Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/121/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013200326
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5013200326.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: U. L., r.č.
XXXXXX/XXXX, trvale bytom U. XXX/X, XXX XX Y., podnikajúci pod obchodným menom U. L. PMG -
Stav, miesto podnikania Gbeľany 136, IČO: 33 745 552, zast. advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, so
sídlom Kvačalova 1227/55, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100308/1/135046/2013 zo dňa 18. marca 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline č. k. 20S/42/2013-64 zo dňa 3. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/42/2013-64 zo dňa 3.
septembra 2013, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal súd o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/135046/2013 zo dňa 18.03.2013, ktorým potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9500401/5/3667857/2012 z 10.12.2012, ktorým podľa § 44 ods.
6 písm. b/ bod. 1. zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní vyrúbil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január 2009 v sume 6747,37 € a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že v daňovom konaní sa kladie dôraz na verejný záujem,

ktorým je riadne platenie daní, pričom platí nielen obvyklá procedurálna zásada voľného hodnotenia
dôkazov upravená v § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., ale aj zásada prejednávacia. Predpokladom
na zistenie, ktoré má byť podkladom na rozhodnutie daňového orgánu je, že daňovníkovi bude
poskytnutá príležitosť plniť svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť vykonať dôkazy, ktoré zo svojej pozície
súkromnoprávnej osoby nedokáže zabezpečiť, vyjadriť sa ku zisteným skutočnostiam a spôsobu ich
získania. Jednou zo základných zásad je aj zásada zákonnosti. V ust. § 29 ods. 4 sú demonštratívne
vymenované dôkazné prostriedky, ktoré môže správca dane použiť v daňovom konaní, a preto

krajský súd vyhodnotil záznam vystavený príslušnými orgánmi policajného zboru (Úrad boja proti
organizovanej kriminalite, odbor západ, Prievidza) za verejnú listinu a obsah tejto listiny a skutočnosti
v nej uvedené boli spôsobilé objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane žalobcu, a
to s ohľadom na vyjadrenie konateľa spoločnosti JCO, s.r.o. J. N., o obchodno-záväzkových vzťahoch
tejto spoločnosti, ako dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi ako odberateľovi v rokoch 2008 a 2009. Krajský
súd zhodne so žalovaným a správcom dane dospel k záveru, že žalobca produkoval dôkazy, ktorými
nebolo preukázané, že posudzované plnenie, ktoré bolo účtované dodávateľskou faktúrou dodávateľaJCO, s.r.o. Malacky pod. č. 074/2009 s dátumom vystavenia 31.01.2009 bola aj touto spoločnosťou
realizované. Tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu faktúry, súpisu prác a dodávok, pokladničných
dokladov a zmluvy o dielo. Žalobca hoci sám 10.04.2012 pred správcom dane tvrdil, že jeho pracovníci

pracovali súbežne aj s pracovníkmi JCO, s.r.o. (zápisnica 9500401/1/818354/2012) neoznačil dôkazy,
nenavrhol výsluch svedkov, ktorí by tieto skutočnosti mohli potvrdiť hoci sa jednalo o práce v objeme
40 000 €.

PokiaľišloovypočutiekonateľaJCO,s.r.o.p.Y.,taktenbolzapísanýakokonateľdoobchodnéhoregistra
až dňa 25.01.2011 a v posudzovanom období január 2009 nebol konateľom uvedenej spoločnosti ani

jej spoločníkom.

Podľa súdu mal žalobca postupovať s dostatočnou starostlivosťou tak, aby disponoval dostatočnými
dôkazmi, ktorými by preukazoval rozsah prác, ktoré mal prijať od obchodnej spoločnosti JCO, s.r.o.
(mal napr. viesť stavebný denník). Mohol za svedkov označiť svojich pracovníkov, ktorí by potvrdili, ktorí
pracovníci spoločnosti JCO, s.r.o. súčasne s nimi robili v časovom období na stavbe a tým stotožniť
rozsah fakturovaných prác.

Krajský súd zároveň dospel k záveru, že nebola naplnená ani ďalšia kumulatívna podmienka na
priznanie odpočtu DPH, keď nebol žalobcom predložený riadny účtovný doklad - faktúra súladná s ust.
§ 71 zákona č. 222/2004 o DPH, keď posudzovaná faktúra neobsahovala množstvo a druh dodaného
tovaru alebo rozsah a druh dodaných služieb, naviac ani neodkazovala na súpis prác, pričom obsah
súpisu prác a dodávok, nebol potvrdený vystaviteľom faktúry a z jeho obsahu nie je zrejmé, že sa viaže

k posudzovanej faktúre. Ani z obsahu súpisu prác nemožno riadne identifikovať rozsah, množstvo prác
aj vo vzťahu k ich časovému prevedeniu.

Taktiež podľa krajského súdu nemá relevanciu ani dôvod žalobcu, že spoločnosť JCO, s.r.o. nepodala
žalobu o neplatnosť zmluvy o dielo, nakoľko pre splnenie zákonných podmienok na odpočítanie
DPH nemá žiadnu relevanciu. Pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k

uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, ktorá toto zdaniteľné plnenie účtovala a kumulatívnemu
naplneniu základných podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH v súlade so zákonom o DPH, a to
bez ohľadu na to, či k plneniu došlo na základe platnej alebo neplatnej zmluvy.

Podľa krajského súdu sa na daný prípad nedajú aplikovať ani rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-80/11
a C-142/11 vo veci Mahagében kft a Peter Dávid proti Nemzéti Adó-es Vamhivatal a ani nemohol

vychádzať z názoru vyslovenom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011
z 15.03.2011, nakoľko uvedené rozhodnutia nie sú aplikovateľné na uvedený prípad z dôvodu, že v
posudzovanej veci dodávateľ existenciu dodávaného plnenia pre žalobcu poprel.

Krajský súd aplikoval v odôvodnení ustanovenia § 2 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších prepisov (ďalej

len „ZSDP"), ďalej § 29 ods. 2 a 8 ZSDP a § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 71 zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH").

Rozhodnutie o trovách konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a neúspešnému
žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu napadol podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., teda že krajský
súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, a že zo strany súdu neboli vykonané žiadne dôkazy, pričom
súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhol žalobca. Súd nepostupoval v súlade so zásadou náležitého
zistenia skutkového stavu veci nakoľko pojednávanie bolo vytýčené len na desať minút a to vzbudzuje
podozrenie, či zo strany súdu došlo k náležitému zisteniu skutkového stavu, a či súd prejednávanej veci

venoval náležitú pozornosť. Krajský súd nevykonal sám dokazovanie a ani sám nevykonal doplnenie
listinnými dôkazmi a zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Ďalej žalobca svoje odvolanie doplnil podaním z 05.11.2013, v ktorom poukázal na to, že súčasťou
faktúry č. 074/2009, znejúcej na sumu 41 650 € bol aj súpis vykonaných prác, a preto boli splnené
podmienky podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. To potvrdzuje aj znenie čl. 168

písm. a/ a čl. 178 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktoré ustanovujú ako jedinú podmienkupre uskutočnenie odpočítania dane existenciu vystavenej faktúry a to vyplýva aj z judikatúry SD EÚ
Lennartz-C97/90GhentCoalTerminalC37/95.Podľajehonázoru,žalobcanemôženiesťzodpovednosť
za to, že faktúra vystavená dodávateľom vykazuje formálne, resp. iné nedostatky. Poukázal na to,

že podľa rozsudku SD EÚ Nidera Handelscompagnie BV C385/09 právo na uplatnenie odpočítania
DPH musí spĺňať jedinú formálnu podmienku a to mať faktúru. A podmieňovanie odpočtu DPH inými
skutočnosťami je v priamom rozpore s právom EÚ a rozhodnutiami SD EÚ. Poukázal na základné
právo daňového subjektu podľa § 15 písm. a/ až e/ zákona č. 511/1992 Zb. Zo strany správcu dane
došlo tým, že nezabezpečil účasť konateľa JCO, s.r.o. J. N.. Poukázal, že zmluva o dielo z 01.05.2008

bola zmluvou rámcovou a pri odovzdávaní diela postupovali v súlade s ust. § 554 a nasl. Obchodného
zákonníka a nebolo ich povinnosťou spísať protokol o odovzdaní vykonaných prác. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, z ktorého okrem iného vyplýva,
že z ust. § 49 ods. 4 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. nemožno vyvodiť záver
o dôkaznom bremene žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov. Záverom poukázal na
to, že Krajský súd v Žiline nepostupoval v súlade s komunitárnym právom, teda v súlade so Smernicou

Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006.

Vo veci sa vyjadril k odvolaniu svojim podaním z 25.10.2013 žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný uviedol, že v danej veci bol predložený súdu celý administratívny
spis, ktorý predstavuje dostatočne komplexný a ucelený podklad pre záver, ktorý vyslovil krajský súd
v rozsudku napadnutom odvolaním. Žalobca v rámci doterajších konaní nenavrhol vykonať žiadne

konkrétne dôkazy, preto nie je dôvodné aby vyčítal nečinnosť krajskému súdu vo vzťahu k vykonaniu
ďalších dôkazov. Podľa jeho názoru sa súd vysporiadal s námietkami žalobcu a v súvislosti so žalobnými
námietkami poukazuje žalobca na svoje vyjadrenie k žalobe z 25.05.2013 a má za to, že súd rozhodol
na základe preukázaného skutkového stavu a v súlade s platnými právnymi predpismi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámené
verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke
www.nsud.sk , najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1,
3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto
zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a
dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové

orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §

1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie

alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej

len „kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo:

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa

odseku 10 druhej vety,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,

aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v
písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb., ustanovenia prvej časti a §§ 32, 34 a 41 sa primerane
použijú aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v
zložitýchprípadochpredjejuplynutímprimeranepredĺžiť,najviacvšakošesťmesiacovaakideodaňovú

kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona,
najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na
predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 15 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže
daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa

odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa§29ods.8zákonač.511/1992Zb.,daňovýsubjektpreukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie

vždyvrozsahupožadovanomvodvolaní.Akvyjdúpripreskúmavanínajavoskutkové,čiprávneokolnosti
odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri
rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona

hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky
a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inúcenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. p Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31.03.2009 faktúra musí obsahovať

a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,

b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,

c) poradové číslo faktúry,

d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,

e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,

g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,

h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,

i) výšku dane spolu v eurách.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že súdy konajúce podľa piatej časti O.s.p., t.j. súdy
v správnom súdnictve, nie sú súdmi skutkovými (všeobecné súdy), ale súdmi preskúmavacími, a preto
spravidla ani nevykonávajú dôkazy, ktoré navrhol vykonať účastník, nakoľko dokazovanie sa vykonáva
na správnych orgánoch v správnom konaní, ktorého konečný výsledok podlieha súdnemu prieskumu.

Preto nie je namieste námietka žalobcu, že súd nevykonal dokazovanie, nakoľko aj z ust. § 250i ods.
1 O.s.p. povinnosť súdu vykonať navrhované dôkazy. Zároveň najvyšší súd poznamenáva, že rozsah a
dôvody odvolania mohol žalobca rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, t.j. do 09.10.2013,
a preto na odvolacie dôvody uvedené v doplnení odvolania z 05.11.2013 nemohol podľa § 205 ods. 3
O.s.p. prihliadať.Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom
známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a

dostatočnevýstižnésastotožňujevcelomrozsahu,alennadoplnenieazdôrazneniesprávnostidodáva:

Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1100308/1/135046/2013 zo dňa 18.03.2013,
ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9500401/5/3667857/2012 z 10.12.2012, ktorým
podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1. zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní vyrúbil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2009 v sume 6747,37 € z dodávateľskej faktúry č. 074/2009 od

dodávateľa JCO, s.r.o. Pezinská 18, Malacky, IČO: 36 332 950, DIČ 2021787460/SK2021787460 na
sumu 41 650 €, DPH 6650 €, s dátumom splatnosti 14.02.2009.

Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a/ a § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH") právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe (tovare) vznikla daňová povinnosť, pričom
daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (tovaru). To znamená, že právo na odpočítanie dane si

môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k reálnemu dodaniu zdaniteľného
obchodu od dodávateľa uvedeného na faktúre a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ a bola vystavená faktúra podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH.

V uvedenom prípade správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom smere, že nebolo
preukázanie dodanie zdaniteľné plnenia pre žalobcu spoločnosťou JCO, s.r.o. tak ako to bolo uvedené

v sporenej faktúre, ktorá naviac nemala náležitosti podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Táto
obsahovala len konštatovanie, že fakturujeme Vám za nasledovné služby (Prevedené stavebné práce
na základe ZoD z 01.05.2008 na stavbe v Dúbravke Bratislava v celkovej hodnote 35 000 €. Uvedená
faktúra vôbec neodkazuje na súpis vykonaných prác, ktorá je naviac datovaná 11.11.2010 a nebola
vystavená konateľom JCO, s.r.o. tak, ako je uvedené na faktúre p. N.. Uvedená faktúra neobsahuje,

teda najmä náležitosť podľa § 71 ods. 2 písm. f/ a g/ zákona o DPH, a preto predmetný doklad nie je
dostatočný na to, aby si žalobca mohol z takto uhradenej faktúry uplatniť odpočet DPH.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.
a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v

tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb

zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt
je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu

SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojimprávom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo

strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený".

Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo
na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na

určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky
je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zhode s krajským súdom považuje ďalšie vznesené námietky
žalobcu za bezpredmetné, nakoľko v danej veci nebolo žalobcom jasne preukázané, že žalobcovi
skutočne sporné služby fakturované faktúrou č. 074/2009 z 31.01.2009 dodala spoločnosť JCO, s.r.o.,

pričom je potrebné uviesť, že ak by ich aj dodala, čo však v daňovom konaní nebolo preukázané, tak,
predložený doklad (sporná faktúra) neobsahoval náležitosti, ktoré pre faktúru vyžaduje ust. § 71 ods.
2 zákona o DPH.

Vzhľadomnauvedené,NajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.