Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/387/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310202320
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310202320.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov

Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: F.. X. Č., bytom N. T. XX,
XXX XX O., J., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Macúch, s.r.o., Trnková ul. č. 13, Bratislava,
proti žalovanému: SAT Systémy automatizačnej techniky, spol. s r.o., Lamačská cesta 3/A, Bratislava,
zast. advokátskou kanceláriou ACCEPTUM, s.r.o., Záhradnícka 36 , Bratislava, o zaplatenie úrokov z
omeškania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 5. decembra 2012 č.
k. 7C/25/2010- 93, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému na účet právneho zástupcu žalovaného vedený v Y. G., M..N..,

Č.. Ú..: XXXXXXXXXX/XXXX, trovy odvolacieho konania 328,15 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal (po pripustení zmeny petitu zo 17.10.2012) zaplatenia úrokov z omeškania z náhrady mzdy vo
výške 15.493,18 eur. Žalobcovi súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania
vo výške 1.774,34 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 7C/17/2004 domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru a náhrady mzdy za obdobie od 28.01.2004 do 21.10.2009. V časti neplatnosti skončenia
pracovného pomeru bolo konanie právoplatne skončené s tým, že Krajský súd v Bratislave v odvolacom
konaní rozsudok súdu prvého stupňa z 18.06.2009 zmenil tak, že určil neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru. V časti náhrady mzdy a trov konania odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a
vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť
dňa 13.07.2009. V dobe podania žaloby tak predmetom sporu pred prvostupňovým súdom v konaní sp.
zn. 7C/17/2004 zostal iba nárok na náhradu mzdy a trovy konania. V prejednávanej veci sa žalobca

domáha zaplatenia úrokov z omeškania z každej jednotlivej priemernej mesačnej mzdy (náhrady mzdy),
ktorých výšku žalobca vyčíslil sumou 1.549,78 eur. Na pojednávaní dňa 17.10.2012 súd pripustil zmenu
žaloby tak, že žalobca sa domáha zaplatenia úrokov z omeškania v celkovej výške 15.493,18 eur.
V priebehu konania súd prvého stupňa zistil, že konanie o náhradu mzdy (sp. zn. 7C/17/2004) bolo
právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2011 s tým, že Krajský súd
zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 84.938,75 eur. Vzhľadom na

skutočnosť, že bolo právoplatne určené, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, uzavreli
účastníci konania dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej sa pracovný pomer žalobcuu žalovaného skončil dňom 21.10.2009. V dohode o skončení pracovného pomeru účastníci prehlásili,
že podpisom tejto dohody budú všetky ich vzájomné nároky, pohľadávky a záväzky, práva a povinnosti
považovať za vysporiadané v plnom rozsahu, s výnimkou nároku na náhradu mzdy, ktorá je predmetom

sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7C/17/2004. Účastníci zároveň prehlásili,
že v dohode nebola nijakým spôsobom obmedzená ich zmluvná voľnosť a konanie nebolo obmedzené
žiadnym nátlakom. Obsahu dohody porozumeli, táto vyjadruje ich vážnu a slobodnú vôľu a dohodu
vlastnoručne podpísali. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je
dôvodná. Účastníci konania dňa 21.10.2009 uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru, v ktorej

zároveň deklarovali, že podpisom dohody považujú vzájomné nároky, pohľadávky, záväzky, práva a
povinnosti za vysporiadané v plnom rozsahu. Jedinou výnimkou bol nárok na náhradu mzdy, ktorá bola
predmetom súdneho konania spolu s trovami tohto konania. Táto dohoda je platná, zmluvná voľnosť
účastníkov dohody nebola ničím obmedzená. Súd prvého stupňa z nej vychádzal a preto uzavrel, že
žalobcovi nevznikol nárok na úroky z omeškania z náhrady mzdy. Vzhľadom na tieto závery súd prvého
stupňa žalobu zamietol. Žalobca považoval článok IV dohody za absolútne neplatný, pretože sa ním

podľa neho vzdal svojich práv a nárokov a to aj takých, ktoré by mohli vzniknúť v budúcnosti. Súd prvého
stupňa sa s týmto názorom nestotožnil. Uviedol, že ust. § 574 ods. 2 Obč. zák. neplatí na individuálne
pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby a
považoval dohodu o skončení pracovného pomeru za platný právny úkon. Sám žalobca uvádzal, že
splatnosť mzdy za jednotlivé mesiace bola pevne stanovená, výplatný termín bol 13. dňa v mesiaci

a preto v deň podpisu dohody (21.10.2009) bola náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru splatná. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Uviedol, že predmetom žaloby bol samostatne uplatnený nárok na úroky z omeškania

z priemernej mesačnej mzdy (z náhrady mzdy), keďže v čase podania žaloby žalobca disponoval
právoplatným rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté, že žalovaný s ním neplatne okamžite skončil
pracovný pomer. Rozsah náhrady mzdy zostal naďalej predmetom konania na prvostupňovom súde.
Vzhľadom na skutočnosť, že pracovný pomer medzi účastníkmi po určení neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru naďalej trval, bola dňa 21.10.2009 v súlade s ust. § 60 Zák. práce

uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru. Súd prvého stupňa zamietol žalobu s odôvodnením,
že žalobca sa mal vzdať tohto nároku s poukazom na čl. IV predmetnej dohody. S týmto tvrdením
žalobca nesúhlasí. Žalobca sa viackrát pokúšal so žalovaným mimosúdne dohodnúť vo veci rozsahu
náhrady mzdy a to aj v čase, keď už bolo právoplatné rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovnéhopomeru.Ajvjehopodaní,ktorýmnavrholzmenupetitužalobysauvádza,žežalobcasiúroky

z omeškania z neuhradených jednotlivých splátok náhrady mzdy nebude uplatňovať v tomto konaní,
ale v prípade nedosiahnutia mimosúdnej dohody, respektíve súdneho zmieru vo veci rozsahu náhrady
mzdy, úroky z omeškania budú predmetom samostatnej žaloby, ktorá bude podaná po rozhodnutí
súdu v tomto konaní v časti náhrady mzdy. 9 dní po tomto podaní na súd bola uzavretá dohoda
o skončení pracovného pomeru, v ktorej je viackrát explicitne uvedené, že k mimosúdnej dohode o

rozsahu náhrady mzdy nedošlo a teda je naďalej predmetom konania na Okresnom súde Bratislava III.
K uzavretej dohode dodáva, že nebola výsledkom žiadneho zmieru, resp. konsenzu medzi účastníkmi,
ale nevyhnutnosťou po tom, čo bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a následného obojstranného nezáujmu účastníkov o ďalšiu vzájomnú spoluprácu
v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Obsahom dohody o ukončení pracovného pomeru nie je žiadne

jednostranné vzdanie sa akéhokoľvek nároku žalobcu v prospech žalovaného, ale je obojstranne
prejavená vôľa účastníkov ukončiť dohodou pracovnoprávny vzťah a s ním spojené všetky vzájomné
práva, povinnosti, nároky a záväzky. Poukaz na ust. § 32 Zák. práce považuje žalobca za mylný a ničím
neodôvodnený. V dohode o ukončení pracovného pomeru sa nespomínajú žiadne sporné práva, nároky,
povinnosti ale iba výlučne vzájomné práva, nároky, povinnosti. V zmysle ust. § 574 ods. 1 Obč. zák.

musí mať dohoda o vzdaní sa práva, resp. o odpustení dlhu písomnú formu, musí v nej byť presne
špecifikovaný rozsah a titul vzniku dlhu (pohľadávky), ktorý sa odpúšťa, pričom touto dohodou dochádza
výhrade k zániku jednostranného záväzku (dlhu) a nie vzájomných (synalagmatických) práv a záväzkov,
o ktorých výlučne pojednáva predmetná dohoda o ukončení pracovného pomeru. Žalobca považuje za
neprijateľný extenzívny výklad čl. IV dohody, ktorým by sa dobrovoľne vopred vzdal nároku na úroky

z omeškania, a to z pohľadávky, resp. peňažného nároku, na ktorom sa so žalovaným nedohodol a
ktorý v čase uzavretia dohody bol predmetom súdneho sporu. V konaní nebolo preukázané, že by sažalobca jednostranne písomne vzdal, resp. že by odpustil nejaký dlh žalovanému, a to takým určitým a
nespochybniteľným spôsobom, ktorý vyžaduje zákon.

Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zák. práce je neplatné
skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie
zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní

pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide o uspokojenie peňažného nároku,
ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne.
K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade
vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j.

ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku.
Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym
predpisom. Z ust. § 132 Zák. práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za
mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté
iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K

omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u
nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť
skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ust. § 79

ods. 1 Zák. práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia
pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná
vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 77 Zák. práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej v tomto ustanovení
nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný
pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu

o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce je potrebné, aby otázka platnosti
bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 77 Zák. práce, omeškanie
zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.
Z vyššie uvedených záverov možno vyvodiť, že nárok žalobcu na príslušenstvo (úroky z omeškania)
náhrady mzdy je čo do základu opodstatnený..

V článku IV Dohody o skončení pracovného pomeru účastníci vyhlásili: „Zamestnanec a zamestnávateľ
prehlasujú, že podpisom tejto dohody budú všetky svoje vzájomné nároky, pohľadávky, záväzky, práva
a povinnosti považovať za vysporiadané v plnom rozsahu, s výnimkou nároku na náhradu mzdy, ktorý je
predmetom sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7C/17/2004, a o ktorom bude
rozhodnuté v uvedenom súdnom konaní, spolu s náhradou trov, vzniknutých v súvislosti s týmto súdnym

konaním.“ Medzi účastníkmi zostalo teda sporné, či uplatnené úroky z omeškania z jednotlivých súm
náhrady mzdy (ktoré sú predmetom tohto konania) boli alebo neboli vysporiadané predmetnou dohodou.

Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá
dobrým mravom (§ 15 Zák. práce). Zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov
je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu (§ 18 Zák. práce). Žiadny právny predpis,

ani Zákonník práce nevylučuje možnosť zamestnávateľa a zamestnanca dohodou vysporiadať ich
vzájomné nároky, vrátane nárokov na ktoré vzniklo zamestnancovi právo zo zákona (zákonný úrok
z omeškania). Z obsahu predmetnej dohody vyplýva, že účastníci považujú všetky vzájomné nároky
(pohľadávky, záväzky, práva a povinnosti) za vysporiadané s výnimkou nároku na náhradu mzdu,
ktorý je predmetom samostatného súdneho konania vedeného pod sp. zn. 7C/17/2004. Zo slovného

spojenia „všetky vzájomné nároky“ možno vyvodiť, že sú nimi predovšetkým nároky vyplývajúce z
neplatného skončenia pracovného pomeru, vrátane mzdových. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že
účastníci z vysporiadania vylúčili nárok na náhradu mzdy, a teda s existenciou mzdových nárokov pri
uzatváraní dohody počítali. Iné „mzdové“ nároky vylúčené teda neboli. Úroky z omeškania predstavujú
príslušenstvo pohľadávky (§ 1 ods. 4 Zák. práce v spojení s § 121 ods. 3 Obč. zák.). Samostatnápovaha príslušenstva spôsobuje, že právne úkony týkajúce sa hlavnej veci sa bez ďalšieho prejavu
vôle nevzťahujú aj na príslušenstvo. Na to, aby došlo k účinkom právneho úkonu týkajúceho sa hlavnej
veci aj na príslušenstvo, treba predmetom tohto právneho úkonu urobiť aj príslušenstvo. Ak k tomu

nedôjde, nemožno vychádzať z toho, že právny úkon sa týka aj príslušenstva. Úroky z omeškania
teda predstavujú samostatný predmet hmotnoprávneho nároku. Možno ich samostatne uplatňovať a
disponovať s nimi. Vo vzťahu k pohľadávke sú len nárokom akcesorickým. Nie je preto správny názor, že
ak sa právny úkon má týkať úrokov z omeškania, musí sa týkať i pohľadávky, ktorej sú príslušenstvom.
Úroky z omeškania možno samostatne uznať, započítať ich bez toho, aby zároveň musela byť uznaná a

započítanásamotnáistina.Úrokyzomeškaniamožnobezohľadunaistinusamostatnezmluvoupreviesť
na iného. Z toho možno vyvodiť, že ak účastníci konania v predmetnom článku dohody zhodne prehlásili,
že všetky svoje vzájomné nároky, pohľadávky a pod. podpisom dohody považuje za vysporiadané
v plnom rozsahu, pričom vylúčili iba nárok na náhradu mzdy (bez príslušenstva), tento právny úkon
podľa odvolacieho súdu treba vykladať tak, že úroky z omeškania z náhrady mzdy neboli vylúčené
z vysporiadania vzájomných nárokov. Úroky z omeškania z náhrady mzdy treba preto považovať

uzavretím dohody za vysporiadané. Žalobcovi nič nebránilo, aby zo vzájomného vysporiadania vylúčil
nielen samotný nárok na náhradu mzdy, ale aj jej príslušenstvo. Žalobca v čase spísania predmetnej
dohody totiž mal vedomosť o existencii úrokov z omeškania a o ich výške a zároveň úroky z omeškania
v čase uzavretia dohody existovali. Napokon žalobca ich v žalobe vyčíslil ku dňu uzavretia dohody
o skončení pracovného pomeru (t. j. v žalobe uplatnil úroky z omeškania k náhrade mzdy splatné ku

dňu dohodnutého skončenia pracovného pomeru). Nemohlo tu teda dôjsť k vzdaniu sa práv, ktoré
mohli žalobcovi vzniknúť až v budúcnosti. Vzdaním sa práv vopred treba rozumieť taký právny úkon,
ktorým sa zamestnanec vzdáva takých práv, ktoré v čase urobenia takéhoto úkonu ešte nevznikli, nie
sú mu známe a s ktorými nemôže z tohto dôvodu disponovať. Z toho a contrario vyplýva, že platne
sa nemožno vzdať práv, ktoré zamestnanec v čase urobenia tohto úkonu už mal a sú mu známe.

Predmetný čl. IV. dohody ani nemožno považovať za vzdanie sa práva podľa §17 ods. 1 Zák. práce,
pretože tu nejde o jednostranný právny úkon zamestnanca. Predmetnou dohodou sa zamestnanec
a zamestnávateľ vzájomne dohodli (išlo o dvojstranný právny úkon), že budú všetky ich vzájomné
nároky a pod. považovať podpisom tejto dohody za vysporiadané (s výnimkou náhrady mzdy a trov
konania 7C/17/2004). V dohode ako výnimku neuviedli aj úroky z omeškania z náhrady mzdy, ktoré ako

príslušenstvo samo o sebe nezdieľa právny osud samotnej pohľadávky. Bol to predovšetkým žalobca,
ktorý svojím rozhodnutím určil, že príslušenstvo - úroky z omeškania bude uplatňovať samostatne, a nie
spolu so samotnou náhradou mzdy v konaní sp. zn. 7C/17/2004 Iba v prípade, ak by si žalobca vymienil,
žepríslušenstvo(úrokyzomeškania)siuplatníspolus náhradoumzdy,platiloby,žepríslušenstvozdieľa
právny osud hlavnej veci a teda vyhlásenie účastníkov dohody o tom, že za vysporiadaný nepovažujú

nárok na náhradu mzdy, by sa mohol vzťahovať aj na úroky z omeškania. V opačnom prípade treba
považovať za vysporiadané všetky vzájomné nároky účastníkov dohody vrátane príslušenstva - úrokov
z omeškania s výnimkou nároku na náhradu mzdy.

Z toho vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Preto odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a priznal ich náhradu úspešnému žalovanému. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho
zastúpenia žalovaného. Jeho právny zástupca v odvolacom konaní vykonal 1 úkon právnej služby -
vyjadrenie k odvolaniu za 320,34 eur v zmysle § 10 ods. 1, 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. + tzv. režijný paušál
1 x 7,81 eur. Trovy odvolacieho konania žalovaného tak predstavujú spolu sumu 328,15 eur.

Odvolací súd upozorňuje súd prvého stupňa na chybu v označení žalovaného, ktorého obchodné meno
správne znie SAT Systémy automatizačnej techniky, spol. s r.o.. Nesprávnosť označenia žalovaného v
záhlaví napadnutého rozsudku bude treba odstrániť postupom podľa § 164 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.