Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219888
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219888.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu

JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Jána Vanka, v právnej veci žalobcu: E., s. r. o. so sídlom Y., E. XX, IČO: XX
XXX XXX, zastúpený B. E., s. r. o. so sídlom v Y., C. 4, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 30. júna 2014, č. k. 9C/579/2012-48 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18.
septembra 2014, č.k. 9C/579/2012-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/579/2012-48 zo dňa 30. júna 2014 p

o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č.k. 9C/579/2012-68 zo dňa 18. septembra 2014
p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 175,-

eur titulom náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume 663,84 eur (správne malo byť
1.936,20 €), keď poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému
súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod sp. zn. EX 105/2004.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 6, 7, 238 ods. 1, 2
Exekučného poriadku a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu OS Komárno sp.zn,

8Er/618/2004 súd prvého stupňa zistil, že dňa 12.10.2004 (správne malo byť 19.10.2004), bola začatá
exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne
Baňarovej, Dňa 26.04.2004 (správne malo byť 26.10.2004), bola exekučnému súdu doručená žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Poverením Okresného súdu Komárno 8Er/618/2004-13 bol poverený
vykonaním exekúcie exekútor Mgr. Katarína Baňarová, ktoré mu bolo doručené dňa 14.02.2005. Dňa
24.05.2010, bol exekučnému súdu doručený návrh, resp. žiadosť o informáciu oprávneného na zmenu

súdneho exekútora, ktorým navrhol poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, V. Uznesením Okresného súdu v Komárne č. k. 8Er/618/2004-34, zo dňa 10.04.2012, súd
exekúciu pod sp. zn. 8Er/618/2004, vedenú u súdneho exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej, so sídlom v
Dunajskej Strede, pod EX 105/04, vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. O náhrade trov exekúciesúdneho exekútora rozhodne súd osobitným uznesením. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 09.09.2013, v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k. 11CoE/124/2013-40 zo dňa
31.07.2013, keď oprávnený podal voči uzneseniu exekučného súdu zo dňa 10.04.2012 odvolanie ako aj

návrh na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia §109 ods. 1 písm. c) OSP, a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ. Odvolací súd uznesením zo dňa 31.07.2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zo dňa 10.04.2012 potvrdil, a návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Oprávnený podal
voči uzneseniu Krajského súdu v Nitre, zo dňa 31.07.2013, pod sp. zn. 11CoE/124/2013-40 odvolanie a
zároveň aj dovolanie spolu aj s dovolaním pre porušenie práva EÚ na Najvyšší súd SR. O tomto dovolaní

Najvyšší súd ešte nerozhodol.
Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca v priebehu konania predložil súdu dva znalecké posudky,
ktoré si dal sám vypracovať a predložil ich ako listinný dôkaz. Ide o znalecký posudok č. 1/2013,
vypracovaný znalcom Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., zo dňa 24.06.2013 a znalecký
posudok č. 1/2014, Ekonomickej univerzity v Bratislave, Znaleckého ústavu so sídlom v Bratislave zo
dňa 17.01.2014, ktorý bol zaevidovaný pod Spr č. 339/2014 tunajšieho súdu.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. Uviedol, že
základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne

splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Ak čo i len jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní
zistený a preukázaný, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla

byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súd
preto aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady neskúma. O vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho
úradného postupu a teda nesprávny úradný postup bol podstatou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody.
Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že návrh

na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 24.05.2010, pričom o zmene
súdneho exekútora bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Komárno, č. k. 8Er/618/2004-34 zo
dňa 10.04.2012, keď súd exekúciu vedenú u súdnej exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej, so sídlom v
Dunajskej Strede, vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil, ale vyslovene o zmene súdneho exekútora
konkrétnym výrokom exekučného súdu rozhodnuté nebolo.

Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola žalovanému doručená 23.04.2012. Všeobecná
trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ, nemohla tak uplynúť pred dňom 23.04.2012, kedy bola
žalovanému doručená žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku, a preto mal súd za to, že
návrh na začatie konania bol podaný včas a námietka premlčania nie je dôvodná.
K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody

príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúcich citovaného zákona, súd poukazuje, že v zmysle
vyjadrenia žalovaného mu boli dňa 23.04.2012, doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012, bola tunajšiemu súdu doručená žaloba
vo veci samej a teda nebola podaná po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je
nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným

na pojednávaní dňa 30.06.2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Vzhľadom na to, že exekúcia začala v roku 2004, na posúdenie veci bolo potrebné použiť ustanovenie
§ 44 ods. 6, Exekučného poriadku, v znení do 31.08.2005 a ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného
poriadku, v znení účinnom od 01.09.2005 do 30.11.2006. Uvedené právne normy ustanovili povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v znení účinnom do

31.08.2005 bez uvedenia lehoty, a v § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 01.09.2005
do 30.11.2006, bola stanovená súdu lehota 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora. Exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie zisťoval
rozsiahlym šetrením pobyt povinného, lebo súdna exekútorka návrhom zo dňa 03.03.2009 požiadala o
ustanovenie opatrovníka povinnému. Okrem toho súd v tejto exekučnej veci neobdržal od oprávneného

riadnu žiadosť o zmenu súdneho exekútora v predmetnej exekučnej veci, ale až zo žiadosti o informáciu
o stave konania zo dňa 20.05.2010, doručené exekučnému súdu dňa 24.05.2010 a následne urgenciou
oprávneného zo dňa 23.09.2010, doručené exekučnému súdu dňa 27.09.2010, sa prvý krát dozvedel
exekučný súd, že oprávnený žiada zmenu súdneho exekútora, a teda až následne po týchto žiadostiacha urgenciách súd rozhodol uznesením dňa 10.04.2012. Ďalej uviedol, že v zmysle právnej úpravy
v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu na
vykonanie exekúcie zostávajú zachované, a preto v súvislosti s nerozhodnutím exekučného súdu v

zákonnejlehotenemohlodôjsťkvznikužiadnejmateriálnejškodyaaninemajetkovejujmyžalobcovi,čím
nie je splnený predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým
je existencia škody. V predmetnej veci nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Naopak exekučný
súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil.

Zároveň poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 07.05.2013, sp. zn. IV.
ÚS 471/2012-75). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane a oddelene
od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú
na jej predĺžení.

Čo sa týka znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať
žalobca, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny, ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú
vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013, rieši otázku rozhodcovského konania v
spotrebiteľských sporoch, v práve Európskej únie. Žalobca žiadnym spôsobom nenamietal vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, prípadnou sťažnosťou u predsedu okresného súdu, prípadne inými

písomnými námietkami, jednoducho po vydaní poverenia táto exekúcia naďalej prebiehala, v súlade s
exekučným titulom, bola ukončená vrátením poverenia súdnym exekútorom, a preto nie je na mieste
si uplatňovať pri takom množstve žiadostí o udelenie poverenia žalobcom náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, keď nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie takýchto náhrad, jednak
v súlade s zákonom č. 514/2003 Z. z., ako aj v súlade s Občianskym zákonníkom. Ďalší znalecký

posudok č. 1/2014, stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu. Tento znalecký posudok pre súdenú
vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný, vzhľadom
na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu
škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou.

Na základe uvedeného exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho
exekútora konal priebežne, bez zbytočných prieťahov, a nebol preukázaný nesprávny úradný postup,
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu. Preto súd prvého stupňa záverom konštatoval,
že nie je splnený ani predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorým je nesprávny úradný postup. Splnený tak nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná

súvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomaškodou,pretoženesprávnyúradnýpostupaaniškoda
zistené neboli. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak,
že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli
a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V

danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, sčím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku
totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou

a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi
zložité, pričom jeho vypracovanie žalobca zadal ešte dňa 01. marca 2013. Skutočnosť, že vypracovanie
tohto posudku trvalo viac ako rok žalobca nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody.
Podľa názoru žalobcu boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.
Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súdu SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením č.k. 9C/579/2012-68 zo dňa 18.09.2014 súd prvého stupňa uložil žalobcovi

povinnosť v lehote desiatich dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie so ZEP, ktorý je 20,- eur + 3,- eurá, podľa položky č. 7a a 20a sadzobníka súdnych poplatkov,
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej
lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu

škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.

4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenejnesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe vyššie uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §
212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolania
žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale

ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,

že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvéhostupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden

takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Svoju neúčasť však ospravedlnil mailom doručeným súdu 30.06.2014, teda v deň konania

pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý taktiež svoju neúčasť
ospravedlnil.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako

vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 8Er/618/2004, exekučné konanie v
predmetnej veci začalo dňa 19.10.2004, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
Mgr. Kataríne Baňarovej. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému
súdu Komárno dňa 26.10.2004. Exekučným titulom bola notárska zápisnica napísaná JUDr. Jarmilou
Kováčovou, notárom so sídlom v Bratislave, Gajova 13, sp.zn. N 1470/2004, NZ 63033/2004 zo dňa

06.08.2004.
Dňa 07.02.2005 Okresný súd Komárno poveril súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú vykonaním
exekúcie v predmetnej veci. Dňa 24.05.2010 došla súdu žiadosť o informáciu o stave konania, ktorej
urgencia došla súdu dňa 27.09.2010. Z ich obsahu je zrejmé, že žalobca žiadal rozhodnúť o zmene
súdneho exekútora, o ktorej žiadosti však v spise nie je žiaden doklad - návrh, preto o ňom exekučný

súd ani nemohol rozhodnúť. Následne Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 10.04.2012, č.k.
8Er/618/2004-34vyhlásilexekúciuzaneprípustnúakonaniezastavil.Predmetnérozhodnutienadobudlo
právoplatnosť dňa 09.09.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.07.2013, č.k.
11CoE/124/2013-40.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.12.2004, teda v čase začatia exekučného
konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.

Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v časezačatia exekučného konania ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.12.2004 neupravovalo lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Až novela
účinná od 01.09.2005 (zákon č. 341/2005 Z.z.) zaviedla lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v trvaní 30 dní. Zároveň je potrebné poznamenať, že podľa ustanovenia § 238 ods.
1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31.08.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom v predmetnom prípade odsek 2 vo vzťahu k
citovanému ustanoveniu § 44 neustanovuje inak. V záujme zachovania princípu zákazu retroaktivity je
potrebné vychádzať z citovaných ustanovení a vzhľadom k tomu je možné jednoznačne konštatovať, že

v danom prípade v čase začatia exekučného konania (19.10.2004) lehota na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora neplatila, preto ani nemohol vzniknúť stav právnej neistoty.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť. Navyše exekučný súd v uvedenej

veci ani žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nebol viazaný. Je tiež
potrebné poznamenať, že exekučnému súdu žiaden takýto návrh ani nebol podaný, preto o ňom ani
nemohlo byť rozhodnuté.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd

uvádza, že súd prvého stupňa ustanovenie § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci citoval v správnom znení, účinnom do 01.01.2013, pričom
obe ustanovenia na daný skutkový stav aj správne aplikoval a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne

upravila prieťahy v konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť v lehote desiatich dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie so ZEP, ktorý je 20,- eur + 3,- eurá, podľa položky 7a a 20a sadzobníka súdnych poplatkov,
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Podľa§1ods.1zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí

prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa odseku 4, v odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný

prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou. Podľa odseku 2, ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby savyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra

2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa § 18cc citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára
2014), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 31. decembra 2013 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2013, i keď sa stanú splatnými po 31. decembri 2013.

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti,akoajjejvýškuataktiežurčuje,podľaakejkonkrétnejpoložkysadzobníkasúdnychpoplatkov
bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento

typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č.286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.
Podľa Položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré

vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.
(zakaždústranu0,10euranajmenej10eurzapodanie,ktoréjenávrhomnazačatiekonaniasprílohami,
najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami).

Taktiež námietka žalobcu že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom
k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18cc, ktoré je potrebné

vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 31.12.2013, vyberajú
sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 31.12.2013. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 01.01.2014 (dňa 02.09.2014) a hoci samotné návrhové konanie vo veci samej začalo pred
01.01.2014,použijesaprávnystavpodľazákonaúčinnéhopo01.01.2014,(pretožepoplatoksavyrubuje
za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity

vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 01.01.2014.
Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
konaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania so ZEP, a to v správnej
výške 20,- € + 3,-€ podľa položky 7a a 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa

ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradutrov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.