Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/1282/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212895
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412212895.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za
ktorú koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti odporcovi
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/94/2012-132 z 25. 06.

2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd a súčasne zamietol aj návrh navrhovateľa
vo veci samej. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol,

že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd
rozhodoval podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), podľa
ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie
podnet. Podľa § 109 ods. 2 O. s. p., prerušenie konania nie je obligatórne, a teda súd môže konanie
prerušiť a tiež nemusí. Dôvodom pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., však vždy

musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka.
V danom prípade zaujatosť vec prejednávajúceho zákonného sudcu navrhovateľ namietal už v návrhu
na začatie konania. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom
nadriadeným podľa § 16 ods. 1 O. s. p. tak, že zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať
nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody
pre prerušenie konania, a preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

Vo veci samej sa navrhovateľ domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty.
Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09. 12. 2010 a exekučný súd
ju zamietol uznesením zo dňa 07. 02. 2011; uvedené obdobie bolo potrebné na preskúmanie formálnej
a materiálnej vykonateľnosti navrhovateľom predloženého exekučného titulu z hľadiska ustanovení na

ochranu spotrebiteľa; na základe vykonaného dokazovania exekučným spisom dospel k záveru, že v
rámci uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní. Okresný súd uzavrel, že
nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1 písm. a) a c), § 3 ods.
1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;
o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol

postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ďalej poukázal
na to, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie bolo potrebné z konania
vylúčiť, aj s ohľadom na prax iných súdov. Za týchto okolností, že názor krajského súdu vo veci
nestrannosti pri rozpore s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal

ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nesprávny súd, ktorého výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
vktoromvykonávalúkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom
(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvrovnakomrozhodnutí
rozhodol aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Dôsledok správania sa súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho
možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní,
nemal sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti
konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom

vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a

2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty; navrhovateľ navrhol
vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie

konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne
rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej
veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie. Obidvom účastníkom
konania doručil písomné poučenie účastníka konania okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p.; pričom
navrhovateľovi spolu s ním riadne doručil aj vyjadrenie odporcu k návrhu. Na prejednanie veci samej

nariadil okresný súd pojednávanie, na ktoré riadne a včas predvolal právneho zástupcu navrhovateľa
a zástupcu odporcu. V spise okresného súdu je vykonaný úradný záznam o obsahu exekučného spisu
ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda. Účastníci, ani ich zástupcovia sa pojednávanianezúčastnili. Okresný súd vykonal dokazovanie iba obsahom spisu, vyhlásil dokazovanie za skončené
a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok.
Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd udáva, že okresný

súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými

v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym

úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu

riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu bolo účastníkom
riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.
Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom

a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na
pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne prostredníctvom pošty a
včas s poskytnutím 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného navrhovateľa boli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné
podmienky (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť

k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. Navyše zo spisu okresného súdu vyplýva, že
navrhovateľovi bolo riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa
konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov, toto však pozostávalo len s oboznámením sa s písomnosťami
zo spisu vrátane úradného záznamu o obsahu exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať

samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom
uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o
dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu
o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia
boli navrhovateľovi riadne doručené. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.

K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom preto nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia
o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Týmto postupom okresného súdu nebol
navrhovateľ vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a je plne odôvodnený
hospodárnosťou konania.

Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom a
fakultatívnom prerušení konania. Ustanovenie § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie

konania, to znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Pokiaľ zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný

súd, takýto návrh automaticky nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. Odvolací súd súhlasí s
názorom okresného súdu, že nie je dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ ani podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., pretože otázku, či vo veci rozhodol vylúčený sudca môže preskúmať
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe, nie ústavný súd. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na tú skutočnosť, že návrh na prerušenie konania bol podaný na prvostupňový súd dňa 20.
06. 2014, pričom Ústavný súd SR o obdobnej ústavnej sťažnosti navrhovateľa z dôvodu podania ktorej

navrhoval prerušiť prvostupňového konanie, rozhodol už uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02.
2013. Navrhovateľ tak mohol mať vedomosť už v čase podania návrhu na prerušenie konania z dôvodu
podania ústavnej sťažnosti, že pred Ústavným súdom SR v obdobnej podanej sťažnosti nebol úspešný.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného

súduspočívalovtvrdení,žekzamietnutiužiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciesúdnemu
došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.
Navrhovateľ v návrhu uvádza, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel platných v
dobe od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 Exekučný poriadok nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, preto
exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným
titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V exekučných konaniach
vedených podľa procesných pravidiel účinných od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 sa robil rozdiel medzi
exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená iba vo
vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených, avšak navrhovateľ disponuje exekučnými titulmi vo forme rozhodcovských rozsudkov, na
ktoré sa výnimka podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o lehote na rozhodnutie nevzťahovala. Len
v období od 01. 06. 2011 už 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie neplatila v prípade, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Tento názor navrhovateľa nie je celkom správny. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
„Zákon o rozhodcovskom konaní“) nadobudol účinnosť 01. 07. 2002. V § 35 Zákon o rozhodcovskom
konaní ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 08. 2005 za exekučné tituly v § 41
ods. 1, 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy
nedoplatkov a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj
na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01. 02. 2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. 07. 2002 bolo možné viesť
exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného rozhodnutia“,
keďžezák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanípriznávalrozhodcovskémurozsudkusúčinnosťou

od 01. 07. 2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05.
2010 bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti,
pretože až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená výnimka,že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d).
Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm. c) za exekučné tituly

označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zák. č. 102/2011 Z. z. účinná od 01. 06. 2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu
vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41

ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z toho vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným
titulom od 01. 07. 2002; v období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 mal exekučný súd o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil
vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti, ale v období od 01. 06. 2010 naďalej,
pokiaľ chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol

viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila na závere, že
lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II. ÚS

520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II. ÚS 248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 112/2013
zo dňa 13. 02. 2013).
Názor okresného súdu, že napriek tomu, že Exekučný poriadok lehotu v prípade zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neustanovoval, je potrebné skúmať, či súd nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora so zbytočnými prieťahmi, je správny a dospel aj k správnemu záveru, že

nie je možné konanie exekučného súdu hodnotiť ako konanie so zbytočnými prieťahmi a nesprávny
úradný postup exekučného súdu preukázaný nebol. Okresný súd z exekučného spisu zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 09. 12. 2010 (v
tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol

uznesením zo dňa 07. 02. 2011 (zo spisu vyplýva, že v mesiaci vydania bolo uznesenie aj doručované
účastníkomexekučnéhokonania).Dospelajksprávnemuzáveru,žeaknebolpreukázanýprvýzákladný
predpokladvznikuškody,atonavrhovateľomtvrdenýnesprávnyúradnýpostup,nebolopotrebnéskúmať
existenciu ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a náhrady nemajetkovej ujmy
v zmysle návrhu navrhovateľa. Navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych

predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny
úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné
sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.
Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne
správny a odôvodnený plným úspechom odporcu v konaní, ktorý však žiadne trovy konania nežiadal
nahradiť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.

1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi
právo na náhradu trov konania. Keďže však odporca neurobil žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani mu žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho

konania proti navrhovateľovi nepriznal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.