Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217238
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217238.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/375/2012-38 zo dňa 23.10.2013, takto

r o z h o d o l :

OdvolacísúdrozsudokOkresnéhosúduNitrač.k.12C/375/2012-38zodňa23.10.2013 potvrdzuje.

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom
zo dňa 28.09.2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody vo výške 2.542,56 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 508,51 eura. Svoj návrh
odôvodnil tým, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenejdobysomeškanímviacako161dní.VecbolavedenáexekútorompodexekučnýmčíslomEX
11433/2011. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla žalobcovi majetková
škoda vo výške 2.542,56 eura predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť viac
priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 508,51 eura ako 20 % z
uplatňovanej istiny s príslušenstvom, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo
k zmareniu vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu, požaduje spravodlivé usporiadanie vzťahov

a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva princípov
právneho štátu.

Žalovaný sa k podanému návrhu vyjadril písomne, žiadal návrh zamietnuť, návrh žalobcu považoval
za zmätočný, uviedol, že celú dôkaznú povinnosť žalobca prenáša na súd, nie je jasný ani titul nároku
na náhrady škody. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu čo sa
týka prieťahov v konaní. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať

prieťahy v konaní. Mal za to, že návrh je uplatnený na súde predčasne, keďže ešte neuplynula lehota
6 mesiacov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Pre vznik zodpovednosti štátu
musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosťexekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011
pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Posúdenie veci a
vyjadrenieprávnehonázorusúduvovzťahukžiadostiovydaniepoverenia,ktorésaodrazilivrozhodnutí,

nie je možné považovať za neprávny úradný postup. Lehota 15 dní sa týka len prípadu, kedy súd
poverí exekútora vykonaním exekúcie, nie keď zamieta návrh na vydanie poverenia. Vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovskú
doložku. Čo sa týka prieťahov v konaní poukazoval na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedol,
že žalobca vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v zmysle citovaného

ustanovenia svoje tvrdenie nepreukázal. Vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku,
pri ktorom došlo k uplynutiu 15 - dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred
dňom 23.04.2009, teda tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Žalovaný namietal vyčíslenie materiálnej škody, žalobca nepreukázal vznik ani
výšku škody. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a
fyzických osôb je odlišný, treba prihliadať aj na dobré mravy u poškodenej osoby. Poukazoval na nie

vždy legitímne postupy žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský
vzťah, bolo na mieste podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na zvýšené riziko
ohrozenia alebo porušenie práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh žalobcu v rozpore s dobrými
mravmi, keď si požaduje náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti

ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že
žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal, že by
v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma,
či majetková škoda.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané, že žalobca sa
podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil
tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh žalobcu bol
dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 O.s.p. a zákona č. 233/1995 Z.z. platného v čase podania

návrhu. Žalobca v petite návrhu uviedol, čoho sa podaným návrhom domáha, voči komu a z akého
titulu. Nepredloženie dôkazov a neunesenie dôkazného bremena je dôvodom na prípadné zamietnutie
návrhu, nie na odmietnutie podania. Návrh žalobcu súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená v septembri 2011, rozhodnuté o nej bolo v októbri
2011 a žalobca si uplatnil u žalovaného predbežné prerokovanie na náhradu škody v septembri 2012,

čo je súdu známe z obdobných prejednávaných vecí, uvádzal to aj žalobca vo svojich vyjadreniach v
obdobných veciach a uvádzal to aj právny zástupca žalobcu na pojednávaniach v obdobných veciach.
Návrh žalobcu súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po
uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že k došlo k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
pričom nebola dodržaná zákonom stanovená 15 - dňová lehota. Podstatou tohto sporu bolo zistiť,
či sa na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ak áno,
či došlo k nedodržaniu tejto lehoty a či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia alebo

zamietnutiežiadostioudeleniepoverenia muspôsobiloškoduanemajetkovúujmuačimurozhodnutieo
zamietnutížiadostimohlospôsobiťškodualebonemajetkovúujmu.Štátzodpovedázaškoduspôsobenú
orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu, alebo nesprávnemu úradnému postupu,
došlo k vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie
vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti
príslušnéhoorgánuštátu(tzv.zodpovednosťzavýsledok).Ústavnýmzákladomuvedenejzodpovednosti

je čl. 46 ods. 3 Ústavy („ Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“). Vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku,
ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovanípríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda
nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim t. j.
ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Žalobca vyčíslil
majetkovú škodu ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového

vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil vo
výške 20 % z istiny a príslušenstva, takýto spôsob vyčíslenia nemajetkovej ujmy žalobca nijako
nezdôvodnil, ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, len formálne uviedol, že došlo k
zániku podnikateľských aktivít žalobcu a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené,
ani preukázané. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty, ale aj odo okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované, a na základe ktorých súd nevidel

dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Priznanie nemajetkovej ujmy by bolo v
rozpore s dobrými mravmi s poukazom na § 3 ods. 1 OZ, pretože práve žalobca, ktorého základ jeho
podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe formulárových zmlúv
a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad neprijateľných zložito formulovaných
zmluvných podmienok, s cieľom osloviť tú najzraniteľnejšiu skupinu obyvateľstva, ktorá nemôže týmto

zmluvnými podmienkami rozumieť, dosiahnuť zisk, sa domáha v dôsledku porušenia svojich práv súdnej
ochrany a nemajetkovej ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch
Slovenskej republiky je známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali
rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek
ich povinnosti tieto skúmať, to nerobili a priznávali žalobcovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné

preneprijateľnézmluvnépodmienky.Jepretozarážajúce,žepriochranesvojichprávsastriktnedomáha
ochrany svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi
klientmi už taký dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa zaoberala aj Európska
komisia, ktorá vo svojom liste, ktorý bol aj pripojený žalovaným k jeho vyjadreniu, uvádza, že útvary
Komisie v súvislosťami s praktikami žalobcu a ďalšími nebankovými inštitúciami na trhu spotrebiteľských

úverov slovenských spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s praktikami, ktoré sa týkajú
skutočností, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,
ktoré jednostranne určili veritelia. Uviedol, že tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľom práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Uviedol, že jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových

inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.

Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v

tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15 - dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so
žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle
§ 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bol v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Zákonná 15 - dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so

žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a
vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z., čo je uvedené v
komentári k exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu

na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva
i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6CoE/60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný
úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať

poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i)
Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. Súd teda dospel k záveru, že
v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia vprípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše súd uvádza, že táto
lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na
rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného

konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu
správnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskejdoložky,čipriebehrozhodcovského
konania (rozhodnutia: NS SR 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,
I. ÚS 16/2002). Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu na vydanie poverenia, nie na vydanie
iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod

pre vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom takéto rozhodnutie nemožno
považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Konkrétne v tejto veci došlo k
zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v lehote 1 mesiaca a 15 dní od podania návrhu, čo súd
nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, ani sa nestotožnil s názorom žalobcu, že by mu v
dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda a lebo nemajetková ujma, ktorá nezávisí

automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy. Uvedená lehota, v ktorej bolo exekučným súdom rozhodnuté, je absolútne
primeraná. Tvrdenie žalobcu, že súd rozhodol s omeškaním 161 dní bolo nepravdivé a zavádzajúce.
Žalobca namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu. Nesprávny úradný postup nesmie mať

svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť
za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie
podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa
poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však žalobca vyslovene

vylúčil a aj to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo preukázané
nebolo. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní právnych noriem vyjadria právny názor. Ak sa
právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup, ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by sa mohlo jednať o nezákonné rozhodnutie, za ktoré by štát niesol
zodpovednosť len v prípade, ak by bolo takéto rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Rovnako vykonanie

dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné, či protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný
postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný
postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Súd je toho názoru, že
žalobca sa nemôže domáhať nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že sa
jedná o nesprávny úradný postup, pretože exekučný súd vo veci rozhodol, svoje rozhodnutie právne

zdôvodnil, oprávnený sa proti rozhodnutiu exekučného súdu odvolal a rozhodnutie exekučného súdu
odvolací súd potvrdil. Nesprávny postup z právneho hľadiska je porušenie procesných právnych
noriem. Hmotnoprávne dôvody pre neexistenciu platného exekučného titulu v odôvodnení uznesenia
exekučného súdu nemožno považovať za postup súdu, na základe ktorého by bolo možné požadovať
ujmu.

Navyše sa súd nestotožnil ani s právnym názorom žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre
domáhanie sa žalobcom nároku voči dlžníkovi v občiansko-právnom konaní. Rozhodnutie exekučného
súdu bolo zákonné, nebolo zrušené ako nezákonné a preto takéto rozhodnutie nemôže byť dôvodom pre
vznik škody. Neexistuje žiadna súvislosť medzi postupom a rozhodnutím exekučného súdu a údajnou

škodou žalobcu. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3Cdo/50/2012, pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej
podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného. V predmetnom uznesení Najvyšší
súd podrobne rozoberá otázku údajného nesprávneho procesného postupu všeobecného súdu v

exekučnom konaní, neplatnosť rozhodcovskej doložky, či otázkou res iudicata i súladu s európskym
právom a to aj s použitím Smernice Rady 93/13/EHS so závermi o správnom rozhodnutí exekučného
súdu. Uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zhodne ako uznesenie súdu o zastavení exekučného konania prelamuje právoplatnosť rozhodcovského
rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Súd nesúhlasil s právnym názorom žalobcu, že

rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa žalobcu nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom
konaní. V prvom rade ide o teoretické tvrdenie žalobcu, ktoré nie je reálne podložené. Žalobca
nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavený, pre prekážku
res iudicata. Úvaha o vzniku škody je do podania, resp. zastavenia uvádzaného konania čistou fikciou.Ako už bolo konštatované rozhodnutie exekučného súdu nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po
právnej stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie tak nemôže byť dôvodom pre vznik škody.
Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou žalobcu. V druhom

rade neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia
veci nepredstavuje (uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011). Exekučný súd
má právo preskúmať, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v
súladesozákonom,t.j.čibolovydanéorgánomsprávomocounajehovydanieačizhľadískzakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z

pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd
je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol
vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul

vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne
právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho
základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia (uznesenie NS SR zo dňa 26.02.2013 sp. zn.
4Cdo/236/2012). Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
pre oprávneného odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie jeho práva na súde (uznesenie KS v Žiline

zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE/94/2012). Uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 tieto
skutočnosti nespochybňovalo, uznesenie Okresného súdu bolo týmto rozhodnutím zrušené a vrátené
na ďalšie konanie, kde prvostupňový súd mal podrobnejšie zdôvodniť zamietnutie návrhu na vydanie
poverenia. Podstatné je, že toto rozhodnutie bolo prekonané ďalšou rozhodovacou praxou súdov, a to
i Najvyšším súdom SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd návrh žalobcu ako
nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému

žalovanému súd nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne neuplatnil.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2
z. č. 233/1995 Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure

a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času,
kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd zamietol
znalecké dokazovanie, čím mu objektívnym spôsobom znemožnil preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo na
spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 03.02.2015.Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje

správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že nezistil, že by postupom
prvostupňovéhosúdudošlokodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdom.Vpodanomodvolanížalobca
ani nič konkrétne neuviedol, v čom, resp. akým postupom súdu prvého stupňa malo dôjsť k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil

(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.