Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/130/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110206532
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2110206532.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: PCA Slovakia, s.r.o., Trnava, Automobilová ulica 1, zast.
advokátom: Mgr. Pavel Strnad, PhD., Bratislava, Galandova 7, proti žalovanej: S. Q., nar. X. L. XXXX,
trvale bytom Q. XXX, t. č. na neznámom mieste a zast. opatrovníčkou: Mgr. L. Q., Okresný súd Piešťany,
o 7.441,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3.
marca 2011 č. k. 17C/163/2010-113 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Vo zvyšku odvolanie o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.597,33
eurvlehote3dníododňanadobudnutiaprávoplatnostirozsudku,vozvyškužalobužalobkynezamietola

vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 2, § 456, § 517 ods. 2 a § 697 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.„) a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.;
vecne potom názorom o tom, že podnájom žalovanej v predmetnom byte (byt č. XX na 2. nadzemnom
podlaží bytového domu na ul. U. XXX/XX v S.) skončil prevzatím oznámenia o skončení podnájmu 11.
februára 2008 žalovanou a nakoľko žalovaná predmetný byt užívala aj po takomto skončení podnájmu,

pričom za toto užívanie zaplatila obvyklé nájomné 330,19 eur iba za mesiace február a marec 2008,
bolo jej treba uložiť zaplatiť (žalobkyni ako prenajímateľke) za dobu od 1. apríla 2008 do 26. novembra
2008 za užívanie predmetného bytu bez právneho dôvodu obvyklé nájomné (titulom bezdôvodného
obohatenia žalovanej) práve v prisúdenej sume (t. j. za 7 mesiacov po 330,19 eur, teda 2.311,33 eur a za
26 dní mesiaca ôsmeho pri pripadnutí 11 eur na 1 deň užívania v sume 286 eur). Mal za to, že v konaní
bolo preukázané, že v predmetnom byte mohla žalovaná bývať najdlhšie do 26. novembra 2008, kedy

jej už skončil tak odber elektriny ako i odber plynu, takže po takomto čase už nebolo reálne, aby byt ďalej
užívala, a iba za takúto skutočnú dobu užívania predmetného bytu žalovanou vznikol žalobkyni nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Zamietnutie žaloby aj v časti požadovaného príslušenstva v podobe
poplatku z omeškania odôvodnil tak, že v dobe dotknutej požiadavkou na tzv. istinu žalovaná už nebola
podnájomníčkou predmetného bytu a preto nevznikol nárok na zaplatenie poplatku z omeškania (ale len
nárok na úroky z omeškania, ktoré ale žalobkyňa nežiadala). V časti o trovách konania rozsudok právne

odôvodnilust.§142ods.2Občianskehosúdnehoporiadku(z.č.99/1963Zb.vzneníneskoršíchzmiena
doplnení, ďalej len „O. s. p.“), vecne potom prevažným úspechom žalobkyne v spore a tým, že žalovaná
nepreukázala, že jej trovy konania vznikli. Už tu sa potom žiada uviesť tiež, že podľa odôvodnenia
napádaného rozsudku súd zároveň dopĺňacím rozsudkom (?) v zmysle § 166 ods. 1 O. s. p. mal zrušiť
platobný rozkaz v zmysle § 173 ods. 2 O. s. p., pretože sa ho nepodarilo doručiť žalovanej, takýto
dopĺňací rozsudok a ani samostatné uznesenie o zrušení platobného rozkazu však spis neobsahuje

(výrok o zrušení platobného rozkazu sa nachádza len v koncepte napádaného rozsudku odchylnom odprvopisuirovnopisovdoručovanýchúčastníkom,pričomrozhodnutievtakejtopodobebysasamozrejme
muselo dostať do konfliktu s podobou výroku rozsudku vyhláseného na pojednávaní).

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa a to v celom jeho rozsahu s návrhom

na jeho zrušenie (rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že
konanie pred súdom prvého stupňa malo vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že účastníčky
uzavreli 12. októbra 2007 pracovnú zmluvu a ona (žalobkyňa) ako zamestnávateľka poskytla žalovanej

ubytovanie prostredníctvom zmluvy o podnájme bytu uzatvorenej 30. októbra 2007, načo bola žalobkyňa
oprávnená na základe nájomnej zmluvy uzavretej ňou so spoločnosťou PORONDA Immobilier, s.r.o.
(vlastníkom nehnuteľnosti - bytu). Nájomné bolo účastníčkami dohodnuté vo výške 330,19 eur a počas
trvania pracovného pomeru žalobkyňa poskytovala žalovanej dotáciu na nájomné vo výške 140,98
eur, z ktorého dôvodu žalovaná platila nájomné len vo výške 189,21 eur (mesačne). 30. januára 2008
pracovný pomer medzi účastníčkami skončil (doručením písomného oznámenia o okamžitom skončení

pracovného pomeru) a žalobkyňa v súlade s článkom 2 ods. 2.2 písm. e/ zmluvy o podnájme ukončila ku
dňu 31. januára 2008 so žalovanou podnájom. Žalovaná k termínu skončenia podnájmu byt nevypratala,
protokolárne ho neodovzdala, hoci bola upozornená, že je povinná tak urobiť a zároveň bola upozornená
aj na skutočnosť, že za podnájom bytu počnúc dňom 1. február 2008 je povinná uhrádzať nájomné
v plnej výške, t.j. vo výške 330,19 eur. Žalobkyňa má za to, že žalovaná od 1. februára 2008 až do

16. februára 2010 zasahovala do práva žalobkyne na nerušené užívanie predmetu svojej držby tým,
že nesplnila svoju povinnosť a neodovzdala protokolárne a riadne predmet nájmu (správne zrejme
„podnájmu“ - pozn. odvolacieho súdu). Žalovaná bola riadne upozornená nielen na to, že je povinná
platiť nájomné v plnej výške až do protokolárneho odovzdania bytu, ale aj na to, že je povinná riadne
a protokolárne odovzdať byt, pričom až takým úkonom sa skončí povinnosť z jej strany platiť nájom.

Zo strany žalovanej nikdy nebola snaha o riadne a protokolárne odovzdanie bytu ani o pozastavenie
neoprávneného zásahu do práva žalobkyne na oprávnenú držbu a nakladanie s predmetným bytom.
Žalovaná uhradila bankovým prevodom nájomné v plnej výške za mesiace február a marec 2008, z čoho
jednoznačne vyplýva, že si bola vedomá svojej povinnosti, tak čo sa týka uhradenia nájomného, ako
aj jej povinnosti riadne a protokolárne odovzdať byt. Tieto svoje povinnosti si však ďalej neplnila (resp.

jednorazovú povinnosť byt odovzdať nesplnila) a to až do 16. februára 2010, kedy došlo k otvoreniu bytu
správcovskou spoločnosťou a až do takéhoto času preto žalobkyňa nemohla disponovať s predmetným
bytom a dať ho ďalším svojim zamestnancom do podnájmu (čím bola ukrátená nielen žalobkyňa, ale
aj jej zamestnanci). Žalobkyňa pritom na základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi ňou a vlastníkom
nehnuteľnosti bola povinná hradiť dohodnuté nájomné vlastníkovi aj počas doby, po ktorú nemohla

disponovať s predmetným bytom pre porušenie povinností zo strany žalovanej. Iba ukončením odberu
plynu, vody a elektrickej energie v predmetnom byte žalovaná nesplnila svoju povinnosť predstavovanú
odovzdaním bytu a zároveň samotné ukončenie týchto odberov neumožnilo žalobkyni voľné nakladanie
s predmetným bytom, preto podľa odvolateľky tieto skutočnosti (ukončenie odberov) nie sú z právneho
ani z faktického hľadiska otázkou relevantnou pre dané konanie. Žalobkyňa má za to, že tu teda nejde

o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, ale o zásah do práva oprávneného držiteľa. Súdu
prvéhostupňavytklanevykonanienavrhovanéhodôkazusvedeckouvýpoveďoubývalejzamestnankyne
správcovskej spoločnosti p. J. P., ktorá v danom čase vykonávala úlohu správcu v príslušnej obytnej
zóne a ktorá svojou výpoveďou mohla poskytnúť dôležité informácie pri zisťovaní skutkového stavu veci
(pre nevykonanie ktorého dôkazu nebol ani úplne zistený skutkový stav veci).

Žalovaná ani jej opatrovníčka odvolací návrh nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, teda
(ako bude uvedené i neskôr) vecne len 1. vo vzťahu k iba čiastočne účinne napadnutému rozhodnutiu
vo veci samej a 2. pokiaľ šlo o podobne spochybnené rozhodnutie o trovách konania (majúce inak
povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa

§ 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keďže už opodstatnenosť námietky z odvolania nie celkom
dostatočným zistením skutkového stavu a tiež už vyššie naznačené procesné pochybenie súdu prvého
stupňa prakticky vylučovali možnosť konečného rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci.Predovšetkým je však potrebné (k naloženiu s odvolaním procesne akceptovateľným spôsobom) uviesť,
že pri spôsobe rozhodnutia súdu prvého stupňa, k akému došlo aj v tejto konkrétnej veci (napádaným
rozsudkom), teda pri kombinácii len čiastočného vyhovenia žalobe a jej tzv. zvyškového zamietnutia

je nevyhnutné i v súlade s relevantnými závermi ustálenej rozhodovacej praxe súdov v tomto smere
uzavrieť, že žalobkyňa bola subjektívne oprávnená napadnúť (vlastným odvolaním) výlučne rozhodnutie
vo veci samej o tzv. zvyškovom zamietnutí žaloby a tiež na tomto závislé rozhodnutie o trovách konania
a naopak len žalovanej by patrilo obdobné oprávnenie vo vzťahu k tej časti rozhodnutia vo veci samej,
ktorou bolo žalobe čiastočne vyhovené (pominúc tu i jej oprávnenie spochybniť správnosť rozhodnutia

o trovách konania). Je to tak preto, že napriek nepopierateľnému formálnemu oprávneniu každého
účastníka súdneho konania napadnúť rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním (tu por. § 201 O. s.
p.) ten -ktorý účastník konania takéto objektívne existujúce oprávnenie stráca v tej časti, v ktorej v
konaní zaznamenal procesný úspech. Ak teda účastníkovi obracajúcemu sa s určitou požiadavkou na
súd (tu žalobkyňa) je (z pohľadu zachovania skôr existujúcich práv a povinností) na prospech každé
rozhodnutie, ktorým sa žalobe vyhovelo a rovnako je to (pokiaľ ide o vec samu) v prípade účastníka,

voči ktorému požiadavka uplatnená žalobou smeruje (tu žalovanej) a rozhodnutia, ktorým sa naopak
žaloba zamietla; nemôže byť namieste iný záver, než ten, že žalobkyňa nemá subjektívne oprávnenie
napadnúť rozsudok v časti vyhovujúcej žalobe.

Ak sa ale týmto žalobkyňa v prejednávanej veci neriadila a špecifickej procesnej situácii neprispôsobila
ako vymedzenie rozsahu napadnutia rozsudku odvolaním, tak ani odvolací návrh (návrh na spôsob

rozhodnutia odvolacieho súdu), čím treba rozumieť požiadavku účastníčky na zrušenie rozsudku ako
celku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v rovnakom rozsahu, jediným možným
výsledkom takéhoto počínania bolo čiastočné odmietnutie odvolania (v časti dotknutej nedostatkom
subjektívneho oprávnenia účastníka konania účinne napadnúť tzv. prvostupňové rozhodnutie).

To bol dôvod, pre ktorý odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodol spôsobom podávajúcim

sa z druhej vety výroku tohto jeho uznesenia (nakoľko tam uvedeným zvyškom bola práve časť rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorou došlo k vyhoveniu žalobe).

Naopak nad rámec potreby takéhoto rozhodnutia bolo namieste súhlasiť s tou námietkou z odvolania
žalobkyne, že súd prvého stupňa pred rozhodnutím napádaným rozsudkom si neobstaral dostatok
skutkových zistení spôsobilých podložiť ním zvolený spôsob rozhodnutia.

Odvolací súd zdieľa názor z odvolania, že ukončenie odberu energií nie je postačujúcim pre
zodpovedanie otázky doby užívania bytu žalovanou (resp. na druhej strane poskytnutia žalobkyni
možnosti s bytom nakladať) a preto skutočne sa javí návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne
navrhovaný žalobkyňou ako dôvodný. Takýto nedostatok skutkových zistení bol pritom len dôsledkom
nie celkom dostatočného (úplného) právneho posúdenia veci a to za situácie, keď súdu prvého stupňa by

opodstatnene bolo možno vytýkať tiež iné, než odvolaním tvrdené pochybenie na ujmu práva účastníkov
na spravodlivý proces a to nevypravenie rozsudku patričným odôvodnením.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Je už priam notoricky známym a takto aj ustáleným záverom rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho

súdu (bez potreby na ňom čokoľvek meniť aj v tejto konkrétnej veci), že vada konania vymedzená
v zhora citovanom ustanovení (a inak tiež ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého paragrafu i
odseku základného predpisu tuzemského občianskeho procesného práva spočívajúca v rozhodnutí
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, čiže práva zaručovaného v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem príslušných procesných predpisov aj v čl. 46 a
nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha
oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I v tomto smere relevantná judikatúraEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) aj Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie považujú tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.

Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej
republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. (podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd

uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé); korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia treba dospieť
k záveru, že s príslušnými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)

dôvodov rozhodnutia, ale napr. tiež existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a
jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Hoci zaiste nemožno trvať na povinnosti súdu
vyporiadať sa s absolútne každým (často i právne celkom bezvýznamným) argumentom účastníka

konania (tu por. napr. II. ÚS 251/04 či III. ÚS 209/04), ak naopak zaznie argument nepostrádajúci
relevanciu, vyžaduje sa špecifická odpoveď (v rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia) práve na takýto
argument (tu napokon por. i II. ÚS 410/06).

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa náležite vyporiada i so špecifickými

námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti
súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť účinne skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen
dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným takýmto ustanovením.

Aj pri posudzovaní odôvodnenia napádaného rozsudku v prejednávanej veci z pohľadu dodržania kritérií
priblížených vyššie potom nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že tu súd prvého stupňa celkom

opomenul vyporiadať sa s tým špecifickým argumentom žalobkyne, podľa ktorého právnym titulom
priznania žalobou uplatňovaného nároku v predmetnej veci až do protokolárneho odovzdania bytu (ku
ktorému podľa všetkého nedošlo), resp. skutočnosti spôsobilej takéto odovzdanie nahradiť (zjavne i
podľa samotnej žalobkyne vniknutie do bytu 16. februára 2010 zástupcom tzv. správcovskej spoločnosti)
nemalobyťbezdôvodnéobohatenie,aleneuhradenienájomného(správnezrejmeúhradyzapodnájom),

hoci objasnenie tejto otázky bolo nielen pre možnosť úspechu žaloby v prejednávanej veci, ale
predovšetkým z pohľadu úvah o úspechu časti požiadavky formulovanej aj odvolaním zásadným. U
existencie nájomného pomeru totiž nie je dôležitou okolnosť faktického užívania predmetu nájmu, ale
trvanie nájmu, čo musí platiť rovnako aj v prípade podnájmu a naopak len u užívania bez právneho
dôvodu je významným faktický stav užívania, resp. neodovzdania bytu (v ktorej súvislosti zjavne i pre

nedoplnenie dokazovania spôsobom navrhovaným žalobkyňou nebolo urobené predmetom skúmania
ani to, či pri vniknutí do bytu vo februári 2010 sa v byte nachádzali alebo nenachádzali nejaké veci
žalovanej - prinajmenšom podporný dôkaz na to, či tu bolo niečo vyjmúc pasivitu žalovanej, čo by
žalobkyni už pred 16. februárom 2010 malo reálne brániť prenechať byt do podnájmu inej osobe či s
ním naložiť akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s užívaním bytu žalovanou).Z doterajšieho obsahu spisu sa tiež ukazuje celkom zrejmým, že žalobkyňa ani súd prvého stupňa
nevenovali dostatočnú pozornosť rozlišovaniu nájomného a podnájomného vzťahu, s tým súvisiacemu
označovaniu účastníkov príslušných vzťahov a plnení z nich vyplývajúcich (nárokovateľných).

Okrem už uvedeného tu však bolo i ďalšie pochybenie (súdu prvého stupňa) procesnej povahy, pre ktoré
bol napádaný rozsudok prinajmenšom predčasným (a navyše majúcim povahu duplicitného rozhodnutia
o tej istej veci).

Súd prvého stupňa totiž najskôr o žalobe rozhodol platobným rozkazom zo 16. júna 2010 č. k.
12Ro/37/2010-41, ktorým žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni celú žalobou požadovanú
sumu 7.441,07 eur i s príslušenstvom predstavovaným poplatkom z omeškania (teda príslušenstvom

neskôr z dôvodov uvádzaných v napádanom rozsudku už neakceptovaným) a i náhradu trov konania
v tom čase predstavujúcu sumu 1.025,29 eur, všetko do 15 dní od doručenia platobného rozkazu s
možnosťou podania odporu v rovnakej lehote a s príslušnými poučeniami účastníkov. Takýto platobný
rozkaz sa však nepodarilo doručiť do vlastných rúk žalovanej, jedinou procesne relevantnou reakciou
na to ale bolo ustanovenie žalovanej (uznesením Okresného súdu Trnava z 19. novembra 2010 č.

k. 17C/163/2010-61) opatrovníčky pre konanie. V ďalšom konaní tak súd prvého stupňa pokračoval
v konaní (na žalovanej strane sporu) s opatrovníčkou a následne tiež o veci opätovne rozhodol
(napádaným rozsudkom), stalo sa tak však bez toho, aby aj (najneskôr výrokom napádaného rozsudku)
bol (podľa § 173 ods. 2 O. s. p.) zrušený i platobný rozkaz (ako to vyplýva z opisu postupu okresného
súdu už v úvodnej časti tohto odôvodnenia - v tej rekapitulujúcej obsah rozhodnutia v prvom stupni;

kde inak ostatným odsekom odôvodnenia napádaného rozsudku spomínaný postup bol by i v rozpore
s logikou veci, nakoľko zdôvodnenie potreby vydania dopĺňacieho rozsudku - v tejto veci navyše ani
nevydaného - má svoje miesto len v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku a nie už v rozsudku majúcom
byť takto doplnenom, keďže k vyhláseniu tohto dochádza a inak tomu nebolo ani v prejednávanej veci
ešte pred zistením potreby doplnenia).

Takýto postup súdu prvého stupňa potom rozhodne nešlo považovať za správny, pretože podľa § 211
ods. 2 a § 154 ods. 1 O. s. p. i v odvolacom konaní je pre rozhodnutie rozhodujúcim stav v čase
vyhlasovania rozsudku (čo platí primerane aj u uznesení) a ak novšiemu rozhodnutiu vo veci samej malo
predchádzať zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia (hoc aj neprávoplatného platobného rozkazu,
v rozhodnom čase však žiadnym spôsobom predpokladaným procesným právom neodstráneného,

ktoré vždy vydaniu ďalšieho rozhodnutia vo veci samej bráni), spôsobovalo to priam ukážkovú potrebu
uplatnenia pravidla, podľa ktorého odvolací súd nemôže o odvolaní rozhodnúť spôsobom, ktorý by mal
za následok pretrvanie existencie 2 rozhodnutí vecne posudzujúcich to isté právo. Práve toto pravidlo
pri neexistencii právnej možnosti odvolacieho súdu zrušiť platobný rozkaz, ktorý nezrušil na to povolaný
súd prvého stupňa (povinný tak urobiť ešte pred pristúpením k novému rozhodnutiu o veci) spôsobuje

nevyhnutnosť zrušenia odvolaním napadnutého novšieho rozhodnutia (ktorým bol aj v tejto konkrétnej
veci práve žalobkyňou napádaný rozsudok - samozrejme len v častiach spochybnených subjektívne
prípustným odvolaním).

Nad rámec čiastočného odmietnutia odvolania tak odvolaciemu súdu neostávalo iné, než podľa § 221
ods. 1 písm. f/ i h/ O. s. p. (teda ako pre postup súdu prvého stupňa odnímajúci účastníkom vrátane

odvolávajúcej sa žalobkyne konať pred súdom, tak i pre nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa vedúce k nedostatočnému zisteniu ním skutkového stavu) rozsudok v účinne napadnutej
časti zrušiť a podľa odseku 2 tu zmieneného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Takáto nutnosť tu bola ako u účinne napadnutej časti vo veci samej (kde došlo v prvom stupni
k zamietnutiu žaloby), tak i u rozhodnutia o trovách konania, ktoré pre jeho závislosť od výsledku

konania vo veci samostatne obstáť taktiež nemohlo (pre vynútenie si nedostatkami priblíženými zhora
pokračovania v konaní je totiž jeho celkový výsledok t. č. ešte neistý).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu zopakovať, resp. i v dôsledku námietok
uplatnených odvolaním v už naznačenom smere tiež doplniť dokazovanie (výsluchom svedkyne J. P.),

so zreteľom k odvolaciemu súdu známej evidencii žalovanej (ako zamestnankyne) v Sociálnej poisťovni(z ktorej je zrejmé, že žalovaná pracuje) vykonať pokus o zistenie jej pobytu prostredníctvom aktuálneho
zamestnávateľa a následne zvoliť ďalší postup (tu najmä zvážením udržateľnosti ďalšieho zastupovania
účastníčky opatrovníčkou, nadto len v osobe zamestnankyne iného súdu bez vykonania šetrenia na

otázkuexistencieinýchprimárnenatotovhodnýchosôb),podľa§132O.s.p.náležitezhodnotiťvýsledky
celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci v časti, v ktorej táto ostala predmetom konania,
o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.