Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219792
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219792.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa M., zastúpeného R. proti
odporcovi O., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 15C/256/2012-68 zo dňa 16. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 330 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy. Zároveň návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Okresný súd
preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania a dospel k záveru, že tento
nie je dôvodný. Uviedol, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je

oprávnený riešiť a podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa
riešiotázka,ktorámôžemaťvýznamprerozhodnutiesúdu.Takoutootázkoumôžepodľajehonázorubyť
len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej
a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo rozhodnuté odvolacím súdom o
nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvod na prerušenie

konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní
sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Pripomenul, že
samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej

nebolorozhodnuténadriadenýmsúdom(§ 16ods.3O.s.p.),pričomotútosituáciunejde.Konštatoval,že
súdu v predmetnej veci len subjektívne pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili
vo veci ďalej konať a z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia
navykonanieexekúciebolasúdudoručenádňa09.01.2009.Súddňa04.02.2009vydalvovecipoverenie
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Následne uznesením, č.k. 15Er/22/2009-17 zo dňa
19.03.2010vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvTrenčíne,č.k.17CoE/276/2010-34 zodňa

27.07.2010 bola exekúcia čiastočne zastavená z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uznesenímzo dňa 11.09.2012, č.k. 15Er/22/2009-42 bola exekúcia zastavená z dôvodu neplatnej
rozhodcovskej doložky. Voči tomuto uzneseniu oprávnený podal odvolanie, o ktorom zatiaľ nebolo
rozhodnuté. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní

oprávnený nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škody spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len zákon č. 514/2003 Z. z.). Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo

zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje
nároky oprel o tvrdenie, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej
lehote s tým, že došlo k omeškaniu viac ako 6 mesiacov. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že tvrdenia
navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 09.01.2009 a súd o žiadosti rozhodol 04.02.2009,

t. j. 9 dní po 15-dňovej lehote stanovenej zákonom. Následne došlo k čiastočnému zastaveniu exekúcie
s poukazom na to, že v zamietajúcej časti rozhodcovský súd priznal plnenie v rozpore so zákonom.
Súdny exekútor však, disponujúc poverením pre vymoženie istiny, mohol vykonávať kroky k
vymoženiu tejto časti pohľadávky. Uznesením zo dňa 11.09.2012, č.k. 15Er/22/2009-42 bola exekúcia
zastavená celkom, a to z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Uvedené nasvedčuje záveru, že súd

nemal vydať poverenie na základe rozhodcovskej doložky ani čiastočne. Navrhovateľovi preto nemohla
vzniknúť žiadna škoda a ani nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s postupom súdu v
danom exekučnom konaní. Súd dospel k záveru, že v postupe súdu, vzhľadom na navrhovateľom
predkladaný exekučný titul v exekučnom konaní, vzhľadom k tomu, že exekúcia bola zastavená z
dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky a z doterajšej súdnej praxe možno očakávať, že odvolací súd

rozhodnutie tamojšieho súdu potvrdí, nemožno vidieť nesprávny úradný postup pre účely citovaného
zákona. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a súd úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a
jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa ajna rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal

tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a

nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými

vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval

ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal

preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
§ 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 04.02.2009, a to rozhodnutím o poverení, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Prievidza dňa 09.01.2009 a k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúciesúdnemuexekútorovidňa04.02.2009.Následneuznesenímokresnéhosúduzodňa19.3.2010
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.7.2010 bola exekúcia čiastočne zastavená

z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uznesením okresného súdu zo dňa 11.9.2012, č.k.
15Er/22/2009-42 bola exekúcia zastavená z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Voči tomuto
uzneseniu oprávnený podal odvolanie a odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že uznesením Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 19CoE/68/2013 zo dňa 30.09.2013 bolo predmetné uznesenie okresného súdu
potvrdené.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúciu. Táto lehota pritom plynie od doručenia žiadosti súdneho exekútora súdu, nie
od začatia exekučného konania. Exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na 26. deň od
doručenia žiadosti, čím došlo zo strany exekučného súdu k nerozhodnutiu v zákonnej lehote, t.z.

omeškanie exekučného súdu takto predstavuje 11 dní.

Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny
úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne
splnenéajďalšiepodmienky,atovznikškodyapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom

a vzniknutou škodou.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom
dotknutéhosúdunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 26 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na exekučný súd, resp. 9 dní po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty nemožno považovať za prieťahy

v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnejpremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo

strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bolavecpridelenánaprejednanie,boloprávoplatnerozhodovanéuznesenímKrajskéhosúduvTrenčíne
zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 6NcC/410/2012-17, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Eva Kiššová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci

a sudcovia Okresného súdu Prievidza JUDr. Klaudia Šišková, JUDr. Ľubica Chmelanová, JUDr. Beáta
Gešvantnerová, JUDr. Danka Lauková, JUDr. Valéria Píšová, JUDr. Ľudmila Škvaridlová, JUDr. Katarína
Zajacová, JUDr. Róbert Matulák, JUDr. Oľga Balážová, JUDr. Róbert Šorl, PhD., JUDr. Miriam Kohútová,
PhD., JUDr. Pavol Bielik, JUDr. Noema Turanovičová, Mgr. Vojtech Chmelan a JUDr. Jarmila
Schromová nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Vzhľadom na uvedené

bola dňa 19.11.2012 predmetná vec pridelená na základe opatrenia č. Spr 2/12 - 104 - 175
náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Klaudii Šiškovej. Čo sa týka samotnej
námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom

v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okremtohoniejepravdivétvrdenievodvolaní,žesúdprvéhostupňaprejednalvec vneprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvéhostupňasariadnevosvojomodôvodnenívrozsudkuzaoberal,zakéhodôvodupojednávalnapriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne odôvodnil, z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere

odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa na strane 4-5 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 30.08.2013, pričom

termínpojednávaniabolvprejednávanejvecivytýčený na16.10.2013,tedanavrhovateľovi
nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani
po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
30.08.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie, sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení

s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .