,
Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho
exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Občianskeho zák. v znení
platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré

vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Občianskeho zák. v znení platnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď
s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie

je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni
konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba

vykladaťtak,ženeodporujecitovanémuzákonnémuustanoveniuibavtedy,akprávavexekúciiuplatňuje
ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o
úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky na to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa §
53, 54 Obč. zákonníka, ale i podľa smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Táto doložka je
zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní,atedajeabsolútneneplatná. Existujúca,aleneplatnározhodcovskádoložka nemôžebyťpotom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil a na tomto základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciuprávomocirozhodcuvdanejvecikonať,ato spoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,

nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, v dôsledku čoho okresný súd v tomto štádiu exekúciu
z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uzneseniezrušil.Uviedol,žesmernicevydávanévrámciacquiscommunautaire(vrámcitzv.európskeho
práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú

záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho
systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému
platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať
ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto
smernica obsiahnutá. Nesúhlasil s tvrdením súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a

povinným je zmluvou spotrebiteľskou, podľa § 52 a nasl. Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy. Taktiež mal za to, že sa v tomto prípade nejedná o spotrebiteľský úver, nakoľko
v definícii spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až zákonom č. 568/2007 Z.z., pričom táto
novela nadobudla účinnosť až 01.01.2008. Z uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva o úvere bola
v čase svojho vzniku tzn. absolútnym obchodnom a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný
režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej

doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. Aj podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi

rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súdu) nebude dotknutá ustanovením
§ 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka. Dôležité je teda to, či doložka sama o sebe umožňuje alebo
neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu a nie to,
čo sa môže stať v budúcnosti. V zmysle citovanej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského
konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide o prípady rozhodcovských konaní ad hoc,

uskutočnených bez právneho podkladu, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Oprávnený mal za to,
že nie je pravdou, že by európske právo vylučovalo rozhodcovské konanie, alternatívne rozhodcovské
doložky sú právne prípustné. K rozhodnutiam ESD uviedol, že na základe aktuálnej rozhodovacej
praxe ESD nerozhoduje o určení konkrétnej klauzuly ako nekalej resp. neprijateľnej, ale vyjadruje sa
iba všeobecne k výkladu komunitárneho sekundárneho práva. Ide o výrazný odklon od prekonaného

rozhodnutia Oceáno Grupo Editorial, keď oprávnený aktuálne poukazuje na rozsudky ESD č. 237/02 vo
veci Freburger Kommunalbauten, bod 25 a výrok rozhodnutia, a č. C - 168/05 vo veci Mostaza Claro, bod
23 rozhodnutia. Záverom oprávnený poznamenal, že aktuálna judikatúra ESD už nechráni spotrebiteľa,
ktorý bol vo veci samej úplne pasívny poukázajúc na rozsudok č. C - 243/08 vo veci Panon , bod 33,
rozsudok č. C - 40/08 vo veci Asturcom, bod 47, rozsudok vo veci T.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp.
zn. SR 3482/06 zo dňa 22.08.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal
z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. 3650017, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa
20.12.2005.

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne

aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o
plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto

povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad
v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy
SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu
spotrebiteľaplatné,apretoniesúprespotrebiteľovzáväzné.Rozhodcovskérozsudky,ktorésazakladajú
na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je
možné.Akékoľvekpodmienky,ktorésúpodmienkamivzmyslesmernice93/13/EHSaktorésaodchyľujú

od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná

smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, ROcio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano

Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatujepovinnosťnárodnéhosúdupriaplikáciiustanovenínárodnéhopráva,ktorésúskoršiehoalebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že
zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 20.12.2005 je štandardnou formulárovou, resp.
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného
v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
(VPPÚ), ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v

rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú
službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (20.12.2005) právny predpis definoval pojem
spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a
54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade Zmluva o úvere zo dňa
20.12.2005 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu
podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných
prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1

ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na
ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm.
b) cit. zákona.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 a nasl. Obč.
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú
ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1,
ods. 2 Obč. zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy

spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútnenevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú

v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,

že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Okresný súd správne konštatoval, že na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p.,
ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie

je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávnenýmjedodávateľ.Rozhodcovskúdoložkujepreto trebavykladaťtak,ženeodporujecitovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranuspotrebiteľapredneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkamisúdzabezpečíbezohľadunapovahu

spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver.
Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský

rozsudoknanávrhdodávateľamoholbyťexekučnýmtitulomnaudeleniepovereniapreexekútora. O
takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na
štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, potvrdil ako vecne správne.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto

uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .