Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/186/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231702
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112231702.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov

senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r.
o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO:
88 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 1.7.2014, č. k. 21C/360/2012-87, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v predmetnej veci zamietol a náhradu trov konania žalovanému
nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že v predmetnej veci boli preskúmavané exekučné spisy Okresného
súdu Prešov sp. zn. 10Er/79/2010, 11Er/417/2010, 11Er/234/2010, 17Er/851/2010, 20Er/656/2010,

23Er/766/2008, 18Er/492/2010, 14Er/416/2010, 15Er/655/2010, 20Er/374/2010, z ktorých žalobca
odvodzoval predmetné nároky z titulu nesprávneho úradného postupu v týchto veciach spočívajúcom
v prieťahoch v konaní.

Je potrebné konštatovať, že pri potrebe materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so
zákonom je 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým
činiteľom a práve preto zákon pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom,

nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo
na zastavenie exekučného konania, tak ako sa to stalo v predmetných preskúmavaných veciach, čo je
dôvod na konštatovanie, že k prieťahom nedošlo.

Žalobkyňou tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobkyni je dôkazná
povinnosť. Žalobkyňa svoje tvrdenia o škode v žalobe všeobecne popísané nijako nedokladovala.
Určenie výšky škody v žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobkyňa síce predložila znalecký

posudok, ten sa však netýka uplatňovaného nároku, ale preukazuje náklady na administratívne činnosti,
ktoré podľa jeho tvrdení vznikli žalobkyni v dôsledku komunikácie so súdom, účastníkom, exekútorom
a podobne. Žalobkyňa však v podanej žalobe škodu vyčíslila ako istinu s príslušenstvom, ktoré už nie
je možné v budúcnosti vymáhať.Ďalšou nevyhnutnou podmienkou priznania nároku žalobcov je preukázanie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Táto príčinná súvislosť znamená, že pre naplnenie

predpokladov zodpovednosti za škodu je potrebné preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty malo za
následok zníženie alebo zánik možnosti žalobcu získať z titulu vedenej exekúcie plnenie. Toto žalobkyňa
nepreukázala a nedokladovala. Súd má za to, že žalobkyňa na podporu svojich tvrdení nepredložila a
neoznačila žiaden dôkaz a neuniesla dôkazné bremeno.

Je potrebné konštatovať, že skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci nemožno.
Konštatované okolnosti veci, ako sú reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov
v konaní, či porušenia povinností, prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, prípadne exekučný titul v rozpore so zákonom, viedli samostatne
i vo vzájomnom kontexte k zamietnutiu žaloby.

Žalobkyňa nepreukázala žiadnym spôsobom ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú žiadala.
Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ničím nepodložila a nepreukázala,
a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k

zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva
len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Súd teda podanú žalobu zamietol
aj v časti, v ktorej žalobkyňa žiadala o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Taktiež nebolo možné vyhovieť požiadavke žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku, že žalovaný je

zodpovedný za škodu, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov.
So zreteľom na výsledok konania, rozhodnutie o základe nároku žalobcu stratilo svoje opodstatnenie a
medzitýmny rozsudok súd prvého stupňa nevydal.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1, 2 O. s. p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom

konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní

jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal s prieťahmi,
nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu

a nestranný súd. Poukázal na znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave
č. 1/2014 k rozsahu vzniknutej škody. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s

odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Zdá sa, že zásadný problém žalobkyňa vidí v opatrení exekučného súdu neudeliť poverenie na
vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd preto na zdôraznenie
správnosti postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobkyne mal spôsobiť škodu, dopĺňa, že Slovenská

republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len ,,SD“) práve vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08
Asturcom). Spomínané pravidlo umožňujúce preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z
hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon stanovuje v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej

súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

Exekučný súd jasne vysvetlil, že právny úkon zakladajúci rozhodcovské konanie odporoval morálke a
princípom unijného práva a v demokratickej spoločnosti sa takéto exekúcie jednoducho povoliť nedajú.

Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s nedodržaním lehoty

na udelenie poverenia a s tvrdenými prieťahmi. V prerokúvanej veci išlo o exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto
doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach

ochrany spotrebiteľa v danom období (porov. rozsudky citované aj v iných zamietavých uzneseniach
exekučného súdu príp. iných súdov), nemožno podľa názoru súdu uvedené veci považovať za právne
úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne
obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To
sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním

a pod.

Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ na
osobitosti nielen predmetnej veci ale tisícov obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnomživote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, že
žalobkyneakoprávnickejosobysamôžetýkaťnanajvýškritériumuvedenévpísmeneb),pretožeostatné
sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa nemá súkromný život ani spoločenské

uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.

Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,
aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných

spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa
prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho
podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne
a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre

štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať
o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v
priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie
(§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho
podania schopný vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné,

ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup
k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci
na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne) očakávať
vybavenie svojich žiadostí v 15 dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty

zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo
„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky“,„vnútornézásahydospoločnosti“(zrejme
pocity„frustráciečlenovriadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľov“),keďževtomtoprípadeide
o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a

rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§
441 Občianskeho zákonníka).

To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj

náhradou v peniazoch.

I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať za
poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej
sadokoncaojedinelánečinnosťvobdobíniekoľkomesiacovnekvalifikujeakozbytočnéprieťahyvkonaní

(porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V takýchto
konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd

nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový
súd uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako stotožňuje aj s podrobným odôvodnením rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom ohľadom
zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu informačného
systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť v tomto smere súd
nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade nevyplýva, žetieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo podľa tvrdenia
žalobkyne dôjsť k prieťahom.

V tejto súvislosti je možné skonštatovať, že zo znaleckého posudku nijakým spôsobom nemožno
zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, a nie
celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až
2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne
vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené náklady. Inak povedané, zo znaleckého posudku

nemožno nijako zistiť, či by k týmto zvýšeným nákladom nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali
všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej
lehote.

Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v podobe
zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec nie

je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne

úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s

týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru

o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz

príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe
toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.

Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu.

Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby
formulárových podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody
rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 O. s. p.).

V odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy nevznikli. Z tohto dôvodu sa ich náhrada nepriznala (§
142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.