Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. február 2015

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 13C/316/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814205361
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Monoková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2015:8814205361.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou Mgr. Annou Monokovou v právnej veci žalobcu:

Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zast. Havel, Holásek & Partners
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36856584 proti žalovanému:
D. T., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. XXX XX F. U. X, o zaplatenie 3356,06 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Konanie o povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 150 eur z a s t a v u j e.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.322,66 eur s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 2.322,66 eur od 13.11.2013 do zaplatenia a iné trovy konania v sume 102,51 eur

a trovy právneho zastúpenia v sume 439,17 eur na účet právneho zástupcu žalobcu a to všetko do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Čo do zvyšku žalobu z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáha, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3356,06 eur
s úrokom z omeškania vo výške 16,60% ročne zo sumy 2540,90 eur od 02.06.2014 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3043,59 eur od 02.06.2014 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili

dňa 04.03.2009 zmluvu o splátkovom úvere č. 0562653097 (ďalej len zmluva o úvere), na základe
ktorej poskytol žalobca žalovanému splátkový úver vo výške 2130 eur. Žalovaný sa zmluvou o úvere
zaviazal žalobcovi splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve
o úvere, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky. Žalovaný bol
povinný plniť úver v dohodnutých mesačných splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci vo výške 45,37 eur.
Prvá splátka bola splatná dňa 20.04.2009 konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 20.02.2016.
Žalovaný podmienky pre splácanie riadne nedodržiaval dostal sa so splácaním do omeškania. Žalobca

ho na túto skutočnosť upozorňoval a vyzýval ho na úhradu jeho splatných záväzkov. Žalobca v
súlade s § 53 ods. 8 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník listom zo dňa 23.10.2013 vyzval
žalovaného na úhradu dlžných splátok, s ktorými bol v tom čase v omeškaní 861 dní a žalovaného
upozornil, že ak nedôjde k zaplateniu, žalobca vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru, čím nastane
splatnosť celého úveru. Nakoľko žalovaný dlžnú sumu napriek výzve zo dňa 23.10.2013 nezaplatil,
žalobca dňa 14.11.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 13.11.2013 v súlade s bodom 7.6
Všeobecných obchodných podmienok a vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky. Žalovaný ani

po tejto výzve svoj dlh neuhradil. Žalobca eviduje ku dňu 01.06.2014 pohľadávku voči žalovanému vo
výške 3356,06 eur ( z toho istina vo výške 2540,90 eur, riadne úroky vo výške 502,36 eur, úroky z
omeškania vo výške 312,47 eur a poplatky vo výške 0 eur. Suma vo výške 2540,90 eur špecifikovaná
ako istina je vypočítaná v zmysle zmluvy o úvere nasledovne: čerpaná výška peňažných prostriedkovna základe zmluvy o úvere + splatné úroky pripísané k čerpanej výške peňažných prostriedkov- úhrady
započítané na istinu. Podľa čl. 5.5.7.1 Obchodných podmienok medzi žalobcom a žalovaným bolo
dohodnuté zložené úročenie úveru, v zmysle ktorého zmluvne dohodnuté úroky a poplatky, ktoré neboli

úhradami realizovanými žalovaným uhradené včas, boli pripočítané v deň ich splatnosti k istine, čím sa
stali jej súčasťou a v ďalšom období boli úroky následne počítané z novej istiny. Takýmto spôsobom
sa nesplatené úroky a ďalšie poplatky pripočítavali k istine iba do 30.09.2011. Od tohto momentu istina
už nenarastala o ďalšie neuhradené splatné úroky, tie sa začali vyčísľovať samostatne. Tento spôsob
úročenianajlepšiezohľadňujefaktorčasuareálnuhodnotupeňazí.Vtejtosúvislostižalobcapoukázalna

Smernicu Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 s poukazom na jej bod 19, kde
v jeho poslednej vete je uvedené: Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu úveru frekvenciu splátok a kapitalizáciu
úrokov, veritelia by mali používať svoj bežný spôsob výpočtu pre príslušný spotrebiteľský úver.“ Rovnako
preukazuje zákonnosť použitia zloženého úročenia vzorom návrhu na vydanie európskeho platobného
rozkazu, vydaného podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES zo dňa 25.10.2006,
ktorým sa zavádza konanie o európskom platobnom rozkaze. Tento dokument akceptuje kapitalizáciu

úrokov,čovyplývazvysvetliviekkvyčíslovaniuúrokov,kdejeuvedené:„Kapitalizáciaúrokovsavzťahuje
na situáciu, keď sa nahromadené úroky pridajú k istine a berú sa do úvahy na účely počítania ďalších
úrokov“. Podľa čl. I zmluvy o úvere vznikla žalovanému povinnosť platiť za poskytnutý úver žalobcovi
úrok do konečnej splatnosti úveru, ktorý v zmysle zmluvy o úvere bol dohodnutý vo výške 16,60 %
ročne. Úroková sadzba bola v zmluve o úvere určená ako fixná. Splatnosť úrokov bola v zmluve o úvere

dohodnutámesačne.Atovždyvposlednýdeňvkalendárnommesiaci. Vzmyslečl.5.5.7.1Obchodných
podmienok si zmluvné strany dohodli, že splatné úroky sa dňom ich splatnosti stávajú súčasťou istiny.
Úroky sa stávali súčasťou istiny len do dňa 30.09.2011. Úroky vo výške 502,69 eur boli vyčíslené
nasledovne: 16,60% ročne zo sumy 2640,90 eur od 01.10.2011 do 12.11.2013 (774 dní) = 942,54 eur. V
zmyslečl.I.zmluvyoúverečl.16Všeobecnýchobchodnýchpodmienok,čl.3.1.Obchodnýchpodmienok

a Sadzobníka si zmluvné strany dohodli, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi poplatok za správu
úveru. Poplatky za správu úveru boli splatné ku koncu mesiaca a dňom ich splatnosti sa stávali súčasťou
istiny. Výška poplatku za správu úveru bola dohodnutá vo výške 1,99 eur mesačne. Výška poplatku sa
zmenila na základe zmeny Sadzobníka platného od 01.10.2010 na sumu 2,99 eur mesačne. V sume
poplatku za správu úveru je zahrnutá aj náhrada nákladov banky za administratívne úkony, ktoré je

banka povinná v súvislosti so správou úveru vykonávať podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, napr.
sledovanie rizikovosti klienta, archivácia dokumentácie, udržiavanie a inovácia technických systémov.
Zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-602/10 SC Volksbank
Romania SA/Autoritatea Nationala pentru Protectia Consumatorilor- Comisariatul Judetean pentru
Protectia Consumatorilor Calarasi. Podľa ustanovenia bodu 7.4.4 Všeobecných obchodných podmienok

„ Pokiaľ je klient v omeškaní so zaplatením úrokov, zmluvných pokút, poplatkov, odmien, náhrady škody
a nákladov vynaložených bankou alebo iných peňažných záväzkov, je banka oprávnená požadovať od
klienta úroky z omeškania z dlžných čiastok, pričom dlžné čiastky sa úročia úrokmi z omeškania denne
od prvého dňa omeškania (vrátane) až do dňa bezprostredne predchádzajúceho dňu splatenia dlžnej
čiastky (vrátane). Žalobca zverejnením zo dňa15.01.2009 určil výšku úrokov z omeškania vo výške 8%

ročne. Následne zverejnením zo dňa 01.03.2013 určil (znížil) výšku úrokov z omeškania vo výške 5%
ročne. Úroky z omeškania boli vypočítané nasledovným spôsobom 5% ročne zo sumy 1363,97 eur od
22.10.2013 do 12.11.2013 (22 dní) = 4,17 eur.

Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a prílohami, a zistil nasledovný skutkový stav:

Právny zástupca žalobcu v písomnom podaní zo dňa 01.12.2014 uviedol, že žalovaný po rozhodnom dni
(01.06.2014)uhradilcelkovosumu150euratoplatbami:zodňa20.06.2014vovýške25eur,22.07.2014

vo výške 25 eur, 20.08.2014 vo výške 25 eur, 22.09.2014 vo výške 25 eur, 11.10.2014 vo výške 25 eur,
20.11.2014 vo výške 25 eur. Úhrady žalovaného v celkovej výške 150 eur sa započítali na istinu. Na
základe uvedeného berie žalobca žalobný návrh v časti 150 eur späť.

Právny zástupca žalobcu uviedol, že predložili súdu špecifikáciu s tým, že predmetom konania nie sú

úroky kapitalizované za obdobie od 20.07.2009 do 12.11.2013, predmetom konania bol len nárok na
zaplatenie úrokov z úveru za obdobie od 20.07.2009 do 12.11.2013. Predmetom konania bol len nárok
na zaplatenie úrokov z úveru a úrokov z omeškania za obdobie od 13.11.2013 do 01.06.2014 v sume
312,74 eur s tým, že v ďalšom je uvedené ako bol vypočítaný úrok z úveru vo výške 16,6% ročne z tejktorej sumy za počet dní omeškania čo predstavuje pri úroku z úveru sumu 288,74 eur, v ďalšom bol
skapitalizovaný úrok z omeškania pri výške úroku z úveru 5% ročne, taktiež je z toho zrejmé z akej sumy,
za aké obdobie teda pri akom počte dní z omeškania s tým, že na splatné úroky a úroky z omeškania

bola započítaná aj suma 62,23 eur v dôsledku úhrad vykonaných žalovaným po podaní žaloby. Trvajú na
podanej žalobe v spojení s čiastočným späťvzatím žaloby s tým, že predmetné úhrady boli vykonané v
priebehu konania. Od 01.10.2011 žalobca kapitalizoval istinu, čiže týmto dňom pozastavil kapitalizáciu.

J. J., I..J.. ako banka a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 04.03.2009 zmluvu o splátkovom úvere č.

0562653097 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Podľa článku. I. zmluvy, predmetom zmluvy
bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v
tejto zmluve o úvere. Na základe úverovej zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2130 eur
ktorý sa žalovaný zaviazal ako dlžník splácať v mesačných splátkach po 45,37 eur a to v 83 mesačných
splátkach k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.02.2016,
pričom úroková sadzba predstavovala ku dňu podpisu zmluvy 16,60% ročne a ročná percentuálna miera

nákladov 21,60%.

Podľa čl. II. bod 2 zmluvy žalovaný ako dlžník vyhlásil, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy,
ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené
zverejnením, za ktorých sa bankový produkt poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať.

Podľa bodu 4. uvedeného článku zmluvy všetky právne vzťahy výslovne neupravené v zmluve sa budú
riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými
právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

V bode 5. článku II zmluvy si zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa §
262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

V zmysle bodu 1.2 Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len „VOP“ ) tieto VOP upravujú všetky
vzťahy vznikajúce medzi bankou a klientom na základe zmlúv uzatvorených v súvislosti s bankovými

produktmi, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom je uzavretie zmluvy.

VOP tvoria súčasť akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti s príslušným
bankovým produktom, bez ohľadu na to, či je príslušný produkt vo VOP upravený ( bod 1.3 VOP ).

V rozsahu, v akom sa ustanovenia písomnej zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti
s určitým bankovým produktom líšia od ustanovení VOP sú rozhodujúce ustanovenia takejto písomnej
zmluvy. Ak ustanovenia VOP týkajúce sa jednotlivých bankových produktov obsahujú odlišnú úpravu
ako všeobecná alebo záverečná časť VOP, sú rozhodujúce ustanovenia osobitnej časti VOP (čl. 1 bod
1.4., bod 1.5. VOP).

Podľa bodu 7. VOP tieto ustanovenia VOP upravujú záväzkovoprávne vzťahy medzi bankou a klientom
- fyzickou osobou nepodnikateľom, vzniknuté na základe zmluvy o úvere, v ktorej sa banka ako veriteľ
zaväzuje, že na požiadanie klienta ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy a klient- fyzická osoba nepodnikateľ ako dlžník sa zaväzuje peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť

úroky.

Banka poskytne splátkový úver, t.j. peňažné prostriedky vo výške určenej v zmluve o úvere a po
splnení podmienok uvedených v zmluve o úvere a to takým spôsobom, že pripíše peňažné prostriedky
v prospech účtu klienta. Vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov sa uskutoční formou splátok

klientom ( bod 7.2.4 VOP ).

Podľa čl. 7 bod 7.3.2. VOP pohľadávku z úveru, ktorá sa skladá z istiny, jej súčasti a
príslušenstva spláca klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných podmienkach
zmluvy. Banka je oprávnená rozhodnúť o spôsobe splácania úveru pred poskytnutím úveru a kedykoľvek

počas trvania úverového vzťahu. Ak ku dňu splatnosti úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov a iných
nákladov spojených so splátkovým úverom nebude na účte dostatok prostriedkov na ich úhradu klient a
banka sa dohodli na tom, že banka je oprávnená uspokojiť splatné úroky vo forme zaťaženia účtu, i keďneexistuje klientova pohľadávka z jeho účtu. Na základe tejto skutočnosti vznikne na účte nepovolené
prečerpanie a klient je povinný okamžite vyrovnať toto nepovolené.

Splátka je uhradená včas, ak je pripísaná na účet banky najneskôr v deň splatnosti
splátky a banka má možnosť nakladať s poukázanou sumou (čl. 7 bod 7.3.3. VOP).

V zmysle bodu 7.4.4. čl. 4 VOP pokiaľ je klient v omeškaní so splácaním úveru, je povinný zaplatiť banke
okremúrokovzúverustanovenýchvzmluvetiežúrokyzomeškaniazdlžnejčiastky,pričomdlžnáčiastka

sa úročí úrokom z omeškania denne od prvého dňa omeškania (vrátane) až do dňa bezprostredne
predchádzajúceho dňu splatenia dlžnej čiastky (vrátene).

Podľa čl. 7 bod 7.6.1. VOP ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného
dojednania zo strany klienta alebo:
a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako

10 dní, banka je oprávnená:
a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy a
klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej
splatnosti,
b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banky nastáva

okamžite, bez výpovednej lehoty, dňom jej doručenia klientovi. Odstúpením od zmluvy nezanikajú ani
zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi bankou a klientom, resp. treťou osobou,
c) započítať pohľadávku z úveru banky voči akejkoľvek pohľadávke klienta voči banke,
d) zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, a to až do doby, keď pominú skutočnosti, ktoré
mali za následok pozastavenie poskytnutia alebo čerpania úveru.

Žalobca výzvou zo dňa 23.10.2013 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 1388,97 eur do
15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy.

Písomnosťou zodňa14.11.2013označenouakoOznámeniaovyhlásenímimoriadnejsplatnostižalobca

žalovanému oznámil, že v zmysle bodu 7.6.1 VOP J. J., I..J.. ku dňu 13.11.2013 vyhlásila mimoriadnu
splatnosť poskytnutého úveru, čím sa pohľadávka zo zmluvy o úvere stala splatnou v celom rozsahu.
Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavuje pohľadávka sumu vo výške 3157,25 eur.

Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti ( § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka ).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis - nariadenie vlády
SR č. 87/1995 Z. z..

Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári

2013.

V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2
neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010
použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo
v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy

poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 96 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konania späť

návrh na jeho začatie, a to sčasti, alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Aj
je návrh vzatý späť v časti, súd konanie v tejto časti zastaví. Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu
nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie
návrhu na rozvod manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

V písomnom podaní dňa 01.12.2014 žalobca zobral späť žalobu pred pojednávaním v časti nároku na
zaplatenie 150 eur, preto súd konanie v tejto časti zastavil.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že suma, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, je
nárokom zo zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom ako bankou a žalovaným ako dlžníkom zo

dňa 04.03.2009, na základe ktorej zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver v sume 2130 eur, ktorý sa
žalovaný zaviazal splatiť za v zmluve dojednaných podmienok.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa

v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil

dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi

vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských

zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa

ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade
ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny
predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah

obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie

je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ďalej len „smernica“).

V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich
občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie

Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka
sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V
rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne
obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti
dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).

Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne
neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné
ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne
obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah. Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej

únie ale aj nášho
právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzal
zvolením iného zákona, ktorý primárna nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov,
t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri
uzatváranízmluvyvrámcisvojejpodnikateľskejčiinejzárobkovejčinnosti.ZvolenierežimuObchodného

zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu
uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v
porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s
ohľadom na to, dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle

Obchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon
o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa.
Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania akospotrebiteľskú zmluvu.

Ako vyplýva z § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie

premlčacej doby.

V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný aj z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v

čase rozhodovania o predmetnom nároku.

Ako je zrejmé zo zmluvy o úvere, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 83 mesiacov. Začiatok
plynutia premlčacej doby je potrebné stanoviť v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo

dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť
premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne od ich zročnosti až do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú
zo splátok. Nepremlčanými splátkami tak sú splátky splatné tri roky spätne od podania žaloby, teda

splátky splatné po 16.06.2011, žaloba bola podaná dňa 16.06.2014. Keďže v danom prípade bola
splatnosť jednotlivých splátok dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, nepremlčanými splátkami sú tie, ktoré sú
splatné odo dňa 20.06.2011, teda 57 splátok, ktorých zaplatenie svojou žalobou uplatňuje žalobca.

Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie

štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až §54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo

funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1

Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej

právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné
právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa
oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8
smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na
druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka.

Žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 3206,06 eur a úrok a úroku vo výške 16,60% ročne od
02.06.2014 do zaplatenia a ročný úrok z omeškania od 02.06.2014 do zaplatenia.

Čo sa týka jednotlivých nárokov, úver bol žalovanému poskytnutý pri úrokovej sadzbe 16,60% ročne.
Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru ( marec 2009, spotrebiteľský úver
nad 5 rokov ) činila úrok 8,81% ročne. Vzhľadom na vyššie súd považoval dohodu o výške úrokov
za platnú, keďže mal za to, že táto výška úroku nepresahovala v podstatnej miere úrokovú mieru
poskytovanú peňažnými ústavmi.
V zmysle VOP klient splácal pohľadávku z úveru, ktorá sa skladala z istiny, jej súčastí a príslušenstva,

teda súčasťou dojednanej výšky splátky bol aj poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur (60 Sk)
mesačne. Potom splátka istiny a úroku z úveru po odpočítaní poplatku za správu úveru v sume 1,99 eur
predstavuje sumu 43,38 eur ( výška splátky 45,37 eur - poplatok 1,99 eur ) a keďže žalobca má nárok na
57 nepremlčaných splátok, pričom nepremlčanými boli splátky, ktorých splatnosť nastala po 20.06.2014
každá v sume 43,38 eur, súd vyčíslil pohľadávku z úveru vo výške 2472,66 eur. Keďže žalovaný uhradil

po začatí konania sumu 150 eur, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2322,66 eur ( 2472,66
-150 eur) a čo do zvyšku žalobu zamietol.

Čo sa týka poplatku za správu úveru, tak v zmysle zmluvy bol žalovaný ako klient povinný platiť banke
poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne.

Ako vyplýva z § 2 písm. e) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie poplatkami akákoľvek platba, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov.

V zmysle § 37 ods. 21 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov
( ďalej len „Zákon o bankách“ ) banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje
požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu
alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného

zákonníka,osobitnéhozákonaaleboosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverovéhovzťahuaktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.

Zákaz podľa ustanovenia § 37 ods. 21 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo
inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je

vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9. júni
2013 ( § 122s ods. 4 Zákona o bankách ).Z vyššie citovanej úpravy obsiahnutej v Zákone o bankách vyplýva, že účinnosťou novely č. 132/2013
od 10.6. 2013 priamo zákon zakazuje bankám požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu
nákladov alebo inú odplatu za vedenie úverových účtov. Možno konštatovať, že predmetná novelizácia

bola akýmsi vyvrcholením v podobe zákonnej úpravy zákazu žiadania poplatkov za vedenie úverových
účtov ako účtov, ktoré vznikajú na základe úverového vzťahu, ale ľuďom nič neprinášajú a sú dôležité
iba pre finančné inštitúcie.

V danej právnej veci sa jedná o poplatok, ktorý mal byť dojednaný a jednotlivé zložky sa stali splatnými

ako súčasť splátky úveru pred uvedenou novelou zákona o bankách. Súd však predmetné dojednania
o poplatku za vedenie úveru podrobil súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
predmetné dojednanie súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je nesporné, že žalovaný ako
klient a dlžník z úverového vzťahu bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi poplatok za správu úveru.
Teda laicky povedané a rovnako asi aj chápané priemerným spotrebiteľom, žalovaný bol povinný platiť

žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú potrebu vykonával akúsi správu úverového
účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania alebo iné pohyby na účte. Súd má za to, že keď
žalobcaakoveriteľposkytolžalovanémuakodlžníkoviúver,bololenvjehokompetencii,akosarozhodne
predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal žalovaný ako
spotrebiteľ, ktorý predsa za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatil žalobcovi ako

veriteľovi odplatu vo forme úroku z úveru a preto na žalovaného ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno
prenášať úhradu takýchto nákladov. Zákon o spotrebiteľských úveroch hovorí o poplatkov akéhokoľvek
druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, no nemožno prijať
záver, že pod takto definovaný pojem poplatku možno subsumovať akúkoľvek sumu určenú veriteľom
predstavujúci úhradu jeho nákladov, pričom sa jedná o poplatok a úhradu predmetnej sumy, za ktoré

spotrebiteľovi nie je poskytované žiadne protiplnenie, keď žalovanému zrejme nebol poskytovaný výpis
z predmetného úverového účtu a ani nemal prístup k informáciám a údajom vedených na účte, teda
jednalo sa čisto o administratívno-technické údaje pre žalobcu ako veriteľa. Na základe uvedeného
potom súd nárok žalobcu na zaplatenie tejto časti nároku tak ako je uvedené vyššie zamietol.

Čo sa úroku z omeškania, žalobca si uplatnil jednak kapitalizovaný úrok z omeškania zo splátok
splatných od 13.11.2013 do 01.06.2014, ktorý si kapitalizoval pri výške úroku z omeškania 8% a 5
% ročne, a ďalej úrok z omeškania z dlžnej sumy od 02.06.2014 do zaplatenia. Keďže súd nepriznal
žalobcovi nárok na časť premlčaných splátok a poplatok za správu úveru, z ktorej sumy bol taktiež
úrok z omeškania vypočítaný, ako je to zrejmé zo žalobného návrhu, priznal žalobcovi nárok na úrok z

omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2322,66 eur tak ako ju ustálil vyššie po nepriznaní nároku na
poplatok za správu úveru od 13.11.2013 do zaplatenia a čo do zvyšku v tejto časti žalobu zamietol.

Ďalším žalobcom uplatneným nárokom bol úrok z úveru vo výške 16,60% p.a. vyčíslený v období od
01.10.2011 do 12.11.2013 v sume 502,69 eur, vo výške 16,60% ročne vyčíslené v období od 13.11.2013

do 01.06.2014 v sume 288,74 a zo sumy 2540,90 eur od 02.06.2014 do 19.06.2014, zo sumy 2515,90
eur od 20.06.2014 do 21.07.2014, zo sumy 2490,90 eur od 22.07.2014 do 19.08.2014, zo sumy 2465,90
eur od 20.08.2014 do 21.09.2014, zo sumy 2440,90 eur od 22.09.2014 do 21.10.2014, zo sumy 2415,90
eur od 22.10.2014 do 19.11.2014, zo sumy 2390,90 eur od 20.11.2014 do zaplatenia. Súd sa už vyššie
zaoberal dojednanou a žalobcom uplatňovanou výškou úrokovej sadzby a po ustálení nároku žalobcu

mu túto aj v nepremlčaných splátkach priznal, keďže v splátke úveru bol zahrnutý aj úrok z úveru, teda
súdom vyčíslená suma 2322,66 eur zahŕňa úrok z úveru. Za nedôvodný však ďalej považuje nárok
na úrok z úveru od 13.11.2013 do zaplatenia, teda po zosplatnení úveru. Takéto dojednanie, ktoré by
oprávňovalo banku na zmluvný úrok aj po dobe splatnosti úveru až do jeho zaplatenia je podľa názoru
súdu v rozpore s účelom zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnutie úveru, a ktorý patrí po

dobu jeho splácania. Zmluvný úrok nemôže plniť funkciu sankcie za oneskorené splácanie úveru aj po
dobe splatnosti, pretože túto funkciu plní úrok z omeškania, ktorý si žalobca aj uplatňuje, preto súd v
tejto časti žalobu zamietol.

Žalovaného potom súd zaviazal na zaplatenie sumy 2322,66 eur, úroku z omeškania vo výške 5%

ročne zo sumy 2322,66 eur od 13.11.2013 do zaplatenia, ktorého výška je v súlade s príslušnými
ustanoveniamiObčianskehozákonníkavspojenísnariadenímvládyačodozvyškusúdžalobuzamietol.Podľa § 137 Občianskeho súdneho poriadku trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a
ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy
dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada

výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena
správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého,
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že

žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Žalobca mal v konaní úspech v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a teda v časti o zaplatenie 2322,66
eur, v časti späť vzatia žaloby vo výške 150 eur sa takisto jedná o úspech žalobcu, nakoľko dôvodom
späťvzatia žaloby bolo plnenie žalovaného po podaní žaloby, ale aj v časti úrokov z omeškania, ktorý bol
žalobcom za obdobie od 13.11.2013 do 01.06.2014 kapitalizovaný. Súd vyčíslil sumu úroku z omeškania

k uvedenému dňu no z priznanej sumy, ktorá suma predstavuje sumu 63,95 eur, čo predstavuje taktiež
úspech žalobcu, teda spolu mal žalobca úspech v sume o zaplatenie 2536,61 eur, čo predstavuje
75,5%, neúspech 24,5%, čo predstavuje úspech žalovaného, preto žalobcovi po odpočítaní úspechu
žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 51%.

Odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 10 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ( ďalej len
„vyhlášky“ ) predstavuje sumu 131,13 eur.

Žalobcovi tak vznikol nárok na odmenu za štyri úkony - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné

podanie na súd, účasť na pojednávaní 12.12.2014 a dňa 03.02.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. a), c), d)
cit. vyhl., teda spolu odmena v sume 524,52 eur a na režijný paušál za 3 úkony v roku 2014 po 8,04 eur
a 1 úkon v roku 2015 po 8,39 eur v zmysle § 16 ods. 3 vyhl., teda spolu 32,51 eur.

Súd taktiež priznal náhradu za stratu času na ceste Košice - Vranov nad Topľou a späť za účasť zástupcu

na pojednávaní dňa 12.12.2014 a to v sume 53,60 eur za štyri polhodiny ( jedna polhodina 13,40 eur )
za stratu času na ceste Košice - Vranov nad Topľou a späť za účasť zástupcu na pojednávaní dňa
03.02.2015 a to v sume 55,92 eur za štyri polhodiny ( jedna polhodina 13,98 eur ) a cestovné za cestu na
pojednávanie na tunajší súd dňa 12.12.2014 motorovým vozidlom - Košice - Vranov nad Topľou a späť
pri počte 114 kilometrov, priemernej spotrebe 6,6 l/100 km a cene pohonných hmôt 1,36 eur /l a základnej

náhrade 0,183 eur vo výške 31,09 a cestovné za cestu na pojednávanie na tunajší súd dňa 03.02.2015
motorovým vozidlom - Košice - Vranov nad Topľou a späť pri počte 114 kilometrov, priemernej spotrebe
6,6 l/100 km a cene pohonných hmôt 1,237 eur /l a základnej náhrade 0,183 eur vo výške 30,17 eur.

Právny zástupca je platcom DPH priznal mu súd aj DPH v sume 145,56 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl.

zo sumy 727,81 eur ( odmena + režijný paušál + náhrada za stratu času + cestovné ), teda spolu trovy
právneho zastúpenia v sume 873,37 eur.

Právny zástupca žalobcu si vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 861,12 eur a keďže sa
týka o návrhové konanie, súd v ďalšom vychádzal zo sumy uplatnenej právnym zástupcom žalobcu.

Ako súd uviedol vyššie, žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 51%, čo
predstavuje sumu 439,17 eur ( 51% zo sumy 861,12 eur ), a iných trov konania pozostávajúcich z
poplatkuznávrhunazačatiekonania,pričomžalobcauhradilpoplatokvsume201eurapretomuvznikol
nárok na náhradu trov v sume 102,51 eur (51% zo sumy 201 eur ) na náhradu ktorých súd zaviazal

žalovaného

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.