Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/233/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206324
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľky: D. F., nar. XX. XX.
XXXX, bytom F., G. X. XXX/X, zastúpenej JUDr. Jozefom Karabášom, advokátom so sídlom v Sabinove,
Ružová 10 proti odporcovi: F. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, zastúpenému JUDr. Mariánom
Gelenekym, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20, o určenie výživného pre rozvedenú
manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 06. 03. 2014,
č. k. 1 C/l81/2013-66 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania odporcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa") napadnutým rozsudkom návrh
navrhovateľky zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol, cit.: „Návrhom doručeným súdu dňa 11. 11. 2013 sa navrhovateľka
domáhala po zmene úpravy návrhu, aby súd zaviazal odporcu prispievať na jej výživu sumou 70 Eur
mesačne od 14. 11. 2013 do 13. 11. 2018. Obrana odporcu v konaní spočívala v tom, že nie sú splnené
zákonné podmienky na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, lebo navrhovateľka nemá
zdravotné, ani iné problémy brániace jej riadne sa zamestnať a pracovať, nemá v starostlivosti mal. deti,
ktoré by jej bránili riadne sa zamestnať, je vyučená kaderníčka, je schopná sama sa živiť, čo vyplýva aj z

dohody o pracovnej činnosti uzatvorenej so zamestnávateľom G. M., u ktorej vykonáva prácu čašníčky.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci konania boli manželia, ich manželstvo
bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 08. 10. 2013, č. k. 5C/54/2013-30
a rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. 11. 2013. Z manželstva účastníkov nepochádzajú maloleté
deti, po uzavretí účastníci bývali spolu u rodičov navrhovateľky a odporca spoločnú domácnosť opustil
koncom marca 2013. Navrhovateľka od skončenia školy (v roku 2010) je evidovaná na úrade práce,
pričom pracuje na základe dohody o pracovnej činnosti zo dňa 01. 01. 2013 ako čašníčka s mesačným
príjmom 60 - 70 Eur. Naposledy si hľadala zamestnanie v roku 2012, išlo o miesto kaderníčky, ale

miesto, o ktoré mala záujem bolo obsadené. Na výberové konanie do spoločnosti MKM bola vyzvaná zo
strany úradu práce, ale aktívne si navrhovateľka žiadnu prácu nehľadala. Podľa navrhovateľky dôvodom
rozvodu manželstva bola skutočnosť, že sa navzájom odcudzili, čo odporca riešil tým, že odišiel bývať k
svojim rodičom. Odporca je zamestnaný v spoločnosti Železnice SR od 01. 07. 2007 s príjmom od 460do 510 Eur mesačne. Podľa tvrdenia odporcu dôvodom rozpadu manželstva účastníkov bola dlhodobá
nevera zo strany navrhovateľky, aj keď tento dôvod v odôvodnení rozvodového rozsudku uvedený nie je.

S poukazom na ust. § 72 ods. 1-3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine") súd

uzavrel, že návrh nie je dôvodný. Skutočnosť, že navrhovateľka dosahuje 10x nižší príjem mesačne ako
je príjem odporcu zo zamestnania, nemožno hodnotiť, že navrhovateľka nie je schopná sama sa živiť.
Navrhovateľka pri výsluchu na pojednávaní uviedla, že nemá zdravotné problémy, ktoré by jej bránili
riadne sa zamestnať a neboli preukázané ani iné dôvody, pre ktoré nie je schopná sama sa živiť. V tomto
smere súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka sa aktívne o získanie riadneho

zamestnania a tým i pravidelného a stabilného mesačného príjmu nijako nesnaží. Jej záujem pracovať v
kaderníctve, či účasť na výberovom konaní v spoločnosti MKM s. r. o. sa javí iba formálna, nie ako snaha
o získanie lepšieho zamestnania. Je potrebné zdôrazniť, že samotná navrhovateľka výslovne uviedla,
že počas roka 2013 ohľadom zamestnania sa neinformovala, prácu si nehľadala, nakoľko pracovala na
základe dohody o pracovnej činnosti. Za takejto situácie súd uveril tvrdeniam odporcu, že navrhovateľka
pracuje vo väčšom rozsahu ako udávala v tomto konaní. Vzhľadom na vek navrhovateľky, skutočnosť,

že nemá mal. deti, nič navrhovateľke nebráni v mobilite za prácou, nielen v rámci okresu Stará Ľubovňa,
ale i mimo neho. Súd uzavrel, že na strane navrhovateľky nie sú žiadne objektívne dôvody, pre ktoré
by nebola schopná sama sa živiť a že navrhovateľka skutočnú snahu o získanie takého zamestnania,
z príjmu, z ktorého by dokázala vyžiť, resp. v čom najvyššej možnej miere pokryť svoje potreby, nijako
nevyvíja. Nemožno totiž jedného z rozvedených manželov, v danom prípade odporcu, zaviazať, aby

prispieval na výživu bývalej manželke, pokiaľ táto iba pasívne čaká, že sa možno niečo v jej situácií
zmení“.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. Uviedla, že súd
neprihliadol na skutočnosť, že nie je schopná nájsť si zamestnanie nie z dôvodu, žeby jej v tom
bránili zdravotné alebo iné problémy, ale z dôvodu, že v okrese Stará Ľubovňa, kde býva je miera

nezamestnanosti veľmi vysoká, a preto nie je schopná zabezpečiť si stabilnú prácu. Zdôraznila, že toto
predstavuje objektívny dôvod, pre ktorý nie je schopná sama sa živiť, hoci sa pravidelne informuje na
úrade práce ohľadom nových pracovných ponúk a možností zamestnať sa. Stále pracuje na základe
dohody o pracovnej činnosti u pani E. v F., čo však pre jej obživu nepostačuje. Vzhľadom na to,
že preukázaná výška príjmu odporcu je neporovnateľne vyššia ako výška jej príjmu, jej schopnosť

zamestnať sa v danom regióne je výrazne nízka. Má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre
priznanie príspevku pre rozvedenú manželku v žiadanej výške, naopak nepriznanie príspevku by bolo
v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, návrhu v celom
rozsahu vyhovel a priznal navrhovateľke trovy konania.

Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
aj správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvého stupňa a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

V predmetnej veci ide o rozhodnutie súdu podľa ust. § 72 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého
rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu
prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Podľaods.2citovanéhoustanovenia,aksabývalímanželianedohodnú,určírozsahpríspevkunavýživu,
na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi

manželmi.Citované ustanovenie Zákona o rodine vychádza v zásade z toho, že oprávneným je bývalý manžel,
ktorý nie je schopný sám sa živiť. Táto neschopnosť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych
skutočností na strane oprávneného. Medzi subjektívne skutočnosti patrí zlý zdravotný stav, žiadna

kvalifikácia alebo jej strata v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania, z dôvodu výkonu osobnej
starostlivosti o dieťa a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami sú osobná starostlivosť o mal. dieťa do 3
rokov veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú opateru alebo faktická nemožnosť umiestniť
dieťa do zariadenia, ktoré poskytuje dennú starostlivosť v danom mieste alebo faktická nemožnosť
oprávneného nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzickým a duševným

schopnostiam. Schopnosť bývalého manžela živiť sa sám, sa však neodvodzuje len od jeho skutočných
a potenciálnych zárobkových možností, ale aj od jeho majetkových pomerov. Súd prihliada k množstvu
a druhu jeho majetku a tiež k účelu, na ktorý je určený.

Len za splnenia zákonných povinností môže mať navrhovateľka právo na príspevok na výživu
rozvedeného manžela. V tomto zmysle sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela sa vyžaduje preukázanie

neschopnosti sám sa živiť a nie to, že rozvedený manžel sa sám neživí. Neschopnosť sám sa živiť
je daná v situácii, keď napríklad rozvedený manžel nie je zo zdravotného hľadiska schopný nastúpiť
do akéhokoľvek zamestnania, resp. nemôže nastúpiť do zamestnania, pretože sa stará o mal. dieťa
do troch rokov veku, resp. staršie dieťa, ktoré vyžaduje nepretržitú opateru alebo faktickú nemožnosť
umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú starostlivosť. U navrhovateľky v konaní nebola

preukázaná

neschopnosť sama sa živiť. Naopak, navrhovateľka je zdravá, je schopná riadne sa zamestnať a
dosahovať vlastný príjem.

V konaní nebola preukázaná ani skutočnosť, aby sa navrhovateľka starala o mal. dieťa vyžadujúce
zvýšenú starostlivosť. V konaní totiž bolo preukázané, že manželstvo účastníkov konania bolo

rozvedené ako bezdetné. Odvolacie námietky navrhovateľky týkajúce sa príjmu odporcu a jej schopnosti
zamestnať sa v danom regióne sú pre posúdenie nároku podľa ust. § 72 Zákona o rodine právne
irelevantné.

Odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust.§ 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1

O. s. p..

V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorému žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania
nevznikli, ani nežiadal priznať ich náhradu a neúspešná navrhovateľka nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania úspešnému odporcovi
nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.