Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/1053/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110205123
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6110205123.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana v právnej veci navrhovateľa I.
Družstevná a. s., so sídlom 991 35 Dačov Lom, IČO: 36 023 604, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Vrábelom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, proti odporcovi Stredoslovenská
vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s., so sídlom Partizánska cesta 5, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
36 644 030, zastúpený KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Komenského 3, Banská
Bystrica v konaní o náhradu majetkovej ujmy o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 20C/43/2010-525 z 01. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamieta.

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh zamietol, p o t v r d z u j e.

Vo výroku o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 19.744,38 €
na účet jeho právneho zástupcu mení tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov
prvostupňového konania vo výške 16.819,94 € na účet právneho zástupcu odporcu KOVAL & spol.,
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Komenského 3, vedený v S. C. K., a. s.,
pobočka C. C., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 4.157,94 € na účet
právneho zástupcu odporcu KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica,
Komenského 3, vedený v S. C. K., a. s., pobočka C. C., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXX, do
3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Návrh na zaplatenie náhrady majetkovej ujmy podľa § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (vodný zákon) za obdobie od 01. 01. 2006 do 31. 12. 2009 okresný súd zamietol z dôvodu
nedostatku vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa na uplatnenie tohto nároku. V konaní mal okresný
súd zistené, že navrhovateľ hospodári na základe nájomných zmlúv uzavretých s niektorými vlastníkmi
pozemkov na poľnohospodárskych pozemkoch v kat. úz. M. M. F., D. M. F., K. a D. S., ktoré spadajú
pod ochranné pásma vodných zdrojov druhého stupňa na základe rozhodnutí bývalého ONV N. E. č.
PLVH 64/1986 zo dňa 06. 02. 1986 a rozhodnutia OÚ Veľký Krtíš, odbor ŽP č. ŠVSaOO-340/1994/
Iv z 26. 09. 1994. Zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách (ďalej len „vodný zákon“) v § 30 špecifikuje
subjekty, ktorým vznikajú povinnosti z titulu ochrany vodných pomerov. Len z tej skutočnosti, že vodný
zákon v § 30 ods. 2 upravuje všeobecné povinnosti na ochranu vodných pomerov a vodárenských

zdrojov, ku ktorým sú povinní nielen vlastníci poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ale aj správcovia
a nájomcovia pozemkov, nemožno bez právnej úpravy odvodiť právo navrhovateľa ako nájomcu na
náhradu majetkovej ujmy podľa § 32 ods. 6 vodného zákona, keďže náhradu majetkovej ujmy zákon
priznáva iba vlastníkovi pozemku, nie aj správcovi alebo nájomcovi pozemku. Uvedenému nasvedčuje i
Dôvodová správa k zákonu a ústavnoprávna úprava, ktorá umožňuje vyvlastniť alebo obmedziť výlučné
vlastnícke právo podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a obmedzenie vlastníckeho práva alebo
vyvlastnenie má právnu relevanciu len vo vzťahu k osobe vlastníka a neprichádza do úvahy vo vzťahu
k osobám, ktoré nie sú vlastníkmi pozemkov. Obdobne rieši nároky vlastníkov aj zákon č. 442/2002
Z. z. o verejných vodovodoch, ktorý iba vlastníkovi nehnuteľnosti obmedzenému v obvyklom užívaní
nehnuteľnosti priznáva právo na primeranú náhradu alebo zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny, ktorý taktiež priznáva právo na náhradu majetkovej ujmy iba vlastníkovi. Vlastnícke právo
je právo absolútne a vlastník sa môže domáhať svojich nárokov voči všetkým osobám, ktoré do jeho
vlastníckeho práva zasahujú. Nájomný vzťah naproti tomu je len relatívny vzťah, je zmluvným vzťahom
medzi prenajímateľom a nájomcom. Navrhovateľ už pri uzatváraní nájomných zmlúv mal vedomosť o
tom, že pozemky, na ktorých chce hospodáriť, sa nachádzajú v ochrannom pásme vodárenského zdroja.
Týmto skutočnostiam mohol prispôsobiť aj obsah nájomných zmlúv. Všeobecné povinnosti na ochranu
vodných pomerov a vodárenských zdrojov vymedzené v § 30 ods. 2 vodného zákona sú odôvodnené
verejnoprávnym záujmom na ochrane vôd a tiež tým, že všetky uvedené subjekty pri svojej činnosti
môžu zasiahnuť do ochrany vôd negatívne. Nárok vyplývajúci z § 32 ods. 6 vodného zákona na náhradu
majetkovej ujmy je konkrétnym nárokom, ktorý môže vzniknúť len vlastníkovi dotknutých pozemkov. Zo
zákona navrhovateľovi ako nájomcovi pozemkov v ochrannom pásme vodných zdrojov nárok nevznikol.
Navrhovateľ nesprávne svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od uzavretých nájomných zmlúv s vlastníkmi
predmetných nehnuteľností. Z navrhovateľom predložených nájomných zmlúv nevyplýva, že by vlastníci
právo na náhradu majetkovej ujmy postúpili na nájomcu pozemkov. Ak je aj v nájomných zmluvách
uvedené, že vlastníci splnomocňujú navrhovateľa na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6 vodného
zákona, nemôže navrhovateľ v tomto súdnom konaní vystupovať vo vlastnom mene ako navrhovateľ a
uplatňovať peňažný nárok vo svoj prospech, ale mohol by iba zastupovať vlastníkov, ktorým právo na
náhradu majetkovej ujmy patrí.
Námietku premlčania vznesenú odporcom nepovažoval za dôvodnú. Premlčanie posudzoval podľa
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), ktoré ustanovuje všeobecnú trojročnú
premlčaciu dobu a neaplikoval ustanovenie § 106 OZ, podľa ktorého sa posudzuje premlčanie nároku
na náhradu škody z dôvodu, že ide o osobitný nárok vyplývajúci z vodného zákona a nie o nárok na
náhradu škody. Navrhovateľ nároky za roky 2006 až 2009 uplatnil včas, ale nedôvodne.
Úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
vo výške 19.744,38 €.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním navrhovateľ. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu
vo veci samej uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. s tvrdením, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa, podľa ktorého nárok na náhradu majetkovej ujmy podľa vodného zákona vzniká
len vlastníkovi pozemku, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výklad vodného zákona
uskutočnený prvostupňovým súdom nepovažuje navrhovateľ za správny. Naďalej tvrdí, že nárok na
náhradu majetkovej ujmy podľa § 32 ods. 6 vodného zákona vzniká nielen vlastníkovi, ale aj správcom
a nájomcom pozemkov. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že v § 30 vodný zákon špecifikuje určité
subjekty, ktoré majú povinnosti z titulu ochrany vodných pomerov a vodárenských zdrojov. V zmysle
§ 30 ods. 1 vodného zákona každý, kto vykonáva činnosť, ktorá môže ovplyvniť stav povrchových a
podzemných vôd a podľa § 30 ods. 2 vodného zákona vlastník, správca alebo nájomca má povinnosť
obhospodarovať pozemky takým spôsobom, ktorý nielen zachová vhodné podmienky na výskyt vôd,
ale aj napomáha zlepšovaniu vodných pomerov; všetky tieto subjekty sú povinné najmä zabraňovať
škodlivým zmenám odtokových pomerov, splavovaniu pôdy a dbať o udržiavanie pôdnej vody a o
zlepšenie retenčnej schopnosti územia. V § 30 ods. 2 je za slovami vlastník, správca alebo nájomca
uvedená legislatívna skratka v tom zmysle, že vždy keď sa použije výraz „vlastník“ má sa na mysli
nielen vlastník, ale aj nájomca a správca pozemkov. Z uvedeného je potom vzhľadom na pravidlá
využívania legislatívnej skratky v zmysle uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 19/1997 Z.
z. zrejmé, že vždy keď sa v zákone č. 364/2004 Z. z. uvádza vlastník, má sa tým na mysli aj správca
alebo nájomca pozemkov. Použitie legislatívnej skratky uvedenej v § 30 ods. 2 vodného zákona na
celú piatu časť vodného zákona je správne a logické aj z toho pohľadu, že určitým povinnostiam,
ktoré vyplývajú zo zákona sú v kolerácii určité práva. Len z tej skutočnosti, že ustanovenie § 32a

vodného zákona opätovne hovorí o vlastníkovi, správcovi a nájomcovi nie je namieste vyvodzovať, že
zákonodarca právo na náhradu majetkovej ujmy v § 32 ods. 6 priznával od počiatku len vlastníkovi,
keďže ustanovenie § 32a vodného zákona bolo do tohto zákona pridané až s účinnosťou od 01. 11. 2009.
Nie je správny záver súdu prvého stupňa, že jediným, komu môže z titulu obmedzenia hospodárenia
na poľnohospodárskych pozemkoch v pásme hygienickej ochrany druhého stupňa vzniknúť ujma, je len
vlastník pozemku. Aktívnu legitimáciu na uplatňovanie ujmy podľa vodného zákona priznáva zákon aj
nájomcom pozemkov. Navrhovateľ ako nájomca pozemkov môže tento nárok uplatňovať aj vo vlastnom
mene a nie v mene vlastníkov pozemkov. Aktívna legitimácia nájomcov bola judikovaná aj rozsudkom
Okresného súdu Trenčín z 13. 10. 2010 sp. zn. 36Cb/91/2008.
Navrhovateľ nesúhlasí s názorom okresného súdu, že si navrhovateľ mohol voči vlastníkovi pozemkov
uplatniť zľavu z nájomného v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 673 a § 674 nie
je možné použiť v prostredí prenájmu poľnohospodárskych pozemkov, keďže obmedzenia vyplývajúce
z vodného zákona ako predpisu verejného práva nemožno považovať za vadu veci v zmysle § 673 OZ
a taktiež z dôvodu, že sa nájom poľnohospodárskych pozemkov riadi špeciálnym zákonom č. 504/2003
Z. z. o nájme poľnohospodárskych a lesných pozemkov.
Vo vzťahu k druhému výroku o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania uplatnil
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ a d/ O. s. p. Zo skutkových okolností predchádzajúcich
rozhodnutiu okresným súdom mal okresný súd dospieť k potrebe aplikácie ustanovenia § 150 O. s.
p. Zvýšené trovy konania sú dôsledkom nehospodárneho a nesystematického konania okresného
súdu. Námietku o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa vzniesol odporca už vo vyjadrení k
návrhu z 27. 08. 2010, námietku premlčania vzniesol prvý krát odporca na pojednávaní 20. 01. 2011,
kedy zopakoval aj námietku nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa. Okresný súd napriek tomu
neposúdil tieto námietky ako otázky predbežné, uskutočnil viaceré pojednávania, ktoré sa z pohľadu
právneho názoru súdu o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa javia ako neúčelné. Tým sa
nedôvodne navýšil počet jednotlivých úkonov právnej služby, za ktoré súd priznal zástupcovi odporcu
odmenu. Takýto postup okresného súdu nezodpovedá základným zásadám občianskeho súdneho
konania, predovšetkým zásade hospodárnosti. Priznanie náhrady trov konania odporcovi v plnej výške
je neprimerane tvrdé voči navrhovateľovi. Výrok o trovách konania odporuje aj vyhláške č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č.
655/2004 Z. z.“, alebo aj „vyhláška“). Podľa § 9 ods. 1, 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny
za všetky úkony mala určiť len vo výške 838, 21 € + DPH z dôvodu, že takáto výška tarifnej odmeny
prináležala z tarifnej hodnoty veci určenej pri začatí poskytovania právnej služby. Navrhovateľ si návrhom
na začatie konania z 18. januára 2010 uplatnil náhradu majetkovej ujmy len vo výške 208.690,53 €. Súd
prvého stupňa nesprávne zvyšoval tarifnú hodnotu veci a aj tarifnú odmenu advokáta za úkony právnej
služby vykonané v rokoch 2011, 2012 a 2013. Tretieho pochybenia sa dopustil okresný súd tým, že
odporcovi priznal náhradu trov konania aj za úkony právnej služby, ktoré sa neuskutočnili. Súd prvého
stupňa priznal náhradu trov konania odporcovi aj za účasť na pojednávaní dňa 12. 10. 2010, ktoré sa
neuskutočnilo a za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 02. 10. 2012, podanie ktorého zo spisu nevyplýva.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zopakoval, že § 30 ods. 2 vodného zákona neobsahuje
legislatívnu skratku v zmysle legislatívnych pravidiel, ktorá by sa mala uplatniť aj v prípade § 32 ods.
6 vodného zákona, pretože inak by bol pojem „vlastník“ zahŕňajúci nájomcu a správcu v ďalšom texte
zákona používaný dôsledne a systematicky, čo v prípade vodného zákona neplatí, o čom svedčí aj
text ustanovenia § 32 ods. 5, 32a ods. 6 a § 45 ods. 1 vodného zákona. Z legislatívno-technického
hľadiska preto nemožno pod pojem „vlastník“ v § 32 ods. 6 vodného zákona subsumovať aj pojem
nájomca. Navrhovateľ si nesprávne svoju aktívnu vecnú legitimáciu ako nájomca odvodzuje s poukazom
na § 30 ods. 2 vodného zákona. Rozsah povinných subjektov je daný verejnoprávnym záujmom na
ochrane vôd a tiež skutočnosťou, že všetky subjekty uvedené v § 30 ods. 2 vodného zákona sú pri svojej
činnosti schopní negatívne zasiahnuť do predmetu ochrany. Nemôže obstáť argument navrhovateľa,
podľa ktorého určitým povinnostiam vyplývajúcim z vodného zákona sú v korelácii určité práva. Zo
skutočnosti, že nájomcovi je verejnoprávnym predpisom uložená rovnaká povinnosť ako vlastníkovi,
nie je možné bez ďalšieho vyvodiť záver, že mu súčasne prináležia aj rovnaké práva ako vlastníkovi.
Obdobne takéto situácie rieši aj Zákon o ochrane prírody a krajiny, ako aj starý vodný zákon č.
184/2002 Z. z. Aj Ústava Slovenskej republiky priznáva náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
len vlastníkovi. Právny inštitút obmedzenia nájomného práva treťou osobou a náhrada majetkovej ujmy
treťou osobou z titulu takéhoto obmedzenia priamo v prospech nájomcu v slovenskom právnom poriadku

neexistuje. Situácia vlastníka s nájomcom nie je porovnateľná. Pre vlastníka je obmedzenie pozemkov
dotknutých ochranným pásmom trvalé a vzniku ujmy pri užívaní pozemkov vlastník zabrániť nemôže.
Naproti tomu, nájomca má pri uvažovaní možnom nájme pozemkov v ochrannom pásme riešiť svoje
právne postavenie tak, aby prípadné užívanie pozemkov umožňovalo naplnenie jeho podnikateľského
zámeru. Nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku a o spôsobe výpočtu náhrady (ďalej len „nariadenie
vlády č. 438/2005 Z. z.“), na ktoré výslovne § 32 ods. 6 vodného zákona odkazuje, tiež nepredpokladá
situáciu, kedy by žiadateľom náhrady podľa § 32 ods. 6 vodného zákona mohol byť nájomca. Za
žiadateľa majetkovej náhrady nariadenie pripúšťa jedine vlastníka pozemku. Právo vlastníka na náhradu
majetkovej ujmy nevyplýva ani z právnych predpisov predchádzajúcich vodnému zákonu č. 364/2004
Z. z. Starý vodný zákon č. 184/2002 Z. z. v časti upravujúcej náhradu majetkovej ujmy v dôsledku
ochranných pásiem odkazoval na zákon č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho
fondu, ktorý výslovne priznával náhradu len vlastníkovi pozemku. Aj iné zákony v porovnateľných
situáciách (napr. Zákon o ochrane prírody, Zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách)
umožnil priznať náhradu za obmedzenie užívania pozemkov iba vlastníkovi. Odporca zotrváva aj na
názore, že ak rozhodnutia stanovujúce pásma hygienickej ochrany sú z rokov 1986 a 1994 a nájomné
zmluvy s vlastníkmi pozemkov uzavrel navrhovateľ po roku 1986, resp. 1994, vedel navrhovateľ v
čase uzatvárania nájomných zmlúv o existencii ochranných pásiem a obmedzeniach, ktoré je povinný
v ochranných pásmach dodržiavať a akceptoval tento stav, mohol si v zmluvných podmienkach s
vlastníkmi pozemkov dohodnúť primerané podmienky, prípadne nájomné pozemky v dotknutej lokalite
vôbec nemusel uzatvoriť. Priznanie práva na náhradu majetkovej ujmy nájomcovi by bolo v rozpore s
dobrými mravmi a samotným účelom inštitútu náhrady ujmy, ktorej cieľom je odškodnenie zásahu do už
existujúceho vlastníckeho práva. Odporca naďalej tvrdí, že podľa § 32 ods. 6 vodného zákona nárok na
náhradu majetkovej ujmy nájomcovi nevznikol. I v prípade, že by súd ustanovenie § 32 ods. 6 vodného
zákona vykladal inak, že nájomcovi vo všeobecnosti prináleží právo domáhať sa náhrady majetkovej
ujmy, nemohol by súd navrhovateľovi uplatnený nárok priznať z dôvodu neplatných nájomných zmlúv, v
ktorých absentuje súhlas všetkých spoluvlastníkov pozemku so spôsobom hospodárenia so spoločnou
vecou a tieto zmluvy neidentifikujú presne predmet nájmu.
Aktívnu legitimáciu navrhovateľa na uplatňovanie nároku podľa § 32 ods. 6 vodného zákona nie je možné
odvodiť ani od splnomocnenia vlastníkmi pozemkov na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6 vodného
zákona. Na základe týchto splnomocnení by nemohol navrhovateľ v súdnom konaní vystupovať vo
vlastnom mene a žiadať nárok vo svoj prospech. Predložením splnomocnenia od vlastníkov navrhovateľ
nepriamo pripúšťa, že aktívne legitimovanými na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6 vodného zákona
sú len vlastníci pozemkov.
Keby aj súd dospel k názoru, že nájomca má právo uplatňovať nárok na náhradu majetkovej ujmy,
takýto nárok by konkrétne tomuto navrhovateľovi nevznikol z dôvodu, že navrhovateľ užívacie právo
k pozemkom nadobudol až po tom, ako boli vydané rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu o
ochranných pásmach. Navrhovateľ ani nepodal kvalifikovanú žiadosť podľa § 1 Nariadenia vlády
č. 438/2005 Z. z. Bez kvalifikovanej žiadosti podľa uvedeného nariadenia by musel súd považovať
návrh za predčasný. Navrhovateľ neuviedol, ktoré obmedzenia uvedené v rozhodnutiach ONV Veľký
Krtíš a OÚ Veľký Krtíš a v akom rozsahu ho pri hospodárení na pozemkoch obmedzujú a tieto
skutočnosti ani nepreukázal. Predpokladom vzniku nároku na náhradu majetkovej ujmy je preukázanie
príčinnej súvislosti medzi majetkovou ujmou a príslušnými obmedzeniami definovanými v rozhodnutí
vodohospodárskeho orgánu. Z uvedeného podľa názoru odporcu vyplýva, že okrem nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie navrhovateľa sú pre zamietnutie jeho návrhu dané aj iné dôvody.
Za nedôvodné považuje odporca odvolanie navrhovateľa proti výroku o trovách konania. Odporca
žiadnym spôsobom nenesie zodpovednosť za množstvo úkonov, ktoré bol nútený vo veci vykonať. Ak
by aj bol preukázaný nehospodárny a nesprávny postup okresného súdu, táto skutočnosť v žiadnom
prípade nemôže ísť na ťarchu odporcu. Postup súdu v konaní nie je možné považovať za dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by podľa § 150 ods. 1 O. s. p. nemal súd úspešnému účastníkovi
priznať právo na náhradu trov konania. Okresný súd otázku náhrady trov konania posúdil správne. Ak v
priebehu konania navrhovateľ rozšíril predmet konania, musí hradiť úspešnej protistrane trovy právneho
zastúpenia z hodnoty, ktorá vychádza zo zmeneného návrhu. Úkon, ktorého nevykonanie navrhovateľ
namieta - podanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 02. 10. 2012, bol uskutočnený. Vyjadrenie bolo podané
priamo na Krajský súd v Banskej Bystrici, o čom svedčí kópia tohto vyjadrenia s prezenčným razítkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 02. 10. 2012.
Odporca navrhuje rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny a uložiť navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 2.768,46 €.

Navrhovateľ dňa 06. 02. 2015 po oznámení odvolacieho súdu, že dňa 11. 02. 2015 mieni vyhlásiť
rozsudok vo veci samej, doručil Krajskému súdu v Banskej Bystrici návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. s odôvodnením, že v skutkovo a právne obdobnej veci vedenej
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 36Cb/90/2008 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn.
27Cob/2/2013 podal navrhovateľ Poľnohospodárske družstvo Bolešov dňa 13. 03. 2014 dovolanie, na
základe ktorého sa dovolací súd bude vyporiadavať aj s právne významnou otázkou aktívnej vecnej
legitimácie navrhovateľa podľa § 30 v spojení s § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách,
teda, či náhrada majetkovej ujmy patrí okrem vlastníka pozemkov aj nájomcom a správcom pozemkov
nachádzajúcich sa v pásme hygienickej ochrany vodárenských zdrojov druhého stupňa. V dovolacom
konaní vyvolanom dovolaním navrhovateľa Poľnohospodárske družstvo Bolešov sa vyriešia otázky,
ktoré budú mať význam pre rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 17Co/1053/2013. Najvyšší súd bude riešiť aj otázky premlčania nároku a pasívnej legitimácie
odporcu - subjektu, ktorý odoberá vodu z vodárenského zdroja, pre ktorý je zriadené pásmo hygienickej
ochrany druhého stupňa. Otázku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa považuje navrhovateľ za
otázku zásadného právneho významu. Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. navrhol
do právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci dovolania navrhovateľa Poľnohospodárske
družstvo Bolešov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Cob/2/2013 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/90/2008.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Cob/2/2013 a Okresného súdu Trenčín sp. zn.
36Cb/90/2008, v ktorých tieto súdy riešili totožnú právnu otázku, či navrhovateľovi (nájomcovi pozemkov)
vzniká nárok na náhradu majetkovej ujmy podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách, upozornil prvostupňový a
odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici aj právny zástupca odporcu. Navrhovateľ naproti tomu k svojmu
odvolaniu pripojil rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/91/2008 z 13. 10. 2010, v ktorom tento
súd vyslovil, že navrhovateľ ako obchodná spoločnosť hospodáriaca na pozemkov nachádzajúcich sa
v katastrálnych územiach Dolná Poruba a Omšenie spadajúcich pod ochranné pásma vodných zdrojov
druhého stupňa, je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu majetkovej ujmy podľa
§ 32 ods. 6 vodného zákona, aj keď je len nájomcom pozemkov. Spoločné pre obe konania vedené na
Okresnom súde Trenčín a konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/43/2010
a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/1053/2013 je len tá skutočnosť, že ide o skutkovo
a právne obdobnú vec. Z účastníkmi predložených kópií rozhodnutí Okresného súdu Trenčín sp. zn.
36Cb/91/2008 a 36Cb/90/2008 je zrejmé, že ide o konania právoplatne skončené, netýkajú sa tých
účastníkov konania, ktorí sú účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.
zn. 20C/43/2010 a konania vedené u Okresného súdu Trenčín nemajú žiadny vplyv na hmotnoprávne
pomery účastníkov v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/43/2010.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V prípadoch spadajúcich pod ustanovenie
§ 109 ods. 1 O. s. p. súd musí konanie prerušiť (obligatórne prerušenie konania), ale v prípadoch
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ hovorí procesná teória o fakultatívnom prerušení konania. Dôvodom na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. by mohlo byť zistenie, že sa v inom konaní rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Význam konania, ktoré na
základe dovolania by malo prebiehať na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pre vec prejednávanú
odvolacím súdom pod sp. zn. 17Co/1053/2013 môže spočívať iba v tom, že ak dovolací súd vecne
prejedná dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 27Cob/2/2013-686
zo 04. 12. 2013 bude zistiteľné, či sa Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej
republiky prejednávajúci dovolanie navrhovateľa zhodli v právnom názore na navrhovateľom tvrdenú
otázku zásadného právneho významu, či je navrhovateľ ako nájomca pozemkov aktívne legitimovaný
na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky
krajský súd zistil, že do 09. 02. 2015 sa u nich dovolacie konanie vo veci vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 36Cb/90/2008 nevedie. Okresný súd Trenčín Krajskému súdu v Banskej
Bystrici dňa 09. 02. 2015 oznámil, že navrhovateľ vo veci sp. zn. 36Cb/90/2008 podal dovolanie, ale
vec ešte nebola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o dovolaní. Z príloh
doložených navrhovateľom k návrhu na prerušenie konania krajský súd zistil, že navrhovateľa v konaní

Okresného súdu Trenčín 36Cb/90/2008 zastupuje spoločnosť LEGATE, s. r. o., advokátska kancelária
so sídlom Gunduličova 6, 811 05 Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Peter Vrábel, advokát a konateľ,
teda ten istý advokát, ktorý zastupuje navrhovateľa v konaní sp. zn. 17Co/1053/2013 Krajského súdu
v Banskej Bystrici. Dovolanie, ktoré má podľa názoru navrhovateľa odôvodňovať prerušenie konania
vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/1053/2013 je datované 13. 03. 2014.
Napriek tomu právny zástupca navrhovateľa podal návrh na prerušenie konania vedeného na Krajskom
súde v Banskej Bystrici iba 06. 02. 2015, po tom, ako právnemu zástupcovi navrhovateľa oznámil
odvolací súd termín verejného vyhlásenia rozsudku. Z následnosti týchto úkonov právneho zástupcu
navrhovateľa dospel odvolací súd k názoru, že návrhom na prerušenie konania sleduje navrhovateľ
len oddialenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci a vzhľadom na to, že dovolacie konanie na
Najvyššom súde Slovenskej republiky ešte ani nezačalo, s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti
konania, ktorej nedodržanie navrhovateľ okresnému súdu vytýka, odvolací súd o návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania rozhodol súčasne s rozhodnutím vo veci samej tak, že tento návrh ako nedôvodný
zamietol. Návrh na prerušenie konania nepovažoval krajský súd za dôvodný, pretože konanie vedené
na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 36Cb/90/2008 nemá žiadny vplyv na konanie vedené na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn, 20C/43/2010, ako aj z dôvodu, že rovnakým spôsobom využitím
mimoriadnych opravných prostriedkov sa môže navrhovateľ brániť proti rozhodnutiu krajského súdu aj
vo veci sp. zn. 17Co/1053/2013.

Krajský súd po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v
celom rozsahu dospel k názoru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a rozsudok okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. vo veci samej ako vecne správny potvrdiť a vo výroku o trovách
konania podľa § 220 O. s. p. zmeniť.

Konanie na Okresnom súde Banská Bystrica začalo na základe návrhu navrhovateľa doručeného
okresnému súdu 11. 03. 2010, v ktorom navrhovateľ tvrdil, že bývalý Okresný národný výbor vo
Veľkom Krtíši a Obvodný úrad vo Veľkom Krtíši stanovili záväzné podmienky pre spôsob hospodárskeho
využitia poľnohospodárskych pozemkov vo vymedzených ochranných pásmach priameho odberu vody
ešte pôvodnému užívateľovi pozemkov JRD Dačov Lom, z ktorého právnou postupnosťou v procese
transformácie prešli povinnosti dodržiavať obmedzenia pri hospodárení v ochrannom pásme vodných
zdrojov druhého stupňa na navrhovateľa. V dôsledku dodržiavania opatrení určených rozhodnutiami
ONV Veľký Krtíš sp. zn. PLVH 64/1986-vod zo dňa 06. 02. 1986 a rozhodnutia Obvodného úradu
vo Veľkom Krtíši, odbor Životného prostredia sp. zn. ŠVSaOO-340/1994/Iv z 26. 09. 1994 nemôže
navrhovateľ hospodáriť na prenajatých pozemkoch s takou intenzitou a využitím prostriedkov, ktoré by
smerovali k zvýšeniu produkcie a preto navrhovateľ každoročne vykazuje znižovanie úžitkovosti chovu
dobytka, výnosov z rastlinnej výroby a celkovej efektivity hospodárenia. Vyhlásenie pásiem hygienickej
ochrany vodných zdrojov znamená pre navrhovateľa vznik „viac nákladov“ a vznik majetkovej ujmy
na rastlinnej ako aj živočíšnej výrobe. Výšku vzniknutej majetkovej ujmy dal navrhovateľ vypočítať
znalcovi Ing. R. S., ktorý vo svojom znaleckom posudku č. 13/2008 vyčíslil majetkovú ujmu za obdobie
hospodárenia od 01. 01. 2006 do 31. 12. 2007, ale navrhovateľ sa rozhodol uplatňovať si majetkovú ujmu
len za rok 2006 vo výške 208.690,53 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % z nezaplatenej
sumy od 31. 01. 2008 do zaplatenia. Tvrdil, že nárok na náhradu majetkovej ujmy vznikol navrhovateľovi
podľa zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách, ktorý v „§ 32 tohto zákona priznáva vlastníkom, resp. nájomcom
pozemkov (s ohľadom na ustanovenie § 30 ods. 2) za preukázané obmedzenie užívania pozemkov
v ochranných pásmach vodárenských zdrojov právo na náhradu majetkovej ujmy v primeranom a
preukázateľnom rozsahu a právo na náhradu nákladov spojených s technickými úpravami na ochranu
vodárenského zdroja od osoby, ktorá odoberá vodu alebo toho, kto žiada o povolenie na odber vody z
vodárenského zdroja; resp. pri vodárenskej nádrži od vlastníka vodárenskej nádrže alebo stavebníka
vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodnej nádrži“. Za pasívne legitimovaný subjekt z titulu
svojho odberu vody z vodárenského zdroja, pre ktorý je zriadené pásmo hygienickej ochrany druhého
stupňa, označil odporcu na základe informácie poskytnutej 25. 06. 2007 Obvodným úradom životného
prostredia vo Veľkom Krtíši, podľa ktorej za obdobie od januára 2004 do mája 2007 bolo vydané iba jedno
povolenie na odber povrchových vôd z vodného toku Plachtinský potok pre spoločnosť I. Družstevná a.
s., Dačov Lom a odbery podzemných vôd v danej lokalite na základe povolení vydaných pred rokom 2004
vykonáva Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s., Banská Bystrica, I. Družstevná a.
s., Dačov Lom a Z. T. - SHR Dačov Lom. Navrhovateľ teda v návrhu tvrdil, že ako nájomca rešpektujúci
orgánmi štátnej správy uložené opatrenia pri hospodárení na poľnohospodárskych pozemkoch, ktoré
má v nájme, v záujme ochrany vodných zdrojov má podľa § 32 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách nárok

na náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu vznikla tým, že nemohol dosiahnuť takú produktivitu v živočíšnej
a rastlinnej výrobe, akú dosahujú iné hospodárske jednotky, ktoré pri živočíšnej a rastlinnej výrobe nie
sú obmedzované z dôvodu vytvorených ochranných pásiem vodných zdrojov. Vecnú aktívnu legitimáciu
na súdne vymáhanie nároku (podľa § 32 ods. 8 zákona o vodách v sporoch o úhradu majetkovej ujmy
a o znášaní nákladov spojených s technickými úpravami rozhoduje súd), ktorú odporca dobrovoľne
neuhradil, odvodzoval od ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o vodách v spojení s § 32 ods. 6 tohto zákona
s tvrdením, že za „vlastníka“ pozemkov, ktorému podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách patrí náhrada
majetkovej ujmy, je nutné považovať aj nájomcu poľnohospodárskych pozemkov z dôvodu, že povinné
a oprávnené osoby podľa zákona o vodách definuje zákon o vodách len jedným slovom „vlastník“ práve
v § 30 ods. 2.
Postupne v priebehu konania navrhovateľ rozširoval návrh o náhradu majetkovej ujmy za ďalšie obdobia.
Náhradu majetkovej ujmy za rok 2007 si uplatnil podaním doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica
20. 12. 2010 napriek tomu, že výšku požadovanej náhrady majetkovej ujmy poznal už v čase podania
pôvodného návrhu. Uznesením č. k. 20C/43/2010-122 zo 04. 01. 2011 okresný súd pripustil zmenu
návrhu spočívajúcu v rozšírení návrhu o náhradu majetkovej ujmy za rok 2007 vo výške 225.353,19 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % z nezaplatenej sumy od 31. 01. 2008. Ďalšiu zmenu
návrhu uskutočnil navrhovateľ 23. 12. 2011 a súd v podaní doručenom 28. 12. 2011 požiadal o
pripustenie zmeny návrhu tak, že predmetom konania sa stane aj náhrada majetkovej ujmy za obdobie
od 01. 01. 2008 do 31. 12. 2008 vo výške 254.765 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % z
nezaplatenej sumy od 31. 01. 2008 do zaplatenia. O pripustenie zmeny návrhu rozhodol Okresný súd
Banská Bystrica uznesením č. k. 20C/43/2010-280 z 13. 04. 2012 a o poslednom návrhu na pripustenie
zmeny návrhu o ďalšiu sumu 250.000 € spolu s úrokmi z omeškania ako náhrady majetkovej ujmy
za rok 2009 rozhodol okresný súd uznesením vyhláseným za prítomnosti oboch účastníkov priamo do
Zápisnice o pojednávaní dňa 22. 01. 2013.

Obrana odporcu v konaní sa postupne rozvíjala. Je pravda, že už v prvom vyjadrení k návrhu na začatie
konania doručenom Okresnému súdu Banská Bystrica 27. 08. 2010 namietal odporca aktívnu vecnú
legitimáciu navrhovateľa, ale nie na základe analýzy ustanovení zákona o vodách ako v ďalšom priebehu
konania, ale iba s odôvodnením, že sa navrhovateľ v konaní označil za nájomcu neidentifikovateľných
nehnuteľností, za obmedzenie užívania ktorých požaduje majetkovú ujmu, avšak žiadnym relevantným
spôsobom svoje postavenie nájomcu nepreukázal, a teda nepreukázal, že je osobou, ktorej zákon
priznáva právo uplatňovať si náhradu majetkovej ujmy. V tomto vyjadrení odporca ešte netvrdil, že
nájomcovi pozemkov podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách nemôže vzniknúť nárok na náhradu majetkovej
ujmy. Rovnako odôvodňoval námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa zástupca
odporcu aj na pojednávaní dňa 20. 01. 2011 a vzniesol aj námietku premlčania voči nároku uplatnenom
za rok 2006 a časti nároku za rok 2007. V ďalšom vyjadrení doručenom okresnému súdu 18. 03. 2011
sa bránil odporca proti uplatneným nárokom už s odkazom na predchádzajúce zákony o vodách č.
138/1973 Zb. a č. 184/2002 Z. z. s argumentáciou, že podľa zákona č. 138/1973 Zb. nárok na náhradu
majetkovej ujmy z titulu obmedzeného užívania pozemkov nemohol vzniknúť. Právnu úpravu náhrady
majetkovej ujmy z titulu obmedzeného užívania pozemkov až zákon č. 184/2002 Z. z. o vodách, ktorý
ale v Prechodných ustanoveniach neustanovoval, že by mal nárok na náhradu majetkovej ujmy podľa
novej právnej úpravy vzniknúť aj z právnych vzťahov založených predchádzajúcou právnou úpravou,
z čoho odporca vyvodil, že ak rozhodnutia vodohospodárskych orgánov obmedzujúcich hospodárenie
v ochrannom pásme vôd boli vydané pred účinnosťou zákona č. 184/2002 Z. z., nárok na náhradu
majetkovej ujmy podľa tohto zákona nemohol oprávneným subjektom vzniknúť. V ďalšom podaní z 31.
05. 2011 odporca namietal vady návrhu s odkazom na konkrétne rozhodnutia Okresného súdu Banská
Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici a navrhol prvostupňovému súdu, aby vyzval navrhovateľa
na odstránenie vád podania a v prípade ich neodstránenia podanie navrhovateľa, ktorý by mohol byť
návrhom na začatie konania, odmietol. Prvostupňový súd tak aj postupoval. Uznesením z 13. 12. 2011
vyzval navrhovateľa na odstránenie vád podania a tejto výzve súdu vyhovel navrhovateľ 20. 01. 2012,
kedy prvostupňovému súdu doručil doplnenie návrhu na začatie konania. Námietky, že navrhovateľ nie je
vecne aktívne legitimovaný na uplatnenie náhrady majetkovej ujmy podľa § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004
Z. z. za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov z
dôvodu, že je len nájomcom pozemkov, predniesol odporca až vo vyjadrení z 23. 05. 2013 doručenom
Okresnému súdu v ten istý deň. V tomto podaní odporca podrobne rozoberá a vykladá ustanovenie §
32 ods. 6 vodného zákona s poukazom aj na rozsudok Okresného súdu Trenčín z 15. 10. 2012 sp. zn.
36Cb/90/2008, ktorý v tom čase ešte nebol právoplatný. Okresný súd po štyroch mesiacoch od takto
zdôvodnenej námietky nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa na pojednávaní dňa 01. 10. 2013

vo veci rozhodol osvojujúc si názor odporcu a návrh navrhovateľa zamietol práve z dôvodu, že nárok
na náhradu majetkovej ujmy za obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských
zdrojov podľa § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. môže vzniknúť len vlastníkovi pozemkov, nie však
nájomcovi
pozemkov.

Okresný súd rozhodol vo veci 01. 10. 2013 za účinnosti zákona č. 364/2004 Z. z. bez novely
uskutočnenej zákonom č. 409/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(vodný zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch
za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 15. 01. 2015.

Podľa § 30 ods. 2 zákona o vodách v znení účinnom do 14. 01. 2015 vlastník, správca alebo nájomca
(ďalej len „vlastník“) poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov je povinný ich obhospodarovať
takým spôsobom, ktorý nielen zachová vhodné podmienky na výskyt vôd, ale aj napomáha zlepšovanie
vodných pomerov; je povinný najmä zabraňovať škodlivým zmenám odtokových pomerov, splavovaniu
pôdy a dbať o udržiavanie pôdnej vody a o zlepšenie retenčnej schopnosti územia. Podľa odseku 3
tohto ustanovenia orgán štátnej vodnej správy môže uložiť vlastníkom poľnohospodárskych pozemkov
a lesných pozemkov vykonať opatrenia smerujúce k splneniu povinností uvedených v odseku 2.

V ustanovení § 32 ods. 6 priznáva zákon o vodách v znení účinnom do 14. 01. 2015 za preukázané
obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov vlastníkovi pozemkov
náhradu majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú bol povinný poskytnúť na jeho
žiadosť ten, kto odoberá vodu alebo ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja.

Podrobnosti obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku
a o spôsobe výpočtu náhrady v období od 01. 10. 2005 do 01. 02. 2014 upravovalo Nariadenie
vlády č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie
bežného obhospodarovania pozemku a o spôsobe výpočtu náhrady, na ktoré zákon o vodách v §
32 ods. 6 odkazoval. Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/, c/ tohto nariadenia musel žiadateľ o
náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov správne označiť osobu oprávnenú,
druhy pozemkov, ktorých sa náhrada týka, spolu s výmerou pozemkov, vypočítať výšku náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania a žiadosť musela byť odôvodnená. Prílohou žiadosti mal byť
doklad o vlastníctve pozemku nie starší ako 3 mesiace, identifikácia parciel údajmi podľa osobitného
predpisu, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nebolo zapísané na liste vlastníctva a bolo potrebné priložiť
aj doklad oprávňujúci žiadateľa na podanie žiadosti, najmä písomné splnomocnenie spoluvlastníkov
pozemku s úradne osvedčenými podpismi pre osobu oprávnenú na uplatnenie nároku na náhradu.

Zákonom č. 409/2014 Z. z. s účinnosťou od 15. 01. 2015 došlo k zmene ustanovenia § 30 ods. 2 zákona
o vodách tak, že sa vypustili slová „(ďalej len „vlastník“)“ a doplnil sa aj odsek 6 § 32 vodného zákona
o ďalšiu vetu: „Pri určovaní výšky majetkovej ujmy dohodou alebo znaleckým posudkom sa musí táto
náhrada vlastníkovi poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov znížiť o podiel nákladov, ktoré
súvisia s obhospodarovaním týchto pozemkov podľa § 30 ods. 2 a 3.“. Od 15. 01. 2015 ustanovenia §
30 ods. 2, 3 a § 32 ods. 6 vodného zákona znejú takto:

PIATA ČASŤ
OCHRANA VODNÝCH POMEROV A VODÁRENSKÝCH ZDROJOV
§ 30 Všeobecné povinnosti
(2) Vlastník, správca alebo nájomca poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov je povinný
ich obhospodarovať takým spôsobom, ktorý nielen zachová vhodné podmienky na výskyt vôd, ale aj
napomáha zlepšovanie vodných pomerov; je povinný najmä zabraňovať škodlivým zmenám odtokových
pomerov, splavovaniu pôdy a dbať o udržiavanie pôdnej vody a o zlepšenie retenčnej schopnosti územia.
(3) Orgán štátnej vodnej správy môže uložiť vlastníkom, správcom alebo nájomcom
poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov vykonať opatrenia smerujúce k splneniu povinností
uvedených v odseku 2.

§ 32 Ochranné pásma vodárenských zdrojov

(6) Za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí
vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je
povinný poskytnúť na jeho žiadosť 45a) ten, kto odoberá vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber
vody z vodárenského zdroja.

Súčasné znenie zákona č. 364/2004 Z. z. potvrdzuje správnosť úvah okresného súdu, že náhrada
majetkovej ujmy za obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov
patrila aj za účinnosti zákona č. 364/2004 Z. z. v znení do 14. 01. 2015 iba vlastníkovi pozemkov,
nie aj nájomcovi. V Dôvodovej správe k zákonu č. 409/2014 Z. z. je pri bode 45 týkajúcom sa
zmeny a doplnenia ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o vodách uvedené, že „zmena a doplnenie tohto
ustanovenia vyplynula z aplikačnej praxe. Vypúšťa sa legislatívna skratka, čo umožňuje, aby orgán
štátnej vodnej správy uložil vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi poľnohospodárskych pozemkov
alebo lesných pozemkov vykonať opatrenia v rámci všeobecných povinností na uchovanie a ochranu
stavu povrchových vôd alebo podzemných vôd“. K takejto zmene označenia subjektu, ktorému patrí
náhrada majetkovej ujmy v § 32 ods. 6 nedošlo. V § 32 ods. 6 vodného zákona zostala právna úprava
nezmenená, že náhrada majetkovej ujmy patrí vlastníkovi. Doplnenie poslednej vety do odseku 6 § 32
sa v Dôvodovej správe k zákonu č. 409/2014 Z. z. odôvodňuje tým, že sa navrhuje spresniť poskytnutie
náhrady vlastníkovi pri preukázaní výšky majetkovej ujmy, pričom sa povinne zníži výška náhrady
o podiel nákladov, ktoré je povinný vlastník vynaložiť na pozemky z dôvodu plnenia všeobecných
povinností na uchovanie a ochranu vôd.

Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že nárok na náhradu majetkovej ujmy v primeranom
a preukázateľnom rozsahu za obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských
zdrojov podľa § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. aj v znení účinnom do 14. 01. 2015 aj v
platnom a účinnom znení patrí iba vlastníkovi pozemkov, nie aj nájomcovi pozemkov. Ústava Slovenskej
republiky v článku 20 ods. 4 umožňuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere
vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú náhradu. Z tohto článku ústavy vychádza aj
zákon o vodách, ktorý vlastníkovi pozemku priznáva právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie
vlastníctva. Nájomnému vzťahu ústava ani zákon takúto ochranu neposkytuje. Rovnakým spôsobom
rieši obmedzenia v záujme ochrany prírody a krajiny zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a
krajiny, ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje, že sa ochrana prírody a krajiny realizuje najmä obmedzovaním
a usmerňovaním zásahov do prírody a krajiny, podporou a spoluprácou s vlastníkmi a užívateľmi
pozemkov, ako aj spoluprácou s orgánmi verejnej správy, ale v prípade, ak dôjde v dôsledku obmedzení
a opatrení vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto
zákonom alebo na jeho základe k obmedzeniu bežného obhospodarovania, len vlastníkovi patrí za
podmienok ustanovených týmto zákonom náhrada vo forme, aká vyplýva z § 61. Finančnú náhradu
môže podľa § 61e ods. 4 písm. a/ zákona o ochrane prírody a krajiny uplatniť len vlastník a nájomca
iba v prípade, ak vlastník pozemok sám neobhospodaruje a takéto oprávnenie pre nájomcu vyplýva z
nájomnej zmluvy.

Zákon o vodách v žiadnom zo svojich ustanovení nepriznáva nájomcovi právo na finančnú náhradu za
obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach. Zo zákona o vodách aktívna vecná legitimácia
navrhovateľa na uplatnenie nároku, ktorý je predmetom konania, nevyplýva. Vecnou legitimáciou sa
rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia
(je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).
Navrhovateľ nie je nositeľom hmotného oprávnenia vyplývajúceho z § 32 ods. 6 zákona o vodách, z
tohto dôvodu súd jeho návrhu vyhovieť nemohol. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne.

Okresný súd správne právne posúdil vec. Odvolací súd sa stotožňuje nielen s výrokom napadnutého
rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnením, ktorého správnosť konštatuje. Ak prvostupňový súd návrh
zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími
dôvodmi, pre ktoré by v prípade iného výkladu ustanovenia § 32 ods. 6 podľa názoru odporcu aj tak
nemohol byť uplatnený nárok navrhovateľovi priznaný.

Proti rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania vzniesol navrhovateľ v odvolaní tri námietky. Vo
vzťahu k výške trov právneho zastupovania namietal, že počet úkonov právnej služby uskutočnený
právnym zástupcom odporcu sa navýšil v dôsledku nehospodárneho postupu okresného súdu v konaní,
ktorý napriek názoru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa zbytočne vec niekoľko rokov

pojednával, prvostupňovému súdu vytkol, že pri určení odmeny za úkon právnej služby uskutočnený
právnym zástupcom odporcu vychádzal z nesprávne určenej tarifnej hodnoty veci a tvrdil, že dva úkony
právnej služby, za ktoré bola priznaná advokátovi odporcu odmena, vôbec uskutočnené neboli (účasť
na pojednávaní dňa 12. 10. 2010 a vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 02. 10. 2012).

Vznik práva úspešného účastníka na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. nezávisí od dĺžky
konania ani postupu súdu v konaní, len od výsledku sporu. Ak sa navrhovateľ domnieval, že okresný
súd nekoná vo veci bez zbytočných prieťahov, mohol využiť prostriedky nápravy ponúkané zákonom
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Len ako odpoveď navyše nad
argumentáciu potrebnú, prečo nemôže odvolací súd na prvú námietku navrhovateľa vo vzťahu k dĺžke
konania pri rozhodovaní o trovách konania prihliadnuť, odvolací súd uvádza, že dĺžka konania bola
závislá predovšetkým od procesného postupu navrhovateľa, ktorý napriek tomu, že už v čase začatia
konania mal k dispozícii znalecký posudok na výšku ním tvrdenej majetkovej ujmy, ktorú si mienil uplatniť
v konaní, v písomnom návrhu z 02. 03. 2010 výslovne uviedol, že si uplatňuje nárok len za rok 2006 vo
výške 208.690,53 € s príslušenstvom, ale následne 20. 12. 2010 rozšíril žalobu o nároky za rok 2007.
Zmenu návrhu uskutočnil navrhovateľ celkom tri krát. Súd musel o zmenenom návrhu konať po tom, ako
o návrhu navrhovateľa na pripustenie zmeny návrhu rozhodol. Medzi týmito procesnými rozhodnutiami
sa navrhovateľ opakovane dožadoval oslobodenia od súdnych poplatkov. Keď súd jeho návrhom na
oslobodenie od poplatkovej povinnosti nevyhovel, navrhovateľ podával odvolania a vec sa predĺžila aj o
čas, kým sa spis v dôsledku odvolaní navrhovateľa nachádzal na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Nie
bez významu je aj okolnosť, že návrh na začatie konania nebol dostatočne zrozumiteľný a podrobný a
navrhovateľ ho dopĺňal na výzvu súdu v priebehu súdneho konania.
Porovnaním sumy, ktorú z titulu náhrady trov právneho zastupovania odporca vo vyúčtovaní trov
právneho zastúpenia z 03. 10. 2013 požadoval, so sumou uvedenou vo výroku rozsudku okresného
súdu je zrejmé, že okresný súd priznal odporcovi ním žiadanú výšku trov právneho zastupovania (v
číselnom vyjadrení), ale v dôvodoch rozhodnutia vymenované úkony právnej služby, za ktoré okresný
súd odporcovi náhradu trov právneho zastupovania priznal, s vyúčtovaním trov právneho zastupovania
odporcu 03. 10. 2013 nekorešpondujú. Odporca si uplatnil náhradu trov právneho zastupovania aj za
úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 20. 01. 2011 vo výške odmeny 1.289,73 €, k tomu
paušálna náhrada nákladov a DPH. Zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 01. 2011 vyplýva, že
zástupca odporcu bol prítomný na tomto pojednávaní, pojednávanie sa uskutočnilo, vec bola meritórne
prejednaná, pojednávanie trvalo od 10.00 do 11.10 hod. Keďže okresný súd žiadnym spôsobom v
dôvodoch rozhodnutia nezdôvodňuje, prečo za tento úkon právnej služby by nemal mať právny zástupca
odporcu nárok na odmenu a výšku odmeny paušálnej náhrady a dane z pridanej hodnoty do celkových
trov právneho zastupovania započítal, dospel odvolací súd k názoru, že okresný súd iba opomenul v
dôvodoch rozhodnutia uviesť, že aj za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 20. 01. 2011
odmenu právnemu zástupcovi odporcu priznal. Pre účastníkov i súd je záväzný výrok rozhodnutia, iba
na základe výroku vznikajú účastníkom práva a povinnosti, preto platí, že okresný súd priznal odporcovi
právo na náhradu trov právneho zastupovania vo výške 19.744,38 €. Nepresné, či neúplné odôvodnenie
výroku o trovách pri správnosti výroku je ospravedlniteľné momentálnym zlyhaním súdu.
Navrhovateľ dôvodne namieta, že za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 12. 10. 2010
nepatrí právnemu zástupcovi odporcu odmena vo výške tarifnej odmeny určenej podľa hodnoty veci.
Zo spisu je zistiteľné, že pojednávania dňa 12. 10. 2010 sa právny zástupca odporcu osobne zúčastnil,
ale na tomto pojednávaní nedošlo k prejednaniu veci. Pojednávanie bolo odročené pre neúčasť
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Prejav právneho zástupcu odporcu na tomto pojednávaní je
zachytený takto: „My v plnom rozsahu trváme na našom písomnom vyjadrení a navrhujeme žalobu
zamietnuť z dôvodu, že nie je prítomný navrhovateľ. Iné k veci neuvádzam a nevyjadrujem sa.“ Tento
prednes nie je možné považovať za vyjadrenie k veci samej, ani prejednanie veci okresným súdom.
Podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení účinnom do 30. 06. 2013 za zastupovanie na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania
veci, patrí podľa § 14 ods. 5 písm. b/ odmena iba vo výške 1-iny základnej sadzby tarifnej odmeny.
Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
20C/43/2010-383 odporca vypracoval, aj ho doručil priamo Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 02.
10. 2012, o čom svedčí prvopis tohto vyjadrenia žurnalizovaný v súdnom spise okresného súdu na č.
l. 402-405. Napriek tomu za tento úkon právnej služby odmena advokátovi odporcu nepatrí z dôvodu,
že ide o neúčelný úkon právnej služby. Krajský súd v Banskej Bystrici o odvolaní navrhovateľa proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 20C/43/2010-383 z 21. 08. 2012 rozhodol už 20. 09. 2012 a spis bol

expedovaný na okresný súd ihneď po rozhodnutí odvolacieho súdu. Na č. l. 400 súdneho spisu je už
úprava okresného súdu z 27. 09. 2012, podľa ktorej sa doručovalo rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
13Co/270/2012, ktorým odvolací súd navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.
Výšku tarifnej odmeny advokáta určil správne okresný súd v zmysle § 10 ods. 1 z tarifnej hodnoty
veci v čase poskytnutia úkonu právnej služby. Vyhláška č. 655/2004 Z. z. v § 10 ods. 2 ustanovuje, že
sa za tarifnú hodnotu veci považuje (ak nie je ustanovené inak) výška peňažného plnenia, ktorých sa
právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Navrhovateľ si ale nesprávne toto
ustanovenie vykladá. Zmyslom ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nebolo zabrániť, aby
sa v priebehu súdneho konania, pokiaľ dôjde k zmene predmetu konania, určila výška tarifnej odmeny
advokáta odlišnou sumou, než v čase prípravy a prevzatia zastúpenia, ale jednoznačne stanoviť, ku
ktorému momentu sa má vyčísliť hodnota veci, od ktorej sa bude odvíjať výška odmeny advokáta. Právny
zástupca odporcu prevzal zastúpenie klienta v čase, keď súd konal o návrhu navrhovateľa na zaplatenie
sumy 208.690,53 € a na základe toho istého splnomocnenia pokračoval v zastupovaní odporcu aj po
zmene návrhu v dôsledku rozšírenia predmetu zo strany navrhovateľa. Po tom, ako navrhovateľ rozšíril
žalobný návrh, poskytoval právny zástupca odporcu úkony právnej služby svojmu klientovi vo veci,
ktorá sa stala predmetom súdneho konania na základe návrhu navrhovateľa. Ak došlo k zmene tarifnej
hodnoty veci, adekvátne tomu musí zodpovedať aj základná sadzba tarifnej odmeny advokáta podľa
§ 10 ods. 1 vyhlášky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 03. 2014 sp. zn. 5
M Cdo 10/2013).
Odvolanie navrhovateľa proti výroku o trovách prvostupňového konania bolo čiastočne dôvodné, preto
odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak,
že navrhovateľovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p. uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
len vo výške, aká vyplýva z vyhlášky č. 655/2004 Z. z., konkrétne jeho ustanovenia § 10 ods. 1, 2 a z
ustanovenia § 14 ods. 5, písm. b/ v znení účinnom do 30. 06. 2013. Právnemu zástupcovi odporcu vznikol
nárok za úkony právnej služby uskutočnené v prvostupňovom konaní na odmenu vo výške 16.818,94
€, ktorá bola vyčíslená takto:

úkony: výška odmeny:
úkony uskutočnené v roku 2010 z tarifnej hodnoty veci 208.690,53 €
1. príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 838,21 €
2. vyjadrenie odporcu zo dňa 27. 08. 2010 838,21 €
3. účasť na pojednávaní dňa 12. 10. 2010, ktoré bolo odročené
bez prejednania veci 209,55 €
úkony uskutočnené v roku 2011 z tarifnej hodnoty veci 434.043,72 €
4. účasť na pojednávaní dňa 20. 01. 2011 1.289,73 €
5. vyjadrenie zo dňa 17. 03. 2011 1.289,73 €
6. vyjadrenie zo dňa 31. 05. 2011 1.289,73 €
7. účasť na pojednávaní dňa 13. 12. 2011 1.289,73 €

úkony uskutočnené v roku 2012 z tarifnej hodnoty veci 688.808,72 €
(za úkon uskutočnený 02. 10. 2012 odmena nepatrí)
úkony uskutočnené v roku 2013 z tarifnej hodnoty veci 938.808,72 €
8. účasť na pojednávaní dňa 22. 01. 2013 2.299,01 €
9. vyjadrenie zo dňa 23. 05. 2013 2.299,01 €
10. účasť na pojednávaní dňa 01. 10. 2013 2.299,01 €
spolu odmena za úkony: 13.941,92 €
Ku každému úkonu právnej služby patrí právnemu zástupcovi odporcu paušálna náhrada nákladov na
miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100-iny výpočtového základu podľa
dátumu uskutočnenia úkonu v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky:
- v roku 2010 uskutočnil právny zástupca odporcu 3 úkony právnej služby, za ktoré mu patrí paušálna
náhrada 3 x 7,21 € = 21,63 €
- v roku 2011 k štyrom uskutočneným úkonom patrí paušálna náhrada 4 x 7,41 € = 29,64 €
- k trom úkonom uskutočneným v roku 2013 prináleží paušálna náhrada nákladov vo výške 3 x 7,81
€ = 23,43 €
spolu tzv. režijný paušál: 74,70 €
Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vznikol advokátovi odporcu nárok na zvýšenie odmeny a náhrad o daň z
pridanej hodnoty vo výške 20 % zo súčtu odmeny a náhrady (13.941,92 + 74,70 = 14.016,62 €) čo je
2.803,32 €.

Celková výška trov právneho zastupovania na prvostupňovom súde podľa tohto výpočtu je 16.819,94
€ (13.941,92 + 74,70 + 2.803,32)

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. uložil odvolací súd navrhovateľovi, aby úspešnému odporcovi v odvolacom
konaní zaplatil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 4.157,94 € ako odmenu za 2 úkony právnej
služby vo výške 2.299,01 € + paušálna náhrada nákladov vo výške 8,04 €, k tomu DPH sadzbou 20
% vo výške 3.448,52 (za vyjadrenie k odvolaniu 2.299,01 € za účasť na verejnom vyhlásení rozsudku
podľa § 13a ods. 4 vyhlášky vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny 1.149,51 €), paušálne náhrady
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky ku každému úkonu 8,04 € + 8,39 € = 16,43 € a DPH vo výške 20% podľa
§ 18 ods. 3 = 692,99 €.
Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je neúspešný účastník povinný zaplatiť náhradu trov konania úspešnému
účastníkovi na účet jeho advokáta.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.