Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/11/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112239541
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112239541.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníkčy senátu JUDr. Anny Ilčinovej a sudcov JUDr.

Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu T. L.. so sídlom v F., na ul. T.
č. XX, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave, na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti
žalovanému L. C. - Y. L. L. C., so sídlom v F., na A. W.. XX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 29.10.2014 č. k. 10C 396/2012-57
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že účastníci nemajú nárok na
náhradu trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej vo veciach Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 1Er 116/2010, 7Er 720/2009, 2Er 270/2009, 2Er 42/2009, 4Er 120/2009, 7Er 382/2009,

3Er 39/2009, 7Er 676/2010, 7Er 373/2010, 5Er 309/2008 a 4Er 464/2008.

V exekučnom konaní 1Er 116/2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná
dňa 7.10.2010. Uznesením zo dňa 2.12.2010 bolo zastavené exekučné konanie v časti vymoženia
zmenkového úroku a v tejto časti došlo aj k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia.

V konaní vedenom pod sp. z. 7Er 720/2009 proti Y.G. o vymoženie 780,21 Eur (Ex 11627/09) bola

podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 23.11.2009. Uznesením z 09.03.2011 bola
zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia v časti trov právneho zastúpenia a bolo zastavené konanie
v časti úroku z omeškania ako aj v časti istiny. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30.03.2011.
Následne hneď 13.04.2011 bolo vydané poverenie na zvyšok uplatneného návrhu.

V konaní vedenom pod sp. zn. 2Er 270/2009 proti L. H. o vymoženie 501,86 Eur (Ex 10148/09) bola
podaná žiadosť o udelenie poverenia dňa 28.10.2009 a dňa 02.11.2009 bolo vydané poverenie na výkon

exekúcie.

V konaní vedenom pod sp. zn. 2Er 42/2009 proti T.G. o vymoženie 554,36 Eur (Ex 407/09) bola
podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 13.03.2009. Uznesením z 30.04.2009bola zamietnutá žiadosť v časti trov právneho zastúpenia, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
30.05.2009, pričom na zvyšnú časť bolo vydané poverenie už dňa 30.04.2009.

V konaní vedenom pod sp. zn. 4Er 12/2009 proti V.G. o vymoženie 554,36 Eur s príslušenstvom (Ex
1978/09) bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 25.05.2009. Následne bol oprávnený
vyzvaný na zaslanie úverovej zmluvy, toto bolo urgované ďalším prípisom zo dňa 03.09.2009, na čo
reagoval oprávnený podaním z 23.09.2009 a žiadal o lehotné vybavenie o 60 dní a príslušné listiny
zaslal 02.12.2009. Uznesením z 02.02.2010 bola zamietnutá žiadosť v časti trov právneho zastúpenia,

uznesením z rovnakého dňa bolo zastavené exekučné konanie v časti istiny a v časti príslušenstva a toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.06.2010. Dňa 29.07.2010 bolo vydané poverenie na vymoženie
zvyšku nároku.

V konaní vedenom pod sp. zn. 7Er 382/2009 proti Y. H. o vymoženie 235,12 Eur (Ex 5439/09)
bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 27.08.2009, pričom poverenie na

vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 25.01.2010. Predtým však bol vyzvaný oprávnený na predloženie
listinných dokladov, ako to vyplýva z oznámenia oprávneného zo dňa 25.02.2010.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 3Er 39/2009 proti R.K. o vymoženie 1.433,53 Eur (Ex 342/09) bola podaná
žiadosť o udelenie poverenia 13.03.2009. Oprávnený bol exekučným súdom dňa 18.03.2009 vyzvaný

na predloženie špecifikácie vo veci a uznesením zo 16.04.2009 bola zamietnutá žiadosť o udelenie
poverenia v časti trov právneho zastúpenia. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Na výzvu súdu
reagoval oprávnený podaním doručeným 27.04.2009 a následne bolo zastavené exekučné konanie v
časti trov právneho zastúpenia oprávneného. Uznesením z 19.05.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť
02.06.2009. Ešte pred nadobudnutím právoplatnosti dňa 19.05.2009 bolo vydané poverenie na zvyšok

nároku oprávneného.

V konaní vedenom pod sp. zn. 7Er 676/2010 proti Y.I. o vymoženie 694,65 Eur (Ex 12913/10) bola
podaná žiadosť o udelenie poverenia Exekučný súd vydal poverenie dňa 26.10.2010. Dňa 10.02.2011
doručil oprávnený žiadosť o opravu poverenia, na čo súd reagoval vydaním opravného uznesenia dňa

17.03.2011 s poukazom, že došlo k zrejmej chybe.
V konaní vedenom pod sp. zn. 7Er 737/2010 proti L. A. o vymoženie 1.798,41 Eur (Ex 13472/10) bola
podaná žiadosť o udelenie poverenia 26.11.2010. Uznesením z 24.01.2011 bola zamietnutá žiadosť
v časti trov právneho zastúpenia, čo nadobudlo právoplatnosť 12.02.2011. Následne bolo zastavené
exekučné konanie v časti zmenkového úroku uznesením z 26.01.2011. Toto nadobudlo právoplatnosť

28.09.2011, po tom, čo odvolací súd potvrdil toto uznesenie, kedy odvolanie podal oprávnený.
Uznesením zo 06.10.2011 bolo zastavené exekučné konanie v časti trov právneho zastúpenia. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 07.11.2011 a následne hneď 18.11.2011 bolo vydané poverenie na
zvyšok nároku oprávneného.

V konaní vedenom pod sp. zn. 5Er 309/2008 proti U. I. o vymoženie 4.480,- Sk (Ex 4828/08) bola podaná
žiadosť o udelenie poverenia dňa 02.09.2008. Uznesením zo dňa 26.09.2008 bola zamietnutá žiadosť v
časti vymoženia úrokov z omeškania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.10.2008 a následne
hneď 05.11.2008 bolo vydané poverenie na zvyšok nároku.

V konaní vedenom pod sp. zn. 4Er 464/2008 proti Y. T. o vymoženie 20.760,- Sk (Ex 10289/08) bola
podanážiadosťoudeleniepoverenia01.12.2008,pričomexekučnýsúdvydalpovereniedňa10.12.2009.

Súd prvého stupňa uviedol, že postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie

nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený.

Žalobkyňa podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným znakom odmietavého prístupu
exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania žalobkyne ako nemravné a

založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä na nečestnej
rozhodcovskej doložke.Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal

napriek výzvam s prieťahmi, nedodržal 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Prvostupňový súd žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe. Poukázal na
rozpor s dobrými mravmi pri právnom úkone, ktorým sa mala založiť právomoc rozhodcovského súdu.
Exekučný súd bol oprávnený preskúmať exekučný titul a zastaviť exekúciu vedenú na základe takýchto

okolností. Žalobkyni vytkol nekalé obchodné praktiky spojené s používaním neprimeraných úrokov,
neprimeraných sankcií, neprijateľných dojednaní o rozhodcovskom konaní. Prvostupňový súd odmietol
argumentáciu o vzniku škody na strane subjektu, ktorý sám koná v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal s prieťahmi,
nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu a

nestranný súd. Poukázala na znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave
č. 1/2014 k rozsahu vzniknutej škody. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia

pojednávania (§ 214 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Zdá sa, že zásadný problém žalobkyňa vidí v opatrení exekučného súdu neudeliť poverenie na
vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd preto na zdôraznenie
správnosti postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobkyne mal spôsobiť škodu, dopĺňa, že Slovenská
republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len ,,SD“) práve vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08
Asturcom). Spomínané pravidlo umožňujúce preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z
hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon stanovuje v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému

súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

Exekučný súd jasne vysvetlil, že právny úkon zakladajúci rozhodcovské konanie odporoval morálke a
princípom unijného práva a v demokratickej spoločnosti sa takéto exekúcie jednoducho povoliť nedajú.

Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s nedodržaním lehoty
na udelenie poverenia a s tvrdenými prieťahmi. V prerokúvanej veci išlo o exekúcie na základe

rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto
doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach
ochrany spotrebiteľa v danom období (porov. rozsudky citované aj v iných zamietavých uzneseniach

exekučného súdu príp. iných súdov), nemožno podľa názoru súdu uvedené veci považovať za právne
úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne
obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. Tosa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním
a pod.

Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ na
osobitosti nielen predmetnej veci ale tisícov obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej

ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, že
žalobkyneakoprávnickejosobysamôžetýkaťnanajvýškritériumuvedenévpísmeneb),pretožeostatné
sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa nemá súkromný život ani spoločenské
uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.

Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,
aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných
spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa

prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho
podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne
a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre

štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať
o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v
priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie
(§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho
podania schopný vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné,

ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup
k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci
na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne) očakávať
vybavenie svojich žiadostí v 15 dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty

zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo
„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky“,„vnútornézásahydospoločnosti“(zrejme
pocity„frustráciečlenovriadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľov“),keďževtomtoprípadeide
o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a

rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§
441 Občianskeho zákonníka).

To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj

náhradou v peniazoch.

I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať za
poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej
sadokoncaojedinelánečinnosťvobdobíniekoľkomesiacovnekvalifikujeakozbytočnéprieťahyvkonaní

(porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V takýchto
konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd

nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový

súd uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako stotožňuje aj s podrobným odôvodnením rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom ohľadom
zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu informačného

systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť v tomto smere súd
nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade nevyplýva, že
tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo podľa tvrdenia
žalobkyne dôjsť k prieťahom (vec OS Humenné sp. zn. 21Er/626/2010-28 pozn. odvolacieho súdu). Pri
hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah:

Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo
znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo
nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené

náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožnonijakozistiť,čibyktýmtozvýšenýmnákladom
nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle
žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote.

Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v podobe

zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec nie
je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr

od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne
úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -

exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s
týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec

možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru
o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a

nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz
príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe
toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.

Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu.
Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby
formulárových podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody
rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).

V odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy nevznikli. Z tohto dôvodu sa ich náhrada nepriznala (§
142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.