Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012201153
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6012201153.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: ZK-Team
SK, s.r.o., IČO: 46 622 418, so sídlom Utekáč 886/91, Utekáč, zastúpený AK MAĎAR & Partners,
s.r.o., so sídlom AK Skuteckého 1, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1047946/2012 zo dňa 8. augusta 2012, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/127/2012-117 zo dňa 9. augusta
2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/127/2012-117
zo dňa 9. augusta 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal
súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1047946/2012 zo dňa
08.08.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica - pobočka Lučenec č.
9611301/1/429558/2012 z 12.03.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1. zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet DPH v sume - 5939,69 Euro a bola mu
vyrúbená daňová povinnosť vo výške 58 822,31 Euro na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

jún 2011, a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH formuluje
základné všeobecné podmienky nároku platiteľa dane na odpočet dane. Platiteľ môže odpočítať od
dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania,
ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dodané. Platiteľ má teda nárok na odpočet dane pri všetkých uskutočnených
zdaniteľných plneniach prijatých na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení pri dodržaní podmienok

stanovených zákonom. Daňové doklady sú však z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľné len
vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vykonanou daňovou kontrolou
na zistenie oprávnenosti nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2011,
ako aj šetreniami vykonanými v daňovom konaní, bolo správcom dane spochybnené uskutočnenie
žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení. Správca dane a následne žalovaný vyhodnotili podrobne
vykonané dokazovanie so záverom, že žalobca v priebehu daňového konania nepreukázal, že
došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, čo je základná podmienka pre uplatnenie odpočtu dane.Žalobca v priebehu daňového konania predovšetkým nepreukázal, že došlo k dodaniu (uskutočneniu)
sporných zdaniteľných plnení, ku ktorým malo dôjsť na základe zmlúv o dielo uzavretých žalobcom so
spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu nepodarilo

právnerelevantnýmspôsobomvyvrátiťpochybnosti,čidaňovouznateľnáslužbabolaposkytnutá,pričom
na výzvu správcu dane nepreukázal konkrétne poskytnutie služby podľa predmetných zmlúv. Skutkový
a právny problém v danom prípade teda spočíval podľa krajského súdu v posúdení toho, či boli pre
žalobcu vykonané služby podľa zmlúv o dielo, ktoré mali byť poskytnuté pre žalobcu spoločnosťou 1.
ENTERPRICE s.r.o., a ktoré boli žalobcovi vyfakturované faktúrami č. 20110605 a č. 20110606 zo dňa

30.06.2011.

Pokiaľ išlo o žalobcom namietané ukrátenie na jeho zákonnom nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH nezákonným rozhodnutím žalovaného, ktorému predchádzalo rozhodnutie správcu dane ako aj
žalobcom namietanú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia i jemu predchádzajúceho rozhodnutia
správcu dane z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového
stavu, nevysporiadaní sa s dôvodmi uvádzanými žalobcom v priebehu konania (nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane) a existencie iných vád, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného, jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, ako aj konania, ktoré vydaniu týchto
rozhodnutí predchádzalo dospel k záveru, že žalobcom uplatnená námietka nedostatočne zisteného
skutkového stavu a následne jeho nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná. Žalovaný

i správca dane postupovali v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v úzkej súčinnosti so
žalobcom a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností v tomto konaní použili len také prostriedky, ktoré ho
čo najmenej zaťažili a umožnili pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Žalobca bol v priebehu konania
vyzývaný na predloženie dôkazov o uskutočnení preverovaných plnení, pričom rozhodné skutočnosti
preveroval správca dane formou dožiadaní, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní. Získané dôkazy

správca dane v súlade s § 2 ods. 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. hodnotil podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom
konanívyšlonajavo,priuplatňovanídaňovýchpredpisovbraldoúvahyskutočnýobsahprávnychúkonov
alebo iných skutočností rozhodujúcich pre určenie dane. Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt (žalobca) je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na

správne určenie dane, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania. V preskúmavanom prípade správca dane v priebehu vykonávania daňovej kontroly vyzval
žalobcu na predloženie dôkazov, resp. dal žalobcovi možnosť preukázať ním uvádzané skutočnosti
a predkladať dôkazy. Žalobca predložil správcovi dane dodávateľské faktúry, z ktorých si uplatňoval
predmetné odpočítanie dane, ako aj zmluvy o dielo uzatvorené medzi žalobcom ako objednávateľom a

spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o. ako zhotoviteľom, avšak nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali,
že ním deklarované plnenie - služby (stavebné práce, ktoré mali byť predmetom predložených zmlúv
o dielo uzatvorených medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o. ako
zhotoviteľom, ako aj predloženými faktúrami, v ktorých boli predmetné práce fakturované) boli žalobcovi
skutočne aj dodané, resp. realizované tak, ako to tvrdí žalobca. Krajský súd zhodne s argumentáciou

žalovaného i správcu dane, že faktúra ako dôkaz sama o sebe v takomto prípade nestačí, ak nie je
podložená reálnym dodaním služby, resp. poskytnutím plnenia a uskutočnenie, resp. poskytnutie služby,
vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej
stránke vystavenými a žalobcom predloženými dodávateľskými faktúrami a že je potrebné aj po stránke
obsahovej preukázať dodanie služieb ich reálnym preukázaním (poskytnutie služby, resp. plnenia -

stavebných prác) od dodávateľa, ktorý bol uvedený na žalobcom predložených faktúrach.

Súd dospel k záveru, že bolo nespochybniteľne preukázané, že vykonaným preverovaním správcu
dane tak, ako je podrobne uvedené v rozhodnutí správcu dane i rozhodnutí žalovaného sa dodanie
fakturovaných zdaniteľných obchodov nepreukázalo. Vykonaným dokazovaním bolo spochybnené a
žalobca teda nepreukázal, že fakturované práce boli, resp. mohli byť vykonané, resp. poskytnuté

spoločnosťou1.ENTERPRICEs.r.o.,akotodeklarovalžalobcapredloženýmidodávateľskýmifaktúrami,
z ktorých si uplatňoval odpočítanie dane.

Podľa krajského súdu pre prijímateľa plnenia je faktúra dokladom nevyhnutným na preukázanie vzniku
nároku na odpočítanie dane z prijatého plnenia podľa § 51 ods. 1 písm. a/ 222/2004 Z. z., ale
súčasne je nevyhnuté, aby platiteľ dane, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane, preukázal, či a aké

plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre prijal, a či faktúru vystavil deklarovaný platiteľ dane. Vpreskúmavanom prípade sa dodanie prác od dodávateľa 1. ENTERPRICE s.r.o., Lučenec uvedeného
na dodávateľských faktúrach, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane, nepreukázalo, a teda
neboli splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 a 2 zákona č.

222/2004 Z. z., preto správca dane správne vec právne posúdil, keď z uvedených faktúr neuznal
odpočítanie dane vo výške 64 762 Eur, na základe čoho neuznal nadmerný odpočet dane v sume -
5939,69 Eur za rozhodné zdaňovacie obdobie (jún 2011) a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške
58 822,31 Eur. Súd má za to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, pričom vykonali
dokazovanie v takom rozsahu, v akom to bolo potrebné pre zistenie podkladov a skutočností potrebných

na správne určenie daňovej povinnosti. Je nesporné, že z ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.
pre žalobcu vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie
bol správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť dokladov. Žalobca dôkazné
bremeno neuniesol, poskytnutie plnenia deklarovaného predloženými dodávateľskými faktúrami od
spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o. bolo spochybnené (skutočnosťami zistenými správcom dane v

priebehu daňového konania, ktoré vyplývajú z vykonaných šetrení deklarovaného dodávateľa žalobcu,
ako aj týmto dodávateľom označených subdodávateľov).

Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že správca dane i žalovaný neviedli dokazovanie objektívne a nestranne,
keďže nevykonali všetky dôkazy, na ktoré žalobca upozorňoval, a ktoré by mu mohli privodiť lepšie a
výhodnejšie postavenie v daňovom konaní, žalobca konkrétne tieto neoznačil a súd nemôže za žalobcu

tieto vyhľadávať. Pokiaľ žalobca namietal, že mu nebola daná možnosť priamo klásť otázky osobám,
ktoré žalovaný a správca dane kládli v rámci ozrejmovania skutkového stavu, čím mal správca dane i
žalovaný postupovať v rozpore s § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. súd uvádza, že uvedenú
námietku považoval za neopodstatnenú, keďže počas daňovej kontroly správca dane nevykonával
dokazovanie spôsobom stanoveným v § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.

Taktiež súd uviedol, že pokiaľ žalobca namietal nevykonanie konfrontácie konateľa spoločnosti 1.
ENTERPRICE s.r.o. (dodávateľ žalobcu) a Ing. Q. ako splnomocneného zástupcu uvedenej spoločnosti,
že uvedená konfrontácia nebola možná z dôvodu úmrtia Ing. Q..

Uvedené skutočnosti by však podľa názoru súdu nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane vzhľadom na to, že správca dane

preveroval dodanie fakturovaných prác Ing. Q. označených v spoločnosti N.S.A. a.s. Bratislava a
F. z Banskej Štiavnice, pričom sa dodanie predmetných prác, tak ako to tvrdil Ing. Q. v prospech
spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o., nepreukázalo. Pokiaľ následne Ing. Q. zmenil svoju výpoveď a
za subdodávateľa sporných prác dodatočne označil ďalšiu spoločnosť - INCOLA GARANSEC s.r.o.,
ktorej konateľom bol N. F., rovnako poskytnutie prác na predmetných zákazkách nebolo preukázané a

nevypočutie zástupcov spoločnosti BAKSTAV s.r.o. súd nepovažoval za takú vadu, ktorá by mala za
následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože poskytnutie prác na predmetnej
zákazke nebolo predmetom zisťovania a určovania dane, toto poskytnutie prác ani nebolo spochybnené,
spochybnené bolo dodanie a vykonanie prác deklarovaných faktúrami vystavenými spoločnosťou 1.
ENTERPRICE s.r.o. v prospech žalobcu, ktorý si z týchto plnení uplatnil odpočet DPH.

Pokiaľžalobcanamietalnedostatočnéodôvodnenierozhodnutívydanýchvdaňovomkonanížalovaným,
resp. správcom daní, z dôvodu že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi zo strany
žalobcu bolo žalovaným vykonané povrchne, tendenčne a tak, že takéto odôvodnenie nenapĺňa
zákonnú požiadavku presvedčivého odôvodnenia, krajský súd uviedol, že napadnuté rozhodnutia
netrpia nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov ich odôvodnení. Podľa súdu žalobca v žalobe

ani nenamietal, že chýbajú dôvody napadnutých rozhodnutí. Tvrdil len, že odôvodnenie predmetných
rozhodnutí nenapĺňa zákonnú požiadavku stanovenú v § 30 zákona č. 511/1992 Zb. Takýto žalobný
dôvod nezákonnosti napadnutých rozhodnutí neobstojí, pretože nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia
žalovaného, ani rozhodnutia správcu dane. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je spôsobená tým, že
účastník konania nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia alebo nesúhlasí so závermi, ku ktorým správny

orgán dospel, resp. sa domnieva, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi bolo
vykonané povrchne a tendenčne. Nepreskúmateľné je rozhodnutie, z ktorého výroku nie je možné zistiť,
ako bolo vo veci rozhodnuté, alebo keď výrok je vnútorne rozporuplný. Tiež môže ísť o prípad, keď nie
je odlíšené, čo je výrok a čo je odôvodnenie, alebo kto je účastníkom konania alebo kto bol rozhodnutím
zaviazaný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje aj rozpor medzi výrokom a odôvodnením aabsencia alebo nejednoznačnosť právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností.
Pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, táto musí spočívať v tom, že
rozhodnutie nie je odôvodnené vôbec alebo že v odôvodnení rozhodnutia chýbajú skutočnosti, na

základe ktorých správny orgán rozhodol, a teda chýbajú skutkové dôvody rozhodnutia. Rovnako v
prípade, keď rozhodnutie je založené na takých skutočnostiach, ktoré v konaní neboli vôbec zisťované
alebo z odôvodnenia nie je zrejmé, aké dôkazy boli vykonané a z ktorých boli dané skutkové zistenia
zistené. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ani správcu dane však takýmito chybami netrpí. Z obsahu
napadnutýchrozhodnutívyplýva,žeodôvodnenieobsahujeoznačenieúkonov,ktorébolivykonanéakov

priebehu daňovej kontroly, tak aj vo vyrubovacom i odvolacom konaní a obsahuje aj hodnotenie dôkazov,
pričom vyvodené závery logicky vyplývajú z vykonaného dokazovania. Odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí podľa názoru súdu spĺňa náležitosti uvedené v § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., pričom
žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí ako odvolací orgán vysporiadal aj s dôkazmi predloženými
žalobcom v odvolacom konaní.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na svoje predošlé písomné

vyjadrenia vo veci, ktoré by mali byť súčasťou administratívneho spisu žalovaného a správcu dane, súd
konštatuje, že preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov uvedených v žalobe. Tieto dôvody
nemá v kompetencii doplniť, konkretizovať alebo vyhľadávať. Z nekonkrétne uplatneného dôvodu nie je
možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia.

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil a aplikoval ustanovenia zákona č. 222/2004

Z. z. vo vzťahu k oprávneniu žalobcu uplatňovať si nárok na nadmerný odpočet DPH a poukázal pritom
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mahagében, súd uviedol, že predmetný rozsudok rieši prípad,
keď vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane boli splnené. V preskúmavanej
veci o takýto prípad nešlo, keďže žalobca nepreukázal prijatie plnenia deklarovaného za obdobie jún
2011 predloženými faktúrami od spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o. (dodanie prác spoločnosťou 1.

ENTERPRICE s.r.o. pre žalobcu bolo spochybnené), t.j. nešlo o plnenie zakladajúce nárok na odpočet
dane a neboli splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené
v zákone o DPH, ako predpokladá uvedený rozsudok. V preskúmavanom prípade si žalobca uplatnil
odpočet dane z deklarovaných faktúr neoprávnene, t.j. v rozpore s ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z. z.

K námietke žalobcu, že navrhovateľ nesprávne právne posúdil skutkovo významné okolnosti ohľadne

riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o. (dodávateľa žalobcu)
a tým uprel právo žalobcu na nadmerný odpočet DPH krajský súd uviedol, že dôvodom neuznania
odpočítania dane z preverovaných dodávateľských faktúr za mesiac jún 2011 za dodávky prác od
spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o. bola skutočnosť, že dodanie týchto vo faktúrach deklarovaných
prác spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o. žalobcovi sa nepreukázalo, čím neboli splnené podmienky

stanovené v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. Otázka právneho posúdenia
udelenej plnej moci a skutočnosti, či bol Ing. Q. oprávnený konať za spoločnosť 1. ENTERPRICE s.r.o.,
ktorú správny orgán posudzoval ako predbežnú otázku, nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného. Je však potrebné prisvedčiť žalobcovi, že zápis zmeny konateľa spoločnosti 1.
ENTERPRICE s.r.o. do obchodného registra má deklaratórny charakter.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu z dôvodov uvedených v žalobe dospel na základe vyššie uvedených dôvodov k záveru, že toto
rozhodnutie je z dôvodov uvedených v žalobe v súlade so zákonom. Súd preto žalobu v zmysle § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý

nebol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.08.2013, č. k. 24S/127/2012-117, v zmysle § 250ja ods. 3
druhá veta O.s.p. v spojení s § 220 O.s.p. zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a zároveň zaviazal
žalovaného na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, alebo aby odvolací súd napadnutý

rozsudok v zmysle § 250ja ods. 3 prvá veta O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného a podľa
okolností aj rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu naďalšie konanie alebo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p.
v spojení s § 221 O.s.p. zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalobca má za to, že správnemu orgánu i žalovanému riadnym spôsobom preukázal deklarované
zdaniteľné plnenia, a to predložením riadne vystavených účtovných dokladov (faktúr), ktoré boli
vystavené jeho dodávateľom spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o. na základe zmlúv o dielo. Predmetné
faktúry sú u žalobcu v účtovníctve riadne zaúčtované, vrátane príslušných úhrad, ktoré za poskytnuté
služby dodávateľovi riadne zaplatil.

Na preukázanie svojich tvrdení uviedol, že deklarované stavebné práce boli spoločnosťou 1.
ENTERPRICE s.r.o. skutočne dodané a následné odovzdanie jeho odberateľovi spoločnosti BAKSTAV
s.r.o. Bratislava, o čom bol spísaný Preberací a odovzdávajúci protokol datovaný 27.06.2011, ktorej
predmetom bola stavba Pusté Čemerné oplotenie a terénne práce a Preberací a odovzdávajúci protokol
zo dňa 27.06.2011, ktorej predmetom bola stavba Jaklovce. V oboch protokoloch bolo uvedené, že
stavba bola odovzdávaná bez nedorobkov a vád.

Nakoľko dodané práce vykonané subdodávateľom 1. ENTERPRICE s.r.o. boli spoločnosťou BAKSTAV
s.r.o. - žalobcovým odberateľom, riadne prebraté a odsúhlasené i za prítomnosti Ing. Q. (osoby
splnomocnenej konať za spoločnosť 1. ENTERPRICE s.r.o.), žalobca už ďalej nepovažoval za potrebné
vyhotovovaťďalšiepreberacieaodovzdávajúceprotokolymedzinímakoodberateľomaspoločnosťou1.
ENTERPRICE s.r.o. ako dodávateľom. Uvedené vyplývalo i skutočnosti, že sa jednalo o výkon totožných

prác.

Podľa jeho názoru sa s vyššie uvedenými dôkazmi, svedčiacimi v prospech žalobcu, žalovaný vôbec
nevysporiadal, resp. ich žiadnym spôsobom neodôvodnil. Žalovaný žiadnym spôsobom neobjasnil svoje
myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým
spôsobom, aby výsledok jeho rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený.

Žalovaný bol pritom povinný dôkazy navzájom si odporujúce riadne odôvodniť, a súčasne zdôvodniť,
prečo niektoré z nich považuje za nevierohodné a prečo niektoré z nich odmietol vziať pri formulovaní
rozhodnutia do úvahy. Žalobca tak má zato, že správca dane ako i žalovaný neviedli dokazovanie
objektívne a nestranne, čím nebol náležite a dôsledne zistený skutkový stav veci.

Žalobca ďalej uviedol, že pri uzatváraní všetkých obchodov komunikoval výlučne s Ing. Q. Q.

- splnomocnencom obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o. Nakoľko objednané práce boli
vykonané riadne a včas, žalobca nemal žiadny dôvod pochybovať o oprávnenosti p. Q. konať v mene
spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o., pričom protichodné tvrdenia Ing. Q. a N. F. žiadal žalobca odstrániť
ďalším dokazovaním, a to vykonaním vzájomnej konfrontácie, v rámci ktorej by bol oprávnený uplatniť
si svoje zákonné práva v zmysle § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb., a to priamo klásť

vypočúvaným osobám otázky pri ústnom pojednávaní a to tak, aby bol skutkový stav veci objektívne
a spoľahlivo zistený. Konfrontáciu žalobca žiadal z dôvodu potvrdenia, resp. vyvrátenia tvrdení N. F.,
ktoré uviedol v zápisnici o miestnom zisťovaní zo dňa 20.12.2011, sp. zn. 664/320/75139/2011 Šár,
nakoľko sa z pohľadu žalobcu jedná o neobjektívny (nehodnoverný) dôkaz, pretože sa jedná o typ
dôkazu, ktorý sa vykonával bez jeho prítomnosti. I napriek nevykonaniu predmetného navrhovaného

dôkazu (nie žalobcovým zavinením), správca dane a následne i žalovaný vydali rozhodnutie, čím porušili
požiadavku, čo najúplnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Výpoveď N. F.
pritom správca dane i žalovaný považovali za jeden z kľúčových dôkazov odôvodňujúcich záver, že k
zdaniteľnémuplneniuzostranyspoločnosti1.ENTERPRICEs.r.o.nedošlo.Vzmyslevyššieuvedeného,
zápisnicu o miestnom zisťovaní zo dňa 20.12.2011, sp. zn. 664/320/75139/2011 Šár, ktorej predmetom

bolo kladenie vysvetľujúcich otázok N. F., nemožno brať ako úplný (hodnoverný) dôkaz, nakoľko nedošlo
k jeho prevereniu vzájomnou konfrontáciou za prítomnosti žalobcu, i napriek tomu, že o vykonanie
takéhoto dôkazu žalobca žiadal. V rámci navrhovaného dôkazu by bol žalobca oprávnený klásť svedkom
otázky v zmysle § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb., čím by bolo zabezpečené objektívne
zistenie skutkového stavu veci.

Žalobca taktiež uviedol, že komunikácia s obchodnou spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o. bola
realizovaná výlučne prostredníctvom jej splnomocneného zástupcu Ing. Q. Q., ktorý žalobcovi
oprávnenie konať za spoločnosť preukázal riadne podpísanou plnou mocou zo dňa 16.07.2010, s
nadobudnutím jej účinnosti od 01.08.2010, pričom ani po preverení výpisu z Obchodného registra,žalobca o oprávnenosti Ing. Q. nenadobudol žiadne pochybnosti, nakoľko v čase účinnosti generálnej
plnej moci udelenej Ing. Q. bol konateľom spoločnosti N. F., ktorý bol oprávnený na udelenie generálnej
plnej moci Ing. Q.. Zo strany Ing. Q. bolo žalobcovi taktiež predložené Rozhodnutie jediného spoločníka

datované 16.07.2010, kde okrem iného bolo rozhodnuté o predaji 100 % obchodného podielu z jediného
konateľa a spoločníka G. F. na N. F., pričom zápis do Obchodného registra má deklaratórne účinky
a rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia zo dňa 16.07.2010
pozostávajúce z dvoch strán bolo predložené Krajskému súdu Banská Bystrica ako príloha k žalobe zo
dňa 31.10.2012 o čom svedčí aj to, že predmetné rozhodnutie je súčasťou súdneho spisu pod č. l. 57,

60 a 61, i napriek skutočnosti, že predmetné rozhodnutie bolo predložené krajskému súdu ako príloha
k žalobe zo dňa 13.10.2012, č. l. 57, 60 a 61 súdneho spisu. Krajský súd na str. 12 a 13 napadnutého
rozsudku nepravdivo konštatuje, že „nakoľko predmetné rozhodnutie bolo predložené žalobcom až po
podaní žalobného návrhu a nemohol sa týmito listinnými dôkazmi zaoberať". Nedostatok jasného a
vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku krajského súdu tak má za následok jeho nepreskúmateľnosť,
čím sa jeho postupom odňala žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (ZSP 56/2008).

Vyhodnotenie oprávnenia Ing. Q. konať za spoločnosť 1. ENTERPRICE s.r.o. pritom žalobca považuje
za tak kľúčovú otázku, ktorá by mohla mať vplyv na preukázanie žalobcovej dobromyseľnosti pri výkone

jeho obchodnej spolupráce so spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o., ktorej výsledkom boli fakturované
zdaniteľné plnenia.

Žalobca ďalej uviedol, že z rozhodnutí správcu dane i žalovaného je zrejmé, že samotná materiálna
existencia deklarovaných prác v prejednávanej veci nie je sporná, správcom dane i žalovaným bolo
spochybnené len dodanie a vykonanie prác spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o., ktoré táto následne

deklarovala vystavenými faktúrami. Odpočítanie dane bolo teda správnymi orgánmi spochybnené najmä
s ohľadom na skutočnosť, či deklarované plnenia, ktoré spoločnosť ENTERPRICE s.r.o. uviedla vo
svojich faktúrach, aj reálne dodala, a to s ohľadom na preverenie jej subdodávateľov. V tejto súvislosti
žalobca uvádza, že na vedenie účtovnej evidencie dodávateľa (jeho subdodávateľov), resp. na jej
preverovanie žalobca nemá žiadny dosah, a preto správne orgány tak nesprávne posúdili rozloženie

dôkazného bremena, keď žalobcu dotazovali na preukázanie skutočností, ktoré sa zásadne týkajú iného
daňového subjektu, a za ktoré zodpovedá výlučne on. Podľa názoru žalobcu nie je možné od neho
spravodlivo požadovať, aby sledoval a kontroloval obstarávacie procesy svojho dodávateľa, resp. jeho
subdodávateľov. V zmysle predmetných zmlúv o dielo mala práve spoločnosť 1. ENTERPRICE s.r.o.
viesť stavebný denník o vykonaných prácach, ktoré by v prípade jeho existencie preukazovali vykonanie

sporných prác. Žalobca má zato, že správne orgány na neho preniesli dôkazné bremeno týkajúce sa
jeho dodávateľa, a následne z predmetných skutočností vyvodili žalobcovu dôkaznú núdzu, ktorá bola
vyhodnotená v jeho neprospech. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, žalovaný ako i správca
dane nesprávne právne vec posúdili, čím svoje konanie a následne i svoje rozhodnutia zaťažili takou
vadou, ktorá mala vplyv na vydanie ich nezákonného rozhodnutia, čím správne orgány žalobcovi odňali

právo na uplatnenie si nadmerného odpočtu DPH a namiesto toho mu vyrubili vlastnú daňovú povinnosť.

Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov konania, a to vrátane trov právneho zastúpenia, na náhradu
ktorých žiadal zaviazať žalovaného, a to v celkovej výške 140 Eur za zaplatené súdne poplatky a trov
právneho zastúpenia vo výške 683,49 Eur a 20 % DPH spolu 820,18 Eur na účet.

Vo veci sa vyjadril k odvolaniu svojim podaním zo 17.10.2013 žalovaný, ktorý navrhol napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný uviedol, že v predloženom odvolaní zo dňa 07.10.2013
voči rozsudku č. k. 24S/127/2012-117 žalobca v podstate zotrval na námietkach aké uviedol už v
žalobe, a preto žalovaný, zotrváva na odôvodnení svojho žalobou napadnutého rozhodnutia a zotrváva
aj na svojom vyjadrení k žalobe, v ktorom sa vysporiadal s námietkami žaloby, a ktoré boli predložené
Krajskému súdu v Banskej Bystrici spolu so správnym spisom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenéverejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na jeho
internetovej stránke www.nsud.sk , najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne
vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto

zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a
dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §

1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa

berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie
alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola

sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.Podľa § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len „kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo:

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,

ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa§29ods.8zákonač.511/1992Zb.,daňovýsubjektpreukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v

priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie
vždyvrozsahupožadovanomvodvolaní.Akvyjdúpripreskúmavanínajavoskutkové,čiprávneokolnosti
odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri

rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať

od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že súdy konajúce podľa piatej časti O.s.p., t.j. súdy
v správnom súdnictve, nie sú súdmi skutkovými (všeobecné súdy), ale súdmi preskúmavacími, a preto
spravidla ani nevykonávajú dôkazy, ktoré navrhol vykonať účastník, nakoľko dokazovanie sa vykonáva
na správnych orgánoch v správnom konaní, ktorého konečný výsledok podlieha súdnemu prieskumu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil

skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom
známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a
dostatočnevýstižnésastotožňujevcelomrozsahu,alennadoplnenieazdôrazneniesprávnostidodáva:

Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1020501/1/1047946/2012 zo dňa
08.08.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica - pobočka Lučenec č.

9611301/1/429558/2012 z 12.03.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1. zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet DPH v sume - 5939,69 Euro a bola mu
vyrúbená daňová povinnosť vo výške 58 822,31 Euro na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
jún 2011, a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a/ a § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH") právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe (tovare) vznikla daňová povinnosť, pričom
daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (tovaru). To znamená, že právo na odpočítanie dane si
môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k reálnemu dodaniu zdaniteľného
obchodu od dodávateľa uvedeného na faktúre a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho

podnikania ako platiteľ a bola vystavená faktúra podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH.

V uvedenom prípade správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom smere, že nebolo
jednoznačne preukázanie dodanie zdaniteľné plnenia pre žalobcu spoločnosťou 1. ENTERPRICE s.r.o.
tak ako to bolo uvedené v sporených faktúrach č. 20110605 (Jaklovce) v sume 311 436 Euro (DPH 51
906 Euro) a faktúry č. 20110606 (Pusté Čemerné) v sume 77 136 Euro (DPH 12 856 Euro).

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.
a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb
zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené

údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie na nej uvedenej dodávateľom. To, že určitý doklad má všetky
náležitostiúčtovnéhodokladuajeriadnezaúčtovanývzmyslezákonaoúčtovníctve,ešteniejedôkazom
o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna

skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim

právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený".

Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo
na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na
určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky
je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s krajským súdom považuje ďalšie vznesené námietky
žalobcu za bezpredmetné, nakoľko v danej veci nebolo žalobcom jasne preukázané, že žalobcovi
skutočne sporné služby fakturované faktúrou č. 20110605 sa č. 20110606 dodala spoločnosť 1.
ENTERPRICE s.r.o.

Pokiaľ ide o nemožnosť klásť otázky svedkovi N. F., tak odvolací súd poznamenáva, že žalobca

neuviedol, v čom by mal tento svedok ozrejmiť dodanie predmetných služieb žalobcovi, keďže ako sám
tvrdil všetko zabezpečoval p. Q.. Preto ani odvolací súd nepovažoval túto námietku za takú, ktorá by
žalobcovi mohla privodiť priaznivejšie rozhodnutie.

Vzhľadomnauvedené,NajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.